Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/45/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Beethoven s.r.o., IČO: 48 310 409, sídlom Tallerova 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpeného Mgr. Kamilou Paľovčíkovou, advokátkou so sídlom v Michalovciach, Štefana Kukuru 14 , proti žalovanému: AGROČIRČ, a.s., IČO: 36470104, sídlom Tallerova 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpenému spoločnosťou Advokát Pirč, s.r.o., IČO: 36 855 910, sídlom A. B. XX, A. - C. D. E. C., o zaplatenie 20.700,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. -478 zo dňa 20.05.2021, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu v celom rozsahu zamieta. II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že súd nemal relevantne preukázanú oprávnenosť nároku požadovaného žalobcom na zaplatenie istiny 20.700,- eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, resp. nejakej jej konkrétnej časti, a to už vzhľadom na samotné permanentné a zásadné vnútorné diskrepancie, nezrovnalosti a nelogickosti v žalobcom uvádzaných skutkových tvrdeniach v celom priebehu konania. Už v zmysle podanej žaloby žalobca uvádzal, že jeho právny predchodca vo februári 2016 sa ústne dohodol so žalovaným, že mu tento prenajme „budovu/budovy a/alebo nebytové priestory“ na účely kancelárie a skladového priestoru na oblečenie, avšak nebolo dohodnuté či sa má jednať o celé budovy alebo len jednu, alebo len o určité časti jednej alebo viacerých budov, resp. o určité nebytové priestory a zároveň nebol dohodnutá ani výška nájomného. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam však súčasne žalobca uvádzal, že žalovaný na základe takej dohody vystavil 7.3.2016, 1.4.2016 a 1.5.2016 faktúry, ktoré právny predchodca žalobcu uhradil s tým, že so žalovaným sa dohodli, že sa tieto úhrady budú považovať za zálohu na nájomné za užívanie priestorov, ktoré nastane po dohode o výške nájomného, špecifikácii priestorov a podpísaní písomnej nájomnej zmluvy. Za takej situácie je z pohľadu súdu absolútne nemožné prijať dotknutú argumentáciu žalobcu. Pokiaľ totiž neboli ani len predbežne ústne, ako to vyplýva z vyjadrení žalobcu, dohodnuté nielen konkrétne priestory na ich prenájom, ale ani len výmera potenciálne prenajateľných nebytových

priestorov, ani doba nájmu a výška nájomného, pričom v následných podaniach žalobca uvádzal, že jeho právny predchodca potreboval najviac 150 m2 s poukazom na údajnú výšku nájomného za m2 nebytových priestorov aká by bola v Bratislave, avšak dohadovať sa ústne mal so žalovaným právny predchodca žalobcu dokonca aj na viacerých budovách na prenajatie, tak celá dotknutá argumentácia žalobcu o tom, že platby realizované jeho právnym predchodcom, aj pokiaľ by mali slúžiť ako v žalobe uvádzal ako záloha na nájomné, postráda akúkoľvek logiku, pretože za takej situácie by predsa právny predchodca žalobcu, ktorý dané platby podľa predloženého výpisu z účtu reálne zaplatil, konal absolútne nehospodárne a nerozumne, a to už aj s ohľadom na tú skutočnosť, že mala byť takto, podľa žaloby, platená záloha na nájomné, a to navyše napriek v zásade trojmesačnému nepristúpeniu k riadnemu uzavretiu príslušnej zmluvy a vychádzajúc z obsahu žaloby ani len k relevantnému rokovaniu o žiadnom konkrétnom obsahu príslušnej zmluvy. Následne už žalobca tvrdil (podanie doručené súdu 4.4.2017), že jeho právnym predchodcom, ktorý potreboval najviac 150 m2, realizované platby predstavovali sumy, ktoré mal použiť žalovaný na rekonštrukciu priestorov, ktoré by následne právny predchodca žalobcu za nižšie alebo žiadne nájomné užíval - teda na jednej strane neboli ani predbežne ústne vopred dohodnuté priestory (nehovoriac opäť o tom, že podľa žaloby malo ísť nie o vyššie uvádzanú výmeru, ale dokonca o „budovy“), teda nebol zrejmý ani rozsah a obsah potrebnej rekonštrukcie, avšak napriek tomu malo byť na jej účely uhradených spolu 20.700,- eur. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu v podaní doručenom súdu 4.4.2017 tiež nemožno opomenúť, že prvé dovezenie tovaru z F. právnym predchodcom žalobcu malo byť 30.3.2016, pričom tovar mal byť vezený do C., o čom mal byť dokladom medzinárodný nákladný list CMR. Žalobca pritom predložil štyri CMR listy, podľa ktorých, podľa každého z nich, dopravcom a zároveň príjemcom tovaru bol samotný právny predchodca žalobcu, pričom ani na jednom z nich nie je dátum obdržania či prevzatia tovaru v mieste, do ktorého mal byť tovar podľa nich dopravený; zároveň ani jeden z nich nebol vystavený 30.3.2016 (ale 25.4.2016 a 31.3.2016), a navyše podľa každého z nich tovar bol zabalený v papierových boxoch, avšak na každom je označenie tovaru nie ako oblečenie, ale neurčitým pojmom „AL-teile“. K skutočnostiam uvádzaným žalobcom v podaní doručenom súdu 4.4.2017 treba len pre úplnosť uviesť, že nijako podľa názoru súdu nemožno mať za preukázané, že by celá činnosť žalobcu s oblečením, ako ju popisoval v danom podaní, spočívala len v dodávkach tovaru naskladnených na prepravu 25.4.2016 a 30.3.2016 (podľa CMR), nebol preukázaný podľa žiadneho CMR čas dopravenia tovaru do C., čo teda nijako nevylučuje to, že tovar, keďže dopravcom i príjemcom bol samotný právny predchodca žalobcu mohol byť hoci len dočasne umiestnený v priestoroch patriacich žalovanému v D.; navyše žalovaný nijako nespochybňoval i prípadné využívanie pre činnosť právneho predchodcu žalobcu aj ním uvádzaných priestorov v Michalovciach a preto súd z hľadiska hospodárnosti a vzhľadom na zrejmú neúčelnosť vzhľadom na skutočnosti ohľadom ktorých ich žalobca navrhoval vykonať, nevykonal dokazovanie navrhovaným výsluchom svedkov F., G. a H. (ohľadom ktorých jednak žalobca na žiadny termín pojednávania nezabezpečil ich účasť, ani neuviedol údaje pre ich prípadné predvolanie, pričom zároveň navrhol iba tieto tri osoby oproti piatim, ktoré mali triediť tovar v C.), ani svedkov I., bližšie neurčeného zamestnanca spoločnosti C., či svedka G. a taktiež ako neúčelné a nehospodárne považoval súd vyžiadanie výsledkov daňovej kontroly poľskej spoločnosti IMPORT BS Sp. z o.o. Naproti tvrdeniam vyššie uvedeným, následne v podaní doručenom súdu 19.8.2020 (č.l. 355 spisu) žalobca namietal nereálnosť výšky a účelu platieb po 6.900,- eur jeho právnym predchodcom žalovanému s poukazom na to, že tovar, ktorý jeho právny predchodca nakupoval od IMPORT BS sídliacej v F. mal právny predchodca uskladniť a predať spoločnosti Emporium Store s.r.o., uvádzajúc, že v nej taktiež bol jediným spoločníkom a konateľom ako u žalobcu i jeho právneho predchodcu J. G., ktorá mala nájomný vzťah s Bory Mall a.s. o rozmeroch 499 m2 a výška nájmu bola 7,50 eur plus DPH. V uvedenom podaní už žalobca poukazoval na to, že na stretnutí v G. mal svedok K. dať prísľub, že žalovaný môže právnemu predchodcovi žalobcu prenajať nešpecifikované nebytové priestory , pričom v tomto podaní už žalobca uvádza, že došlo aj k cenovej dohode za m2, a to 1,50 eur za m2 a v decembri 2016 bolo v mene právneho predchodcu žalobcu dohodnuté poskytnutie zálohy 20.700,- eur, z ktorej časť bude použitá na rekonštrukciu budov a časť ako záloha na budúci prenájom, pričom pred jej poskytnutím konateľ právneho predchodcu žalobcu navštívil niekoľkokrát družstvo a so svedkom E. prejednávali ktoré priestory by mohli byť predmetom nájmu a kde by bola najnižšia investícia na rekonštrukciu - poukázal na obsah výpovedí menovaných svedkov, pričom aj na zaujatosť E., ktorý vedie voči žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi súdne spory v C.. Poukazoval žalobca tiež na to, že koncom apríla 2016 mal prísť prvý tovar, konateľ právneho predchodcu prerábal priestory v OC Bory Mall, pričom pri stretnutí J. C. G. s p. E. v žalovanej spoločnosti, bolo zistené, že na družstve neboli nijaké priestory napriek tomu, že bola dohodnutá suma uhradená, preto navrhla, aby konateľ

