Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/35/2012

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu UNIVERZAL SERVICE s. r.o. so sídlom Drevný trh 3, Košice, IČO: 36212458, zast. advokátom Prof. JUDr. Jánom Kľučkom, CSc., Advokátska kancelária Košice, Ku potoku 4, proti žalovanému AUTO - GÁBRIEL, s r.o. Košice, Osloboditeľov č. 70, IČO: 31 699 090, zast. JUDr. Marekom Radačovským, Advokátska kancelária Košice, Štefánikova 26, 13.049,19 € s prísl., o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -153 z 23.11.2011 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie 13.049,19 € s prísl., ktorú si žalobca uplatňoval titulom dohody o majetkovom vyrovnaní pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, resp. určenia, že toto odstúpenie bolo bezdôvodné a neplatné.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že účelom dojednania účastníkov k čl. III. bod 6 zmluvy bol vznik záväzku žalovaného ako nájomcu uhradiť žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné za každý ešte nezačatý mesiac nájmu až do skončenia doby prenájmu. Teda podľa záveru súdu prvého stupňa uvedený záväzok bol viazaný na zánik zmluvného vzťahu pred uplynutím dohodnutej doby nájmu, ale iba v prípade bezdôvodného odstúpenia od zmluvy žalovaným ako nájomcom, nie v inom prípade. Podľa záveru súdu prvého stupňa pokiaľ by sa tento záväzok mal vzťahovať aj na iný spôsob zániku zmluvného vzťahu, malo by to byť a zrejme by to boli účastníci dohodli a zakotvili v znení tohto článku, t.j. aj pre prípad výpovede, ktorý pojem jasne použili aj v ďalších článkoch zmluvy. Uzavrel, že žalovaný tým, že od zmluvy neodstúpil, ale ju vypovedal s uvedením dôvodov, nemožno tento prejav vôle hodnotiť tak, že bezdôvodne odstúpil od zmluvy, aj keď súdy v konaní sp.zn. určili, že výpoveď žalovaného bola neplatná. Mal za to, že dohoda o uvedenom záväzku je nejasná, neurčitá a preto ju v zmysle neplatná. Zdôraznil, že zákon bezdôvodné odstúpenie od zmluvy nepozná, aj keby sa gramatickým výkladom dalo dospieť k tomu, že išlo by o odstúpenie od zmluvy bez uvedenia dôvodov. Poukázal na to, že nie je možné pojmy výpoveď zo zmluvy a odstúpenie od zmluvy stotožňovať, ako to tvrdil žalobca.

K vznesenej námietke premlčania prihliadal v tom smere, že žalobca sa domáhal nájomného za obdobie od novembra 2003 do decembra 2005, pričom každá platba nájomného je splatná 14 dní od doručenia faktúry žalovanému zo strany žalobcu. Pokiaľ žaloba bola podaná na súde prvého stupňa 8.1.2008, je nesporné, že ju podal žalobca po uplynutí zákonnej 3-ročnej premlčacej lehoty, pokiaľ išlo o splátky nájomného za obdobie od novembra 2003 do januára 2005, ak by žalobcovi bolo vzniklo právo na ich plnenie. Žalobcovi ale podľa záveru súdu prvého stupňa nevznikol nárok na nájomné a nenastala ani splatnosť tohto práva.

Uzavrel, že žalovaný žiadnu zmluvnú povinnosť neporušil, od predmetnej zmluvy neodstúpil, ale ju vypovedal, teda išlo o jeho výkon práva, nie o porušenie povinnosti, nemožno ho sankcionovať, preto dojednanie článku III. bod 6 zmluvy je absolútne neplatné, preto žalovaný nie je povinný zaplatiť nájomné žalobcovi. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa .

