Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4C-507-2008.pdf
PDF · 98.33 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/507/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Romanom Majerským, v právnej veci navrhovateľa: Obec Kaplna, Kaplna 39, zastúpený: JUDr. Barbora Jasenovcová, advokátka, Hrubý Šúr 247, proti odporcom: 1/ Š. P., nar. XX.XX.XXXX, 2/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom C. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Ján Benčura, advokát, Záhradnícka 41, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 953,03 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom, ktorého zmena bolo pripustená uznesením č. k. 4C/507/2008-115 z 18.02.2009 domáhal, aby súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemku parcela č. XX o výmere 3514 m2, ktorá bola geometrickým plánom rozdelená na parcelu č. XX/X orná pôda vo výmere 1825 m2, parcely č. XX/X orná pôda vo výmere 567 m2 a parcela č. XX/X orná pôda vo výmere 928 m2, parcela č. XX/X zastavané plochy vo výmere 194 m2.
Návrh odôvodnil tým, že kúpnopredajnou zmluvou z 12.04.1976 M. P. odpredala nehnuteľnosť v katastrálnom území Kaplna, Správa katastra Senec, vo vložke č. XX a to parcelu č. XX o výmere 3514 m2 v prospech Československého štátu zastúpeného MNV v Báhoni za kúpnu cenu 22.180,- Kčs. Finančný odbor ONV Bratislava - vidiek zmluvu schválil, preto nebola potrebná registrácia Štátnym notárstvom. Napriek tejto kúpnopredajnej zmluve odporcovia nadobudli na základe kúpnopredajnej zmluvy do bezpodielového spoluvlastníctva parcelu č. XX/X ornú pôdu vo výmere 928 m2. Táto kúpnopredajná zmluva bola povolená vkladom do katastra dňa 27.01.1995. Zostatok pôvodnej parcely č. XX, ktorá sa na základe geometrického plánu č. XXX-XX/XX rozčlenila na parcely č. XX/X,X,X, t. j. parcely č. XX/X a XX/ X boli predmetom dedičského konania po poručiteľke M. P.Š.. Navrhovateľ bol názoru, že kúpnopredajná zmluva z 12.04.1976 bola platnou a všetky ďalšie právne úkony vykonané po jej uzatvorení boli neplatné.
Odporcovia v písomnom vyjadrení k návrhu uviedli, že navrhovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda právny dôvod, na základe ktorého malo vlastníctva štátu prejsť na obec. Obec bola povinná v zmysel § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. podať návrh na zápis vlastníckeho práva v lehote do 12 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona. Naviac boli názoru, že vlastnícke právo k parcele č. XX o výmere 3514 m2 nikdy neprešlo na Československý štát, pretože kúpna zmluva z 12.04.1976 nebola nikdy registrovaná, pričom § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka s použitím § 29 ods. 1 vyhlášky federálneho ministerstva financií o správe majetku štátu registráciu vyžadoval. Štát realizoval výkup pozemkov pre výstavbu škôlky a celkovo vykúpil spolu 8330 m2, čo bolo v rozpore s § 7 ods. 2 písm. c/ zákona č. 53/1966 Zb. Z uvedeného
mali preto za to, že zmluva bola pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Nikdy nebola právnemu predchodcovi odporcov odňatá držba celého pozemku a navrhovateľ nikdy neužíval celú odpredanú nehnuteľnosť. Odporcovia stále uhrádzajú štátu daň z nehnuteľnosti a to za parcelu č. XX/X, X, X. Odporca 1/ si uplatnil nárok na vrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z., Obvodný pozemkový úrad v Senci rozhodnutím konštatoval, že nespĺňal podmienky pre vydanie majetku, nakoľko nehnuteľnosť nikdy neprešla na štát. Odporcovia namietali neplatnosť kúpnopredajnej zmluvy z 12.04.1976 aj z dôvodov podľa § 37 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva trpela nedostatkami v chybne označenom katastrálnom území (správne malo byť uvedené v katastrálnom území Kaplna a nie Báhoň), v chybe evidencie nehnuteľností (nesprávne uvedená PK vložka č. XX) a v chybe označenia druhu pozemku.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu odporcov uviedol, že Miestny národný výbor sa na základe kúpnej zmluvy stal v zmysle § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka vlastníkom veci. Pre nadobudnutie vlastníctva od fyzickej osoby do socialistického vlastníctva platil § 11 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom. Uviedol, že majetok škôl, školských a iných zariadení si štát ponechal až do účinnosti zákona č. 447/2001 Zb. keď podľa § 2b došlo k delimitácii majetku, nachádzajúceho sa v správe zriaďovateľov škôl a školských zariadení, keď prešla zriaďovateľská funkcia na obce. Zároveň poukázal, že podľa § 2d zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky pozemky pod stavbami vo vlastníctve obce, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, kúpnopredajnej zmluvy z 12.04.1976, výpisu z LV č. XXX a XXX, kúpnopredajnou zmluvou z 09.01.1995, geometrickým plánom č. XXX-XX/XX, osvedčenia o dedičstve sp. zn. 2D/846/2000, protokolom o odovzdaní majetku z 12.04.2002 a zistil nasledujúci skutkový stav a právny stav.
