Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-100-2012.pdf
PDF · 106.11 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/100/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateliek: 1. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. J. XX, 2. O. O., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX/X, 3. X. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, B., 4. X. W., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX, 5. G. S., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, všetky zastúpené JUDr. Vladimírom Jankechom, advokátom, Trebatice č. 269, proti odporcovi: Y. Q., nar. O. XXXX/XX, V., o návrhu na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy a iné, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. novembra 2011, č.k. 14C/211/1993 - 320, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede a neplatnosti prevedenia navrhovateliek na inú prácu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že výpoveď zo dňa 9.6.1996 podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce dané navrhovateľkám v 1. - 5. rade odporcom v 2. rade s obchodným označením zamestnávateľa Marek - potraviny Vrbové a tiež Marek a syn pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny dňa 2.6.1993 je neplatné, zároveň určil, že prevedenie navrhovateliek v 1. - 5. rade zo strany odporcu v 2. rade podľa § 37 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, oznámené súčasne s výpoveďou v liste zo dňa 9.6.1993, ako aj zníženie základnej mzdy zo strany odporcu v 2. rade navrhovateľkám v 1. - 5. rade oznámené listom zo dňa 9.6.1993 je neplatné. Zároveň súd návrh voči odporcovi v 1. rade U. Q. zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovateľky sa návrhom podaným proti odporcovi v 1. rade U. Q. a odporcovi v 2. rade Y. Q. domáhali rozhodnutia súdu, ktorým by súd určil, že výpoveď zo dňa 9.6.1993 je neplatná a je tiež neplatné prevedenie na iné miesto výkonu práce počas výpovednej lehoty, ako aj jednostranné zníženie základnej mzdy. Zároveň sa domáhali aj výplaty náhrady mzdy zo strany odporcov. Neplatnosti sa domáhali z dôvodu, že dôvody, o ktoré sa výpoveď opiera, nie sú pravdivé, ani jednostranné prevedenie na inú prácu nebolo zo strany odporcov možné, navrhovateľky svojim písomným podaním, doručeným súdu dňa 12.10.2011 zmenili petit svojho návrhu, žiadali o určenie, že výpoveď odporcu v 1. rade, prevedenie navrhovateliek zo strany odporcu v 1. rade a zníženie ich základnej mzdy zo strany odporcu v 1. rade je neplatné, ako aj výpoveď odporcu v 2. rade prevedenie navrhovateliek a zníženie ich základnej mzdy zo strany odporcu v 2. rade je neplatné. Uvedenú zmenu súd pripustil. V predmetnej veci rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 14C/211/1993-26 zo dňa 29.6.1994, ktorý bol zrušený v dôsledku podaného odvolania uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11Co/457/1994-60 zo dňa 27.4.1995. Vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie, následne rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 28.6.1996, č.k. 14C/211/1993-146, ktorý bol opäť uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11Co/549/1996-166 zrušený. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov V. P., X. P., Q. S., Q. E., oboznámil sa s listinnými dôkazmi. Navrhovateľky uviedli, že dôvodom výpovede listom zo dňa 9.6.1993 bolo svojvoľné opustenie pracoviska navrhovateľkami a neúčasť na inventúre. Neplatnosť namietali nielen z hľadiska toho, či
