Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/79/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. A. XXX/ XX, B., zastúpená Mgr. Miroslavom Michaličkom, advokátom, Vajanského 22, Trnava, proti žalovaným: 1. X. J., nar. XX.XX.XXXX a 2. Q. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom W. XXX/XX, B., obaja zastúpený Mgr. Ľubomírom Karikom, advokátom, M. R. Štefánika 638/56, Myjava, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. - 156 zo dňa 27. októbra 2011 a proti uzneseniu č.k. - 182 zo dňa 11. novembra 2011, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena doživotného bývania v byte č. X, nachádzajúcom sa v k. ú. B., bytovom dome so súp. č. XXX, postavenom na pozemku parc. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením, pričom trovy konania na súdnom poplatku z predmetného konania znáša štát.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. , , a , ako aj , keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Prvostupňový súd najskôr skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, pričom právny zástupca žalobkyne právny záujem videl v nutnosti nanovo vyznačiť existenciu vecného bremena v evidencii nehnuteľností Správy katastra Piešťany, pretože žalovaný 2. zrušil žalobkyni medzičasom aj trvalý pobyt na adrese J. A. XXX/XX, B.. Súd mal preukázané, že žalovaná 1. nadobudla titulom darovacej zmluvy zo dňa 20.12.1993 spoluvlastnícky podiel 1/4-ine na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. a obci B., zapísaných na LV č. XXXX, a to rodinný dom súp. č. XXX, postavený na pozemku parc. č. XXXX, pozemky parc. č. XXXX a XXXX. V predmetnej nehnuteľnosti bolo zároveň zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve žalobkyne v darovaných nehnuteľnostiach bývať, užívať ich až do jej smrti a v povinnosti žalovanej 1. (a vtedy jej žijúceho manžela) poskytnúť žalobkyni všetku potrebnú starostlivosť v starobe, pre prípad choroby a po smrti jej vystrojiť pohreb. Výpoveďou žalobkyne mal súd preukázané, že touto darovacou zmluvou si žalobkyňa ešte v roku 1993 chcela zabezpečiť, aby sa mal v čase staroby a choroby o ňu kto postarať, pretože si bola vedomá, že jej deti žijú ďaleko od domova a nebudú môcť sa o ňu denno-denne starať. Žalobkyňa darovala žalovanej 1. darovacou zmluvou zo dňa 21.02.2002 do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. a obci B., zapísané na LV č. XXXX, a to byt č. X v dome súp. č. XXX, postavenom na pozemku parc. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, zariadeniach a na pozemku parc. č. XXXX v podiele 50/207. V rámci tejto darovacej zmluvy bolo zriadené vecné bremeno v prospech žalobkyne, spočívajúce v práve žalobkyne v darovaných nehnuteľnostiach bývať a tieto užívať až do jej smrti. Žalobkyňa sa domáhala neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 09.05.2008 v zmysle , a pre jej rozpor s dobrými mravmi, z dôvodu jej uzatvorenia v stave tiesne za nápadne nevýhodných podmienok. Za podstatnú skutočnosť súd považoval existenciu zriadeného vecného bremena v prospech žalobkyne 1. v roku 1993 (právo v dome bývať a užívať ho až do smrti a vo vzťahu k nej mala žalovaná 1. povinnosť poskytnúť všetku potrebnú starostlivosť v starobe, resp. pre prípad choroby a po smrti jej vystrojiť pohreb) a jednak v roku 2002 (právo v byte bývať a užívať až do smrti). Z vykonaného dokazovania súd ustálil, že žalobkyňa sa nasťahovala do bytu pred jeho odkúpením do vlastníctva z dôvodu, aby žalovaná 1. s manželom o byt neprišli, t.j. aby nestratili možnosť ho odkúpiť. V čase možnosti odkupovania predmetného bytu bola ako nájomníčka už evidovaná práve žalobkyňa, preto i tejto vznikol nárok na jeho odkúpenie do osobného vlastníctva. Súd mal preukázané, zhodným tvrdením účastníkov, že kúpnu cenu za byt platili ako žalovaná 1. s manželom, tak žalobkyňa z predaja svojich kupónových knižiek. Následne došlo k prevodu bytu darovacou zmluvou do vlastníctva žalovanej 1. v roku 2002 so zriadením vyššie uvedeného vecného bremena. Súd mal za to, že pokiaľ by sa žalobkyňa v tomto období cítila byť skutočnou vlastníčkou predmetného bytu, vecné bremeno by bolo zriadené nielen v jej práve doživotného bývania v byte, ale tiež viazané na povinnosť žalovanej 1. starať sa o ňu. Následne súd vyhodnocoval i základný