Právna zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní uviedla, že aktívna legitimácia navrhovateľa je preukázaná zo zákona č. 447/2001 Z. z. podľa ktorého automaticky školské zariadenia a predškolské zariadenia prechádzali na obec. Predmetná kúpna zmluva bola uzatváraná v zmysle v tom čase platného Hospodárskeho zákonníka, ktorý v § 11 uvádzal podmienky nadobúdania vlastníctva od občanov do socialistického vlastníctva. Kúpna zmluva bola uzatvorená perfektne, v súlade so zákonom, bola vyplatená riadne kúpna cena a obec chcela usporiadať vlastníctvo, avšak v roku 2001, t. j. v čase, keď získala aktívnu legitimáciu získala odpoveď z katastra, že je tam duplicitné vlastníctvo. Napriek tomu, že kúpna zmluva bola riadne uzatvorená, kúpna cena bola vyplatená, odporcovia si dali predediť tieto majetky a tým vzniklo duplicitné vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam. Mala za to, že navrhovateľ je vlastníkom na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej dňa 12.04.1976. Podľa zákona č. 258/2009 Z. z., § 2 ods. 1 písm. d/ do vlastníctva obce prechádzajú z majetku SR pozemky pod stavbami, ktoré sú vo vlastníctve obce vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok zo stavbou.
K namietanému nedostatku aktívnej legitimácie uviedla, že táto bola daná zákonom č. 138/1991 Zb. a zákonom č. 518/1990 Zb. Keďže na obec Kaplnu prešli všetky funkcie v týchto zákonoch uvedené. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení spočíval v duplicite vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá vznikla zmluvou z roku 1976 a následnou zmluvou, pričom v oboch zmluvách bol predmet kúpy totožný a totožný bol aj predávajúci. Duplicita vlastníctva vznikla chybou geodézie a to nezapísaním vlastníckeho vzťahu v zmysle zmluvy z roku 1976 a následný zápis nezodpovedá právnemu stavu.
Právny zástupca odporcov na pojednávaní žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Kúpna zmluva mala byť uzavretá v zmysle vtedy platného Občianskeho zákonníka. Vychádzal z hospodárskeho zákonníka a vykonávacích predpisov. Podľa § 75 Hospodárskeho zákonníka boli podmienky nadobúdania majetku do celospoločenského vlastníctva odkázané na vykonávacie predpisy. Vykonávacím predpisom bola vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 156/1975 Zb. o správe národného majetku.
Odporca 1/ na pojednávaní uviedol, že všetko sa stalo z donútenia jeho matky. Táto skutočnosť sa udiala tak, že došli k nim s tým, že potrebujú na škôlku pozemok. Prišiel súdruh I. - starosta, ktorý bol predsedom obce Báhoň a v tom čase podliehali pod obec Báhoň. Rodičia počítali, že by si na
tomto pozemku mohli raz postaviť domy (s bratom), vtedy starosta povedal, tak keď to nedáš, tak ti to zoberieme tak, či tak. Rodičia stále hovorili, že to nepredajú, až prišiel predseda, doniesol zmluvu a využili situáciu, kedy otec chodil na montáže, bol elektrikár a vtedy bol pri tom aj jeho brat B. P. a povedal predseda, vieš čo M., podpíšeš alebo nepodpíšeš, tak ti to zoberiem stejne. Otec nebol doma a tak matka to v nevedomosti podpísala. Myslel si, že bola donútená, lebo keby vedela dôvody, ona bola v tom, že dobre, dajú jej peniaze, na tú dobu tá čiastka bola cez 20.000,- Kčs, boli to akože pekné peniaze, tak to podpísala. Na otázku súdu ako bolo možné, keď mali vedomosť aj odporca s manželkou, že bola táto kúpna zmluva podpísaná, predediť tieto nehnuteľnosti, uviedol, že I. povedal, že tá časť, ktorá je za škôlkou tú môžete užívať, je vaša a túto aj užívali. Tam chodili autá susedov, ktorí stavali domy, bol tam pýr, ale ten kosili a v podstate tú časť zadnú užívali po celý čas. I. povedal rodičom, že zoberiem vám iba pod škôlku, ostatné je vaše. Bolo chybou mamy, že si neprečítala čo podpisuje, ona sa držala toho, že je podpísaná iba časť pod škôlkou.