vôbec došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ale aj z hľadiska formálneho. Pokiaľ ide o nedostatok formálnych náležitostí výpovede, odporca použil odlišný názov obchodného mena zamestnávateľa na písomnej výpovedi oproti názvu, pod ktorým na základe živnostenského oprávnenia bol oprávnený podnikať, čo viedlo k tomu, že výpoveď bola nezrozumiteľná najmä s ohľadom na to, že navrhovateľky nevedeli, komu majú oznámiť skutočnosť, že na ďalšom zamestnávaní trvajú. Inventúra v predajni bola vykonaná dňa 31.5.1993, po jej vykonaní dňa 1.6.1993 bola predajňa zatvorená s tým, že bolo dohodnuté, že navrhovateľky prídu do predajne až 2.6.1993 o 9.00 hod. O vykonanie ďalšej inventúry dňa 2.6.1993 navrhovateľky po príchode do predajne nikým neboli požiadané a rozhovor s odporcom sa týkal iba skončenia ich pracovného pomeru, kedy sa dohodli, že budú do 14.6.1993 čerpať dovolenku. Po tomto dátume sa zrejme predpokladalo ukončenie ich pracovného pomeru. Navrhovateľky po týchto udalostiach zo dňa 2.6.1993 zaslali odporcovi v 1. rade oznámenie k pracovnému pomeru zo dňa 4.6.1993 a až následne potom im bola poštou doručená výpoveď zo dňa 9.6.1993, ktorým listom zároveň boli aj prevedené na inú prácu s tým, že ak na túto prácu do uhoľných skladov nenastúpia, pristúpi odporca k okamžitému skončeniu ich pracovného pomeru. V písomnom vyjadrení, ktorým reagoval zamestnávateľ na ich oznámenie zo dňa 4.6.1993 sám odporca potvrdzuje, že o čerpaní dovolenky mal vedomosť a bolo to po dohode s ním, čím nepriamo popiera svoje ďalšie tvrdenie o svojvoľnom odchode navrhovateliek z pracoviska, pretože v prípade takéhoto ich odchodu by nemohli vedieť, že do práce majú nastúpiť až dňa 14.6.1993 po čerpaní dovolenky. Navrhovateľky namietali aj neplatnosť prevedenia na inú prácu, ktorá spočíva v tom, že vo svojej podstate nešlo o prevedenie ale o preloženie, ktoré v tom období nebolo v súvislosti s výpoveďou prípustné. Keby aj išlo o prevedenie, nedostatok spočíva v tom, že boli prevedené na neurčitú prácu, keď presne musí byť určený druh práce, na ktorú mali byť prevedené. Pokiaľ ide o zníženie základného platu, nebolo im uložené žiadne kárne opatrenie, ktoré by mohlo zníženie platu odôvodňovať. Mohlo by byť opodstatnené a len v súvislosti oprávneným prevedením na inú prácu, takýmto spôsobom však zníženie platu nebolo zdôvodnené. Odporca v 1. rade uviedol, že predajňa pôvodne patrila š.p. Zdroj a v r. 1991 ju vydražil. Následne sa v predajni začalo predávať po preberajúcej inventúre, ktorou odporca v 2. rade prevzal zásoby, pretože mal predajňu prevádzkovať podľa ústnej dohody práve on. Poprel, že by prijímal navrhovateľky do pracovného pomeru, že by im dával výpoveď, pretože do chodu prevádzky nezasahoval, aj keď do predajne chodil. Zamestnankyniam prácu neprideľoval, nevyplácal im ani mzdu, nevie, dokedy odporca 2. túto predajňu prevádzkoval a komu ju dal do nájmu, pretože predajňu len vlastnil, avšak na základe nájomnej zmluvy ju prevádzkoval odporca 2. Odporca 2. uviedol, že spočiatku podnikal na základe rozhodnutia, vydaného Mestským národným výborom Piešťany, neskôr mu bolo vydané živnostenské oprávnenie. Podniká stále pod obchodným menom Roman Marek - Marek a syn, IČO: 11 905 379 vo Vrbovom, zamestnankyne do pracovného pomeru prijímal, s p. U., ktorú prijal na funkciu vedúcej predajne. Tri zamestnankyne, navrhovateľka v 1., 2. a 5. rade nastúpili do pracovného pomeru ihneď, navrhovateľky v 3. a 4. rade neskôr. Odporca v 1. rade občas chodil do predajne, riešil s ním technické veci ohľadom predajne. Nájomnú zmluvu s novým prevádzkovateľom p. Devanom podpísal dňa 4.6.1993 so začiatkom nájmu od 1.6.1993. O prenájme predajne vedel asi 3 dni pred podpisom, teda okolo 1. - 2.6.1993. Z dôvodu, že predajňa nedosahovala také zisky, ako v predchádzajúcom období a z dôvodu, že zamestnankyne nemali podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti pripravil Dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorú však zamestnankyne odmietli podpísať, o čom bola spísaná zápisnica dňa 24.5.1993. Následne nariadil vykonanie inventúry 31.5.1993, aby sa zistil skutočný stav. Chcel, aby od 1.6.1993 pracovníčky podpísali Dohodu o hmotnej zodpovednosti. Pri vykonávaní inventúry dňa 31.5.1993 ešte nevedel, že predajňu odovzdá ďalšiemu nájomcovi. Dňa 1.6.1993 sa stretol s p. P., s ktorým sa dohodli, že prevezme predajňu aj so zamestnankyňami. Dňa 1.6.1993 oznámil navrhovateľkám, že inventúra dopadla zle, že sa ide vykonávať nová, aby sa potvrdil alebo vyvrátil schodok. Okrem neho a zamestnankýň tam nikto iný prítomný nebol. Navrhovateľky zareagovali tak, že ďalšiu inventúru robiť nebudú, lebo robili inventúru pred 2 dňami a odišli. Navrhovateľky odmietli jeho príkaz, je nesporné, že sa dopustili závažného porušenia pracovnej disciplíny, to že inventúra sa bude robiť z dôvodu, že predajňa bude zrejme prenajatá inému nájomcovi navrhovateľkám vtedy neoznámil, pretože p. P. nebol ešte rozhodnutý. Začal vykonávať inventúru s vodičom p. S., navrhovateľky odišli s tým, že si berú 14 dní dovolenku. 4.6.1993 podpísal zmluvu s p. P., splnomocnil svojho právneho zástupcu na napísanie výpovedí, súčasťou ktorých bolo aj prevedenie na inú prácu, pretože potreboval doriešiť situáciu, keď predajňa bola už v prenájme a nemal kde navrhovateľky umiestniť. Preto boli prevedené na prácu v drevosklade v Piešťanoch. V tejto prevádzke mal zložený materiál, neboli tu žiadni zamestnanci a pre navrhovateľky tu ani nemal vhodnú prácu. Prevedenie na inú prácu s nimi vopred neprerokoval ani nedošlo k žiadnej písomnej zmene pracovných zmlúv, prípadne k vypracovaniu dodatkov. V predchádzajúcom období porušovanie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateliek nedochádzalo.
Pracovný pomer s navrhovateľkami uzatváral on, bol ich zamestnávateľom, počas celej doby sa aj cítil byť ich zamestnávateľom, odvádzal za ne odvody a aj preddavky na daň, aj výpovede im dával on. Vec prvého stupňa posúdil správne podľa § 44 ods. 1 veta druhá, § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce, č. 65/65 Zb. v znení, účinnom v čase dania výpovede. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľky v 1. - 5. rade boli v pracovnom pomere u odporcu v 2. rade na základe písomne uzavretých pracovných zmlúv. Pracovné zmluvy boli za zamestnávateľa potvrdené pečiatku Marek - potraviny Vrbové, IČO: 11 905 379 a podpísané priezviskom Q. bez uvedenia krstného mena. Odporca v 1. rade podnikal od 20.9.1990 pod obchodným menom Anton Marek - Marek a syn, IČO: 11 905 361 so sídlom v Piešťanoch a odporca v 2. rade podnikal od 12.9.1990 pod obchodným menom Roman Marek - Marek a syn, IČO: 11 905 379 so sídlom Námestie Slobody 13, Piešťany. Pod obchodným menom Marek