právneho predchodcu žalobcu od platnej ústnej zmluvy o poskytnutí sumy 20.700,- eur za budúci nájom 1,50 eur / m2 na dobu 5 rokov (tu teda už podľa žalobcu bola ústne dojednaná i doba nájmu!) a rekonštrukciu odstúpil a aby právny predchodca žalobcu požiadal o vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Obsahom dohody bolo podľa žalobcu, že žalovaný ako budúci prenajímateľ odovzdá budúcemu nájomcovi vec v stave spôsobilom na uskladnenie tovaru a pripraví na podpis písomnú nájomnú zmluvu o prenájme nebytových priestorov a budúci nájomca mal najneskôr „do 4/2016“ uhradiť na účet žalovaného sumu 20.700,- eur, pričom pre prípad nesplnenia povinností vyplývajúcich z ústnej zmluvy bolo dohodnuté oprávnenie ktorejkoľvek zo zmluvných strán od ústnej zmluvy odstúpiť, pričom výslovne podľa žalobcu ihneď po tom ako došlo k prevereniu situácie na mieste v D. a po tom, ako došlo k pripísaniu 20.700,- eur na účet žalovaného právny predchodca žalobcu od ústnej zmluvy odstúpil, no napriek tomu žalovaný zasielal každý mesiac faktúry na sumu 6.900,- eur, pričom pri takej sume by za 5 rokov právny predchodca žalobcu mohol kúpiť celé družstvo, nakoľko by uhradil 414.000,- eur. Preto je suma 20.700,- eur plnením bez právneho dôvodu, pričom právny predchodca žalobcu by nevstúpil na cudzí pozemok a neuskladnil tovar vysokej hodnoty do cudzej nehnuteľnosti bez riadneho zmluvného vzťahu ako zákon vyžaduje pod hrozbou neplatnosti právneho úkonu. Namietal, že žalovaný nepreukázal riadne protokolárne odovzdanie nebytových priestorov, pričom o ich prenechaní do dočasného užívania sa vyjadroval iba svedok E., svedkyňa L. nevedela o aké budovy ide; žalobca poukazoval i na . Teda podaním doručeným súdu dňa 19.8.2020 žalobca opätovne uvádzal odlišné skutočnosti než v predchádzajúcom priebehu konania, a to zásadne odlišné jednak čo do obsahu ústnej dohody, jednak i čo do účelu platieb žalovanému zo strany jeho právneho predchodcu, pričom však pokiaľ mala byť uzavretá dohoda o tom, že právny predchodca žalobcu poskytne zálohu 20.700,- eur, nie je ani z uvedeného podania žalobcu zrejmé, prečo dochádzalo k postupnému vyúčtovávaniu súm po 6.900,- eur. Z obsahu uvedeného podania nemožno pritom súdu dospieť k inému záveru, že ide ním už len o ďalšie a účelové prispôsobovanie skutkových tvrdení žalobcom. Nemožno opomenúť, že žalobca napriek všetkému nedefinuje ani konkrétnu časť, ktorá mala tam popisovaným spôsobom pripadnúť na rekonštrukciu a aká na nájomné, na akú dobu a pod. Podľa tam uvedených vyjadrení žalobcu nie je ani zrejmé aká konkrétna a do akého času mala byť vykonaná rekonštrukcia a kedy mali byť odovzdané priestory, pokiaľ nesplnenie tohto záväzku malo byť dôvodom na odstupovanie od „ústne“ uzavretej dohody, pričom ak by aj súd pripustil, že k tomu malo dôjsť do konca apríla, tak je už úplne nelogické to, aby po zisteniach pani G. na mieste samom právny predchodca žalobcu ešte počkal na vyúčtovanie ďalšej sumy 6.900,- eur (faktúra z 1.5.2016), túto ešte zaplatil dňa 3.5.2016 (viď výpis z účtu na č.l. 9) napriek tomu, že malo byť zrejmé, že žalovaný záväzok neplní a nesplní a až následne „odstupoval“ od ústnej zmluvy - a aj to nie bezodkladne ako v podaní doručenom súdu 19.8.2020 žalobca uvádza, ale až podaním z 5.9.2016. Zároveň podľa vyjadrení žalobcu v podaní doručenom súdu 19.8.2020, mal jeho právny zástupca uhradiť sumu 20.700,- eur „do 4/2016“. Keďže však 7.3.2016 uhradil prvýkrát 6.900,- eur a 8.4.2016 opäť takú sumu - teda nie celú sumu 20.700,- eur do apríla 2016 ako sám žalobca v podaní súdu doručenom tvrdí, a potom došlo k úhrade až 3.5.2016, tak potom nemožno prijať iný záver ako ten, že tu zrejme o žiadnu rekonštrukciu akýchkoľvek priestorov ani nešlo a už vôbec nie do konca apríla 2016, lebo ak by k takému termínu mali byť rekonštruované priestory, na čo mala slúžiť suma 20.700,- eur, vzhľadom na prvú dodávku tovaru, tak by zrejme celú sumu právny predchodca žalobcu bol na taký účel uhradil čo najskôr, aby vôbec do takého času rekonštrukcia mohla byť finančne krytá a realizovaná. Následne až podaním doručeným súdu 16.5.2021 žalobca, prostredníctvom J. G. uvádzal, po predchádzajúcom poukaze na absolútnu neplatnosť zmluvy o prenájme nebytových priestorov od počiatku, že došlo k dohode s p. E., že budovy, ktoré „som vybral“ dá najneskôr do apríla 2016 rekonštruovať a keďže žalovaný nedisponoval voľnými finančnými prostriedkami o čom má svedčiť aj pôžička poskytnutá právnym predchodcom žalobcu žalovanému v 04/2016, ktorá je predmetom ďalšieho súdneho sporu, požiadal zložiť preddavok vo výške 20.700,- eur, za ktorú sumu mal žalovaný budovy zrekonštruovať a zároveň z tejto sumy sa mal rozpočítať nájom na 5 rokov. Tieto tvrdenia opätovne súd vzhľadom na obsah predchádzajúcich tvrdení žalobcu nemohol vyhodnotiť inak ako len účelové keďže oproti všetkému čo žalobca tvrdil dovtedy už mali byť dokonca vybraté konkrétne budovy, ktoré mali byť jeho právnemu predchodcovi prenajaté. Opätovne ako nepravdivé a účelové možno za takého stavu vyhodnotiť tieto tvrdenia aj ohľadom účelu poskytnutia samotnej sumy 20.700,- eur pretože ak tu mal byť záväzok žalovaného prostredníctvom poverenej osoby, t. j. svedka E., ako uvádza žalobca, a to budovy zrekonštruovať najneskôr do apríla 2016 pričom žalovaný nemal mať na to prostriedky, tak právny predchodca žalobcu nemohol ani dôvodne predpokladať úspešnosť takejto činnosti pokiaľ mal sumu 20.700,- eur uhradiť tak ako ju preukázateľne uhrádzal a teda v sumách po 6.900,- eur v dňoch

7.3.2016, 8.4.2016 a následne dokonca až po úplnom uplynutí mesiaca apríl 2016, a to 3.5.2016, pričom navyše ako v podaní doručenom 16.5.2021 žalobca uvádza, mala J. G. práve už v apríli 2016 preveriť situáciu s rekonštrukciou priestorov priamo na mieste, zistiť, že nie sú v stave zodpovedajúcom dohode a preto mal právny predchodca žalobcu žiadať o vrátenie finančnej zálohy (opäť súd už len poukazuje na realizovanú platbu 3.5.2016). Čo sa týka v podaní doručenom súdu 16.5.2021 žalobcom uvádzaných skutočností o tom, že žalovaný v inom konaní, týkajúcom sa pôžičky, ktorá mala byť právnym predchodcom žalobcu poskytnutá žalovanému, tvrdí, že suma 15.000,- eur mala byť preddavkom na budúci nájom, súd poukazuje na tú skutočnosť, že obrana žalovaného v inom súdnom konaní ohľadom iného nároku nie je pre tu v tejto veci uplatňované nároky a vzhľadom na tu realizovanú obranu žalovaného len vo vzťahu k nim nijako relevantná. Čo sa týka vyjadrení žalovaného v podaní doručenom súdu 16.5.2021 o tom, že okrem M. E. nik zo svedkov, ani štatutár žalovaného nepotvrdil, aby od marca 2016 priestory na družstve D. boli využívané právnym predchodcom žalobcu, a že suma 20.700,- eur mala byť platba za prenájom priestorov právnym predchodcom žalobcu tiež tvrdil iba M. E. v prospech ktorého bolo Okresným súdom Michalovce vydané Uznesenie o zriadení záložného práva na obchodný podiel J. G. spoločnosti EMPORIUM IMPORT, s.r.o., a ktorý je žalobcom proti tu vystupujúcemu žalobcovi o odporovateľnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení tu žalovanej pohľadávky 20.700,- eur pričom podľa žalobcu sa menovaný svedok preto krivou výpoveďou snaží, aby žalobca nezískal danú sumu od žalovaného, ale aby v prípade úspechu svedka E. v konaniach OS Michalovce sp. zn. a sp. zn. , túto pohľadávku nadobudol samotný menovaný svedok, súd poukazuje na to, že výpoveď menovaného svedka v tu prejednávanej veci súd vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami vyplynuvšími z celého vykonaného dokazovania. Pričom v tejto súvislosti už na tomto mieste súd musí poznamenať, že žalobca opakovane vo vyššie uvedených svojich podaniach poukazoval na to, že pán K. ohľadom konkrétností dohody o prenájme nebytových priestorov poveril práve M. E. a teda je potom irelevantné a na základe daných skutočností v zásade prirodzené, že samotný pán K. keďže sa v tej dobe žalovanej spoločnosti nevenoval, ako sa vyjadril vo svojej výpovedi, nevedel potvrdiť či právny predchodca žalobcu priestory žalovaného reálne užíval. V súvislosti s predmetom tohto konania, súd poukazuje na to, že vypočutý G. K., štatutárny zástupca žalovaného, vo svojej výpovedi uviedol, že pri stretnutí v G. s J. G., kde bol prítomný i M. E., sa dohodli na cene a potom išlo všetko normálne, vystavila sa faktúra, zaplatil, ale po čase prestal platiť, kde samotný G. K. ihneď poukázal na to, že viac to riešil a viac o tom vie svedok E.. G. K. pritom výslovne uviedol, že mala byť prenajatá hala kovovýroby, pričom právnemu predchodcovi žalobcu malo byť povedané, aby tam akékoľvek stavebné úpravy vykonal vo svojej réžii; ďalej uviedol, že podrobnosti ohľadom nájmu a platenia dojednával svedok E., pričom samotný K. bol v G. na sedení len ohľadom jeho súhlasu, teda či by s tým nemal problém; ohľadom dotknutých priestorov sa G. K. vyjadril iba v tom zmysle, že sa dali užívať po miernych úpravách a súčasne uviedol, že boli bezproblémové na požadovaný účel užívania, bolo treba dať dokopy trošku sociálne zariadenia a marí sa mu, že opraviť nejaké dvere a zaskliť nejaké okná, čo však žalovaný robiť nemal, nebola o tom žiadna reč. Napriek tomu, že podrobnosti riešil svedok E., G. K. potvrdil, že vie, že nejaký tovar nosili z F. a že niečo bolo i v D., len on sa o to nezaujímal. Na presnú výšku nájomného dohodnutého pri rokovaniach s právnym predchodcom žalobcu si nespomínal, ale určite to bola suma, ktorá sa fakturovala, lebo pri uvedení zlej by bola faktúra určite vrátená. Svedok M. E. vypovedal na pojednávaní, že dostal ponuku od právneho predchodcu žalobcu, na vzatie priestorov do prenájmu, ktorému boli ponúknuté priestory žalovaného pričom z jeho výpovede vyplýva, že štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu bol na družstve, areál si obzrel, preveril blízkosť poľskej obce a dohodli sa na tom, že to bude sklad, kde bola kedysi kovovýroba, nezatekalo tam, mal všetky okná a omietky. Dotknutá budova má približne 330 m2 pričom podľa svedka k dohode došlo vtedy na družstve; uviedol len, že myslí, že bol prítomný aj K., lebo mali viacero rokovaní, a to aj po prevzatí skladu. Uviedol, že nájomné bolo dohodnuté vo výške ako bola fakturovaná, pričom dohoda o nájomnom podľa svedka bola uzavretá ešte pred prvou platbou, ktorá podľa svedka prišla už vo februári

- toto tvrdenie žalobca v konaní zdôrazňoval s poukazom na úhradu prvej sumy 6.900,- eur až 7.3.2016, k čomu však súd poznamenáva, že vzhľadom na uplynulú dobu v danom smere nemožno považovať tvrdenie svedka E. o prvej úhrade vo februári za tak závažný rozpor oproti reálnemu stavu, pre ktorý by v tomto smere jeho výpoveď nemala byť akokoľvek vierohodná. Svedok E. výslovne uviedol, že osobne odovzdal konateľovi právneho predchodcu žalobcu kľúče od skladu. Svedok E. poukázal na to, že právny predchodca žalobcu mal prenajaté nebytové priestory v C. od svedkovej manželky a to bezodplatne a teda logicky vo vzťahu k žalovanému dohodli vzťah odplatný - uvedené skutočnosti z pohľadu súdu vzhľadom na v konaní opakovane vnútorne a navzájom rozporné tvrdenia žalobcu a účele

realizovaných platieb žalovanému v zásade dávajú tiež v istom smere odpoveď na to, prečo bola výška nájomného vo vzťahu s žalovaným dojednaná mesačne po 6.900,- eur, pričom však treba súčasne uviesť, že samotný žalobca v celom konaní síce poukazoval na to, že malo ísť o neprimeranú sumu s ohľadom na miesto prenájmu avšak žiadnym spôsobom do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal, aká iná suma nájomného za nebytové priestory v rozhodnom mieste a čase bola obvyklá. Ďalej z výpovede svedka E. vyplynulo, že právny predchodca priestory prevzal a využíval, i keď podľa svedka v podstate trikrát pričom bol raz svedok prítomný. Svedok poukázal na to, že mal podnikať s J. G. spoločne a práve preto bola v F. založená firma IMPORT BS, čo žalobca v konaní nijako nespochybnil a aj uvedená skutočnosť v kontexte všetkých zistení z pohľadu súdu dáva náležité vysvetlenie, prečo v dotknutom vzťahu právneho predchodcu žalobcu a žalovaného dochádzalo k takým postupom, ktoré by zrejme pri obdobnom obchodnom styku daných subjektov s inými subjektami boli upravené ihneď riadne a v zmysle požiadaviek dotknutých právnych predpisov. Svedok E. uviedol, že priestory bola skontrolovať i pani G., ktorá sa podľa neho vyjadrila, že s tým súhlasí. Uviedol, že odo dňa keď odovzdal kľúče, žalovaný už k príslušnému skladu nemal prístup; že priestory, ktoré mali byť takto „prenajaté“, boli vo veľmi dobrom stave, nebola potrebná žiadna oprava. Svedok uviedol, že nájomné bolo dohodnuté na 7.100,- eur mesačne a že nájomný vzťah sa dohadoval na dobu 4 až 5 rokov - tu ide z pohľadu súdu o nepatrné odchýlky oproti skutkovým zisteniam o skutočnej výške platieb právneho predchodcu žalobcu, ktoré z pohľadu súdu vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od svedkom popisovaných jednaní až po výpoveď svedka na pojednávaní, možno v zásade vyhodnotiť ako nie závažný rozpor, pričom naopak uvedené preukazuje aj to, že svedok nepochybne pred samotnou výpoveďou nezisťoval presné podrobnosti, ktoré by len následne reprodukoval podľa listín, ale vypovedal skutočne tak, ako si na celú záležitosť po danej dobe ešte pamätal. Z výpovede svedkyne C. L. vyplynulo, že vystavovala faktúry za prenájom na príkaz asi od pána E., pričom nevie bližšie komu mali byť prenajímané budovy avšak vystavovala faktúry firme EMPORIUM IMPORT, nevie presne o aké budovy išlo, budovu konkretizovanú nemala; potvrdila, že v roku 2016 bola u nich na družstve J. C. G., ale nevie za akým účelom, ktorú pán E. predstavil ako právničku vyššie menovanej spoločnosti; rovnako potvrdila, že u nich v kancelárii bol i J. G., ale s ním nekomunikovali, tiež prišiel s pánom E.. Z výpovede N. O., vyplynulo, že raz pán E. predstavil jednu pani ako právničku EMPORIUM IMPORT, s ktorou sa bavila o súkromných veciach, myslí, že sa volala G. a bolo to možno v roku 2016. P. J. G. jej nie je známa; čo sa týka prenajímania nebytových priestorov alebo budov, vie, že pani L. mala vystaviť faktúru, ale nevie nič bližšie. Svedok C. G. uviedol, že mu nie sú známe osoby J. G. a J. C. G., pričom najprv tiež uviedol, že v roku 2016 nepomáhal pri nosení tovaru do haly kovovýroby, kde následne uviedol, že bol v F. republike pri jednej nakládke, ale pri vykládke nebol, tovar bol v krabiciach, ktoré sa prekladali z jedného auta do druhého, kde bol s ním ešte J. P., bolo to v Q., už si nepamätá kedy. Svedok J. P. vypovedal, že vie, čo je predmetom konania, uviedol, že išlo o priestory kovovýroby, ktoré prenajali, kde bol vtedy asi E. a K. a možno dievčatá z práce, pričom nevie či pripravovali zmluvy alebo ako to riešili; vie, že sa to prenajalo nejakej firme asi v roku 2016 pričom uviedol, že to bolo treba dať dokopy, do poriadku sociálne zariadenia, nové umývadlá a záchody; nevie ako to bolo po prenajatí využívané, kto tam chodil, lebo oni tam mali zákaz chodiť a cez družstvo ide obecná cesta, teda autá tam chodia často a nesledovali za akým účelom tam kto chodí. Následne uviedol, že nemá vedomosť o tom, či sa priestory kovovýroby pred prenájmom nejako prenajímali; uviedol, že J. G. je asi ten, čo si to prenajímal a pozná ho len kvôli tomu, lebo tam spal raz na ich ubytovni a videl ho ešte raz nevie či predtým alebo potom a vtedy mu svedok E. povedal, že ten človek tu bude chodiť častejšie; zároveň uviedol, že menovaný tam chodil, mal tam krabice, lebo nakladali v F. kde bol svedok P. ich nakladať trikrát a to ešte s G., ktorý s ním bol asi dvakrát, naložilo sa v F. po naložení išli preč, oni mali svojho šoféra, takže nevie kde potom auto išlo, ktorým smerom, také náklady v hale neboli vykladať, mali tam zákaz chodiť, lebo tam bola tá druhá firma, takto si to žiadali; J. G. videl na družstve asi dvakrát, ale v dotknutej budove nevie povedať, lebo ho nesledovali. Opomenúť nemožno ani to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že podľa obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok z 2.11.2016, predloženej žalobcom spolu s podanou žalobou, právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným ústnou formou zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa v obci D. a následne zaplatil trikrát sumu „dojednaného“ nájomného vo výške 6.900,- eur, teda spolu 20.700,- eur, pričom napriek uvedeným úhradám „nájomného“ neboli právnemu predchodcovi žalobcu nebytové priestory odovzdané do užívania a nebol spísaná písomná zmluva o nájme nebytových priestorov. Vrátenie sumy 20.700,- eur požadoval právny predchodca žalobcu od žalovaného podaním z 5.9.2016, ktorým mal odstúpiť od ústnej zmluvy o nájme nebytových priestorov z februára 2016 pre neodovzdanie nebytových priestorov a neuzatvorenie písomnej zmluvy.