Odporkyňa 2/ na pojednávaní uviedla, že sa jedná o časť pozemku, ktorý predávala jej svokra nej a manželovi. Po revolúcii sa zistilo, že všetky pozemky sú evidované na meno svokry, preto sa rozhodlo s dohodou s bývalým starostom, že sa časť pod materskou škôlkou par. č. XX/X prevedie darovacou zmluvou na obec a zvyšok im svokra predá. K darovacej zmluve už nedošlo. Všetko v tom čase vybavoval bývalý starosta, ktorý im aj doniesol LV a povedal, že „toto je, Štefan, tvoje, toto ti už nikto nevezme“.
Dňa 12.04.1976 uzavreli M. P. ako predávajúca a Československý štát v zastúpení MNV v Báhoni kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť v katastrálnom území Báhoň, zapísaná vo vložke č. XX, parcela č. XX o výmere 3514 m2. Kúpna cena bola určená na 22.180,- Kčs. Finančný odbor ONV Bratislava - vidiek dňa 22.06.1976 zmluvu schválil.
Geometrickým plánom č. XXX-XX/XX bola parcela č. XX o výmere 3514 m2 rozdelená na parcely č. XX/ X o výmere 928 m2, č. XX/X o výmere 2019 m2 a č. XX/X o výmere 567 m2.
Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ OSP, podľa ktorého návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, má spravidla preventívny charakter - jeho účelom je poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Pri rozhodovaní o existencii naliehavého právneho záujmu, musí súd posúdiť, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany práva navrhovateľa, a či snáď o takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujme na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten - ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania). Situácia, za ktorej sú ako vlastníci v evidencii nehnuteľností evidovaní odporcovia, pričom tvrdené vlastnícke právo svedčí navrhovateľovi, bez určenia jeho vlastníckeho práva určujúcim rozsudkom by bolo postavenie navrhovateľa v právnej neistote, ktoré nemožno iným spôsobom zabezpečiť.
Podľa § 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode a zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, Tento zákon upravuje prechod zakladateľskej funkcie národných výborov voči štátnym podnikom založeným národnými výbormi a zriaďovateľskej funkcie národných výborov voči organizáciám alebo zariadeniam zriadeným národnými výbormi na obce, ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy.
Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi, ich zariadenia vnútornej správy národných výborov (ďalej len "organizácie") prechádzajú do riadenia obce, v ktorej má organizácia sídlo, s výnimkou organizácií uvedených v odsekoch 2 a 3.
Podľa § 3 ods. 3 písm. h/ citovaného zákona na príslušný orgán miestnej štátnej správy prechádzajú všetky školy a školské zariadenia.
Podľa § 2b ods. 1 zákona č. 138/1990 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 447/2001 Z. z. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci v správe a/ právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitných zákonov, b/ zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona, c/ zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky aj veci v správe právnických osôb, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prevedie zriaďovateľskú funkciu k týmto právnickým osobám na obec dohodou alebo ak tak ustanoví osobitný zákon, pričom sa na tento prechod a tento majetok použijú ustanovenia § 4a a 14b primerane.
Podľa § 2d ods. 1 zákona, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky pozemky pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa § 2 až 2c, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia zákona, veci uvedené v odseku 1 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú. Veci uvedené v odseku 2 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú, ak osobitný zákon neustanoví inak.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, majetok obce tvoria nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne obec do vlastníctva prechodom z majetku Slovenskej republiky na základe tohto zákona alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou činnosťou.
Navrhovateľ založil svoju argumentáciu preukazujúcu aktívnu legitimáciu v spore o kladné určenie vlastníckeho práva, že je vlastníkom v návrhu uvedených nehnuteľností - pozemkov na základe prechodu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam na základe zákona č. 138/1990 Zb. a to konkrétne na ustanoveniach § 2b a 2d zákona. V tej súvislosti dôvodil, že na neho v zmysle zákona č. 518/1990 Zb. prešla zriaďovateľská funkcia k zariadeniu materskej škôlky, ktorá má byť postavená na vyššie uvedených pozemkoch.
K tomu, aby súd mohol tvrdenú argumentáciu vyhodnotiť v rámci dokazovania bolo potrebné, aby navrhovateľ nielen tvrdil uvedené skutočnosti, ale ich súdu aj dôkazmi preukazoval.