- potraviny Vrbové, IČO: 11 905 379 nepodnikal ani jeden z odporcov, súd však aj napriek netotožnému obchodnému menu dospel k záveru, že pracovné zmluvy s navrhovateľkami by uzavrel odporca v 2. rade, ktorému ešte v r. 1990 bolo pridelené IČO 11 905 379 zhodné s uvedením identifikačného čísla na pečiatke na pracovných zmluvách, pričom pri IČO ide o nezameniteľný údaj. Vychádzajúc z listinných dôkazov považoval za zamestnávateľa navrhovateliek súd práve odporcu v 2. rade, ktorý podnikal už od 12.9.1990 a na vydraženú prevádzku predajne mal uzavretú nájomnú zmluvu zo dňa 21.8.1991. Súd považoval teda za zamestnávateľa navrhovateliek odporcu v 2. rade, preto pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie návrh na určenie neplatnosti výpovede prevedenia na inú prácu a neplatnosti zníženia základnej mzdy voči odporcovi v 1. rade zamietol. Po preukázaní skutočností, že zamestnávateľom navrhovateliek bol odporca v 2. rade a pri použití rovnakej pečiatky na písomnej výpovedi zo dňa 9.6.1993 ako na pracovných zmluvách dospel súd k záveru, že výpoveď bola navrhovateľkám daná zo strany odporcu v 2. rade, aj keď sa im na pracovisku snažil zapísať do občianskych preukazov ukončenie pracovného pomeru odporca v 1. rade. Výpoveď je v zmysle zákona potrebné pre jej platnosť dať v písomnej forme, doručiť ju druhému účastníkovi, preto nie je rozhodujúce, kto im povedal, že dostanú výpoveď ale to, kto písomnú výpoveď potvrdil, pričom z pečiatku je zrejmé, že tak učinil odporca v 2. rade. Navrhovateľky sa domáhali určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorá im bola daná pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v ich odmietnutí podieľať sa na inventúre dňa 2.6.1993 a vo svojvoľnom opustení pracoviska. Odporca 2. uviedol, že o vykonanie inventúry boli požiadané z dôvodu preverenia výsledkov predchádzajúcej inventúry zo dňa 31.5.1993. Navrhovateľky to, že by boli ktorýmkoľvek odporcom požiadané o vykonanie inventúry dňa 2.6.1993 popreli. Keď prišli 2.6.1993 ráno do predajne, boli v nej už cudzí ľudia. Vzhľadom k tomu, že sám odporca 2. vo svojej výpovedi uviedol, že o vykonanie inventúry mal navrhovateľky požiadať v neprítomnosti ďalších osôb a na preukázanie tohto tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy, súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o jeho žiadosť vykonať inventúru aj dňa 2.6.1993 a o následné odmietnutie jej vykonania navrhovateľkami túto skutočnosť odporca 2. súdu nepreukázal. Rovnako nepreukázal ani svojvoľné opustenie pracoviska zo strany navrhovateliek, keď jednak z písomnej výpovede nie je zrejmé o svojvoľné opustenie pracoviska, v ktorý konkrétne určený deň sa malo jednať a keď taktiež ani na preukázanie tejto skutočnosti súdu nepredložil žiaden preukázateľný dôkaz. Pokiaľ mal odporca v 2. rade v písomnej výpovede na mysli opustenie pracoviska dňa 2.6.1993, súd tu musí poukázať na zhodné tvrdenie navrhovateliek, ktoré mali po dohode s odporcom od tohto dňa čerpať dovolenku až do 14.6.1993, ako aj na samotné vyjadrenie odporcu 2., podľa ktorého mal vedomosť, že navrhovateľky čerpajú dovolenku do 14.6.1993, za ktorú im v priebehu konania nakoniec aj vyplatil náhradu mzdy v nimi uplatnenej výške. Odporca v 2. rade ničím nepreukázal, a teda že neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o takom hrubom porušení pracovnej disciplíny zo strany navrhovateliek, pre ktoré im dal výpoveď z pracovného pomeru, spísanú dňa 9.6.1993, čo spôsobuje neplatnosť tejto výpovede. Pokiaľ ide o výpovede svedkov, ani jeden z nich nepotvrdil tvrdenia odporcu v 2. rade o tom, že by navrhovateľky odmietli vykonať inventúru, prípadne, že by svojvoľne opustili pracovisko, keď ani jeden nebol prítomní pri rozhovore odporcov s navrhovateľkami dňa 2.6.1993. Svedok S. síce uviedol, že inventúru robil on s odporcom v 2. rade, nepotvrdil však, že by to malo byť preto, že by ju navrhovateľky mali odmietnuť vykonať. Nevedel sa vyjadriť ani k tomu, kedy a za akých okolností navrhovateľky z pracoviska odišli. Ani svedok P., ktorý videl, že nemá kto robiť inventúru nepotvrdil, že by tomu tak malo byť pre odmietnutie navrhovateliek. Ďalší svedkovia P. a E. potvrdili len to, že sa 2.6.1993 konala inventúra cudzími ľuďmi, nepreukázali, že by navrhovateľky mali odmietnuť vykonanie inventúry a ich svojvoľné opustenie pracoviska. Ďalej súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 29 ods. 1 písm. a/, b/, § 32 ods. 1 veta prvá, § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 2 písm. a/, ods. 6 Zákonníka práce v znení, účinnom v čase dania výpovede. Podľa pracovných zmlúv, uzavretých navrhovateľkami sa zmluvné strany dohodli, že zamestnanec bude pracovať ako predavačka s miestom výkonu práce predajňa potravín na Sídlisku 9. mája vo Vrbovom. Súčasťou výpovede zo dňa 9.6.1993 bolo aj prevedenie navrhovateliek na prácu, ktorou odporca previedol navrhovateľky na
prácu v drevosklade v Piešťanoch. Takéto prevedenie na inú prácu však nie je určité, keď z neho nie je zrejmé, na aký konkrétny druh práce boli navrhovateľky prevedené, ani miesto výkonu práce nie je označené nezameniteľným spôsobom. Súd dospel k záveru, že týmto odporca nedosiahol prevedenie, ale že sa jedná aj o preloženie, keď okrem druhu práce, ktorú týmto navrhovateľkám, prijatým pôvodne na výkon práce predavačky zmenil, keďže v drevosklade nie je možné prácu predavačky vykonávať, zmenil aj miesto výkonu práce pôvodne dohodnuté na predajňu potravín vo Vrbovom. Súd dospel aj k ďalšiemu záveru ohľadom platnosti prevedenia na inú prácu, ktoré súd považuje za neplatné nielen preto, že ho nebolo zo strany odporcu 2. možné dať, pretože sa navrhovateľky nedopustili závažného poručenia pracovnej disciplíny ale aj preto, že odporca 2. takúto zmenu obsahu pracovnej zmluvy s navrhovateľkami neprejednal a na príslušných zmenách sa nedohodli. Táto zmena nebola vykonaná ani písomnou formou, keď k písomnej zmene pracovnej zmluvy ani k podpísaniu žiadneho dodatku k pracovnej zmluve doposiaľ nedošlo. Pokiaľ sa týka jednostranného zníženia platu navrhovateľkám počas výpovednej lehoty, tak nebolo navrhovateľkám uložené žiadne kárne opatrenie, ktoré by mohli zníženie platu odôvodňovať, mohlo by byť opodstatnené len v súvislosti s oprávneným prevedením na inú prácu, k čomu však v danom prípade nedošlo a takýmto spôsobom navrhovateľkám dôvod zníženia platu ani nebol zdôvodnený, pretože zníženie platu im bolo len oznámené. Preto aj v tejto časti rozhodol súd, že zníženie platu navrhovateľkám je neplatné. Súd rozhodol v danej veci v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá len o základe uplatnenej prejednávanej veci. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu v 2. rade, že navrhovateľky si voči nemu nesplnili zákonnú povinnosť oznámiť mu, že trvajú na ďalšom zamestnávaní a trvajú na existencii pracovného pomeru, keď takto učinili len voči odporcovi v 1. rade podaním zo dňa 14.6.1993 v zmysle platnej judikatúry súdov, aj keď zamestnanec neoznámi svojmu zamestnávateľovi počas výpovednej lehoty, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu na súde o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru týmto podaním a doručením rovnopisu žaloby je nahradené takéto oznámenie zamestnanca.