Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cb-203-2006.pdf
PDF · 119.28 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-2Cb/203/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: W.. W. Š., bytom T. Č.. XXXX/XX, XXX XX W., proti žalovanému: Mestu Kežmarok, so sídlom Hlavné námestie č. 1, 060 01 Kežmarok, právne zastúpenému: JUDr. Zdenkou Kuzárovou, advokátkou, so sídlom Za vodou č. 9, 064 01 Stará Ľubovňa, o náhradu škody vo výške 342.362,08 eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Žaloba, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 342.362,08 eur s úrokom z omeškania vo výške 13,5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia a zaplatenia 3.357,56 eur ako príslušenstva tvoriaceho náklady na vypracovanie znaleckého posudku, s a z a m i e t a .
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 3.765,23 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou z 28.07.2006 sa žalobca na žalovanom domáhal náhrady škody vyjadrenej v starej mene vo výške 10.314.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 13,5 % ročne odo dňa podania žaloby až do zaplatenia, ako aj sumy 101.150,- Sk z titulu nákladov na vypracovanie znaleckého posudku podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky na súde.
Žalobu odôvodnil tvrdením, podľa ktorého 03.06.1997 uzavrel Kúpnu zmluvu č. 1/97/1 podľa ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou sa zaviazal poskytovať pôvodnému žalovanému v I. rade (Nemocnici s poliklinikou MUDr. Vojtecha Alexandra, IČO: 00 610 844) zdravotnícku starostlivosť v odbore lekárenstvo.
Na základe vyššie uvedenej kúpnej zmluvy dodával žalobca pôvodnému žalovanému v I. rade lieky na podklade žiadaniek vystavených pôvodným žalovaným v I. rade. Cenu za dodávku liekov žalobca pôvodnému žalovanému v I. rade účtoval faktúrami vystavenými podľa ust. článku IV. kúpnej zmluvy.
Keďže pohľadávky z kúpnej zmluvy neboli pôvodným žalovaným v I. rade zaplatené v lehote ich splatnosti, žalobca nemal prostriedky na úhradu svojich splatných záväzkov voči dodávateľom liekov, čím sa dostal do druhotnej platobnej neschopnosti a v dôsledku toho boli voči nemu zo strany dodávateľov vedené početné súdne i exekučné konania, v dôsledku ktorých mu vznikla škoda spočívajúca v úrokoch z omeškania, súdnych poplatkoch a exekučných trovách, ako škoda, zavinená žalovaným v I. rade nesplácaním svojich záväzkov vo výške cca 7 miliónov Sk. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že náhrady tejto škody, ako aj ušlého zisku sa voči žalovanému v I. rade a žalovanému v II. rade domáhal cestou súdu od roku 2002 až do podania žaloby.
Žalobný návrh v ďalšom odôvodnil tým, že nakoľko spôsobená škoda žalobcovi do dňa podania žaloby nebola zo strany žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade v celom rozsahu uhradená a i tá jej časť, ktorú boli do podania žaloby povinní zaplatiť na základe bližšie nešpecifikovaných právoplatných rozhodnutí súdu, bola uhradená až po takmer troch rokoch od právoplatného súdneho rozhodnutia, bol žalobca počas tohto obdobia nútený neuhrádzať dodávateľom za dodávky tovaru do lekárne, čo vyústilo do situácie, kedy títo mu dodávali tovar len oproti úhrade v hotovosti. V dôsledku nedostatku peňažných prostriedkov na nákup zásob do lekárne, ktorý bol spôsobený neuhradením náhrady škody riadne a včas, žalobca nebol schopný plnohodnotne zásobovať lekáreň, a preto bol nútený 22.03.2006 prevádzku uzavrieť.
Vyššie uvedeným konaním žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade tak mala žalobcovi vzniknúť škoda spočívajúca v poškodení nehmotných aktív - goodwillu vymedzeného žalobcom ako nehmotné, ale disponibilné aktívum.
V žalobnom návrhu zároveň žalobca poukázal na Znalecký posudok č. 17/2006 z 03.07.2006 vypracovaný spoločnosťou D., B.. T.. Y.., podľa ktorého škoda na nehmotnom majetku - goodwille, predstavuje sumu 10.314.000,- Sk. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že za vypracovanie znaleckého posudku zaplatil uvedenej obchodnej spoločnosti na základe faktúry č. 200631 odplatu vo výške 101.150,- Sk.
Ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zodpovednosti za škodu ako nepriaznivý právny následok predvídaný sankčnou zložkou právnej normy a postihujúci toho, kto porušil primárnu právnu povinnosť. Tento nepriaznivý právny následok spočíva v tom, že rušiteľovi primárnej povinnosti vzniká následná zodpovednostná právna povinnosť, ktorú doteraz nemal (sekundárna povinnosť) a ktorá je zameraná na reparáciu, prípadne na reštitúciu narušeného právneho stavu, prípadne vo výslovne stanovených prípadoch k poskytnutiu zadosťučinenia.
Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa posledne citovaného zákonného ustanovenia (§ 420 OZ) sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Základným predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon) ako prejav ľudskej vôle (komisívny alebo omisívny), ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť (zavinenie). Pri posudzovaní existencie protiprávneho úkonu je potrebné vychádzať z koncepcie tzv. generálneho deliktu - každé protiprávne konanie môže byť pri splnení ďalších predpokladov deliktom.
Porušenie právnej povinnosti ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti sa neprezumuje, ale musí byť poškodeným preukázané. V konaní pred súdom je úlohou žalobcu preukázať, že došlo k určitému skutku, z ktorého je odvodzovaná zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním je posúdením právnym, ktoré náleží súdu. Poškodený však preukazuje existenciu skutkových okolností, ktoré po právnej stránke hodnotí súd.
V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca svoje právo z hľadiska právnej kvalifikácie a zdôvodnenia subsumoval pod ustanovenie § 373 v spojení s ust. § 379 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde sa pre jej vznik nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti) stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a porušením povinnosti.
Podľa § 373 Obchodného zákonníka pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje porušenie povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu (§ 261 a § 262) alebo porušenie inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku.
Škodou sa rozumie skutočná škoda (damnum emergens) ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk (lucrum cessans) ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť (§ 379, § 381 a § 380).
Zodpovednosť je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti (kauzálny nexus). Nie každé porušenie povinnosti zo záväzku alebo inej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku spôsobí škodu. Povinný subjekt môže porušiť viac povinností, ale nie každé jej porušenie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, pretože škoda nebude následkom, resp. dôsledkom porušenia povinnosti.
Ust. § 379 upravuje rozsah náhrady škody. V tomto ustanovení sa prejavuje reparačná funkcia zodpovednosti za škodu. Medzi škodou, prípadne ušlým ziskom na strane jednej a porušením právnej povinnosti na strane druhej, musí byť príčinná súvislosť. Poškodená strana si môže uplatniť len skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk z dôvodu, že druhá strana nesplnila svoju povinnosť zo záväzkového právneho vzťahu, prípadne inú právnu povinnosť. Dôkazné bremeno je na poškodenej strane, v prejednávanej právnej veci na žalobcovi.
V súvislosti s posudzovaním existencie prvého zákonného predpokladu vzniku práva žalobcu na náhradu škody v priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca len všeobecne uviedol, že pohľadávky z kúpnej zmluvy neboli pôvodným žalovaným v I. rade zaplatené v lehote ich splatnosti a že z dôvodu súdnych konaní a exekúcií vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v úrokoch z omeškania, súdnych poplatkoch a exekučných trovách v celkovej výške „cca 7 miliónov Sk“ (článok III. a IV. žalobného návrhu).
Z listinných dôkazov predložených žalobcom v priebehu ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa (čl. 6, 7, 8 spisového materiálu), ani z jeho ďalších písomných vyjadrení k nim, však bližšia individualizácia záväzkov pôvodného žalovaného v I. rade, z ktorej by bolo zrejmé, na základe čoho žalobca svoje právo uplatňuje, nevyplýva.
Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Posledne citované zákonné ustanovenie vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom sporovom konaní, ktorým je povinnosť účastníkov: a/ tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník konania odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany. Uvedené je elementárnou povinnosťou účastníka konania a to najmä žalobcu. Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah žaloby, resp. na obsah návrhu na začatie konania.
Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení. Dôkazným bremenom je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť takých svojich tvrdení, ktoré sú relevantné a spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie súdu. O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu ku konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam.
Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.
Predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je v ďalšom objektívna existencia príčinnej súvislosti (kauzálneho nexu) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom) ako príčinou a škodou vrátane jej rozsahu ako následkom. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na zavinení, či zodpovednosť objektívnu. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť je potrebné vždy preukázať. Hľadisko časovej súvislosti medzi porušením právnych povinností škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej vzniká škoda, nie je samo o sebe rozhodujúce; rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym úkonom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Súd zisťuje jej existenciu. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že vyriešenie tejto otázky nemožno uložiť znalcovi, ktorý môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza.
Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (akým následkom) a akou skutočnosťou (príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu. Má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa príčinná súvislosť zisťuje.
Aj napriek listinným dôkazom predloženým v priebehu konania pred súdom prvého stupňa (čl. 6 - Príjmový pokladničný doklad z 03.07.2006, čl. 7 - faktúra č. 200631 z 03.07.2006 a Znaleckého posudku obchodnej spoločnosti D., B.. T.. Y.. č. 17/2006 vypracovaného na základe objednávky zo 16.05.2006) žalobca tak časovú, ale najmä vecnú súvislosť medzi tvrdenou pohľadávkou, ktorú mal mať voči pôvodnému žalovanému v I. rade a svojim tiež bližšie nešpecifikovaným dodávateľom liekov, nepreukázal.
Žalobca nepreukázal ani vecnú stránku pohľadávky (predmet pohľadávky a ,,okolnosti jej vzniku“) voči pôvodnému žalovanému v I. rade, ani predmet a ,,okolnosti vzniku“ svojho záväzku vo vzťahu k bližšie nešpecifikovaným dodávateľom liekov.
V konaní pred súdom prvého stupňa tak žalobca nepreukázal existenciu skutkového základu pohľadávky voči pôvodnému žalovanému v I. rade, čím zároveň neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa jej individualizácie z hľadiska predmetu, výšky a okolností jej vzniku.
V ďalšom nepreukázal ani právny a skutkový základ existencie jeho záväzkov vo vzťahu k vlastným bližšie nešpecifikovaným dodávateľom liekov, ktoré mali byť podľa jeho tvrdenia predmetom osobitných konaní pred Okresným súdom Kežmarok (viď článok IV. žalobného návrhu).
Neuniesol taktiež povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno o existencii tak vecnej, ako i časovej súvislosti medzi svojimi pohľadávkami voči pôvodnému žalovanému v I. rade a svojimi záväzkami vo vzťahu k jednotlivým dodávateľom liekov.
V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca navrhol jeho prerušenie do právoplatného skončenia konaní vedených na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2Cb/60/2003, 2Cb/51/2003, 2Cb/43/2003, 2Cb/66/2003, 2Cb/88/2003, 2Cb/52/2003, 2Cb/121/2003 a 2Cb/44/2003 s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní sa domáha na žalovanom náhrady škody na nehmotnom aktíve - goodwille, ktorá mu mala vzniknúť spolu so škodou, ktorej náhrady sa domáha v posledne citovaných konaniach. Poukázal pritom na skutočnosť, že tieto mu vznikli na rovnakom skutkovom a právnom
základe, a preto vyslovil, že by bolo nehospodárne, aby rovnaké dokazovanie bolo vykonávané i v prejednávanej právnej veci.
Na základe posledne uvedeného je zrejmé, že žalobca sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal práva na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť konaním pôvodného žalovaného v I. rade spočívajúcim v nesplnení záväzkov voči žalobcovi. Je nepochybné, že v prejednávanej veci sa jedná o záväzky pôvodného žalovaného v I. rade, ktorých splatnosť nastala do 31.12.2002, tak ako to vyplýva z vymedzení predmetov konaní vedených pod vyššie uvedenými spisovými značkami na Okresnom súde Kežmarok.
Pri posudzovaní otázky vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (Mesta Kežmarok) súd v ďalšom aplikoval ust. § 2 písm. j/ zák. č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky, podľa ktorého na obce prechádzajú pôsobnosti na úseku zdravotníctva: 1. zriaďovanie ambulancií vrátane staníc lekárskej služby prvej pomoci a ambulancií v zariadeniach sociálnych služieb; 2. zriaďovanie špecializovaných zariadení ambulantnej starostlivosti, polikliník, nemocníc prvého typu a nemocníc s poliklinikou prvého typu; 3. agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti; 4. súčinnosť na preventívnych programoch; 5. schvaľovanie ordinačných hodín neštátneho zdravotníckeho zariadenia.
Citovaná zákonná úprava v článku XIX. mení a dopĺňa zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 110/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z., zákona č. 140/1998 Z. z., zákona č. 241/1998 Z. z., zákona č. 80/2000 Z. z., ktorý v bode II. zmenil znenie § 24 ods. 3 nasledovne: „(3) zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. a/, b/, d/, h/ a i/ je obec. Zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. f/ a j/ okrem nemocnice s poliklinikou tretieho typu je samosprávny kraj. Zriaďovateľom ostatných zdravotníckych zariadení uvedených v ods. 1 a 2 okrem stredných zdravotníckych škôl je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)“.
V zmysle článku XXII. tak posledne citované zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.01.2003.
Vychádzajúc z článku I. § 1 zákona č. 416/2001 Z. z. uvedená právna úprava vytvárala do budúcna legislatívny rámec pre uskutočnenie prechodu pôsobnosti z ministerstiev, krajských úradov a okresných úradov na obce a na vyššie územné celky, ktorými sú podľa osobitného zákona samosprávne kraje v rozsahu a spôsobom ustanoveným v článku II. až XXI., pričom pod prechodom pôsobnosti podľa ods. 1 na účely tohto zákona je potrebné rozumieť prenesenie výkonu pôsobností štátnej správy na obce a samosprávne kraje a prechod pôsobností v rozsahu ustanovenom zákonom z orgánov štátnej správy do samosprávnej pôsobnosti obcí a samosprávnych krajov.
Pri posudzovaní vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (Mesta Kežmarok) súd ďalej aplikoval zákon č. 118/2002 Z. z., ktorý v zmysle svojho ust. článku I. mení a dopĺňa zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 110/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z., zákona č. 140/1998 Z. z., zákona č. 241/1998 Z. z., zákona č. 80/2000 Z. z., zákona č. 416/2001 Z. z. a zákona č. 553/2001 Z. z. a to tak, že pod bodom č. 68 sa doterajší text § 80e označuje ako ods. 1 a dopĺňa sa ods. 2, ktorý znie: „(2) zriaďovateľská funkcia krajského úradu k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. d/ a zriaďovateľská funkcia ministerstva zdravotníctva k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. h/ a i/ prechádza na príslušnú obec. Zriaďovateľská funkcia ministerstva zdravotníctva k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. f/ a j/ okrem nemocnice s poliklinikou tretieho typu prechádza na príslušný samosprávny kraj.“. V zmysle ust. článku VI. citovanej zákonnej úpravy § 80e ods. 2 nadobudol účinnosť dňom 01.01.2003.
Podľa zákona číslo 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci v správe právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitných zákonov (§ 2b ods. 1 písm. a/).
Podľa ust. § 4a ods. 2 zák. č. 447/2001 Z. z. na obec neprechádzajú záväzky na úhradu za dodávky tovarov, prác a iných výkonov prevzaté správcom majetku štátu súvisiace s majetkom, ktorý prechádza do vlastníctva obce podľa § 2b ods. 1, ktoré sú po lehote splatnosti, alebo neboli uhradené ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona, ak neboli uhradené ku dňu prechodu majetku.
Je nepochybné, že v prejednávanej veci žalobca uplatnil právo súvisiace s dodávkou tovaru pôvodnému žalovanému v I. rade, ktorý v tom čase bol štátnou príspevkovou organizáciou. V ďalšom je (z hľadiska časového, nie vecného) nepochybné, že tieto záväzky mali, podľa vyjadrenia žalobcu, vzniknúť pôvodnému žalovanému v I. rade v období do 31.12.2002, že ide o záväzky po lehote splatnosti, ktoré neboli uhradené ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec (v prejednávanej veci Mesto Kežmarok).
Pri stanovení recentného objektívneho výkladového cieľa súd pri výklade vyššie uvedených noriem práva aplikoval ústavnoprávny princíp právnej istoty s možnosťou prispôsobovania práva novým spoločenským podmienkam a vývoju celého právneho poriadku (ďalej len princíp právnej istoty). V tomto zmysle je podľa právneho názoru súdu potrebné v prejednávanej veci aplikovať základnú zásadu práva, podľa ktorej každý zodpovedá za sféru svojho vplyvu a každý nesie zodpovednosť za následky, ktoré sa vo sfére jeho vplyvu odohrali.
Príspevková organizácia nemá vlastný majetok, ale hospodári s majetkom štátu. Tento charakter hospodárenia príspevkovej organizácie okrem iného znamená, že zriaďovateľ zodpovedá za výsledky hospodárenia príspevkovej organizácie a priamo zákon o rozpočtových pravidlách mu prikazuje, aby v prípade, že príspevková organizácia nemá vykryté hospodárenie z vlastných prostriedkov, zriaďovateľ je povinný v rámci rozpočtového roka, ktorým je vždy kalendárny rok ,,vykryť“ v rámci tejto svojej zodpovednosti dlhy, ktoré prípadne vyplývajú zo záväzkov príspevkovej organizácie.
Uvedený právny záver vyplýva i z ust. § 55d ods. 6 zák. č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení účinnom k 31.12.2002, podľa ktorého záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií podľa osobitného predpisu neprešli na obec, alebo vyšší územný celok pri prechode majetku podľa osobitného predpisu (odkaz č. 35 - § 4a zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zák. č. 447/2001 Z. z.), sú záväzkami pôvodného zriaďovateľa alebo orgánu, ktorý plnil funkciu zriaďovateľa.