Navrhovateľ v celom konaní súdu žiadnym spôsobom nepreukazoval prechod zriaďovateľskej funkcie zo štátu na obec vo vzťahu k školskému zariadeniu postavenom na predmetných pozemkoch.
Nielen to, ale navrhovateľ v konečnom dôsledku ani s poukazom na § 2b a § 2d zákona č. 138/1991 Zb. nepreukazoval ani prechod zriaďovateľskej funkcie k tam uvedeným právnickým osobám podľa zákona č. 542/1990 Zb.
K preukázaniu týchto skutočností nepostačovalo predložiť Protokol o odovzdaní majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. z 12.04.2002, v ktorej bolo konštatovaný prechod stavby materskej škôlky zakreslenej na parcele č. 13/4, keď delimitačný protokol sám neosvedčuje vznik vlastníckeho práva k tam uvedeným nehnuteľnostiam, pretože vlastnícke právo podľa zákona č. 138/1991 Zb. sa neprevádzalo, ale zo zákona jeho účinnosťou prechádzalo. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením, že automaticky školské zariadenia a predškolské zariadenia prechádzali na obec. Na margo uvedeného zákona č.
518/1990 Zb. je potrebné uviesť, že všetky školy a školské zariadenia prešli na príslušný orgán miestnej štátnej správy a nie na obec.
K osvedčeniu prechodu vlastníckeho práva štátu na obec podľa zákona č. 138/1991 Zb. nepostačuje len stručne odkázať na zákon, pretože tento neupravuje prechod vlastníctva všeobecne, ale v konkrétnych podmienkach upravuje, za ktorých podmienok vlastníctvo zo štátu prechádza, ale aj dôvody, pri ktorých k tomuto prechodu nedochádza.
Nebolo preto potom možné vôbec vyhodnotiť, či v zmysle § 2d zákona č. 138/1991 Zb., do vlastníctva obcí prešli z majetku Slovenskej republiky pozemky pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa § 2 až 2c, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.
Navrhovateľ vôbec nepreukazoval, či parcely č. XX/X, X, X, X sa nachádzali pod stavbou materskej škôlky, alebo tvorili jej priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.
Bez preukázania týchto skutočností nebolo možné návrhu vyhovieť, pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v konaní.
Súd vychádzal z toho, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenia skutočností a navrhovanie dôkazov tieto skutočnosti preukazujúce je výlučne vecou účastníkov konania. Právna úprava civilného procesu vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je v rukách výlučne na účastníkoch konania a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdení.
Účastník, ktorý nepreukáže ním tvrdené skutočnosti nesie nepriaznivé následky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky nesie aj ten účastník, ktorý síce dôkazy navrhol, avšak ich vyhodnotením nebola preukázaná pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.
Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.
Nakoľko mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu k určeniu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam, súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal jednotlivými právnymi aspektmi účinnosti prevodov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Z vyššie uvedených dôvodov preto súd návrh v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešným odporcom priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
Trovy odporcu v konaní pozostávali z trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby (§ 14 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.): 1. príprava a prevzatie zastúpenia (á 53,49 €), režijný paušál v sume 6,95 €, 2. vyjadrenie k návrhu (á 53,49 €), režijný paušál v sume 6,95 €, 3. účasť na pojednávaní 15.10.2009, bez prejednania veci (á 13,37 €), režijný paušál v sume 6,95 €, 4. účasť na pojednávaní 09.02.2010 (á 55,49 €), režijný paušál v sume 7,21 €, 5. účasť na pojednávaní 21.09.2012, bez prejednania veci (á 14,67 €), režijný paušál v sume 7,63 €, 6. vyjadrenie z 24.09.2012 (á 58,69 €), režijný paušál v sume 7,63 €, 7. účasť na pojednávaní 18.01.2013 (á 60,07 €), režijný paušál v sume 7,81 €, 8. záverečné vyjadrenie (á 60,07 €), režijný paušál v sume 7,81 €, 9. účasť na pojednávaní 27.02.2013 (á 60,07 €), režijný paušál v sume 7,81 €.
Náhrada za stratu času za deň 24.09.2009, 15.10.2009 (polhodina á 11,59 €), 09.02.2010 (á 12,02 €), 21.09.2012 (á 12,71 €), 18.01.2013, 27.02.2013 (á 13,01 €) v sume 219,79 €.
Náhradu cestovných nákladov za použitie motorového vozidla súd priznal v celej výške uplatnenej v písomnom vyčíslení trov konania v sume 81,12 €.
Celkovo predstavujú trovy právneho zastúpenia a hotových výdavkov sumu 953,03 € (vrátene DPH), ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť advokátovi odporcov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa 205 ods. 2 OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak si povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia.