Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-9-2012.pdf
PDF · 100.49 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/9/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobkyne: JUDr. Magdaléna Kollárová, Bratislava, Legionárska 1/C, správca konkurznej podstaty úpadcu Domáce potreby, štátny podnik v likvidácii, Bratislava, Tomášikova 14, IČO: 00 021 288, zastúpená advokátskou kanceláriou LEGALSKILLS.SK, s.r.o., Bratislava, Legionárska 1/C, IČO: 36 720 500, proti žalovaným: 1. S. Y., nar. XX.XX.XXXX, 2. G. Y., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Y. XX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Ivan Rendek, Galanta, Šafárikova 1522, 3. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., J. P. XXXX/X, o zaplatenie sumy 29.565,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17C/95/2010 - 153 zo dňa 21. októbra 2011 v znení opravného uznesenia č.k. 17C/95/2010
- 157 zo dňa 4. novembra 2011, v časti úroku z omeškania a v časti náhrady trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 89,62 eur od 01.04.2010 do 24.09.2011 p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uloženej povinnosti žalobkyni nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1., 2. a 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 89,62 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25.09.2011 do zaplatenia. Druhým výrokom zamietol návrh na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 89,62 eur od 01.04.2010 do 24.09.2011. Tretím výrokom konanie vo zvyšnej časti zastavil a štvrtým výrokom uložil žalobkyni zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania vo výške 4.393,98 eur a piatym výrokom súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania žalovanému v 3. rade. Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil znenie štvrtého výroku a sumu náhrady trov konania správne určil vo výške 2.762,70 eur.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa žiadala uloženie povinnosti žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne na sumu 29.565,73 eur s príslušenstvom z dôvodu, že bez právneho titulu užívali nehnuteľnosť vo vlastníctve úpadcu Domáce potreby, a to budovy Pivovaru. Žalovaní v 1. a 2. rade boli vlastníkmi susediacej nehnuteľnosti, ktorú dňom 05.05.2008 previedli na žalovaného v 3. rade. Žalovaní mali v čase od 01.01.2007 do 09.03.2010 budovu úpadcu užívať na uskladnenie vecí, pričom za jej užívanie neplatili žiadnu odplatu. Žalovaní v 1. a v 2. rade v konaní poukázali na to,
že časť budovy Pivovaru využívali na uskladnenie zeleniny na základe Zmluvy o skladovaní uzavretej so Štátnym majetkom, š.p., Galanta a po termíne ukončenia tejto zmluvy dňa 30.10.1995 priestory vypratali, odovzdali a viac ich neužívali. Žalovaný v 3. rade uviedol, že v období od 12.01.2010 uskladnil v priestoroch Pivovaru náhradné diely na opravu brány, ktoré si dňa 08.02.2010 chcel odniesť, avšak žalobkyňa mu to znemožnila. Bol ochotný zaplatiť sumu 89,62 eur ako primeranú sumu náhrady za využívanie týchto priestorov. Súd v konaní vykonal obsiahle dokazovanie, pričom tvrdenia žalobkyne počas konania sa nepreukázali ako pravdivé a táto neuniesla dôkazné bremeno tvrdení vznesených v rámci konania týkajúcich sa užívania nehnuteľnosti žalovanými. Následne žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného v 3. rade na zaplatenie sumy 89,62 eur s príslušenstvom a vo zvyšku vzala návrh späť. Žalovaní so späťvzatím súhlasili a uplatnili si náhradu trov konania. Žalobkyňa žiadala rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 150 OSP. Súd prvého stupňa posúdil právne návrh podľa ust. § 451 a nasl. OZ a dospel k záveru, že žalovaný v 3. rade užíval nehnuteľnosť v danom období bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatil a žalobkyni teda patrí suma 89,62 eur, ktorú sama v konaní žiadala, a ktorú žalovaný v 3. rade pred súdom uznal. Vo zvyšnej časti súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 96 OSP konanie zastavil. V súvislosti s priznaným príslušenstvom k sume 89,62 eur, ku ktorej zaviazal súd prvého stupňa žalovaného v 3. rade, z odôvodnenia vyplýva, že za výzvu podľa § 563 OZ môže súd považovať až doručenie písomného vyjadrenia žalobkyne súdu dňa 05.08.2011, z ktorého nad