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca aj žalovaný. Žalobca napadol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, žalobe v celom rozsahu vyhovieť, príp. zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S právnym hodnotením obsahu záväzku nájomcu podľa článku III. ods. 6 zmluvy súdom prvého stupňa súhlasil, nesúhlasil však s jeho tvrdením týkajúcim sa ukončenia platnosti zmluvy výpoveďou, t.j. so záverom, že vzhľadom na to, že v danom prípade nedošlo ku skončeniu platnosti zmluvy bezdôvodným odstúpením, ale výpoveďou, nepatrí mu žiadna finančná náhrada z dôvodu, že súd prvého stupňa v tejto časti nesprávne právne posúdil okolnosti zániku platnosti zmluvy a konkrétne právne účinky jej výpovede zo strany nájomcu na základe článku IV ods. 2 d/, čo malo priamy vplyv aj na jeho meritórne rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru nesprávne právne posúdenie okolnosti výpovede spočíva podľa neho v tom, že súd ju považoval za platnú a posúdil ju ako prostriedok ukončenia platnosti zmluvy, napriek tomu, že súdy ju vyhlásili v predošlých konaniach za neplatnú. Podľa jeho názoru možno o platnej výpovedi zo zmluvy však hovoriť len vtedy, ak spĺňala všetky náležitosti predpísané v článku 4 ods. 2 d/, resp. nebola vyhlásená za neplatnú súdnym rozhodnutím. Súd prvého stupňa v dôsledku svojho reštriktívneho (zužujúceho) výkladu bez ohľadu na ďalšie súvisiace ustanovenia, nesprávne posúdil uvedené ustanovenie článku III bod 6 zmluvy, ako aj celkový kontext. Poukazoval na to, že pokiaľ ide o výpovedný dôvod podľa článku IV ods. 2 d/, túto treba posudzovať v spätosti s článkom III ods. 7. Hoci zmluvné strany použili v článku III ods. 7 zmluvy termín „odstúpenie od zmluvy“, uvedený článok potvrdzuje, že sa nejedná o odstúpenie v zmysle , nakoľko sa má uskutočniť v zmysle článku IV ods. 2 d/ zmluvy, t.j. prostredníctvom písomnej výpovede. Podľa neho treba tento termín odstúpenia od zmluvy podľa článku III ods. 7 chápať ako všeobecné označenie pre ukončenie platnosti zmluvy jednostranným prejavom vôle niektorého z jej účastníkov, pričom konkrétny spôsob takéhoto ukončenia je uvedený v ďalšom článku zmluvy. Zotrval na tom, že rovnakú argumentáciu možno použiť aj vo vzťahu k článku III. ods. 6 zmluvy, v ktorej sa uvádza termín „bezdôvodného odstúpenia od zmluvy“, ani v tomto prípade nejde o označenie konkrétneho spôsobu ukončenia jej platnosti niektorým zo spôsobov upravených v . Aj v tomto prípade preto termín bezdôvodného odstúpenia znamená len všeobecné označenie pre ukončenie platnosti zmluvy jednostranným prejavom vôle niektorého jej účastníka a niektorom zo spôsobov uvedených (konkretizovaných v článku IV). Pokiaľ ide o námietku premlčania uviedol, že prevažná väčšina spôsobov ukončenia platnosti zmluvy niektorým z jej účastníkov nenesie pre nich žiadne finančné záväzky s výnimkou bezdôvodného odstúpenia. Podľa článku III ods. 6. dôvodnosť, ako moment (lehota) jeho použitia boli však podmienené skončením súdnych konaní o platnosti alebo neplatnosti iného spôsobu skončenia platnosti zmluvy. Preto pokiaľ neprišlo k právoplatnému ukončeniu súdnych konaní výsledkom ktorých sa stalo rozhodnutie o neplatnosti výpovede, nemal k dispozícii žiaden právny titul na základe ktorého by si mohol uplatňovať svoje nároky. Potom čo k tomu došlo, okamžite pristúpil k uplatňovaniu svojich nárokov.