- nosný dôvod, pre ktorý žalovaná 1. zrušila vecné bremeno na byt. Táto totiž ako výlučná vlastníčka tejto nehnuteľnosti bola ručiteľkou v jednom záväzkovom vzťahu, v ktorom si dlžníci prestali plniť svoje povinnosti. Vymáhanie pohľadávky bolo v rukách exekútora a pokiaľ chcela žalovaná 1. ochrániť rodinný dom - v ktorom mala žalobkyňa tiež doživotné právo, bola nútená zabezpečiť si finančné prostriedky prostredníctvom bytu, ktorý ale pre banku na poskytnutie úveru nemohol byť zaťažený ani len vecným bremenom. Z týchto skutočností si súd ustálil, že žalobkyňa majúca zriadené vecné bremeno v dvoch nehnuteľnostiach nie je oprávnená znemožňovať, či rušiť výkon práv žalovanej 1. k bytu nad mieru primeranú pomerom. Žalobkyňa svoje odstúpenie od predmetnej dohody odôvodnila . Nevýhodnosť podmienok súd skúmal osobitne v tomto prípade a prihliadal na to, aké plnenie sa stalo povinnosťou pre účastníka, ktorý mal konať v tiesni a na aké plnenie mal tento účastník právo. Súd skúmal, či je alebo nie je medzi týmito plneniami zjavný hodnotový nepomer, t.j. na jednej strane rušenie vecného bremena doživotného bývania v byte v prospech žalobkyne, a na druhej strane zrušenie vecného bremena doživotného bývania v byte bez akejkoľvek odmeny. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa mala jednoznačne predstavu, čo je to vecné bremeno a vyhodnotil ako nepravdivé jej tvrdenie, že pri podpisovaní zmluvy o zrušení vecného bremena nevedela, čo to je „bremeno“. Súd si vyhodnotil, že žalobkyňa vedela, čo na mestskom úrade podpisuje, po ceste z úradu pri jej odprevádzaní žalovanou 1. sa o tom ešte bavili a súd dospel k záveru, že pokiaľ by žalobkyňa v skutočnosti s podpísanou zmluvou nesúhlasila, odstúpila by od nej určite skôr, než až listom zo dňa 10.09.2009. Súd mal preukázané, že sa domáhala odstúpenia až po vyvrcholení ich vzájomných vzťahov v mesiaci júl 2009, kedy bola k riešeniu ich výmeny názorov volaná i polícia a k takémuto konaniu ju iniciovali jej dve deti žijúce v Českej republike. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa nebola v čase podpisovania zmluvy o zrušení vecného bremena v žiadnej tiesni a zmluva nebola podpísaná ani za nápadne nevýhodných podmienok, v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko žalobkyni bolo uznesením č.k. - 60 zo dňa 12.10.2009 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, súdny poplatok z predmetu konania neplatila. Keďže boli žalovaní úspešní v konaní v celom rozsahu, trovy konania na súdnom poplatku z predmetu konania znáša štát.

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalobkyni uložil zaplatiť žalovaným trovy konania v sume 579,38 eur k rukám ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. a , ako aj ust. vyhlášky č. a vo veci úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania, titulom trov právneho zastúpenia vo výške 579,38 eur.