všetky pochybnosti vyplýva z akého titulu a v akej výške má žalovaný v 3. rade plniť žalobkyni. Táto výzva bola žalovanému v 3. rade doručená dňa 23.09.2011 a od nasledujúceho dňa bol povinný tento svoj dlh splniť, čiže sa od 25.09.2011 dostal do omeškania so splnením svojho dlhu voči žalobkyni. Súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Zb. zaviazal žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy s úrokom z omeškania odo dňa 25.09.2011. Súd prvého stupňa neprihliadol na výzvu žalobkyne zo dňa 15.03.2010, adresovanej a doručenej žalovanému v 3. rade, keďže v tejto výzve žiadala uhradiť sumu 18.434,13 eur. Keďže výzva na zaplatenie musí byť jasná, určitá a zrozumiteľná, takáto výzva na zaplatenie sumy odlišnej, tento prvok nespĺňa a žalovaný nebol povinný na plnenie skôr, ako mu bola doručená výzva zo dňa 23.09.2011. Súd prvého stupňa úroky z omeškania za obdobie od 25.09.2011 žalobkyni priznal, ale žalobný návrh za obdobie od 01.04.2010 do 24.09.2011 zamietol. O trovách konania voči žalovaným v 1. a 2. rade rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 146 ods. 2 OSP. Žalobkyňa zavinila, že konanie sa voči žalovaným v 1. a 2. rade muselo úplne zastaviť a voči žalovanému v 3. rade sa muselo zastaviť vo väčšej časti a zároveň vykonané dokazovanie smerovalo k tomu, že súd by aj pre prípad, že by nedošlo k späťvzatiu, návrhu nevyhovel. Žalovaný v 3. rade si náhradu trov konania nežiadal, a teda mu ich súd prvého stupňa nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania a v časti zamietnutia úroku z omeškania podala odvolanie žalobkyňa. Postup súdu prvého stupňa pri ustálení momentu omeškania žalovaného v 3. rade považuje za nesprávny. Žalobkyňa vyzvala žalovaného v 3. rade na zaplatenie výzvou zo dňa 15.03.2010 a táto mu bola osobne doručená dňa 17.03.2010, na základe ktorej mal žalovaný v 3. rade zaplatiť za užívanie nehnuteľností v období máj 2008 do februára 2010. Žalovaný v 3. rade priznal užívanie nehnuteľnosti v čase od 12.01.2010 do 08.02.2010. Je zrejmé, že výzva, ktorá bola žalovanému v 3. rade doručená, je výzvou na náhradu za užívanie nehnuteľnosti, ktorá pokrýva aj obdobie uznané žalovaným v 3. rade. Žalovaný v 3. rade mal svoj dlh splniť do 31.03.2010 a od 01.04.2010 je so splnením svojho dlhu v omeškaní. Žalobkyňa žiadala zmeniť napadnutý rozsudok v časti úroku z omeškania zo sumy 89,62 eur tak, že žalobkyni bude priznaný nárok na zaplatenie príslušenstva od 01.04.2010 do zaplatenia. Vo svojom odvolaní poukázala na nevykonanie dôkazu výsluchom svedka V. J. s tým, že pri nevykonaní tohto dôkazu súd prvého stupňa nerešpektoval zásadu vyslovenú v § 132 OSP. V súvislosti s odvolaním proti povinnosti zaplatiť náhradu trov konania žalovanými v 1. a 2. rade odvolateľka uviedla, že už počas konania žiadala, aby súd prvého stupňa rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobkyňa nemôže zodpovedať za to, ako súd vykoná a vyhodnotí dôkazy v konaní. Žalobkyňa pri podávaní žaloby nepostupovala svojvoľne, o existencii nehnuteľnosti patriacej úpadcovi sa dozvedela v novembri 2009 a pred podaním žaloby vyzvala žalovaných na dobrovoľnú úhradu, ktorú nevykonali. Žalobkyňa je správcom konkurznej podstaty a je úradnou osobou, pričom je oprávnená vyhotovovať úradné záznamy akoukoľvek formou. Má za to, že prizvaní svedkovia, ktorí pri osobných stretnutiach ústne potvrdili viaceré skutočnosti v konaní pred súdom, tieto skutočnosti nepotvrdili a vzhľadom na to, že svedkovia takto konali, resp. odmietali vypovedať, bola nútená vziať návrh z väčšej časti späť. Trovy konania považuje za nesprávne vyčíslené, keďže žalovaní v 1. a 2. rade sú manželia a žalovaný v 2. rade nebol nikdy na súde prítomný a právne služby nevyužíval. Správca konkurznej podstaty vstupuje do právnych vzťahov počas svojho pôsobenia, pričom už v čase
konkurzného konania nemá informácie od štatutárnych orgánov úpadcu a nemôže zodpovedať za ich predchádzajúce konanie v súvislosti s unesením dôkazného bremena. Je teda v postavení slabšej strany a súd takejto slabšej strane musí poskytnúť väčšiu ochranu použitím ust. § 150 OSP. Odvolateľka žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov neprizná náhradu trov konania, alternatívne rozhodne podľa miery úspechu v spore.
K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu žalovaní v 1. a 2. rade. V súvislosti s napadnutým zamietajúcim výrokom týkajúcich sa úroku z omeškania, považujú rozhodnutie súdu za správne. Postup súdu v súvislosti s výsluchom V. J. považujú rovnako za správny, keďže nárok uplatnený v konaní už bol v čase navrhovaného dokazovania žalobkyňou vzatý späť. V súvislosti s náhradou trov konania sa žalovaní v 1. a 2. rade stotožnili s rozhodnutím súdu prvého stupňa obsiahnutým v opravnom uznesení. Žalobca vždy nesie riziko, že v konaní bude musieť uniesť dôkazné bremeno a v prípade jeho neunesenia bude musieť znášať trovy konania. Nárok vznesený v konaní sa nijako nepreukázal a v čase, keď už bolo zjavné, že súd ho bude musieť zamietnuť, tento návrh žalobkyňa vzala späť. Nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne, že konkurzný správca je oprávnený zadovažovať dôkazy akoukoľvek formou. Aj správca je viazaný zákonom a úradné záznamy môže vykonávať iba v medziach zákona. Tvrdenia o zastrašovaní svedkov považujú žalovaní v 1. a 2. rade za neprípustné. Trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia boli právnym zástupcom žalovaných v 1. a 2. rade vyčíslené nesprávne, v znení pred novelou vyhlášky č. 655/2004 Zb., a to vyhlášky č. 232/2010 Zb., kedy sa zmenila právna úprava zastupovania dvoch osôb na zníženie o 50%, čo súd prvého stupňa zohľadnil opravným uznesením a náhradu trov konania správne vyčíslil a priznal žalovaným v 1. a 2. rade. Účastníkmi boli aj žalovaní v 1. a 2. rade a obaja spoločne si vzali právne zastúpenie a v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Zb. v platnom znení museli uhradiť právnemu zástupcovi zastupovanie za dve osoby, napriek tomu, že žalovaný v 2. rade sa pojednávaní nezúčastňoval. To však neznamená, že právne služby nevyužíval, ako tvrdí žalobkyňa. Nemožno ani dospieť k záveru, že správca konkurznej podstaty ako žalobca je v konaní slabšou stranou a súd mu musí poskytnúť ochranu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tento napadnutej časti žiadali žalovaní v 1. a 2. rade potvrdiť.
K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 3. rade tak, že žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Dlžnú čiastku žalobkyni uhradil hneď po obdržaní rozsudku spolu s príslušenstvom. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a žalovaný v 3. rade navrhuje toto rozhodnutie odvolacím súdom v celom rozsahu potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správny.
Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec správne právne posúdil.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia uvádza k veci nasledovné:
Predmetom preskúmavania odvolacím súdom bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti priznávajúcej žalobkyni príslušenstvo k pohľadávke voči žalovanému v 3. rade a v časti uloženia povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania žalovaným v 1. a 2. rade.