Predmetom tohto konania sú záväzky pôvodného žalovaného v I. rade - štátnej príspevkovej organizácie, ktoré vznikli z právnych vzťahov so žalobcom v období, kedy zriaďovateľom bola Slovenská republika prostredníctvom príslušného Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, a ktoré zároveň spĺňajú zákonné kritériá ustanovenia § 4a ods. 2 zák. č. 447/2001 Z. z.. To znamená, že sa jedná o záväzky, ktoré vznikli do momentu zákonného prechodu zriaďovateľskej funkcie citované týmto ustanovením.
Ak teda zákonodarca posledne citovanou normou práva vyslovil, že na nového zriaďovateľa neprechádza záväzok na úhradu za dodávku tovaru, práce a iného výkonu prevzatého správcom majetku štátu súvisiaci s majetkom, ktorý prechádza do vlastníctva obce (v prejednávanej právnej veci Mesta Kežmarok) podľa ust. § 2b ods. 1, ktorý je po lehote splatnosti alebo nebol uhradený ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona, nebolo by možné ani za prípadného splnenia zákonných podmienok vzniku práva žalobcu na náhradu škody voči pôvodnému žalovanému v I. rade, prijať právny záver, že na nového zriaďovateľa (žalovaného - Mesto Kežmarok) prešla i prípadná povinnosť nahradiť poškodenému škodu, ku vzniku ktorej by potenciálne došlo i v príčinnej súvislosti
s porušením právnej povinnosti škodcu - pôvodného žalovaného v I. rade NsP Kežmarok spočívajúcim v nezaplatení svojho splatného záväzku v období do 31.12.2002.
Súd sa preto v prejednávanej právnej veci stotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že prípadným prenesením zodpovednosti za záväzky štátu na žalovaného by došlo k porušeniu jeho ústavného práva na samostatné finančné hospodárenie garantované Článkom 65 Ústavy Slovenskej republiky.
Opačným výkladom uvedených zákonných ustanovení by tak žalovaný svoje zdroje určené na financovanie vlastných potrieb musel použiť na plnenie záväzkov štátu, čo by bolo v príkrom rozpore so samotným účelom citovaného ústavného článku priznávajúcemu obci a tým i žalovanému Mestu Kežmarok samostatnosť, ktorej cieľom je poskytnutie nezávislosti nielen od štátu, ale aj od iných štruktúr verejnej moci.
Vzhľadom na povahu a rozsah listinných dôkazov predložených účastníkmi súd v prejednávanej právnej veci aplikoval ustanovenie § 152 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa má rozsudkom rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
Dokazovaním vykonaným v priebehu konania dospel súd k záveru, že v prejednávanej právnej veci nie sú splnené základné zákonné podmienky pre vznik práva žalobcu na náhradu škody podľa ustanovenia § 373 v spojení s ust. § 379 Obchodného zákonníka, teda že právo žalobcu uplatňované podľa citovaných zákonných ustanovení dané nie je.
Keďže jediným procesným vyjadrením toho, že žaloba je nedôvodná, je výrok o jej zamietnutí (25Cdo 613/2005, NS ČR), bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Keďže v prejednávanej právnej veci prichádza do úvahy záporný medzitýmny rozsudok, je potrebné žalobu zamietnuť. Akékoľvek iné formulácie by mohli vyvolať pochybnosti o výsledku konania alebo o tom, či a s akým predmetom má ďalej konanie pokračovať.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný, bolo mu priznané právo na náhradu trov konania v celkovej výške 3.765,23 eur pozostávajúcich z úkonov právnej služby: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1.100,38 eur, 2. písomné vyjadrenie z 24.11.2010 k žalobe vo
výške 1.100,38 eur, 3. réžijný paušál vo výške 2 x 7,21 eur v celkovej výške 14,42 eur, 4. účasť na pojednávaní 16.01.2013 (§ 14 ods. 5 písm. b/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) vo výške 277,61 eur, 5. účasť na pojednávaní 27.02.2013 vo výške 1.110,45 eur, 6. réžijný paušál vo výške 15,62 eur (2 x 7,81 eur), 7. náhrada za použitie motorového vozidla na pojednávanie 16.01.2013 vo výške 21,72 eur, 8. náhrada za premeškaný čas na pojednávanie 16.01.2013 vo výške 50,84 eur, 9. náhrada za použitie motorového vozidla na pojednávanie 27.02.2013 vo výške 21,77 eur, 10. náhrada za premeškaný čas na pojednávanie 27.02.2013 vo výške 52,04 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajský
súd v Prešove prostredníctvom Okresného súdu v Kežmarku.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.
- musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, akej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované, podanie treba predložiť spotrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ods. 3 cit. ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.