Zároveň vzhľadom na ustanovenie , s ohľadom na celú situáciu v tejto veci ako takú, vyžiadal súd poskytnutie súčinnosti od Finančného riaditeľstva SR, ktoré podaním doručeným súdu 28.5.2020 oznámilo, že faktúry č. XXXXX, č. XXXXX a č. XXXXX sú uvedené v kontrolnom výkaze žalovaného s typom transakcie A1 (pozn.: teda ich žalovaný ako dodávateľ uplatnil na výstupe), ako aj v kontrolnom výkaze právneho predchodcu žalobcu s poznámkou B2 (teda ohľadom nich tento ako odberateľ uplatnil odpočítanie dane). Podľa dotknutých faktúr boli právnemu predchodcovi žalobcu fakturované sumy vo výškach 6.900,- eur (vrátane DPH) za „prenájom budov na základe ústnej dohody“. Na základe všetkých skutočností zistených vykonaným dokazovaním, ich vyhodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, resp. že žalobcom uplatňované nároky neboli ani čo do ich dôvodu a ani čo do ich výšky nijako relevantne, a to ani čiastočne, preukázané. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v maximálnej možnej miere, samotným žalobcom permanentné menenie rozhodujúcich skutočností jednak o uzavretí či neuzavretí ústnej dohody medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným, resp. lepšie povedané o tom čo vôbec bolo takto medzi nimi dohodnuté, ako aj menenie tvrdení o účele jednotlivých platieb, ktorých vydania z titulu bezdôvodného obohatenia sa domáhal - ako je to všetko už podrobne popísané vyššie v tomto odôvodnení, na čo súd v celom rozsahu opätovne odkazuje (kde už je v zásade aj nadbytočné opisovať ešte aj konkrétne vyjadrenia jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 20.5.2021, ako sú zaznamenané v zápisnici o uvedenom pojednávaní, po výzve podľa , ktoré boli v príslušných častiach taktiež v rozpore s jednotlivými argumentáciami v písomných podaniach samotného žalobcu) - absolútne má za následok to, že skutočnostiam uvádzaným zo strany žalobcu v celom tomto konaní nemožno nijako uveriť, uznať ich za dôvodné a na základe nich mu priznať, čo i len čiastočné, plnenie požadovaných nárokov. Vierohodnosť žalobcu je totiž v dôsledku uvedeného v absolútne možnej miere spochybnená v takom rozsahu, že zo strany súdu nebolo možné na základe všetkého uvedeného dospieť ani len k záveru o dôvodnosti snáď jedinej v celom konaní žalobcom nemenne uvádzanej skutočnosti, a to, že jeho právnemu predchodcovi neboli dané do reálneho užívania ani podľa „ústnej zmluvy“ žiadne priestory patriace žalovanému. Nemožno pritom akceptovať vyjadrenie v podaní žalobcu doručenom súdu 04.04.2017, že konateľ žalobcu a zároveň aj právneho predchodcu žalobcu nemá právnické vzdelanie a pretože sa suma žalovaná mala použiť na úhradu budúceho nájomného, tak pri spisovaní zmluvy o postúpení pohľadávok použil slovo „nájomné“. Tu len v krátkosti možno uviesť, že v tomto konaní bol žalobca v zásade po celý čas právne zastúpený, napriek tomu ním uvádzané rozhodné skutočnosti boli v každom jednom prípade navzájom v zásadných otázkach rozporné. Naproti tomu však má súd preukázané skutočnosti uvádzané samotným žalovaným, v ktorého tvrdeniach sa takéto rozpory ako u žalobcu v konaní nevyskytli ani len v náznakoch, pričom aj z jednotlivých, čo do ich obsahu vyššie popísaných, výpovedí svedkov v ich súhrne možno ustáliť relevantnosť celkovej obrany žalovaného v tomto konaní, že skutočne zo strany žalovaného došlo prostredníctvom M. E., ktorý podľa súdu bol, vzhľadom na výpoveď G. K. náležite oprávnený za žalovaného v príslušnom smere konať, k reálnemu odovzdaniu príslušných priestorov patriacich žalovanému do užívania právneho predchodcu žalobcu, a to práve na základe hoci podľa zákona neplatnej „ústnej“ zmluva a že tieto priestory právny predchodca žalobcu užíval. Je nepochybné, že v danom prípade nedošlo k žiadnemu platnému uzavretiu zmluvy podľa ; došlo nanajvýš k ústnej zmluve, ktorá, pokiaľ jej predmetom bol nájom nebytových priestorov, je od začiatku neplatná. Na základe vykonaného dokazovania nemožno prijať iný záver, ako ten, že vzniknutá situácia je nepochybne výsledkom širších vzájomných vzťahov osôb J. G. a M. E., ktorí ohľadom nájmu nebytových priestorov v danom prípade konali v mene a na účet jednak právneho predchodcu žalobcu, jednak žalovaného, a to spôsobom jednoznačne sa priečiacim zásadám riadneho, zodpovedného a obozretného obchodného styku. V danom prípade nemožno prijať iný záver ako ten, že došlo k peňažným plneniam, spolu vo výške 20.700,- eur, zo strany právneho predchodcu žalobcu v prospech žalovaného na základe neplatnej zmluvy, kde také plnenie v zásade podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení je ako majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu bezdôvodným obohatením, avšak zároveň nemožno opomínať tú skutočnosť, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V tejto súvislosti podľa súdu, jednak s ohľadom na nevierohodnosť tvrdení žalobcu ako je podrobne vyššie popísaná a osobitne s ohľadom na výpovede svedkov E., P., ale aj K., možno plne prijať tvrdenia žalovaného v tomto konaní, že príslušné priestory žalovaného boli právnemu predchodcovi žalobcu do užívania reálne odovzdané a hlavne z výpovede svedka P., ktorého „nezaujatosť“ voči žalobcovi či jeho právnemu predchodcovi ani len v náznakoch nemožno spochybňovať, ako tomu bolo zo strany žalobcu vo vzťahu k svedkovi E., vyplýva, že boli v úplnej

