Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-38-2023.pdf
PDF · 141.29 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/38/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: Y.. H. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. F. XX, XXX XX A., právne zastúpená JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, Tehelná 189, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: T. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. hrdinov XX, XXX XX Zvolen, právne zastúpený JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom Aleja Slobody 1890/50, 026 01 Dolný Kubín, o zaplatenie 6.153,58 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/5/2022-190 zo dňa 14.12.2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č .k. 8C/5/2022-190 zo dňa 14.12.2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.153,58 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 108,25 EUR od 01. 03. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 03. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 27. 04. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 05. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 06. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 27. 07. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 08. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 28. 09. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 10. 2019 do zaplatenia, zo sumy 108,25 EUR od 29. 11. 2019 do zaplatenia, zo sumy 4.300,- EUR od 29. 01. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 28. 12. 2019 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 01. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 02. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 28. 03. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 04. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 27. 06. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 07. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 08. 2020 do zaplatenia,
zo sumy 29,65 EUR od 29. 09. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 10. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 28. 11. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 12. 2020 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 01. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 27. 02. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 27. 03. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 04. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 05. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 06. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 07. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 28. 08. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 09. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 10. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 27. 11. 2021 do zaplatenia, zo sumy 29,65 EUR od 29. 12. 2021 do zaplatenia a zo sumy 29,65 EUR od 29. 01. 2022 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. žalovanému súd uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. 1.1. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou vo veci domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 6.153,58 EUR s príslušenstvom, ktoré tvorili úroky z omeškania a trovy konania. Návrh žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 30.06.2003, ako spoludlžníčka, spolu so žalovaným, ako spoludlžníkom, uzatvorila so spoločnosťou VÚB banka, a.s. zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru. Na základe uvedenej zmluvy bol žalobkyni a žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.300.000,- Sk, t.j. 43.152,09 EUR. Žalobkyňa poukázala na celkové splácanie úveru do dňa 31.12.2021. Nárok odvodzovala od ustanovenia § 511 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh platil sám, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielu. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že z pasívnej solidarity spoludlžníkov voči veriteľovi vzniká regresný vzťah medzi dlžníkom, ktorý splnil celý záväzok a ostatnými dlžníkmi. Keďže regresný nárok spoludlžníkov sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka žalobkyňa si uplatnila nárok spätne za tri roky ku dňu podania predmetného návrhu, t.j. od februára 2019 až do januára 2022. Celková suma, ktorú žalovaná v tomto období zaplatila bola vo výške 12.307,16 EUR, a preto podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, jej vzniká ako pasívne solidárnemu spoludlžníkovi regresný nárok na zaplatenie sumy 6.153,58 EUR. Z dôvodu omeškania s plnením záväzku, žiadala žalobkyňa rozhodnúť i o uložení úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. 1.2. V ďalšom obsahu odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz, konštatoval, že žalovaný podal proti uvedenému riadne odpor a konštatoval i ďalšie prednesy a vyjadrenia sporových strán. Ďalej súd vo veci konštatoval vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce. Na vec súd aplikoval ustanovenia § 511 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a tiež ustanovenia § 101, § 107 ods. 1, 2, 3 a § 451 ods. 1, 2 o bezdôvodnom obohatení. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrh žalobkyne je dôvodný. Na základe zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru, uzatvorenej medzi VÚB a.s. a dlžníkom - žalobkyňou a spoludlžníkom - žalovaným, súd zistil, že títo dňa 26.11.2003 uzatvorili zmluvu, ktorej predmetom bola výška úveru 1.300.000,- Sk, lehota splatnosti 20 rokov, účel nadobudnutie nehnuteľnosti rodinný dom zapísaný na LV XXX, katastrálne územie A.. Termíny a čerpanie splácania boli uvedené v dodatku. Súd z výpisov VÚB banky a.s., kde sa uvádza, že ide o hypotekárny úver zistil, že sa jedná o číslo účtu žalobkyne, a že žalobkyňa v období od februára 2019 do januára 2022 zaplatila celkove sumu 12.307,16 EUR. Súd s poukazom na ustanovenie § 511 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka mal preukázané, že je tu daný solidárny záväzok na strane dlžníkov voči spoločnosti VÚB a.s., ktorý vznikol na základe úverovej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou VÚB a.s. ako poskytovateľom úveru a dlžníčkou - žalobkyňou a spoludlžníkom - žalovaným. Ide o tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je charakterizovaná viacerými subjektmi na strane dlžníka a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Na základe toho je potom predmetom solidárneho dlhu deliteľné plnenie, pričom podľa § 511 ods. 2 O. z., ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. Z uvedeného vyplynulo, že v rámci plnenia žalobkyne a žalovaného voči VÚB banke a.s. títo, keďže boli dvaja solidárny dlžníci, každý je povinný plniť v jednej polovici. V prípade regresného nároku potom súd, aby mohol zaviazať spoludlžníka na
náhradu tomu dlžníkovi, ktorý plnil väčšiu časť dlhu ako na neho pripadá, je povinný skúmať len výšku zaplateného spoločného dlhu spoludlžníkov. Súd mal jednoznačne preukázané výpismi predloženými žalobkyňou, že táto v období od februára 2019 zaplatila v rámci poskytnutého úveru celkove sumu 12.307,16 EUR, a teda regresný nárok vo výške 1 predstavuje sumu 6.153,58 EUR. Výška podielu žalovaného na zaplatení celkovej sumy je teda taká, ako si ju uplatnila žalobkyňa. Pokiaľ sa týka obrany žalovaného, že je potrebné preukázať, či táto suma bola žalobkyňou zaplatená, podľa výpisu z VÚB banky a.s. bolo jednoznačne preukázané, že z úverového účtu žalobkyne bola zaplatená celková suma vo výške 12.307,16 EUR. Na základe toho nemal súd dôvod žiadať od banky celkový výpis z účtu žalobkyne, keďže samotná banka vydala tieto výpisy. Súd sa zaoberal a vysporiadal i s námietkou premlčania a konštatoval nedôvodnosť námietky žalovaného. Uviedol, že samotný regresný nárok, ktorý si žalobkyňa uplatňuje v zmysle § 511 Občianskeho zákonníka, nie je možné považovať za nárok, ktorý by vyplýval z plnenia v rámci bezdôvodného obohatenia. V zmysle § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka ide o regresné právo plniaceho solidárneho dlžníka, a teda nejde o plnenie bez právneho dôvodu, ale z právneho dôvodu, ktorý bol založený v zmysle § 511, kde na strane dlžníkov vystupuje viac osôb. Toto právo sa potom premlčuje samostatne vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Preto nemožno použiť ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že § 511 jednoznačne uvádza, že ak má viac dlžníkov plniť tomu istému veriteľovi dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať a prijať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Zároveň sa súd vysporiadal i s námietkami žalovaného, ktoré žalovaný uplatnil v odpore, keď uplatnil kompenzačnú námietku voči žalobkyni s tým, že predmetom uvedenej kompenzačnej námietky bolo započítanie si pohľadávky, ktorá mala žalovanému vzniknúť ako škoda z titulu ušlého zisku v sume najmenej 633,69 EUR mesačne za obdobie od februára 2019 do januára 2022 a mala predstavovať sumu 22.812,84 EUR, pričom časť tejto pohľadávky do výšky uplatňovanej pohľadávky žalobkyne v tomto konaní si započítal. Samotná škoda z titulu ušlého zisku mala žalovanému vzniknúť z dôvodu, že ku skončeniu nájomného vzťahu s pani Ing. Y. Q. a s pani S. došlo z dôvodu na strane žalobkyne, ktorá „prinútila“ týchto nájomcov podať výpovede, resp. ukončiť zmluvy o nájme, pretože im vypínala kúrenie, teplú vodu a na základe týchto skutočností označené osoby skončili nájomné zmluvy so žalovaným. Súd poukázal na to, že v zmysle § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Pokiaľ sa týka uplatnenia kompenzačnej námietky, túto si žalovaný uplatnil v rámci podaného odporu doručeného súdu dňa 09.05.2022, kde poukázal na to, že nebyť protiprávneho konania žalobkyne, nájomné zmluvy by z určitosťou trvali až do dnešného dňa, a teda by mohla aj naďalej sa realizovať splátka pohľadávky tak, ako to prebiehalo až do 