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti výpovede zo dňa 9.6.1993 a neplatnosti prevedenia navrhovateliek na inú prácu podal v zákonom určenej lehote odvolanie odporca v 2. rade Y. Q.. Súd ho uznal za zamestnávateľa navrhovateliek, bol preto oprávnený vydávať zamestnancom pracovné pokyny. Navrhovateľky boli v tom čase povinné plniť pokyny nadriadených. Niet pochybností o tom, že bol oprávnený nariadiť, aby počas pracovnej doby navrhovateľky uskutočnili fyzickú inventúru. Odmieta tvrdenie, že nepreukázal svoje tvrdenie, že nepredložil ďalšie dôkazy o tom, že boli požiadané navrhovateľky o vykonanie inventúry. Zo zápisnice zo dňa 24.8.1993 v bode 4. sa uvádza, že ku dňu 29.5.1993 sa vykoná inventúra, ktorá mala byť podkladom k dohodám o hmotnej zodpovednosti. Pretože v tejto inventúre boli určité nepresnosti, pretože zamestnankyne odmietli podpísať následnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, bol prinútený hľadať náhradné riešenie, čo sa mu podarilo prenájmom predajne p. P.. Po dohode s ním na deň 2.6.1993 nariadil vykonanie novej inventúry, ktorá mala byť súčasťou nájomnej zmluvy. Pretože zamestnankyne odmietli vykonať nariadenú inventúru, svojvoľne opustili pracovisko, p. P. ich prevzatie po uzavretí nájomnej zmluvy medzi svojich zamestnancov odmietol. Za týchto okolností jediným jeho východiskom bolo ukončenie pracovného pomeru. O tom, že na deň 2.6.1993 nariadil vykonanie inventúry, vypovedal on ako jediný majiteľ predajne a jediný nadriadený navrhovateliek. Pred súdom aj v písomnom podaní sa o tejto skutočnosti vyjadril aj svedok P. a dosvedčil to aj jeho otec odporca v 1. rade. Uvedené skutočnosti dokazujú, že súd mal k dispozícii dostatok dôkazov, dosvedčujúcich, že inventúru na deň 2.6.1993 nariadil, že zamestnankyne, hoci do práce nastúpili, túto odmietli vykonať a uskutočňoval ju sám s vodičom, čím navrhovateľky závažným spôsobom porušili pracovnú disciplínu a výpoveď im bola daná oprávnene. Poukázal na skutočnosť, aby súd zohľadnil právne predpisy ako aj skutočnosť, že veci sa odohrávali v r. 1993, kedy ani úrady ani súdy, najmä však novodobí zamestnávatelia nemali dostatočné kapitalistické skúsenosti.
Navrhovateľky v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu v 2. rade uviedli, že v odvolaní sa odporca zaoberá skutočnosťou, ktorá sama osebe aj keby bola preukázaná nemôže viesť k záveru, že navrhovateľky odmietli vykonať inventúru a svojvoľne opustili pracovisko. Dôvodom výpovede nebolo, hoci to vyznieva ironicky, nariadenie inventúry, ale jej odmietnutie. V odvolaní sa snaží odporca len o to, že súd mal považovať za preukázané nariadenie inventúry. K tomu podstatnému, či došlo k odmietnutiu a opusteniu pracoviska neuvádza nič. Prípadné preukázanie nariadenia inventúry vôbec neznamená preukázanie toho, či ju navrhovateľky aj odmietli a či svojvoľne odišli. Ani nariadenie inventúry navrhovateľkám však nebolo preukázané. Naopak, práve odporcom navrhnuté dôkazy výpoveďami
svedkov ale i vyjadrenie jeho vlastné i jeho právneho zástupcu v spore 14C/195/93 dokazujú, že v deň údajného porušenia pracovnej disciplíny šlo o preberaciu inventúru nového nájomcu, doslovne nájomcova inventúra, teda iného subjektu. Odporca v tomto spore argumentoval, že malo ísť o opravnú inventúru, po ktorej sa až mal rozhodnúť o nájme. Jeho nepravdivé tvrdenie usvedčuje aj samotná nájomná zmluva, ktorá bola dňa 2.6. uzavretá. V spore do poslednej chvíle nepripúšťal, že je rozhodnutý predajňu prenajať, aby mal priestor pre konštrukciu, že s navrhovateľkami ešte počítal. V odvolaní však uvádza, že prenájom bol jediným východiskom, je to síce len drobnosť, ale potvrdzuje, že odporca vytvára konštrukcie, ktoré nie sú pravdivé a ktoré si sám zároveň spochybňuje. Navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne správny.