Žalovaný napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania. Navrhol rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať náhradu trov konania v celkovej uplatnenej výške 5.849,43 €. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia spočívajúceho v úkonoch: konzultácia s klientom, príprava, prevzatie, prvá porada s klientom, štúdium spisu, konzultácia s klientom, vyjadrenie k odvolaniu, konzultácia s klientom a paušálne náhrady. Bol toho názoru, že všetky uvedené úkony právnej služby boli účelne a hospodárne vynaložené. Poukázal na to, že pokiaľ ide o konzultácie, ich obsah je predmetom advokátskeho tajomstva, pričom je viazaný mlčanlivosťou advokát, súd ho k preukázaniu jednotlivých konzultácií nevyzýval, čo neznamená, že jednotlivé konzultácie nie sú zaznamenané a potvrdené klientom. Bol toho názoru, že nie je povinnosťou jeho advokáta preukazovať súdu jednotlivé konzultácie. Napriek tomu však predpokladá záznamy o konzultáciách. Navyše konzultácia z 2.9.2009 sa konala pred vytýčeným pojednávaním, čo podľa jeho názoru bolo potrebné pre riadne poskytnutie právnej služby. Takisto konzultácia z 23.8.2010 predchádzala podaniu odvolania vo veci samej. Konzultácia z 18.11.2011 predchádzala vytýčenému pojednávaniu.

K nepriznaniu náhrady za úkon právnej služby, príprava a späťvzatie uviedol, že tento úkon nebol výsledkom svojvoľného odvolávania a udeľovania plnej moci klientom pre zastupovanie v konaní, ale nevyhnutným dôsledkom, pretože JUDr. Lívii Adamovej bol pozastavený výkon činnosti advokáta. Takisto štúdium spisu pred pojednávaním považoval za účelný úkon hospodárny a nevyhnutný, nakoľko predchádzal vytýčenému pojednávaniu a od posledného podania vo veci uplynula doba 1 a pol mesiaca. Takisto vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podľa jeho názoru je účelným úkonom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Vo vzťahu k výroku o trovách konania zotrval na podanom odvolaní. Považoval za účelové tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní v tom, že súd netvrdí, že zmluva bola ukončená výpoveďou, ale že určite nebol vykonaný prejav vôle - odstúpenie od zmluvy. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že výpoveď zmluvy bola neplatná, teda rešpektoval rozhodnutie iného súdu v tejto otázke. Takisto tvrdenie, že výpoveď žalovaného žalobca považoval za prostriedok ukončenia zmluvy a podľa toho sa aj správal, považoval za účelové. Zotrval na tom, že k odstúpeniu od zmluvy ani nikdy nedošlo, pretože zmluvu vypovedal, aj keď iný súd v neskoršom konaní o tejto výpovedi rozhodol, že je neplatná. Sankciu za bezdôvodné odstúpenie nie je možné požadovať v prípade, keď bola daná výpoveď. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu uvádzanou v odvolaní, že termín odstúpenia od zmluvy treba chápať ako všeobecné označenie pre ukončenie platnosti zmluvy jednostranným prejavom vôle niektorého z účastníkov, nakoľko je v antagonistickom postavení so súčasnou právnou úpravou a právnou teóriou. Bol toho názoru, že zamieňať si právny inštitút výpovede s inštitútom odstúpenia, zvlášť s ohľadom, keď zmluvu pripravoval právnik, nie je možné akceptovať a súhlasiť s ňou. Poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR , z ktorého vyplýva, že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech strany, ktorá ho použila, sa má aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. V ďalšej časti odvolania poukazoval na rozpornosť tvrdení žalovaných uvádzaných v odvolaní v súvislosti s ukončením zmluvného vzťahu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že k tomu, aby si mohol uplatniť nároky zo zmluvy bolo potrebné vyčkať do rozhodnutia súdov platnosti, resp. neplatnosti ukončenia zmluvy, nakoľko to opäť odporuje právnej úprave, keďže aj keby mal právo na nájomné, čo podľa jeho názoru nemal, splatnosť jednotlivých plnení bola zmluvne dohodnutá, a teda nebolo pochýb o tom, kedy je ktorá strana povinná plniť svoju časť záväzku. Trval na tom, že tým, že žalobca si svoj nárok riadne a včas neuplatnil, stal premlčaným v rozsahu do 8.1.2008. Zotrval na tom, že žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy predstavujúcej nájomné považuje za nedôvodný, pretože žalobcovi nárok naň ani nevznikol, z dôvodu, že prestal plniť záväzok zo svojej strany a čoho dôsledkom bolo aj nevystavovanie faktúr; že ust. zmluvy v článku III bod 6 zmluvy je nejasné, nezrozumiteľné a neurčité, a preto absolútne neplatná; že sankcia v zmluvných vzťahoch môže zabezpečovať nesplnenie povinnosti zmluvnej strany, ale nie využitie práva; že nároky sú premlčané; že od zmluvy nikdy neodstúpil, ale ju vypovedal. Opätovne zotrval na tom, že konateľ chápal ustanovenie článku III bod 6 zmluvy ako sankciu pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy a nie pre prípad akéhokoľvek ukončenia zmluvy. Pričom úkon - výpoveď zo zmluvy nie je možné zamieňať s bezdôvodným odstúpením.

Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia pojednávania ( ) a napadnutý rozsudok podľa , zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa , t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu je potrebné považovať odvolanie žalobcu za dôvodne podané. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že nárok medzi účastníkmi posúdil ako dohodu účastníkov o platení nájomného do skončenia doby nájmu, ako záväzok žalovaného v prípade bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, nie v inom prípade.

V nadväznosti na to v ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvého stupňa pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania posudzoval predmetný nárok, ako nárok na zaplatenie nájomného. Napokon v odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa najprv konštatoval, že dohoda uvedená v článku III bod 6 zmluvy je nejasná, neurčitá, a preto v zmysle neplatná. Na druhej strane však konštatoval, že žalovaný od zmluvy neodstúpil, ale ju vypovedal, pričom vznik práva uvedený v článku III bod 6 zmluvy nebol viazaný na výpoveď, ale iba na prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy. Z uvedeného dôvodu mal za to, že žalovaný žiadnu zmluvnú povinnosť neporušil. Výpoveďou zo zmluvného vzťahu išlo o výkon jeho práva, nie porušenie povinnosti, preto ho nemožno sankcionovať.

Z uvedeného vyplýva, že samotný súd prvého stupňa obsah článku III bod 6 zmluvy na jednej strane vykladal ako zmluvný záväzok na zaplatenie nájomného do skončenia doby nájmu, na druhej strane ho hodnotil ako sankciu pre porušenie zmluvnej povinnosti.

V zmysle právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Uvedené ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa ), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. V danom prípade súd prvého stupňa však nepostupoval v súlade s cit. , pretože pri výklade článku 3 bod 6 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, tento článok posudzoval iba z gramatického hľadiska bez zohľadnenia logického hľadiska a systematického hľadiska.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa nevykladal úmysel účastníkov uvedený v článku III bod 6 v spojitosti s ďalšími ustanoveniami zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, predovšetkým neprihliadal na článok IV bod 2 písm. c/, kde účastníci si dohodli, že dôvodom na písomnú výpoveď je porušenie zmluvných povinností, ktoré v zmysle sú dôvodmi pre odstúpenie od zmluvy.

Za takýchto okolností konštatovanie súdu prvého stupňa, že v danom prípade nenastala splatnosť práva, pretože žalovaný od zmluvy neodstúpil, ale ju vypovedal, pričom vznik tohto práva nebol viazaný na výpoveď, ale len pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, nemožno považovať za správny.

K záverom súdu prvého stupňa o tom, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, pretože od predmetnej zmluvy neodstúpil, lebo ju vypovedal, teda išlo o výkon jeho práva, nie porušenie povinnosti, je potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR sp.zn. , z ktorého vyplýva, že iba dôvodné odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva, ktoré vyplýva buď zo zákona alebo zo zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože sa dopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť obsah právneho úkonu zo všetkých vyššie uvádzaných hľadísk, posúdiť o aký druh právneho úkonu ide v článku III bod 6 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi a následne sa vyporiadať so vznesenou námietkou premlčania a vo veci opätovne rozhodnúť.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne ( ).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.