17.08.2019. Právna zástupkyňa vzniesla námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke, a to z toho dôvodu, že zmluvou zo dňa 07.08.2019 došlo k zmene vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti tak, že už po tomto dátume nemohol žalovanému vzniknúť žiaden ušlý zisk. Súd mal zato, že uvedená námietka premlčania vo veci náhrady škody ušlého zisku je dôvodná. Keďže k prevodu nehnuteľnosti zo strany žalovaného došlo na základe zmluvy zo dňa 07.08.2019 a k uplatneniu kompenzačnej námietky došlo v rámci podania odporu doručeného súdu dňa 09.05.2022, uplynula dvojročná subjektívna lehota v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd zvýraznil, že pohľadávka, aby ju bolo možné započítať musí existovať. Súd mal zato, že žalovaný voči žalobkyni nemal žiadny nárok na zaplatenie ušlého zisku, resp. v zmysle jeho označení náhrady škody. Ďalej súd uvedený záver zdôvodnil poukazom na trvanie nájomných zmlúv so spoločnosťou L. s.r.o., s Y.. X. S., so spoločnosťou T.-E. s.r.o. a so spoločnosťou F. L. L. s.r.o.. Ďalej súd uviedol, že i keby nedošlo k námietke premlčania zo strany žalobkyne vo veci vznesenia kompenzačnej námietky týkajúcej sa ušlého zisku, súd by na uvedenú kompenzačnú námietku nemohol prihliadnuť, pretože žalovaný voči žalobkyni z titulu náhrady škody, resp. ušlého zisku nemal žiadnu pohľadávku. On, ako vlastník veci, mohol s predmetnou vecou nakladať od prvej výpovedi nájomnej zmluvy, na ktorú poukazoval vo svojom odpore, t.j. so spoločnosťou Business L. L. s.r.o. viac ako šesť rokov a zariadiť si všetky vzťahy s nájomníkmi podľa svojho uváženia. Nemôže sa preto „vyhovárať“ na konanie žalobkyne, že mu nejaké zisky zmarila, resp. že mu spôsobila nejakú škodu. Ďalej súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa už od januára roku 2019 nedostávala zo žiadnych nájomných zmlúv finančné prostriedky, túto skutočnosť žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel a ani nepreukázal, že by boli uzatvorené nejaké zmluvy medzi ním a nájomníkmi, v ktorých by bol uvedený účet žalobkyne. Medzi účastníkmi bola dohoda v minulosti, že sa úver bude splácať z prostriedkov, ktoré mali pochádzať z prenájmu predmetnej nehnuteľnosti, preto samotní účastníci preukázali, že od januára 2019 na účet žalobkyne neboli zasielané žiadne peniaze z prenájmu. Na základe tohto sa ani nemohla naplniť žiadna dohoda medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže žiadne nájomné zmluvy, z ktorých nájomné malo chodiť na účet žalobkyne, neboli uzatvorené. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby súd vyžiadal výpisy z účtu žalobkyne, súd uvedené považoval za nedôvodné. Výpisy z účtu
by si súd vyžiadal len v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvy, z ktorých by žalobkyňa mala dostávať nájomné v období od kedy si žiadala od žalovaného zaplatiť predmetný regresný nárok, t.j. v tomto konaní vymáhanú sumu. Pre súd nebolo podstatné to, či a v akom rozsahu žalobkyni chodilo nájomné z predmetnej nehnuteľnosti na jej účet. Nájomné, ktoré malo žalobkyni alebo mohlo žalobkyni chodiť na jej účet pred februárom 2019, t.j. tri roky pred podaním návrhu a zároveň, ktoré si žalovaný uplatňoval i v rámci kompenzačnej námietky, bolo už premlčané. Na základe uvedeného nebolo preto dôvodné vyžadovať výpisy z účtu žalobkyne. Ďalej súd odôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov žalovaným a odôvodnil priznanie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Namietal, že súd prvej inštancie celkom odignoroval na základe vykonaného dokazovania zistené a nesporné skutočnosti, že žalovaný si svoju povinnosť prispievať na platenie spoločného úveru splnil v celom rozsahu, dokonca nad rámec svojej zákonnej povinnosti formou poukazovania celého nájomného za prenájom predmetnej nehnuteľnosti na účet žalobkyne, výlučne z ktorých finančných prostriedkov bol spoločný úver platený zo strany žalobkyne v období pred januárom 2019. Podľa názoru žalovaného sa súd nesprávne a v rozpore s obsahom zmluvy o úvere, ale najmä v rozpore so skutkovým stavom a nesporne potvrdenou dohodou medzi účastníkmi obmedzil na zisťovanie stavu splácania úveru v období od 01.01.2019, a to i napriek tej skutočnosti, že samotná zmluva o úvere nevylučovala možnosť predčasného splatenia spoločného úveru. Uplatnenie nároku žalobkyne voči žalovanému za situácie, kedy tento počas trvania úverového vzťahu za účelom jeho splatenia zaslal na účet žalobkyne peňažné prostriedky, ktoré viac ako dvojnásobne prevyšujú jeho zákonný podiel na spoločnom dlhu, nie je v súlade s princípom spravodlivosti ani s hospodárskym účelom, pre ktorý strany sporu vôbec vstúpili do vzájomných zmluvných vzťahov a do zmluvného vzťahu s financujúcou bankou. Z výsluchu žalobkyne na pojednávaní dňa 14.12.2022 jednoznačne vyplynulo, že účet SK39 0200 0000 0017 3392 8759 je osobným účtom žalobkyne, ktorý jej patril a patrí, z ktorého sa podľa obsahu úverovej zmluvy