Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-76-2012.pdf
PDF · 97.58 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/76/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: X., so sídlom B., X. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený T., so sídlom B., U. X, IČO: XX XXX XXX proti povinnému: P. X., trvale bytom Mesto Z., prechodne bytom Z., L. X, pre vymoženie 1.075,48 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21. novembra 2011, č.k. 2Er/139/2008-44, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .
Uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prvom výroku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, v druhom výroku exekúciu zastavil a v treťom výroku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi P.. D. B. trovy exekúcie vo výške 130,39 Eur, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že súd prvého stupňa poverením č. 5309* 008333 zo dňa 13.05.2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie sumy 1.075,48 Eur s príslušenstvom. Prvostupňový súd konštatoval, že exekučným titulom je notárska zápisnica N 3202/2004, Nz 75961/2004 zo dňa 16.10.2004, ktorou sa osvedčilo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a jeho súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Povinného pri tomto úkone zastupoval ako splnomocnený zástupca F.. K. A., ktorého plnomocenstvo je spísané v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 17.03.2004 uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 30.000,- Sk. Súd prvého stupňa konštatoval, že súčasťou predmetnej zmluvy, ktorá je tzv. formulárovou zmluvou, je aj predtlačené splnomocnenie dlžníka pre advokáta F.. K. A. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby menovaný v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý majetok splnomocniteľa. Splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice pre konkrétnu osobu vybranú veriteľom si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný mohol len zmluvu odmietnuť ako celok, alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj splnomocneniu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré bolo paušálnym spôsobom zakotvené v zmluve ešte pred jej vznikom podpisom povinným. Je pritom zjavné, že veriteľ v predtlačenom splnomocnení určil pre svojich dlžníkov ako ich zástupcu jemu známu osobu a možno dôvodne predpokladať, že medzi veriteľom a touto osobou
existoval obchodnoprávny, či obdobný vzťah založený na vzájomnej dôvere a závislosti. Takáto osoba vybraná veriteľom a pre dlžníka neznáma, bola dlžníkovi pri uzatváraní zmluvy v podstate nanútená ako jeho zástupca, ktorý bol tak potom oprávnený na vyhlásenie o uznaní dlhu v notárskej zápisnici tak, aby sa táto stala exekučným titulom, pomocou ktorého možno postihnúť celý majetok dlžníka. Z týchto dôvodov preto prvostupňový súd považoval ustanovenia o splnomocnení advokáta F.. K. A. dlžníkom za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a tým splnomocnenie podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatné. Rovnako tak dojednanie úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne v predmetnej spotrebiteľskej zmluve považoval súd prvého stupňa pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil. Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom na príslušné ustanovenia vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008. Uviedol, že súdny exekútor P.. D. B. dňa 12.11.2010 predložil súdu špecifikáciu trov exekúcie, nakoľko bolo právoplatne rozhodnuté o zmene exekútora. Súdnemu exekútorovi priznal odmenu a náhradu trov exekúcie vo výške 130,39 Eur, ktoré predstavovali: a) jednotlivé úkony exekučnej činnosti 2.400,- Sk = 79,67 Eur (24 x 100,- Sk = 2.400,- Sk), b) hotové výdavky (poštovné + kolky ) 30,60 Eur + 4,98 Eur, c) DPH z odmeny 79,67 Eur, čo je 15,14 Eur.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 O.s.p. zrušil. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzavrel zmluvu o úvere dňa 17.03.2004 a v tom čase neboli v Občianskom zákonníku ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, z ktorých nesprávne vychádzal súd prvého stupňa, a preto je potrebné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 634/1992 Zb. Zdôraznil, že konajúci súd v celom odôvodnení uznesenia aplikuje na daný prípad právne normy, ktoré neboli platné a účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Uviedol, že notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Predmetné plnomocenstvo bolo preskúmané notárom pri spísaní notárskej zápisnice a rovnako sa ním zaoberal aj Okresný súd Bánovce nad Bebravou pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom pre účely vydania poverenia súdnemu exekútorovi. Ani v jednom prípade nebol zistený rozpor so zákonom a už vôbec nie v takej miere, ktorá by spôsobila neplatnosť celého právneho úkonu. Povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom znení odvolať, pričom tak neurobil. Poukázal na skutočnosť, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného bude už premlčaná. Oprávnený ďalej namietal správnosť určenia výšky odmeny súdneho exekútora. Mal za to, že pri rozhodovaní o odmene a náhrade trov exekúcie by mal súd posudzovať, či ide o úkony a náklady účelne vynaložené exekútorom v rámci predmetnej exekúcie. Ďalej poukázal na skutočnosť, že predmetné uznesenie neobsahuje žiadnu časovú špecifikáciu exekučných úkonov súdneho exekútora, za ktoré mu súd priznal odmenu vo výške 79,67 Eur. Záverom oprávnený namietal nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Po podaní odvolania, podaním zo dňa 03.09.2012, doručil oprávnený súdu prvého stupňa dňa 07.09.2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a doplnenie odvolacích dôvodov k podanému odvolaniu, týkajúce sa aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky ohľadne výkladu pojmu nekalá zmluvná podmienka. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Bol toho názoru, že prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1) či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Odvolací súd následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť a vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie. Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 26.01.2005, ktorý bol doručený súdnej exekútorke P.. D. B. dňa 07.02.2005, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2004, v ktorej povinný zastúpený F.. K. A. uznal čo do základu aj do výšky dlh voči oprávnenému pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice a zároveň vyhlásil, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou.
Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané F.. K. A., advokátom, ktorý konal na základe splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere zo dňa 17.03.2004.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetná zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah nebol individuálne dojednaný a povinný ani tento obsah nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Navyše odvolací súd má z úradnej činnosti za preukázané, že v zmluve vopred takto určený advokát vystupoval aj ako zástupca oprávneného na zastupovanie pri právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Odvolací súd zároveň zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, teda povinného. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. V zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004, z odseku 3 vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523879f'&ucin- k-dni='30.12.9999'>, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Námietku zo strany oprávneného, že predmetná notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri udelení poverenia, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak, ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal následne aj výrok o náhrade trov exekúcie.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu začatia exekučného konania, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 citovaného zákona, k dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Spôsob určenia a výšku odmeny ako aj náhrad súdneho exekútora upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (prechodné ustanovenie § 27a vyhlášky).
Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie súdu prvého stupňa nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akých dôvodov priznal súdnemu exekútorovi odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške 79,67 Eur a náhradu hotových výdavkov vo výške 35,58 Eur. Prvostupňový súd v tejto súvislosti jasne a zrozumiteľne nešpecifikoval, za aké úkony priznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu v uvedenej výške a ani bližšie nekonkretizoval, ktoré hotové výdavky považoval za účelne vynaložené na predmetnú exekúciu.
Vzhľadom na vyššie uvedené je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie nepreskúmateľné, súd týmto postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto
odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, a pre ktorého je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.), opätovne rozhodne o náhrade nevyhnutných a účelne vynaložených trov exekúcie.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .