Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_33T-1-2013.pdf
PDF · 90.69 KB
Case nature
Area
Subarea
33T/1/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, samosudcom Mgr. Pamelou Záleskou, v trestnej veci obžalovaného K. I. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 20.02.2013 takto
rozhodol:
Obžalovaný
K. I. , narodený XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. - J., E.. Q.. XXX/XX,
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
ako otec maloletého dieťaťa B. I., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom u matky B. I., hoci má k nej vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine a Rozsudkom Okresného súdu Nitra sp.z.18C/18/2010 zo dňa 25.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.04.2010, mu výška tejto povinnosti bola určená tak, že má prispievať mesačne na výživu dieťaťa sumou vo výške 70 eur počnúc právoplatnosťou rozsudku, pričom za obdobie od 01.09.2009 (kedy odišiel zo spoločnej domácnosti) do 23.05.2010 bol povinný platiť výživné vo výške zodpovedajúcej 30% životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, pričom si túto vyživovaciu povinnosť pravidelne neplnil, v dôsledku čoho bola matka dieťaťa nútená požiadať o vyplácanie náhradného výživného Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, ktorý rozhodnutím č. 2012/48943/1 zo dňa 17.01.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18.01.2012, priznal a následne aj vyplácal náhradné výživné vo výške 70 eur mesačne počnúc dňom 01.10.2011, pričom za obdobie od 01.09.2009 do 20.02.2013 mu vznikol dlh na výživnom k rukám matky vo výške 140 eur,
t e d a :
najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, vydal oprávnené osobu do nebezpečenstva núdze a čin páchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
t ý m s p á ch a l :
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, zistiac poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j), l) Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon uloženého trestu podmienečne odkladá. Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona a § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe zameškané výživné podľa svojich schopností.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby Okresného prokurátora v Nitre prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému K. I. a za splnenia zákonom ustanovených podmienok vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, pričom realizoval dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania, výsluchom svedkyne B. I. ako i prečítaním listinných dôkazov a tiež oboznámením pripojeného súdneho spisu. Obžalovaný K. I. sa po riadne a včas doručenom predvolaní na hlavné pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť súdu žiadnym spôsobom ani neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie hlavného pojednávania, či nevyslovil sa, že by chcel byť na hlavnom pojednávaní prítomný. Za splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 252 Trestného poriadku súd vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti a postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítal jeho výpoveď z prípravného konania. Takto súd zistil, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a uviedol, že výživné neplatil riadne a načas, pretože nemal z čoho, avšak dodal, že z dlhu na výživnom už zaplatil jedenkrát sumu 890 eur a jedenkrát sumu 228 eur, pričom zvyšok dlhu vo výške 350 eur chcel zaplatiť do 28.12.2012.
Svedkyňa B. I. na hlavnom pojednávaní dňa 20.02.2013 uviedla, že to, čo sa uvádza v obžalobe, je pravda, nakoľko obžalovaný jej na dieťa pravidelne a riadne neplatí. Zaplatí len vtedy, keď na neho pritlačí. Musela požiadať o náhradné výživné, pretože ak by nedostávala peniaze z úradu, nebola by schopná sama sa o dieťa postarať. Dodala, že obžalovaný dňa 12.02.2013 zaplatil výživné vo výške 350 eur, ale to je dlh len ku koncu roka 2012 a výživné za január 2013 a február 2013 nezaplatil. Svedkyňa ďalej uviedla, že žije v spoločnej domácnosti s mamou a sestrou, pričom nepracuje, pretože sestre robí opatrovateľku a poberá na ňu od štátu opatrovateľský príspevok. Spolu s ňou žijú aj jej dve dcéry, ale obžalovaný je otcom len jednej z nich. Obžalovaný sa o dieťa žiadnym spôsobom nezaujíma, v podstate sa s dieťaťom vôbec nepoznajú. S výchovou a výživou dieťaťa jej musí pomáhať jej rodina. Výška výživného sa za ostatný čas žiadnym spôsobom nezmenila.
Z prečítaných listinných dôkazov, a to najmä z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 18C/18/2010, rodného listu dieťaťa, poštových poukážok a správ o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch obžalovaného ako aj zo správ o jeho povesti a odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný je otcom dieťaťa B. I., ktorá je vo veku 4 a pol roka a ktorá bola zverená do osobnej starostlivosti matky, pričom vyživovacia povinnosť obžalovaného stále trvá a bola mu súdom určená na sumu 70 eur mesačne vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Obžalovaný v kritickom období nebol zamestnaný a z evidencie uchádzačov o zamestnanie bol viackrát vyradený z dôvodu nespolupráce, nie je majiteľom cenných papierov a nemá ani žiadne iné majetkové práva. Obžalovaný v rozhodnom období nebol poberateľom dávok v nezamestnanosti, ani nemocenských dávok, dávok v hmotnej núdzi a nie je ani poberateľom dôchodku. Za zažalované obdobie zaplatil k rukám matky podľa poštových poukážok dňa 05.09.2011 sumu 270 eur, dňa 11.06.2010 sumu 100 eur, dňa 17.09.2012 sumu 228 eur a 890 eur a dňa 12.02.2013 sumu 350 eur. Z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov, vedeného pod sp. zn. 1T/68/2010 vyplynulo, že obžalovaný bol rozsudkom zo dňa 28.01.2011 uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov a jeho výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu na dva roky, ktorá mala plynúť až do 28.01.2013, avšak rozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky z 02.01.2013 bol obžalovaný amnestovaný, o čom svedčí aj uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/68/2010 zo dňa 28.01.2013.
Z odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ len jedenkrát súdne trestaný, a to práve vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Prešov a s poukazom na už zmienenú amnestiu sa toho času na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Podľa správy z Ústrednej evidencie priestupkov obžalovaný bol viackrát priestupkovo riešený a aj sankcionovaný, pričom vždy sa jednalo o priestupky na úseku dopravy. Z mieste bydliska obžalovaný nebol hodnotený.
Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na druh posudzovanej trestnej činnosti upravil v skutkovej vete obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti až ku dňu vyhlásenia rozsudku a príkladne k tomu ustálil aj výšku zanedbaného výživného a následne nevyhnutne vyjadril, že v danom prípade sa jednalo o úmyselné zavinenie obžalovaného.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, pretože si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov (od 01.09.2009 do 20.02.2013) neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom týmto konaním vystavil oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze (keď matka dieťaťa musela požiadať o poskytnutie náhradného výživného a toto jej aj bolo priznané) a čin páchal po dlhší čas - viac ako tri roky, teda závažnejším spôsobom konania. Osoba, ktorá má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške splnila bez ohľadu na to, že obžalovanému aktuálna životná situácia neumožňovala príjmy v takom rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti.
Hoci sa obžalovaný ku spáchaniu skutku priznal už v prípravnom konaní, na svoju obranu však celkom nezmyselne a právne bezvýznamne uviedol, že výživné nemal z čoho platiť. Zároveň sa bránil, že časť z dlhu na výživnom už zaplatil a zvyšok chcel zaplatiť najneskôr do 28.12.2012. Na hlavné pojednávanie sa na súd bez ospravedlnenia nedostavil, avšak preukázateľne zaplatil dňa 12.02.2013 (teda týždeň pred termínom hlavného pojednávania) ďalšiu časť z dlhu na výživnom, a to 350 eur. Z výpovede svedkyne B. I., ktorú táto učinila na hlavnom pojednávaní, mal súd za preukázané, že obžalovaný si skutočne v kritickom období až ku dňu konania hlavného pojednávania vyživovaciu povinnosť riadne a pravidelne neplnil a zo vzniknutého dlhu na výživnom ešte stále neuhradil výživné za mesiace januára a február 2013, pričom o dieťa sa nezaujíma, nepozná ho a z dôvodu absencie pravidelných platieb výživného musela požiadať o vyplácanie náhradného výživného z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, ktorí aj naďalej poberá vo výške 70 eur mesačne.
Výpoveď tejto svedkyne však nebola jediným, samostatným usvedčujúcim dôkazom, pretože súd jej výpoveď vyhodnocoval aj v kontexte ďalších dôkazov, teda aj z právoplatného súdneho rozhodnutia, z ktorého obžalovaný bezpečne vedel, že vyživovacia povinnosť mu bola určená a v nadväznosti na túto podstatnú skutočnosť obžalovaný vedel aj to, komu, kedy, koľko a akým spôsobom má platiť výživné, pričom napriek tomu tak pravidelne nerobil. Avšak, z listinných dôkazov súd tiež zistil, že obžalovaný nielenže matke dieťaťa výživné na dcéru B. pravidelne neplatil, ale ani nevyvíjal žiadnu aktivitu, ktorá by smerovala k uspokojovaniu potrieb jeho dieťaťa iným spôsobom. Okrem toho, vo veci nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že sa obžalovaný snažil nájsť si prácu alebo iný zdroj pravidelného príjmu, z ktorého by riadne plnil vyživovaciu povinnosť. Nevyvíjal žiadnu činnosť nasvedčujúcu jeho záujmu riešiť situáciu ohľadne jeho vyživovacej povinnosti, napríklad nepožiadal súd o zníženie vyživovacej povinnosti z dôvodu, že mu aktuálna finančná situácia neumožňuje platiť výživné v súdom určenej výške a pre nespoluprácu bol viackrát vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Súd tak jednak nemal dôvod pochybovať o období neplnenia vyživovacej povinnosti a keďže obžalovaný nepredložil súdu doklad o splnení si tejto povinnosti v celom rozsahu ku dňu konania termínu hlavného pojednávania, pre súd zostala nespochybnená i výška zanedbaného výživného, ktorú ustálil na obdobie začínajúce dňom 01.09.2009 až ku dňu vyhlásenia rozsudku v predmetnej veci, teda do 20.02.2013.
Obžalovaný bol naviac písomne súdom upozornený na ustanovenie § 86 Trestného zákona o účinnej ľútosti, kedy by v dôsledku dodatočného splnenia vyživovacej povinnosti mohlo prísť k zániku trestnosti činu, samozrejme za predpokladu, že neprišlo k trvale nepriaznivým následkom v dôsledku riadneho neplnenia tejto povinnosti. Avšak, pokiaľ obžalovaný neprejaví záujem o podanie vysvetlenia, či objasnenie, z akého dôvodu si neplní vyživovaciu povinnosť, teda nedostaví sa bez ospravedlnenia na súd, niet žiadneho dôvodu usudzovať, že by v danom prípade boli vznikli nejaké pochybnosti ohľadne samotného skutku, alebo jeho právnej kvalifikácie.
Z vyššie uvedeného je teda celkom zrejmé, že obžalovaný je rodičom len de iure, pretože dieťa evidentne splodil a je zapísaný v rodnom liste ako jeho biologický otec. De facto však ide o osobu, ktorá si dostatočne neuvedomila a naďalej neuvedomuje, že dieťa má svoje základné životné potreby, ktoré je nevyhnutné zabezpečovať a uspokojovať, a to každým z rodičov (ak žijú), nielen tým z nich, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Obžalovaný nielenže neplatí pravidelne, riadne a načas výživné, teda neprispieva finančnými prostriedkami, ale ani žiadnym iným spôsobom sa nepodieľa na výžive a výchove dieťaťa. Tento ignorantský postoj podstatným spôsobom zvyšuje závažnosť jeho konania, nakoľko nielen porušuje záujem chránený trestným zákonom, ale nezáujmom o svoje vlastné dieťa vyvoláva absolútne nežiaduci stav, ktorý na samotnú výživu, ale tiež výchovu dieťaťa môže mať podstatne horší vplyv a teda vyvolať podstatne horšie následky, než aké vyplývajú len zo samotného neposkytnutia peňazí - výživného. Okrem toho, takouto apatiou nielen ohrozuje svoje dieťa, ale dáva najavo, že mu nezáleží na tom, akým spôsobom je dieťa vyživované a vychovávané. Paradoxne má však obžalovaný dostatok finančných prostriedkov, aby sa v kritickom období (v období neplnenia vyživovacej povinnosti) vozil na motorovom vozidle a následne v dôsledku protiprávneho konania platil pokuty uložené mu príslušným štátnym orgánom.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy. Z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Trestného zákona súd obžalovanému uznal, že v čase pred skutkom viedol riadny život (písmeno j/), nakoľko sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený a tiež prihliadol na to, že spáchanie skutku priznal (písmeno l/), pričom z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u neho žiadnu nezistil. Z hľadiska zavinenia vyhodnotil súd konanie obžalovaného podľa § 15 písmeno b) Trestného zákona, teda že konal v nepriamom úmysle, kedy vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený. V danom prípade nebolo možné usudzovať na nedbanlivostné zavinenie obžalovaného podľa § 16 Trestného zákona, pretože konanie obžalovaného sa vyznačovalo minimálne nepriamym úmyslom, kedy obžalovaný bezpečne musel vedieť, aký následok spôsobí jeho nečinnosť ohľadne pravidelného a riadneho plnenia vyživovacej povinnosti, a keďže nerobil všetko pre to, aby taký následok nenastal, respektíve v dlhšie trvajúcom období zostával úplne pasívny, bol celkom nepochybne uzrozumený so situáciou, o ktorej vedel, že v dôsledku jeho konania (respektíve nekonania) nastane. Okrem toho, pokiaľ má obžalovaný finančné prostriedky na pohonné hmoty a pokuty, mal by mať v prvom rade peniaze na zaplatenie prioritných pohľadávok, medzi ktoré patrí nesporne aj výživné na dieťa, ktoré splodil a ktoré sa na svet nepýtalo a nevie sa brániť proti konaniu absolútne nezodpovedného rodiča - v danom prípade otca.
Berúc do úvahy okolnosti uvedené v § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona ako aj všetky okolnosti prípadu, dospel súd k záveru, že tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý jedine uložením trestu odňatia slobody vo výmere jeden rok, teda na samej spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorého výkon bolo možné s ohľadom na splnenie podmienok upravených v ustanovení § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložiť na skúšobnú dobu jedného roka, počas plynutia ktorej súd uložil obžalovanému aj povinnosť, aby zameškané výživné podľa svojich schopností zaplatil.
V súvislosti s ustálením výšky zanedbaného výživného rozhodol súd s poukazom na vykonané dokazovanie tak, že za preukázané obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti zostal obžalovanému dlh na výživnom k rukám matky už len za mesiace január a február 2013 spolu vo výške 140 eur.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Odvolanie má odkladný účinok.