a dohody z banky mali sťahovať peniaze na úverový účet VÚB. Od vzniku úverového vzťahu sa tento režim dodržiaval až do 31.12.2018, kde žalovaný preukázal, že plnil svoj podiel 50 % a viac v plnom rozsahu, prostredníctvom svojich nájomcov, pretože priamo v zmluvách o nájme nebytových priestorov uviedol uvedené číslo účtu, ktoré patrí výlučne žalobkyni. Z tohto účtu sa poskytovali finančné prostriedky za účelom splácania úveru. Preto žalovaný nemôže súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko takáto koncepcia odporuje základným zásadám, na ktorých je postavený právny poriadok v Slovenskej republike. Žalovaný namietal, že súd porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces a rozhodol predčasne tým, že nevykonal zo strany žalovaného navrhované dôkazy v podobe vyžiadania výpisov z účtu žalobkyne, na ktorom boli finančné prostriedky naakumulované a na ktorom sa mali na tento účet nachádzať za obdobie od načerpania úverových prostriedkov až do 31.12.2018. Pokiaľ by tak súd urobil, zistil by sumu aká bola na účet žalobkyne pripísaná z nájomných zmlúv v období trvania úverového vzťahu a až na základe takto zisteného skutkového stavu by mohol posudzovať dôvodnosť žaloby a dôvodnosť kompenzačnej námietky žalovaného. Žalovaný počas úverového vzťahu poukázaním plnenia z nájomných zmlúv na účet žalobkyne splnil spoločný záväzok vo výške väčšej ako pripadá jeho zákonný podiel na solidárnom záväzku. To, že žalobkyňa peniaze, ktoré boli na tento účel zo strany nájomcov na pokyn žalovaného poukázané vyberala a neponechala ich na účte, z ktorého ich následne mohla VÚB stiahnuť, je sprenevera a pokiaľ by ich žalobkyňa na tomto účte ponechala, boli by tieto peniaze z nájmu dostačujúce na splácanie úveru až do konca splátkového obdobia. Preto má žalovaný zato, že dokazovanie vykonané súdom bolo nedostatočné a súd selektívne a v rozpore s ustanovením čl. 6 zobral do úvahy len tvrdenie a dôkazy produkované zo strany žalobkyne. Podľa žalovaného bolo vhodné a postačujúce preskúmať obdobie od 01.01.2016 až do obdobia 2018, z ktorého samotného obdobia je preukázané, že minimálne za toto obdobie bolo žalobkyni z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným ako prenajímateľom a spoločnosťou T.-E. za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018 poukázaná suma 24 x 330,- EUR, t.j. spolu suma 7.920,- EUR čo je suma prevyšujúca celý žalovaný nárok žalobkyne. Uvedené uviedla v čestnom prehlásení Gabriela Y., ako konateľ spoločnosti PZS- ANIMA, keď prehlásila, že od 01.01.2016 do 31.12.2018 uhrádzala mesačne sumu 330,-€ práve na účet žalobkyne. Ďalej žalovaný namietal, že žalobkyňa sama zamedzila možnosti pokračovania nájmu, sama tak porušila povinnosti, ktoré boli dohodnuté. Súd tak nevykonaním dokazovania nezistil presnú výšku, ktorú žalovaný však vo svojich vyjadreniach ustálil minimálne ako trojnásobok, ako celková úverová hodnota pôžičky. Žalovaný má tak zato, že na vyhovenie žalobe žalobkyne neexistoval žiaden zákonný predpoklad a podľa žalovaného nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie riadne odôvodnené a je teda
nepreskúmateľné. Ďalej žalovaný namietal, že námietka premlčania vznesená zo strany žalobkyne voči kompenzačnej námietke vznesenej zo strany žalovaného (v zmysle ktorej mali byť platby nájomného prijaté na účet žalobkyne za nájom predmetného rodinného domu započítané na povinnosť žalovaného platiť svoju časť hypotekárneho úveru) bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu k otázke dobrých mravov. Ďalej žalovaný namietal, že súd vykonané dôkazy vyhodnotil v rozpore s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku neuskutočnil výklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a Civilného sporového poriadku v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu a nevzal do úvahy ústavný aspekt danej veci. Ďalej žalovaný poukázal na znenie článku 46 Ústavy a niektoré rozhodnutia Ústavného súdu. Záverom tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené a je teda nepreskúmateľné. Podľa názoru žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie jednostranne v prospech žalobkyne a v neprospech žalovaného a nevykonal zo strany žalovaného navrhované dokazovanie na preukázanie rozhodujúcich skutočností, konkrétne zamietol návrh na vyžiadanie výpisov z účtu žalobkyne za obdobie trvania úverového vzťahu za účelom preukázania skutočnej sumy, ktorá bola zo strany žalovaného zabezpečená za účelom splácania spoločného úveru. Žalovaný má zato, že vydanie napadnutého rozsudku, ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia otázky vzniku povinnosti žalovaného prispieť na splatenie spoločného úveru v sume vyššej ako je jeho zákonný podiel, treba považovať za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti a naplnenie tak odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil s právnym názorom súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.
3. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu dňa 08.03.2023 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 16.03.2023. Uviedla, že odvolacie argumenty, pre ktoré žalovaný žiada, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, považuje za neopodstatnené. Opätovne zvýraznila, že voči žalovanému sa domáha regresného nároku za ňou zaplatené a nepremlčané mesačné splátky úveru, za obdobie od februára 2019 do januára 2022. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie pritom potvrdilo, že v predmetnom období žalobkyňa uhrádzala splátky úveru výlučne sama z jej osobného bankového účtu, pričom žalovaný v tomto období neuhradil, resp. neposlal na tento jej účet a ani na úverový účet žiadne finančné prostriedky, ktoré by boli použité ako úhrada splátok úveru. Žalovaný uvedené v priebehu konania nespochybňoval o čom svedčí i jeho výpoveď na pojednávaní dňa 14.12.2022. Tvrdenie žalovaného, že finančné prostriedky, ktoré boli použité na úhradu splátok tohto úveru boli finančné prostriedky pochádzajúce z prenájmu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. Zvolen, pravdivé nie je, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že nájomné zmluvy, na ktoré žalovaný v priebehu konania poukazoval neboli v období, za ktoré žiada žalobkyňa od žalovaného regresný nárok už účinné, keďže zanikli ešte pred obdobím, za ktoré žiada regresný nárok. Žalobkyňa poprela tvrdenie, že medzi ňou a žalovaným bola uzavretá dohoda o použití finančných prostriedkov prijatých titulom nájomného na úhradu splátok úveru. Žalovaný na podporu svojich tvrdení ohľadom existencie takejto dohody súdu nepredložil, a ani len neoznačil žiadny dôkaz. Nájomné bolo na bankový účet žalobkyne poukazované iba do dňa 31.12.2017, a teda nie je pravdivé tvrdenie žalovaného a ani tvrdenie J. Y., že nájomné bolo na bankový účet žalobkyne uhrádzané aj v roku 2018. Ďalej žalobkyňa zvýraznila, že finančné prostriedky získané z nájomných zmlúv do dňa 31.12.2017 sa využívali na úhradu odôvodnených potrieb rodiny a domácnosti, čim sa v plnom rozsahu spotrebovali. V prípade, ak by bolo pravdou, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá dohoda o použití finančných prostriedkov prijatých titulom nájomného od uvedených nájomcov výlučne na úhradu splátok úveru, ktorú však žalovaný nijako nepreukázal bolo by nelogické, aby sa tieto finančné prostriedky poukazovali najskôr na bankový účet žalobkyne a následne sa z tohto účtu preúčtovali na účet úverový. V prípade, ak žalovaný mal skutočne úmysel použiť, resp. používať finančné prostriedky získané z titulu nájomného na úhradu splátok úveru, nič mu nebránilo tieto platby ako platobné miesto poukazovať priamo na úverový účet. Žalovanému súčasne nebránilo nič, aby finančné prostriedky poukazoval i sám priamo na úverový účet. Vykonaným dokazovaním však bolo ustálené, že žalovaný sa v žalovanom období žiadnym spôsobom nepodieľal na úhrade úveru.
Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta nedostatočné rozhodnutie súdu prvej inštancie, žalobkyňa má zato, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami a podrobne vysvetlil aj ďalšie skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazoval a teda vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na všetky skutkové okolnosti danej veci. Odvolacia námietka o arbitrárnosti alebo nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie je tak nenáležitá. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz, zabezpečenie výpisov z bankového účtu žalobkyne za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018, uvedené i žalobkyňa považuje za nadbytočné, nesúvisiace s predmetom sporu, pričom zvýraznila, že strana sporu nemá právny nárok požadovať, aby súd vykonal dôkazy, ktoré navrhuje. S poukazom na uvedené dôvody navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
5. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného bolo doručené žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu, dňa 04.04.2023 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.
6. Vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne podané nebolo.
7. V dôsledku podaného odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania, v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Na základe podaného odvolania žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených ustanovením § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania podaného žalovaným a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Po preskúmaní veci súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. S poukazom na ust. §387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti o veci samej vrátane závislého výroku, tak aj v časti odôvodnenia, pričom zároveň v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
11. Nad rámec uvedeného, v nadväznosti na jednotlivé odvolacie námietky žalovaného v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné:
12. V konaní bolo súdom prvej inštancie ustálené, že predmetom konania je regresný nárok (tzv. následný regres) žalobkyne ako solidárnej spoludlžníčky, ktorá plnila i za žalovaného úver na základe
úverovej zmluvy, pričom s poukazom na ustanovenie § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka požadovala od žalovaného, ako druhého z dvoch solidárnych dlžníkov, podiel vo výške 1 celkového plnenia uhradeného titulom splácania hypotekárneho úveru, a to za obdobie od februára 2019 do januára 2022. Žalobkyňa v žalobe vyčíslila a v konaní predkladanými dôkazmi i preukázala, že za obdobie od februára 2019 do 29. januára 2022 plnila titulom splácania hypotekárneho úveru sumu 12.307,16 EUR, a preto dôvodila nárok voči žalovanému, ako regresný nárok voči druhému solidárnemu spoludlžníkovi vo výške 1, a to v sume 6.153,58 EUR. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, predovšetkým z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 14.12.2022 ustálil, že žalovaný neplnil v období februára 2019 až januára 2022 smerom k žalobkyni žiadne finančné prostriedky za účelom splácania hypotekárneho úveru a rovnako neplnil finančné prostriedky ani priamo v prospech úverového účtu VÚB banky, ktorá hypotekárny úver žalobkyni a žalovanému, ako dlžníkom, poskytla. V konaní sa však žalovaný bránil tou argumentáciou, že žalobkyni v predchádzajúcom období, postupne od rokov 2013 až do roku 2018 boli poukazované finančné prostriedky z nájmov priestorov nehnuteľností žalovaného, ktoré plnenia prevyšovali žalobkyňou uplatňovanú sumu v predmetnom konaní. Podstatnú odvolaciu argumentáciu v podanom odvolaní žalovaný založil na tom, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav, pokiaľ nevykonal dokazovanie oboznamovaním výpismi z účtu žalobkyne za obdobie od roku 2016 do roku 2018, čím by žalovaný preukazoval, že žalobkyňa prijímala plnenia titulom nájomného od viacerých nájomníkov obchodných priestorov žalovaného v období rokov 2016 - 2018.
13. Za účelom vyhodnotenia uvedenej odvolacej argumentácie sa odvolací súd oboznámil s obranou žalovaného v predmetnom konaní, aby ustálil, či uvedené dokazovanie v tomto rozsahu je podstatné pre rozhodnutie o veci samej. Je potrebné uviesť, že rozhodným, posudzovaným obdobím, za ktoré žalobkyňa uplatňuje následný regresný nárok voči žalovanému v zmysle § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako solidárnemu spoludlžníkovi, je obdobie od februára 2019 do januára 2022, prihliadnuc na moment uplatnenia žaloby na súde dňa 15.02.2022. Žalobkyňa tak uplatnila nárok voči žalovanému za tri roky spätne od podania žaloby t.j. nárok, ktorý podľa žalobkyne (a taktiež podľa záverov súdu prvej inštancie) premlčaný nebol. Práve uvedené obdobie je obdobím vo veci rozhodným, podstatným a uvedené je predmetom skúmania v tom rozsahu, či za toto obdobie v tomto časovom rozsahu žalovaný sa podieľal na splácaní spoločného hypotekárneho úveru so žalobkyňou a či záväzok vyplývajúci z hypotekárneho úveru sám plnil aspoň čiastočne.
14. Žalovaný sám svojou výpoveďou potvrdil, že v období od februára 2019 do januára 2022 záväzky vyplývajúce jemu a žalobkyni zo zmluvy o hypotekárnom úvere neplnil vôbec, finančné prostriedky nepoukazoval ani v prospech žalobkyne, ktorá by tieto následne plnila v prospech VÚB banky, ako veriteľovi a zároveň žalovaný netvrdil, že by finančné prostriedky titulom splátok hypotekárneho úveru čo i len čiastočne, resp. v určitej výške plnil priamo v prospech VÚB banky.
15. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že v prospech žalobkyne boli poukazované platby nájomného za obdobie rozhodujúcemu obdobiu predchádzajúce t.j. pred februárom 2019, uvedené tvrdenie a prípadné vykonanie dokazovania by mohlo mať význam len v tom prípade, ak by žalovaný tvrdil a o označil dôkaz o tom, že medzi ním a žalovanou došlo k dohode o tom, že akékoľvek naakumulované finančné prostriedky na označenom účte žalobkyne, ktorých konkrétnu výšku by bol povinný žalovaný v rámci úspešnej procesnej obrany v konaní pred súdom preukázať, budú použité a to i v budúcnosti na splácanie hypotekárneho úveru. Žalovaný takúto dohodu o použití finančných prostriedkov prijatých na účet žalobkyne titulom plnení nájomného za obchodné priestory žalovaného nepreukázal, žalobkyňa akúkoľvek dohodu v uvedenom smere poprela a preto je nutné konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že na účte žalobkyne by boli vopred naakumulované finančné prostriedky, o ktorých existovala dohoda medzi ním (žalovaným) a žalobkyňou, že budú v budúcnosti použité na splácanie hypotekárneho úveru. Na preukázanie tejto okolnosti žalovaný nepredložil a ani neoznačil žiadny dôkaz.