výlučnej dispozícii právneho predchodcu žalobcu (podľa svedka mali tam zakázané chodiť, atď.). Teda je zrejmé, že i za užívanie dotknutých priestorov na základe neplatnej zmluvy by právny predchodca žalobcu musel žalovanému poskytnúť, vzhľadom na povahu žalovaným mu poskytnutého plnenia, príslušný ekvivalent v peniazoch, nakoľko inak by sa voči žalovanému taktiež bezdôvodne obohatil, kde by obohatenie spočívalo v cene obvyklého nájomného za také priestory v danom mieste a čase. I keď žalobca namietal neprimeranú výšku sumy 6.900,- eur mesačne ako nájomného za dotknuté priestory, nepredložil v konaní však žiaden dôkaz o výške obvyklého nájomného v dotknutom mieste a čase za obdobné priestory , iba uvádzal sumu nájomného v G., ktorú ale tiež nijako nepreukázal. Naproti tomu žalovaný vzniesol v tomto konaní kompenzačnú námietku do výšky celej žalovanej istiny 20.700,- eur, ktorej dôvodnosť za zisteného skutkového stavu a bezprostredne vyššie popísanej pasivity žalobcu nie je nijako spochybnená. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd podanú žalobu v celom rozsahu zamietol, teda jednak v celej časti žalovanej istiny, ako aj v celom rozsahu žalobou požadovaného príslušenstva, pretože pokiaľ nie je preukázaný nárok na zaplatenie samej žalovanej pohľadávky, nemožno priznať právo ani na zaplatenie z takej pohľadávky uplatňovaného príslušenstva. S poukazom na dostatočné ustálenie skutkového stavu pre vyvodenie tomu zodpovedajúceho a náležitého rozhodnutia už na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, rozhodol súd podľa o tom, že nevykoná ďalšie žalovaným navrhnuté dôkazy (odôvodnenie nevykonania príslušných dôkazov navrhnutých žalobcom je súdom uvedené už v predchádzajúcom texte). O trovách konania rozhodol podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal právnou argumentáciou k danému prípadu (spolu so zhrnutím výsledkov vykonaného dokazovania) tak ako boli formulované v podobe záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca v obsahu záverečnej reči cestou svojho právneho zástupcu okrem iného podotkol, že: Žalobca sa žalobou domáhal voči Žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo Výške 20.700,- eur na tom skutkovom základe, že medzi žalobcom a žalovaným vo februári v roku 2016 došlo k uzavretiu predbežnej ústnej dohody o budúcom nájme nebytových priestorov. Právny predchodca žalobcu sa na tomto skutkovom základe so žalovaným dohodol, že mu uhradí sumu 3 x 6.900,- eur, spolu 20.700,- eur, s tým, že žalovaný túto sumu použije na rekonštrukciu nehnuteľných priestorov žalovaného a následne bude právny predchodca žalobcu tieto nebytové priestory užívať za zvýhodnených podmienok, t. j. za nižšie alebo Žiadne nájomné tak, aby sa vykompenzovala poskytnutá suma vo Výške 20.700,- eur. Právny predchodca žalobcu však nutne potreboval na začiatku podnikania tieto priestory už v marci a preto, keďže si žalovaný nesplnil zmluvnú povinnosť, ktorá vyplynula z predbežne medzi nimi uzavretej dohody o budúcom nájme, tak žalobca od tejto predbežnej dohody odstúpil a zohnal si nové priestory už v mesiaci marec 2016 v C. B. R. K. XX. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že medzi nimi nikdy nedošlo k uzavretiu platnej zmluvy o nájme nebytových priestorov. Čo však už medzi stranami sporné bolo, sú skutkové a následne na to aj nadväzujúce právne vyjadrenia žalovaného, ktoré sú jednak súčasťou jeho písomných podaní, ako aj odôvodnenia odporu voči platobnému rozkazu Okresného súdu Stará Ľubovňa. Nie je možné sa podľa nášho názoru stotožniť s argumentáciou, Že boli dohodnuté všetky podstatné obsahové náležitosti zmluvy a že táto zmluva je neplatná iba a len s poukazom na nedostatok písomnej formy, tak ako v odôvodnení Rozsudku tvrdil aj súd. V tejto súvislosti poukazujeme na samotné vyjadrenie žalovaného, ktoré učinil svojím písomným podaním zo dňa 20.04.2017, kde presne precizoval predmet budúceho nájmu, resp. predmet nájmu ako taký. Podľa vyjadrenia žalobcu sa malo jednať o nehnuteľnosť, ktorá je zapísaná na výpise z listu vlastníctva č. XXX k.ú. D.. Jednalo sa o halu kovovýroby so súpisným číslom XXX, postavenú na parcele č. XXX. Pričom zo žalobcom predloženého výpisu listu vlastníctva č. XXX k.ú. D. vyplýva, že kód stavby „X” prezentuje a zodpovedá poľnohospodárskej budove. Skutočnosť, Že predmetom nájmu mala byť hala kovovýroby, vyslovene potvrdil aj štatutárny zástupca žalovaného p. G. K. vo svojej výpovedi, ktorú učinil dňa 27.5.2020, kde výslovne uviedol, cit.: „mala byť prenajatá hala kovovýroby”, nie iba časť haly. Taktiež túto skutočnosť potvrdil aj E., člen dozornej rady žalovaného. Vo svojej výpovedi zo dňa 27.05.2020 taktiež uviedol, že predmetom nájmu mala byt' hala kovovýroby. Z ustanovenia zákona č. 116/90 Zb. je zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory a za určitých okolností aj na byty. Nevzťahuje sa však na predmet občianskoprávnych vzťahov tak ako sú uvedené v ust. . Zo zákonného ustanovenia

Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov teda v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver, že by tento sa vzťahoval aj na zmluvy o nájmoch nehnuteľností, t.j. pozemkov alebo budov, a to bez ohradu na to, že súčasťou týchto nehnuteľností môžu byť aj nebytové priestory. Zároveň poukazál na to, že nikdy nedošlo k dohode o výške nájomného, trak ako to chybne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje konajúci súd. Takto stanovená výška nájomného vo výške 6.900.- eur mesačne. ako sa to snažil prezentovať účelovým tvrdením pán E. a tvrdenie, ktoré si súd bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia osvojil, je absolútne nelogické a nemá ani ekonomické zdôvodnenie. Vzhľadom na namietanie, zo strany žalobcu, takto stanovenej výšky nájmu, ktorú si súd automaticky osvojil bez toho aby aplikoval ust. 265 . Na základe týchto skutočností je zrejmé, že táto zmluva bola neplatná nielen pre nedostatok písomnej formy, (tak ako to tvrdil žalovaný a ako si to aj súd osvojil vo svojom odôvodnení), ale aj pre rozpor so samotným zákonom, tak ako to uvádza ustanovenie . Tieto tvrdenia žalovaného, že došlo k dohode o podstatných esenciálnych záležitostiach nájomnej zmluvy, má mať za následok, resp. sledovalo iba jeden jediný cieľ, a to, že v prípade ak by sa pred súdom preukázalo užívanie nehnuteľností žalovaného zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, by si mohli uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku tzv. skonzumovaného nájomného, a to vo výške vraj dohodnutého nájomného, čo je však podľa jeho názoru podstatné k riadnemu užívaniu priestorov v areáli žalovaného v obci D. právnym predchodcom žalobcu nikdy nedošlo. Vyššie citované svedecké výpovede svedkov žalovaného sú v príkrom rozpore s konštatovaním a popisom skutkových okolností, ako si ich osvojil súd prvej inštancie, v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzaného pod bodom 49. Takáto konštrukcia je v rozpore s vykonaným dokazovaním a je aj v rozpore so zásadou , že súd hodnotí dôkazy jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach. Súd vôbec neprihliadol na rozpory vo svedeckých výpovediach svedkov žalovaného ani na tvrdenia a predložené listinné dôkazy zo strany žalobcu a bez akéhokoľvek odôvodenia zobral za vierohodné iba a len tvrdenia jediného svedka žalovaného p. E., na tvrdení ktorých žalovaný založil svoju obranu a ktorého vierohodnosť žalobca viackrát napádal vzhľadom na osobné spory. Zároveň z výsledkov vykonaného dokazovania podľa názoru odvolateľa jednoznačne vyplynulo, že právny predchodca žalobcu nikdy žiadnym spôsobom neužíval nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzali v areáli žalovaného. V rámci vykonaného dokazovania nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že žalobca, resp. právny predchodca žalobcu, užíval nebytové priestory, resp. nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Tieto skutočnosti nepotvrdili ani samotní svedkovia, ktorí boli navrhnutí zo strany žalovaného. Nepotvrdili to žiadni svedkovia, dokonca to vyslovene vo svojich svedeckých výpovediach aj popreli. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania (keďže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne užívanie nehnuteľností zo strany žalobcu), žalobca popiera existenciu akejkoľvek pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorá by mala pôvod v dôsledku skonzumovaného nájomného, ktorú si žalovaný, resp. právny zástupca žalovaného, uplatnil formou kompenzačnej námietky. Aj keď formálne proti žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 20.700,- eur bola vznesená kompenzačná námietka zo strany žalovaného, spôsob a forma jej odôvodnenia, tak ako je uvedená v odpore proti platobnému rozkazu. Ako už poukázal na svojvoľné a netradičné hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, jeho netradičný postup vyvrcholil aj doručením odôvodneného písomného vyhotovenia rozsudku po takmer 1. roku (!) do dňa jeho vyhlásenia. S poukazom na všetko doteraz uvádzané žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie - rozsudok Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 20.05.2021 vedeného pod č.k. zmenil a žalobný návrh ako dôvodný v plnom rozsahu potvrdil, resp. zrušil a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. a nasl. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

4. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. , odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na (výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

5. V zmysle základných princípov sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

6. Podľa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

7. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca bol povinný označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým sa vyhlasuje dokazovanie za skončené ( ).

8. Žalobca počas celého konania nespravdepodobnil svoj nárok o zaplatenie 20.700,- eur, práve naopak, z rozporuplných tvrdení, ktoré menil počas celého konania nastali opodstatnené pochybnosti o dôvodnosti nároku.

9. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

10. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany – pozri § 373 ods. 4) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili – pozri § 181 ods. 4 a komentár k tomuto ustanoveniu) a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania.

11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a

poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

12. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalobcu nemá automaticky za následok, že je nesprávne. K námietkam žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd dodáva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena a neopodstatnenosti žaloby.

13. Žalobca teda neuniesol tzv. dôkazné bremeno, ktoré možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. kto tvrdí, dokazuje.

14. Strana sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, pretože len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Podľa judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať.

15. Tak ako už bolo uvedené skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalobcu nemá automaticky za následok, že je nesprávne. K námietkam žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd dodáva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v bodoch 32 až 49 napadnutého rozsudku, najmä však body 43, 46, 47, 48 a 49 vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena. Nezvládnutie procesnej povinnosti nevyhnutnej pre úspech vo veci so zreteľom na zásadu kontradiktórnosti nemožno hodnotiť ako prekvapivý postup okresného súdu ani ako prekvapivý verdikt. Súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a dejov. Dokazovať pritom zároveň „znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie má okrem noetickej podstaty pre právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V pragmatickom pohľade nejde o to, aby argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci rozhovoru nadobudli presvedčenie o váhe argumentov.“ Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko späté stránky eristickú i rétorickú). Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera poznateľnosti) minulých dejov a udalostí, inými slovami: otázka, či vôbec sme alebo nie sme schopní tieto deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov tohto poznania. Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy. Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý). Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti). Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami, férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičných omylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí./prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016/.

16. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu ().

17. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.

18. Na jednej strane žalobca, resp. jeho právny predchodca na 3 krát vyplatí 20.700,- eur žalovanému, pričom svedkovia vypočutí v konaní uvádzajú, že fakticky p. G. užíval priestory kovovýroby, pár krát tam chodil, krabice tam mal, lebo to nakladali v F., bol som ich nakladať s pánom G. svedok J. P. (č.l. 350 spisu), ktorú podporuje výpoveď svedka G. (č.l. 326), čo je nepochybne v protiklade, na strane druhej s jeho tvrdením, že priestory neužíval. Naopak pravdepodobnosť užívania priestorov vo vlastníctve žalovaného potvrdzujú aj výpovede svedkýň L., O. (č.l. 323 až 325 spisu). Z uvedených svedeckých výpovedí je potom následné tvrdenie p. K. a výsluch svedka E. (č.l. 318 až 323 spisu) významne pravdepodobnejšia, ako na strane druhej osamotené sústavne sa meniace žalobné tvrdenia žalobcu. Naviac z obsahu spisu je zrejmé, že medzi stranami sporu išlo o viaceré obchodnoprávne vzťahy, ako aj obdobné vzťahy medzi p. G. a svedkom E.. So zreteľom na čulé obchodnoprávne vzťahy možno uzavrieť, že práve v obchodnoprávnych vzťahoch platí prísne a bezvýnimočne doktrína splnenia dôkazného bremena, teda dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp.zn. ).

19. Námietky dlžníka proti postúpenej pohľadávke, ktoré mohol uplatniť v čase postúpenia, mu ostávajú zachované aj pro futuro. Okamihom stretu kompenzabilných pohľadávok dochádza k zániku záväzku, a to (pri jednostrannej kompenzácii) bez ohľadu na vôľu adresáta tohto právneho úkonu. Kompenzačný právny úkon nemusí mať písomnú formu, avšak musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti platnosti právneho úkonu. V tomto prípade pôjde predovšetkým o náležitosť prejavu vôle smerujúceho k započítaniu, ktorý musí byť dostatočne určitý predovšetkým vo vzťahu k tomu, ktorú pohľadávku, z ktorého právneho vzťahu a v akej výške započítava, ako aj vo vzťahu k tomu, proti ktorej pohľadávke dlžníka (zároveň veriteľa) sa jej dlh započíta. Právny úkon je neurčitý, a teda ani nezrozumiteľný, pokiaľ je prejav vôle síce z jazykovej stránky zrozumiteľný, ale nejednoznačný je jeho vecný obsah – a tým je neurčitý s tým, že neurčitosť nie je možné odstrániť ani použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2) alebo dispozitívnych ustanovení zákona. Právny úkon je určitý, ak nie je vnútorne rozporný jeho obsah a jeho predmet nie je jednoznačne určený – takže ho nie je možné individualizovať. Predpokladom určitosti právneho úkonu je označenie jeho predmetu takým spôsobom, aby ho bolo možné nezameniteľne rozpoznať od iných predmetov. Ak ide o právny úkon, pre ktorý je ustanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu vyplývať z textu listiny, v ktorej je zaznamenaná – nestačí, ak je to známe zmluvným stranám. Ústavný súd ČR, III. ÚS ČR 3900/12: Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro neurčitost jeho předmětu, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu.

Ústavní soud zdůrazňuje, že v soukromoprávní sféře je třeba určitost právního úkonu posuzovat vždy ve vztahu ke konkrétním okolnostem daného případu, přičemž pro interpretaci obsahu závazkového vztahu je rozhodující skutečná vůle obou smluvních stran v době uzavření smlouvy. V této souvislosti ústavní soud připomíná, že v soukromém právu se aplikuje zásada pacta sunt servanda (smlouvy se musí dodržovat) – a to i v případech, kdy je to pro některou ze smluvních stran nevýhodné. Smluvní strana si musí být vědoma své odpovědnosti ve smluvních vztazích a nemůže smlouvy uzavírat a později namítat jejich neplatnost dle své vlastní vůle. V soukromoprávní sféře platí zásada, že co není zakázáno, je dovoleno. Každý zákonný zásah do této sféry je třeba vnímat jako omezení lidské svobody, a proto je nutno vykládat ustanovení o neplatnosti právních úkonů pro rozpor se zákonem restriktivně a nikoli extenzivně. Opačný výklad by byl v rozporu s článkem 4 odst. 4 Listiny, podle něhož při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod (v tomto případě smluvní volnosti stran) musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu a taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena. Najvyšší súd ČR, sp.zn. : Vůle, vtělená do smlouvy, je projevena určitě a srozumitelně, je-li výkladem objektivně pochopitelná; jinak řečeno, lze-li tuto vůli bez rozumných pochybností o jejím obsahu adekvátně vnímat. K pochopení jejího obsahu může sloužit i širší kontext jednání účastníků, případně i jednání následného, jestliže je z něho možné na obsah vůle ětně usuzovat, včetně toho, jak dříve projevenou vůli interpretují sami účastníci právního úkonu. V kontradiktórnych konaniach sú súdy odkázané na aktivitu strán sporu a so zreteľom na neaktivitu žalobcu možno súhlasiť so záverom v bode 49 rozsudku súdu prvej inštancie, najmä v tom, že uplatnená kompenzačná námietka vyvolala zánik uplatneného nároku. Žalobca totižto platil na 3x sumu 6.900,- eur, inak reprezentujúcu nájom a súčasne priestor užíval, pričom sám nepresvedčil súd, práve naopak, k nájmu sa sám prihlásil (pozri odstúpenie od ústnej nájomnej zmluvy, ktoré predložil so žalobou, č.l. 10 spisu) a to, že suma, ktorú platil, bola plnená z iného dôvodu, nepreukázal. Ako to už bolo vyhodnotené žalovaného priestory aj využíval a tým sa ekvivalentne bezdôvodne obohatil na jeho úkor. Pokiaľ však došlo k stretu uvedených pohľadávok spôsobilých na započítanie, tak došlo aj k ich vzájomnému zániku. Pokiaľ žalobca nedokázal splniť svoje dôkazné bremeno, nemohol ani legitímne očakávať úspech v konaní. Z uvedených dôvodov odvolanie bolo vyhodnotené ako neopodstatnené a rozsudok ako vecne správny. Vo vzťahu k dĺžke vyhotovovania napadnutého rozsudku okresným súdom odvolací súd uznáva, že sa tak dialo neprimerane dlho, avšak takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemalo žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

20. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je pre neunesenie dôkazného bremena a výraznú mieru pochybností o existencii tvrdených skutočností zo strany žalobcu opodstatnený neúspech žaloby.

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol; jeho rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé.

22. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok O. proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok K. a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. ). Pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného odvolací súd rozhodol postupom podľa , so stotožnením sa s dôvodmi prvoinštančného rozsudku a rozsudok ako vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a . V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a tomu zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).