Proti rozsudku a uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok, ako aj uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že v konaní súd pripojil k súdnemu spisu súdny spis vedený na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. vo veci vrátenia daru žalobkyne voči žalovanej 1., súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s týmto spisovým materiálom. Vo svojom posudzovaní miery tiesne žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy o zrušení vecného bremena preskúmal skutočnosť, ktorú potvrdili všetci účastníci sporu, a to, že žalovaná 1. zakázala žalobkyni a jej dcére G. W., aby v dome pri návštevách prespávali jej deti z Čiech. Súd pri preukazovaní tejto skutočnosti mal za to, že tento zákaz bol žalovanou vyslovený až potom, čo došlo k incidentu v júli 2009, a preto táto skutočnosť nemôže byť posudzovaná ako okolnosť, ktorá mohla ovplyvniť subjektívny stav tiesne žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy o zrušení vecného bremena v máji 2008. Mala za to, že táto skutočnosť sa javí ako preukázaná, pretože sa odvodzuje od neskoršej návštevy dcéry žalobkyne u žalovanej, avšak vo výpovediach účastníkov v konaní vedenom na súde po sp. zn. na pojednávaní dňa 09.09.2010 žalobkyňa uviedla: „Keď ma bol navštíviť môj syn Q. s rodinou, spolu ich bolo 8, prosila som žalovanú, aby ich nechala spať v izbe, ktorú mám v rodinnom dome, asi dve noci, ale ona ich tam nepustila a povedala, aby šli do hotela. Nakoniec spali u mňa všetci na zemi.“ Mala za to, že táto skutočnosť mala za následok to, že žalobkyňa už v čase uzatvárania zmluvy o zrušení vecného bremena pociťovala subjektívny stav tiesne jej vlastných sociálnych pomerov. Pri hodnotení okolností, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o zrušení vecného bremena, je potrebné vo vzájomnej súvislosti hodnotiť aj okolnosť, že žalovaná bola nútená docieliť zrušenie vecného bremena pre získanie úveru a jeho zabezpečenie predmetnou nehnuteľnosťou. V týchto vzájomných okolnostiach je vážny predpoklad toho, že žalovaná mala silnú tendenciu sa správať voči žalobkyni inak ako dovtedy, a síce jej prejavovať zvýšenú nákladnosť a ochotu sa o ňu postarať a vyhovieť jej potrebám. Súd sa ďalej zaoberal posudzovaním, či bola zmluva uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok alebo šlo o riadny synalagmatický právny vzťah v zmysle dobrých mravov. Poukázala na skutočnosť, že výkon práv oprávneného z vecného bremena právne nezasahuje do výkonu práva vlastníka zriadiť záložné práva na nehnuteľnosti pre zabezpečenie jeho záväzku. Právo takéto konanie vlastníka nezakazuje, vlastník zaťaženej nehnuteľnosti nie je obmedzený v dispozícii s ňou. To, že žalovaná chcela pristúpiť na podmienky tretej osoby, s ktorou chcela uzavrieť zmluvu o úvere a táto osoba požadovala zabezpečenie úveru nehnuteľnosťou bez tiarch, nemôže byť posudzované ako znemožňovanie, či rušenie výkonu práv žalovanej. Mala za to, že plnenie a okolnosti, za akých bolo vecné bremeno zrušené, absolútne nekorešpondujú plneniu poskytnutému pri zriaďovaní vecného bremena a navyše tu absentuje logický právny dôvod zo strany žalobkyne. Namietla tiež, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ust.

K odvolaniam žalobkyne sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnuté rozhodnutia z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania ( a ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( a ), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie im predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože tak napadnutý rozsudok, ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena doživotného bývania žalobkyne v byte č. X, nachádzajúcom sa v k. ú. B. v bytovom dome súp. č. XXX, postavenom na pozemku parc. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá a žalobkyni bolo uložené zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v sume 579,38 eur.

Odvolateľka odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam až Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolateľka ďalej namietla nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného a účastníkovi konania musia dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda preskúmateľné.

Porovnajúc odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu s vyššie citovaným ust. a jeho uvedeným výkladom, dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd sa danými kritériami riadil, v dôsledku čoho je námietka odvolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozsudku nedôvodná.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými zo strany účastníkov a vzhľadom na to, že ani v odvolacom konaní odvolateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Rovnako z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd potvrdil i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd správne podľa rozhodol o trovách konania a vo veci úspešným žalovaným priznal právo na náhradu trov konania, titulom trov právneho zastúpenia, pričom i výška trov bola určená v súlade s ust. vyhlášky č.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a v odvolacom konaní úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože títo nepodali návrh na ich priznanie.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.