16. Samotná skutočnosť, že finančné prostriedky z plnenia nájomného vo výške, ako tvrdil žalovaný, boli poukazované z nájmu nehnuteľností žalovaného na účet žalobkyne, sama o sebe nie je v predmetnej veci významná a rozhodná z dôvodu, že žalobca a žalobkyňa tvorili v období do roku 2017 spotrebné spoločenstvo, spoločne hospodárili s finančnými prostriedkami a preto poukazované finančné prostriedky pochádzajúce z nájmov nehnuteľností mohli byť použité akýmkoľvek spôsobom za účelom zabezpečenia potrieb žalobkyne, ale i žalovaného a mohli slúžiť na spoločné hospodárenie. K uvedenému žalobkyňa uviedla, že finančné prostriedky získané z nájomných zmlúv do dňa 31. 12.
2017 sa využívali na úhradu odôvodnených potrieb ich rodiny a domácnosti, čím sa v plnom rozsahu spotrebovali.
17. Pokiaľ žalovaný tvrdil poukazovanie finančných prostriedkov za iné obdobie, než je predmetom skúmania v predmetnej veci, teda za obdobie predchádzajúce rozhodnému obdobiu, pričom zároveň nijakým spôsobom nepreukázal dohodu o tom, že dovtedy poukazované platby nájomného od rokov 2013, resp. 2014 do 2018 mali byť dohodou sporových strán účelovo viazané na splácanie hypotekárneho úveru žalobkyne a žalovaného a to i do budúcna, nebolo potom dôvodné zisťovanie obratov na účte žalobkyne za obdobie predchádzajúce rozhodnému obdobiu, t.j. obdobiu od februára 2019 do januára 2022, za ktoré obdobie žalobkyňa žalobou uplatňuje nárok. Pri takto prednesenej procesnej obrane žalovaného, pri absencii preukázania dohody o účelovej viazanosti, resp. použití finančných prostriedkov na splácanie hypotekárneho úveru do budúcna, nebolo potrebné, účelné a ani dôvodné vykonať dôkaz navrhovaný žalovaným oboznamovaním výpisu účtu, resp. výpismi z účtov žalobkyne za obdobie od roku 2016 do konca roka 2018, resp. januára 2019. Takéto dokazovanie navrhnuté žalovaným presahuje potreby rozhodnutia vo veci samej pre posúdenie dôvodnosti nároku za od februára 2019 do januára 2022. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného o nedostatočnom vykonaní dokazovania súdom prvej inštancie za nedôvodnú.
18. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta i arbitrárnosť, či nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie tejto námietke ako dôvodnej prisvedčiť nemohol. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila a aké prostriedky procesného útoku použila. Súd prvej inštancie konštatoval všetky vyjadrenia sporových strán prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie. Detailne a úplne uviedol ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, súd prvej inštancie uviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a v ods. 43. odôvodnenia rozhodnutia uviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne uviedol ako vec právne posúdil, keď vo veci uviedol jednotlivé ustanovenia právnej normy, ktoré vo veci aplikoval a v danom prípade uviedol ich výklad a teoretický exkurz ustanovenia § 511 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré boli pre posúdenie nároku žalobkyne podstatné. Po všeobecných právnych úvahách súd prvej inštancie v ods. 24. subsumoval zistený skutkový právny stav pod konkrétnu právnu normu a náležite tak odôvodnil, prečo považoval žalobu žalobkyne za dôvodnú. Odvolací súd tak konštatuje, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočné, zrozumiteľné, jasné, detailné a i presvedčivé a spĺňa tak predpoklady v zmysle § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
19. Súd prvej inštancie sa vyporiadal i so žalobcom uplatnenou kompenzačnou námietkou, keď jednak konštatoval, že z vyjadrení žalovaného o tom, že v dôsledku konania žalobkyne smerom k nájomníkom žalovaného mu vznikla škoda, nemožno mať zato, že by voči žalobkyni žalovaný mal existentnú pohľadávku. Zároveň súd prvej inštancie reagoval na procesnú obranu žalobkyne, keď prípadný žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, tvrdený ako spôsobilý na kompenzáciu, žalobkyňa namietala ako premlčaný. Súd prvej inštancie sa teda vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a procesnou obranou sporových strán uplatnenou v konaní.
20. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobkyňou vznesená námietka premlčania voči kompenzačnej námietke uplatnenej zo strany žalovaného je zjavným zneužitím práva, šikanóznym výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie dospel k záveru k záveru, že žalovaný voči žalobkyni nemal žiadnu existentnú pohľadávku, ktorú by bolo možné započítať (kompenzovať). Záveru o neexistencii pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie voči nároku uplatňovaného žalobkyňou súd prvej inštancie venoval odseky 40. a 41. odôvodnenia rozhodnutia. Záverom uvedených súd prvej inštancie uviedol, že „ aj keby nedošlo k námietke premlčania zo strany žalobkyne vo veci vznesenia kompenzačnej námietky týkajúcej sa ušlého zisku, súd by na uvedenú kompenzačnú námietku nemohol prihliadnuť, pretože podľa súdu žalovaný voči žalobkyni z titulu náhrady škody, resp. ušlého zisku nemal žiadnu pohľadávku. On ako vlastník veci mohol s predmetnou vecou narábať od prvej výpovedi nájomnej zmluvy, na ktorú poukazoval vo svojom odpore, t.j. so spoločnosťou Business L. L. s.r.o. viac ako šesť rokov, zariadiť si všetky vzťahy s nájomníkmi podľa svojho uváženia. Nemôže
sa preto vyhovárať na konanie žalobkyne, že ona mu nejaké zitky zmarila , resp. že mu spôsobila nejakú škodu“ Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v súdenej veci nie je preukázaná existentná pohľadávka žalovaného spôsobilá na započítanie. Doplňujúco súd uviedol, že pokiaľ, by takáto pohľadávka žalovaného i existovala, nebolo by možné na ňu prihliadnuť, z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ktorú otázku súd prvej inštancie uviedol doplňujúco , v ním uvádzanej snahe a „potrebe vysvetliť i ďalšie skutočnosti“ (viď ods. 41 odôvodnenia rozsudku). Preto odvolacia námietka žalovaného o tom, že námietka premlčania kompenzačnej námietky je v rozpore s dobrými mravmi, nereflektuje na závery súdu prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že nemal preukázanú existenciu pohľadávky žalovaného voči žalobkyni spôsobilej na započítanie (a teda nevyhodnocoval dôvodnosť započítania), potom nie je dôvodné zaoberať sa posúdením rozporu s dobrými mravmi námietky premlčania práva (pohľadávky), ktorého súd existenciu nemal preukázanú. Odvolacia námietka žalovaného o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi je tak nedôvodná.
21. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie jednostranne v prospech žalobkyne a v neprospech žalovaného, odvolací súd uvedené nemohol prisvedčiť ako dôvodnému, keď na základe vykonaného dokazovania bol ustálený vyššie popísaný stav a žalovaný neuviedol, ktorý z vykonaných dôkazov mal svedčiť v prospech žalovaného, a ktorý by vyvracal dôvodnosť žalobkyňou uplatňovaného nároku. Súd prvej inštancie koncentroval dokazovanie na preukázanie skutkového stavu k obdobiu, za ktorý bol uplatňovaný nárok v tomto, resp. za uvedené obdobie, žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že by svoj záväzok z úverovej zmluvy plnil čo i len čiastočne, a preto z dokazovania navrhnutého sporovými stranami týkajúceho sa rozhodného obdobia, podstatného pre rozhodnutie o veci, nie je možné identifikovať žiadny dôkaz, ktorý by súd nevyhodnotil v prospech žalovaného, resp. na ktorý by neprihliadol. Pokiaľ i v tejto súvislosti žalovaný namieta nevykonanie dôkazu oboznamovaním s výpismi účtov žalobkyne za obdobie predchádzajúce rozhodnému obdobiu, v uvedenej otázke sa odvolací súd vyjadril už vyššie, keď uvedená nesúvisí s vyhodnotením vykonaného dokazovania. Odvolací súd opätovne zvýrazňuje, že pokiaľ žalovaný svojimi tvrdeniami nezdôvodnil dôvodnosť a potrebu vykonaného dokazovania v podobe dohody o kumulovaní a účele použitia finančných prostriedkov prijatých na účet žalobkyne do roku 2017 na splácanie hypotekárneho úveru do budúcna, t.j. od roku 2018 a nasl., potom nebolo vykonanie takéhoto dokazovania dôvodné, potrebné pre rozhodnutie o veci.
22. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovaného a vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho výroku I..
23. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i výrok II. o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešná, prináleží jej celkový procesný úspech v konaní pred súdom prvej inštancie, preto súd prvej inštancie správne postupoval pri rozhodnutí o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP a povinnosť náhrady trov konania prvoinštančného uložil žalovanému ako procesne neúspešnej strane sporu. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd potvrdil i výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento nebol úspešný ani čiastočne, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobkyni, ktorá sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila, a to prostredníctvom právneho zástupcu. Žalobkyni tak v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne vznikli a preto odvolací súd uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní v celom rozsahu povinnosť podľa § 255 ods. 1 CSP, zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.
25. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
26. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).