Odvolateľka ako dôvod nesprávneho právneho posúdenia počiatku plynutia omeškania žalovaného v 3. rade uvádza, že tohto vyzvala na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľností v období máj 2008 do februára 2010 výzvou zo dňa 15.03.2010 a táto mu bola osobne doručená dňa 17.03.2010. Žalovaný v 3. rade priznal užívanie nehnuteľnosti v čase od 12.01.2010 do 08.02.2010, a teda mal svoj dlh splniť do 31.03.2010. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že výzva žalobkyne smeruje k úhrade užívania nehnuteľnosti za čas a vo výške určenej bez opory vo vykonanom dokazovaní, pričom suma, ktorá je výsledkom súdneho konania (na úhradu ktorej bol žalovaný v 3. rade zaviazaný) nemohla byť žalovaným v 3. rade uhradená skôr, ako deň nasledujúci po dni, kedy táto suma bola medzi účastníkmi ustálená ako nesporná. Výzvu žalobkyne žalovaný v 3. rade prevzal dňa 23.09.2011 a úvaha súdu prvého stupňa v tejto časti je teda vecne a právne správna a odvolací súd rozhodnutie v tejto napadnutej časti potvrdil.
V zmysle § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 OSP). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 OSP). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP) a nie účastníkov konania.
S poukazom na uvedené v súvislosti s tvrdeným odňatím práva konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa nevypočul svedka navrhovaného žalobkyňou, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil. Žalobkyňa navrhovala výsluch svedka V. J. v čase, keď nárok uplatnený v konaní bol už žalobkyňou vzatý späť. Je výlučne v dispozícii súdu, ktoré dôkazy vykoná a ďalšie dokazovanie po späťvzatí návrhu by nemalo pre závery súdu žiaden význam.
V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutia o náhrade trov konania odvolací súd dospel k záveru, že ani tu súd prvého stupňa nepochybil. Žalobkyňou navrhovaný postup podľa ust. § 150 OSP a tvrdené
okolnosti hodné osobitného zreteľa nemajú oporu v skutkových a právnych okolnostiach prípadu. V sporovom konaní Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok. Podľa nej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie a bránenie práva vtedy, ak mal vo veci úspech. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP. Zo znenia ustanovenia § 150 OSP vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok NS SR 3MCdo 5/2006). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a v tejto súvislosti sú tiež významné okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Odvolateľka okolnosti hodné osobitného zreteľa vidí v tom, že ako správca konkurznej podstaty nemala dostatok informácií a považuje sa za slabšiu stranu v spore. Keďže je plne v dispozícii žalobkyne kedy a akým spôsobom bude vymáhať pohľadávky úpadcu, musí takéto kroky činiť s vedomím, že v prípade neúspechu bude znášať aj trovy konania, ktoré spôsobila úspešným účastníkom konania (resp. tým, ktorí sa konania museli zúčastniť, hoci aj skončilo zastavením na základe späťvzatia). Správca konkurznej podstaty je rovnocenným účastníkom občianskeho súdneho konania a nemožno konštatovať, že je „slabším prvkom“ z dôvodu, že nie vždy disponuje s dostatočným množstvom informácií týkajúcich sa úpadcu. Práve v tom má spočívať jeho miera starostlivosti a rozumnej ingerencie v hospodárskych pomeroch úpadcu, že zváži mieru možného úspechu či neúspechu pri vymáhaní jeho pohľadávok a nebude sa domáhať plnení, ktoré nemá dostatočne podložené dôkaznými prostriedkami.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne aplikoval ust. § 146 ods. 2 OSP, v ktorom sa prejavuje zásada "omnis litigator victus debet impensis", podľa ktorej každá sporová strana, ktorá prehrala, má hradiť trovy. Keďže späťvzatie návrhu bolo dôsledkom stavu dôkaznej núdze žalobcu, aká nastala v tomto konaní a viedla k jeho procesnému neúspechu, je túto zásadu potrebné bez výhrad aplikovať.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol aj v časti náhrady trov konania spočívajúcich v právnom zastúpení žalovaných v 1. a 2. rade správne a tieto v súlade s OSP a vo výške zodpovedajúcej právnej úprave obsiahnutej vo vyhláške č. 655/2004 Z.z. priznal žalovaným v 1. a 2. rade.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP a hoci žalovaní v 1. až 3. rade boli v odvolacom konaní procesne úspešní, náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnili.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.