Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoEk-1-2023.pdf
PDF · 88.75 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoEk/1/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F., G. XXX/XX, o vymoženie 473,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6Er/653/2012 zo dňa 27.02.2023 takto
rozhodol:
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu o vymoženie 473,- eur s príslušenstvom. V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverením č. 5304 * 028110 zo dňa 28.08.2012 poveril na vykonanie predmetnej exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, a to na podklade exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01614/11 zo dňa 01.04.2011, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Súdny exekútor zaslal súdu dňa 02.02.2016 podanie oprávneného, ktorým doplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243e Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že exekučné konanie je vedené na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Právne vec súd posúdil podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku; § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 4 až 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017; § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách; § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd preskúmaním listinných dôkazov, t. j. listín pripojených k návrhu na vykonanie exekúcie (fotokópie Zmluvy o úvere č. 302300177, Zmenky k číslu zmluvy 302300177), a zo skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že posudzovaný právny vzťah účastníkov exekučného konania založený Zmluvou o úvere č. 302300177 zo dňa 02.02.2010 je od samého vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Zo zmluvy vyplýva, že ju uzatváral oprávnený, ktorý je podnikateľom a podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľom, teda osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a poskytovala služby v rámci svojej podnikateľskej činnosti. O tom podľa súdu svedčí aj výpis z Obchodného registra, kde je pri obchodnom mene veriteľa uvedený predmet podnikania okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Súdu bolo známe, že veriteľ uzatvára formulárové zmluvy (adhézne zmluvy, o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane) s veľkým počtom zákazníkov a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z uvedeného súd taktiež vyvodil, že pri účele uzatvorenia zmluvy s veriteľom bol dlžník spotrebiteľom, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti (ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), resp. oprávnený takéto konanie povinnej dostatočne nepreukázal. Na tomto konštatovaní podľa súdu nič nemení ani skutočnosť, že povinná v zmluve o úvere zaškrtnutím príslušného políčka uviedla, že finančné prostriedky sú poskytnuté na zamestnanie. V zmluve o úvere bola povinná totiž identifikovaná svojim bydlisko a rodným číslom. Za použitia interpretačného pravidla v § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv uprednostniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom podľa názoru súdu bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania (zamestnania alebo povolania), ktorý nepreukazuje konkrétny účel a konkrétnu súvislosť s podnikaním účastníka zmluvy a navyše, ak je tento údaj v zmluve len súčasťou vopred pripraveného tlačiva. Podľa názoru súdu bolo označenie dlžníka v zmluve o úvere spravodlivé vykladať v prospech dlžníka - povinného, ktorý text tejto zmluvy vopred nevyhotovil. Nakoľko súd predmetnú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, preskúmal, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a teda či rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Ak sa v konaniach podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Podkladom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01614/11 zo dňa 01.04.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ktorým sa priznáva nárok zo zmenky, pričom v jeho odôvodnení je výslovne uvedené, že rozhodcovský súd má za to, že Zmluva o úvere, teda hlavný kauzálny právny vzťah nie je možné posudzovať ako spotrebiteľský, že žalovaný/povinný žiadnym spôsobom nenamietal zmenkovo právny vzťah a túto jeho nečinnosť nemôže suplovať rozhodcovský súd. Zo Zmluvy o úvere súd zistil, že Dohoda o vyplnení zmenky je v zmysle predloženej úverovej Zmluvy súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú malými písmenami vyznačené na druhej strane Zmluvy o úvere, konkrétne v bode 14., podľa ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú uvedené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Dohoda o vyplnení blankozmenky bola obsiahnutá priamo vo všeobecných podmienkach a povinná ju nemohla odmietnuť, nebola uzavretá samostatne, nebola spotrebiteľom podpísaná a ani iným spôsobom spotrebiteľom vyjednaná, pričom spotrebiteľ k týmto podmienkam podpisom úverovej zmluvy musel pristúpiť automaticky, čo možno považovať za nekalú obchodnú praktiku. Ďalej súd poukázal na to, že neprijateľnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nakoľko takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podľa súdu nebolo možné opomenúť ani skutočnosť, že zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je neprimerane vysoký ako sankcia spojená s nesplnením záväzku vrátiť peňažnú sumu, a teda ide o neprijateľnú podmienku. Súd poukázal aj na rozpor so zákonom, keď zmluva o úvere zo dňa 02.02.2010 neobsahuje obligatórnu náležitosť RPMN v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z., a teda spotrebiteľ nemal reálnu možnosť posúdiť výhodnosť, resp. nevýhodnosť úveru, čo spôsobuje, že úver mal byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedeného tak súd dospel k záveru, že je naplnený dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, pretože rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky, preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) s poukazom na § 243f Exekučného poriadku zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Odmietol, aby sa povinná posudzovala ako spotrebiteľ. Uviedol, že podľa zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité podľa oprávneného teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Povinná toto svoje vyhlásenie potvrdila svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinná ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú
povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie finančných prostriedkov. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci H. I. proti Bay Wa AG). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2017, č. k. 21CoE/378/2016-53. Podľa oprávneného niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno uvedený právny predpis aplikovať. V zmysle uvedeného oprávnený zastával názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 389 CSP v platnom znení napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň oprávnený žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
3. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380, § 470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že posudzovaný právny vzťah účastníkov exekučného konania založený zmluvou o úvere č. 302300177 zo dňa 02.02.2010, je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, na čom podľa súdu nič nemení ani to, že povinná v zmluve o úvere zaškrtnutím príslušného políčka uviedla, že finančné prostriedky sú poskytnuté na zamestnanie. Nakoľko súd zistil, že spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, mal za to, že sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku.
6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam oprávneného uvádza nasledovné:
7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca2017.
8. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
9. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
10. Oprávnený sa domáha proti povinnej v danom exekučnom konaní vykonania exekúcie pre vymoženie 473,- eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01614/11 zo dňa 01.04.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ktorý bol vydaný na základe predloženej zmenky. Oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa jeho účinnosti - dňa 21.01.2016 doručením súdnemu exekútorovi.
11. Oprávnený v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemohol aplikovať právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, nakoľko právny vzťah s prihliadnutím na účel zmluvy nie je vzťahom spotrebiteľským. Poukázal na to, že povinná vyhlásila, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania, čo potvrdila svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Súd prvej inštancie preto podľa oprávneného postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil.
12. Z predložených listín podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť, že právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinnej je vzťahom spotrebiteľským. Súd prvej inštancie v tomto smere správne uviedol, že zmluvu o úvere zo dňa 02.02.2010 je potrebné posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú. Predmetná zmluva má formulárovú podobu, kde nebolo pochýb o tom, že oprávnený vystupoval v postavení dodávateľa, pretože konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Súd prvej inštancie správne pri posúdení predmetnej zmluvy nevychádzal len z toho, aký bol deklarovaný účel zmluvy, keď v zmluve bolo začiarknuté, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon zamestnania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.4.2019, sp. zn. 4 Cdo 106/2018 konkretizoval, čo je kľúčové pre posúdenie záväzkového vzťahu na to, aby mohol byť považovaný za spotrebiteľský, a teda, že významné je posúdiť povahu subjektov tohto vzťahu z hľadiska naplnenia definičných znakov spotrebiteľa a dodávateľa, ale aj prihliadať na predmet daného vzťahu a okolnosti, za ktorých došlo k jeho uzavretiu. Preto nestačí formálne posúdiť vzťah medzi zmluvnými stranami len na základe toho, ako sa tento javí v zmysle označenia strán, či účelu úveru uvedeného v zmluve, ale je potrebné tento vzťah posudzovať aj materiálne z hľadiska ďalších okolností za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy.
14. Samotný, formálne deklarovaný účel v takejto typizovanej zmluve preto na posúdenie, či ide o spotrebiteľský úver alebo nie, neobstojí. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 sa aplikuje v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nielen v prípade, ak ide spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Primárne je preto potrebné vychádzať zo všeobecnej definície spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, keďže úprava podľa zákona č. 258/2001 Z. z. je len úpravou špeciálnou. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzatvorenia zmluvy je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čo u povinnej nebolo preukázané. Ako poznamenal aj súd prvej inštancie, vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov, nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru nesie dodávateľ. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný nič nehovoriaci údaj o účele poskytnutia úveru, tak ako tomu bolo v predmetnej úverovej zmluve, na ktorú skutočnosť sa odvoláva oprávnený. Záver súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere zmluvy bol preto správny.
15. Nakoľko oprávnený ďalšie námietky v odvolacom konaní nevzniesol, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017. Odvolací súd tak napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).