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/211/1993 je určenie neplatnosti výpovede zo dňa 9.6.1996 podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce, danej navrhovateľkám v 1.
- 5. rade odporcom v 2. rade s obchodným označením zamestnávateľa Marek - potraviny Vrbové a tiež Marek a syn pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2.6.1993, určenie neplatnosti prevedenia navrhovateliek v 1. - 5. rade zo strany odporcu v 2. rade podľa § 37 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, oznámené súčasne s výpoveďou v liste zo dňa 9.6.1993 a tiež určenie, že zníženie základnej mzdy zo strany odporcu v 2. rade navrhovateľkám, oznámené listom zo dňa 9.6.1993 je neplatné s tým, že navrhovateľky smerovali svoj návrh proti odporcovi v 1. rade U. Q. a odporcovi v 2. rade Y. Q.. Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že výpoveď zo dňa 9.6.1996, daná navrhovateľkám v 1. - 5. rade, prevedenie navrhovateliek v 1. - 5. rade na inú prácu a zníženie základnej mzdy navrhovateľkám v 1. - 5. rade sú neplatné a návrh voči odporcovi v 1. rade bol v celom rozsahu zamietnutý. Predmetom odvolacieho konania tak je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, ktorej bolo určené, že výpoveď zo dňa 9.6.1996, daná navrhovateľkám v 1. - 5. rade odporcom v 2. rade a prevedenie navrhovateliek v 1. a 2. rade zo strany odporcu v 2. rade listom zo dňa 9.6.1993 sú neplatné. Odvolanie voči časti určenia neplatnosti zníženia základnej mzdy a zamietnutia návrhu voči odporcovi v 1. rade nebolo podané, v dôsledku čoho v týchto častiach zostal medzitýmny rozsudok právoplatný a účastníkom na strane odporcu v odvolacom konaní zostal len Y. Q., bytom V., O. XXXX/XX.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že určenie výpovede zo dňa 9.6.1996 danej navrhovateľkám v 1. - 5. rade odporcom pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny listom zo dňa 9.6.1996, ako aj ich prevedenie na inú prácu, oznámené súčasne s výpoveďou je neplatné. Súd prvého stupňa podrobne, jasne, zrozumiteľne odôvodnil dôvody neplatnosti tak výpovede, ako aj prevedenia navrhovateliek na inú prácu. Odvolací súd sa s týmto plne stotožnil. Navyše, v odvolaní odporca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nezaoberal a ktoré by boli dôvodné na zmenu napadnutých častí rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa takisto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zamestnávateľom navrhovateliek v 1. a 2. rade bol Y. Q., ktorý dal navrhovateľkám aj výpoveď aj ich previedol na inú prácu. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že zo strany navrhovateliek nebolo preukázané hrubé porušenie pracovnej disciplíny, keď súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal situáciou medzi navrhovateľkami a odporcom dňa 2.6.1993, pričom možno
skonštatovať, že nebolo preukázané, že by navrhovateľky boli požiadané o vykonanie inventúry a takisto, že by odmietli inventúru vykonať. Súd prvého stupňa správnym spôsobom odôvodnil aj neplatnosť prevedenia navrhovateliek v 1. - 5. rade zo strany odporcu, keď neboli splnené zákonné predpoklady na platné prevedenie navrhovateliek na inú prácu.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.