Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23P-212-2012.pdf
PDF · 79.73 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-23P/212/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II samosudkyňou JUDr. Gabrielou Tomčovčíkovou Šandalovou v právnej veci navrhovateľa Ľ. A., G.. XX.X.XXXX, trvale bývajúceho G. F. F. Č.. XX Z. C., proti odporkyni M. A., G.. XX.X.XXXX, trvale bývajúcej G. F. F. Č.. XX Z. C., v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela takto
rozhodol:
Návrh zamieta.
Štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku.
Odporkyni náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ návrhom podaným na tunajšom súde dňa 11.9.2012 žiadal, aby súd určil príspevok na jeho výživu od bývalej manželky vo výške 15 € mesačne. Svoj návrh odôvodnil tým, že manželstvo s odporkyňou bolo rozvedené dňa 22.11.2010 rozsudkom Okresného súdu Košice II, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2010, on je toho času nezamestnaný a poberá len dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 € mesačne.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa doručenému tunajšiemu súdu dňa 28.9.2012 uviedla, že jej finančná situácia jej nedovoľuje prispievať na výživu navrhovateľa, sama sa stará o dve maloleté deti M. Q. V., jej mesačný príjem je 375 € a navrhovateľ jej prispieva na deti minimálnym výživným vo výške 26 € na každé dieťa, jej mesačné výdavky v súvislosti s nájmom bytu, stravným, výdavky na škôlku a ostatné sú vyššie ako jej mesačný príjem.
Súd vykonal dokazovanie vypočutím navrhovateľa, odporkyne, listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:
Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 17C/3/2009 zo dňa 22.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2010.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, zo dňa 20.9.2012, vyplýva, že navrhovateľ je v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedený od 4.7.2010 do dňa podania správy a poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 € mesačne od 1.11.2010 do trvania podmienok.
Zo správy zamestnávateľa odporkyne, spoločnosti E. A. A., Q..A.. I. C., E. X, C., zo dňa 19.9.2012 vyplýva, že priemerný čistý mesačný príjem odporkyne bol za obdobie od 9/2011 do 9/2012 vo výške 390,72 € a taktiež odporkyňa poberá daňový bonus na dve maloleté deti, na každé z nich vo výške 21,03 € mesačne.
Zo správy posledného zamestnávateľa navrhovateľa, spoločnosti E. A.. A..P..U.. A. A. G. U. R. Č.. X Z. C., zo dňa 17.12.2012 vyplýva, že navrhovateľ bol u nich zamestnaný v období od 1.4.2003 do 7.12.2009, pracovný pomer s ním bol ukončený dohodou bez udania dôvodu, ďalší pracovný pomer trval od 6.4.2010 do 7.5.2010 a taktiež bol ukončený dohodou bez udania dôvodu, pričom jeho čistá mzda za rok 2010 bola vo výške 313,96 €.
Z výpovede navrhovateľa vyplýva, že návrh podával z dôvodu, že je evidovaný na úrade práce a poberá len dávku v hmotnej núdzi, pričom z úradu práce bolo od neho požadované, aby takýto návrh podal, inak mu bude odobratá dávka v hmotnej núdzi, je si však vedomý, že aj odporkyňa nemá dostatok finančných prostriedkov, ďalej uviedol, že posledný pracovný pomer bol s ním formálne skončený dohodou, ale podľa jeho názoru to bolo z organizačných dôvodov na strane zamestnávateľa, keďže ten zamestnancom tvrdil, že nie je dostatok práce, prácu si hľadá, avšak zo zdravotných dôvodov, ktoré má, ho do zamestnania nikam, nechcú prijať, preto sa snaží privyrábať si aspoň sezónne, okrem dávky v hmotnej núdzi iný príjem nemá, má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom, na ktoré platí spolu 52 € mesačne, spláca aj trovy konania v splátkach po 5 € mesačne, býva u svokry, na náklady na bývanie jej nijakým spôsobom neprispieva, poskytuje mu taktiež stravu.
Odporkyňa na pojednávaní uviedla, že s návrhom navrhovateľa nesúhlasí z dôvodu, že jej príjem je nízky vo výške 400 € vrátane daňového bonusu na dve maloleté deti, býva v byte, ktorý je doposiaľ v BSM, v súvislosti s bývaním hradí 200 € mesačne, deti navštevujú MŠ a ZŠ, kde platí predpísané poplatky, ďalej uviedla, že má výdavky na oblečenie, stravu a pod. pre seba aj pre deti, často sa jej stáva, že jej mesačne chýba aj 30-40 € na bežné potreby.
Podľa ust. § 72 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa ust. § 157 ods. 3 O.s.p., ak je na pojednávaní vyhlásený rozsudok za prítomnosti všetkých účastníkov alebo ich zástupcov, ktorí sa vzdajú odvolania, uvedie súd v odôvodnení rozsudku iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami skúmal v tomto konkrétnom prípade, či sú splnené základné hmotno-právne podmienky, za ktorých možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela, a to že manželstvo je právoplatne rozvedené, jeden z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť a či schopnosti a majetkové pomery druhého z bývalých manželov umožňujú
príspevok priznať, pričom účastníci sa nevedia dohodnúť o poskytovaní takéhoto príspevku. V tomto prípade manželstvo bolo rozvedené, účastníci sa na príspevku nedohodli a preto sa súd zameral pri dokazovaní na ostatné podmienky a skúmal, či navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť, ďalej skúmal či schopnosti odporkyne priznanie príspevku umožňujú a v neposlednom rade prihliadol na príčiny rozvratu manželstva, ako aj to, či priznanie príspevku nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Súd poukazuje na to, že v prípade vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi zákon stanovuje rozsah zodpovedajúci „primeranej výžive" t.j. užší rozsah oproti vyživovacej povinnosti medzi manželmi, kde manželia majú dosahovať v zásade rovnakú životnú úroveň. Uvedené má vplyv aj na určenie schopnosti, či neschopnosti navrhovateľa samostatne sa živiť. Zákon tu vyžaduje kvalifikovanú mieru odkázanosti.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd dospel k záveru, že navrhovateľ nemá nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, nakoľko navrhovateľ je síce nezamestnaný, jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi vo výške 62,50 € mesačne, a odporkyňa je riadne zamestnaná, avšak navrhovateľ nie je osobou, ktorá nie je schopnou sa sama živiť, navyše príjem odporkyne je nízky a z tohto príjmu musí zabezpečovať taktiež výživu ich dvoch maloletých detí. Súd mal zároveň za to, že mesačný príjem odporkyne je v súčasnosti síce vyšší ako príjem navrhovateľa, ktorý je poberateľom sociálnej dávky, avšak príjem odporkyne jej nepostačuje ani na bežné výdavky, v dôsledku čoho je životná úroveň navrhovateľa približne rovnaká ako životná úroveň odporkyne a teda priznaním príspevku na výživu navrhovateľovi by došlo k rozporu s požiadavkou primeranosti prispievania na výživu rozvedeného manžela. Zohľadnením vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že odporkyňa ako bývalá manželka navrhovateľa s ohľadom na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery nie je schopná mu uvedený príspevok poskytovať bez toho, aby ohrozovala svoju výživu a predovšetkým výživu dvoch maloletých detí, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, keďže v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady na jeho priznanie.
Podľa ust. § 2 ods. 2 Z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.
Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) cit. zák., od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o určenie výživného, ako aj v konaní o jeho zvýšení, keďže odporkyňa bola úspešná v tomto konaní a navrhovateľ je oslobodený od poplatku, súd rozhodol tak, že štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, keďže odporkyni ako úspešnému účastníkovi žiadne trovy konania nevznikli, súd jej ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie, keďže účastníci konania sa tohto práva účinne vzdali.