Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-8-2013.pdf
PDF · 106.04 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/8/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMAŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnej: Z. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, K., o vymoženie pohľadávky v sume 5.416,78 eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 10015/12, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu v Skalici č. k. 3Er/686/2012-27 zo dňa 18. septembra 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 10015/12. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že na návrh oprávnenej požiadal súdny exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2011-3046 zo dňa 09.02.2012. Súdu tiež doručil zmluvu o splátkovom úvere uzatvorenú medzi povinnou a Slovenskou sporiteľňou a.s. zo dňa 28.04.2006 ako aj všeobecné obchodné podmienky, v rámci ktorých sa zmluvné strany v bode 18.1 dohodli na rozhodcovskej doložke. Súd vyhodnotil pripojenú zmluvu ako spotrebiteľskú, aplikujúc smernicu 93/13/EHS, kde na jednej strane vystupovala fyzická osoba, spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a na druhej strane právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V odôvodnení uznesenia ďalej poukázal na to, že exekučný súd vždy skúma formálne a materiálne účinky právoplatného rozsudku. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej právoplatnosti existujú výnimky. Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, ktorý je v určitých prípadoch oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol a súd ním nie je ním viazaný podľa § 159 O.s.p. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, rozsudok z 30.09.2003 Köbler, C-224/01, Recueil, s. I-10239, bod 38 z 16.03.2006, Kapferer, C-234/04, Sb. rozh. s. I-2585, bod 20 a z 03.09.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22. Exekučný súd z úradnej povinnosti skúmal, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom, tento výber má len banka ako veriteľ. Ak veriteľ podá návrh na rozhodcovský súd, ktorý si sám zvolí, vylúči tým možnosť začať konanie na súde, ktorý by bol inak príslušný vo veci konať. Rozhodcovská doložka takto dojednaná spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobite nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a smernice. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, preto je neplatná a nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný, preto poverenie na vykonanie exekúcie nebolo nožné vydať.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie právny zástupca oprávnenej. Podľa jeho názoru, súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na ust. § 35, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a § 159 O.s.p., pričom súd ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd. Pokiaľ by exekučný súd meritórne skúmal plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, jeho súlad s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci v opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný. Nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie a právomoc rozsudok zrušiť, zmeniť jeho výrok. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávnenej na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla by tým situácia, kedy by oprávnená aj povinný boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávnenej priznané právo nútene vymôcť. Poukázal, že ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK v týchto dôvodoch sa týka len zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odkazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 bod 37, ako aj rozsudky z 30.09.2003 Köbler C-224/01, Zb. s I-10239, bod 38; zo 16. marca 2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj z 03. septembra 2009 C-2/08, bod 22. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastnil na rozhodcovskom konaní a nepodal ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Zároveň dal do pozornosti, že do 31.12.2007 zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch, a v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Pokiaľ pred dátumom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s ust. § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorej ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, zostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tomto bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Mco 11/2010, zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p., § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu je vecne správne.
Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 zák. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len ,,ZoRK“) umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správností.
Zo zmluvy o splátkovom úvere pripojenej v spise uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávnenej (Slovenskou sporiteľňou a.s.) a povinnou vyplynulo, že právny predchodca oprávnenej ako veriteľ a povinná ako dlžník, uzavreli 28.04.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0252798928, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 100.000 Sk a povinná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu v mesačných splátkach po 1.406 Sk, pričom splatnosť prvej splátky bula určená dňom 20.05.2006 a poslednej splátky 20.04.2016. Podľa obsahu zmluvy, neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky. Z bodu 18 vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov pri nasledovných bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi: a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b) pri vydávaní a používaní platobných kariet, elektronických služieb, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. Oprávnená nadobudla pohľadávku voči povinnej zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal právny predchodca oprávnenej už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení platnom od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Keďže právny predchodca oprávnenej bol osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávnenej pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť právny predchodca oprávnenej ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch.
Súd v súvislosti s rozhodcovskou doložkou poukazuje aj na ust. § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy boli banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahovala už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nebol povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou. Ak klient neprijal návrh rozhodcovskej zmluvy, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa mali riešiť postupom podľa osobitných predpisov (na všeobecných súdoch). Uvedené ustanovenie uložilo banke povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú doložku. Slovné spojenie povinnosť ponúknuť je však potrebné vyložiť tak, že povinnosťou banky bolo ponúknuť klientovi možnosť rozhodnúť sa (vybrať si), či v prípade sporu bude rozhodovať spor všeobecný súd a ktorákoľvek zmluvná strana podá návrh na tento súd alebo spor bude rozhodovať rozhodcovský súd a návrh podá ktorákoľvek zmluvná strana na takýto súd. Ak však banka naformulovala rozhodcovskú doložku v hore uvedenom znení, klientovi nič neponúkla, ale sama určila, že oprávnený rozhodovať spory je rozhodcovský súd. Dohodnutá rozhodcovská doložka je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade aj v rozpore s ust. § 93b ods. 1, 2 zákona o bankách.
Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K tejto otázke súd prvého stupňa zaujal rovnaké stanovisko.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods.1,2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa §53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (právny predchodca oprávneného). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas. Napokon samotné znenie rozhodcovskej doložky v závere odkazuje na vynútený súhlas dlžníka veriteľovi na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 07.11.2005) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku zamietne.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s.p.), nakoľko zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 EP) s povinnosťou vyporiadania sa s aj otázkou trov v tomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 EP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.