Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-100-2012.pdf
PDF · 103.53 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/100/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: A., so sídlom N., A. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený V., so sídlom N., B. X, IČO: XX XXX XXX proti povinnému: M. Z., bytom A., O. XXXX/ X, pre vymoženie 179,25 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 21. februára 2012, č.k. 1Er/17/2005-29, takto
rozhodol:
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prvom výroku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil a v druhom výroku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi M.. S. G. trovy exekúcie vo výške 113,63 Eur, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení účinnom od 01.01.2004. Uviedol, že exekučným titulom vo veci je notárska zápisnica spísaná v notárskom úrade notára M.. M. G. dňa 10.10.2004, č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX. Ide o osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa zápisnice sa k notárovi dostavil O.. H. G., advokát, konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou zápisnice v mene povinnej osoby. Notár osvedčil, že O.. H. G. v mene povinnej osoby vyhlásil viaceré tam uvedené skutočnosti. Prílohou notárskej zápisnice je i zmluva o úvere zo dňa 06.02.2007, č. XXXXXXX, ktorú uzavrel oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom a na základe ktorej poskytol povinnému úver 6.000,- Sk s príslušenstvom. V texte zmluvy o úvere je časť označená ako Splnomocnenie, v ktorej dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta O.. H. G. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že notárska zápisnica zo dňa 10.10.2004 je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto nemôže byť považovaná za spôsobilý exekučný titul v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe všetkých uvedených skutočností prvostupňový súd konštatoval, že vo veci sú dané iné dôvody (nespôsobilosť exekučného titulu pre jeho absolútnu neplatnosť a nesúlad s § 42 ods. 1 Exekučného poriadku), pre ktoré je exekúcia neprípustná a z tohto dôvodu ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie odôvodnil § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia konania s poukazom na príslušné ustanovenia vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008. Uviedol, že súdny exekútor predložil špecifikáciu trov exekúcie v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v celkovej výške 117,05 Eur, ktoré pozostávali z hodinovej odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. vo výške 26,56 Eur za 4 hodiny exekučnej činnosti, paušálnej odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky vo výške 49,80 Eur, náhrady hotových výdavkov podľa § 22 citovanej vyhlášky vo výške 22 Eur a DPH vo výške 18,69 Eur. Súd prvého stupňa skúmal odmenu uplatnenú súdnym exekútorom aj z
pohľadu toho, či súdnym exekútorom deklarovaný čas jednotlivých úkonov skutočne zodpovedá času, ktorého vynaloženie možno objektívne očakávať pri tom ktorom úkone. Podľa názoru prvostupňového súdu čas, ktorého vynaloženie možno objektívne očakávať, je pri jednotlivých žiadostiach o súčinnosť max. 10 min. za každú žiadosť. Pokiaľ ide o ďalšie úkony, tieto mohli trvať každý po 30 min., tak ako uviedol súdny exekútor. Súd prvého stupňa zastával právny názor, že pre vyčíslenie určenie skutočne vynaloženého času za jednotlivé úkony je podstatný celkový čas vynaložený na exekúciu, za ktorý sa odmeny priznáva a nie čas jednotlivých úkonov, a preto je potrebné, aby tento čas bol v konečnom dôsledku spočítaný. Vzhľadom na hore uvedené priznal súdnemu exekútorovi odmenu za výkon exekučnej činnosti v zmysle § 14 ods. 1 a ods. 2 citovanej vyhlášky za 4 hodiny (žiadosť o poverenie 10 min., vyhotovenie upovedomenia o začatí exekúcie 30 min., vyhotovenie príkazu na začatie exekúcie 30 min., vyhotovenie upovedomenia o spôsobe exekúcie 30 min., zisťovanie bydliska povinného á 10 min., 7 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného á 10 min., 3 x zisťovanie majetku povinného á 10 min, cca 210 min.) á 6,64 Eur (200,- Sk) vo výške 26,56 Eur a paušálnu odmenu v zmysle § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky za 15 úkonov exekučnej činnosti (získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, zisťovanie bydliska povinného, 7 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného, 3 x zisťovanie majetku povinného) á 3,32 Eur paušálna odmena vo výške 49,80 Eur. Odmena za výkon exekučnej činnosti celkovo činila sumu 76,36 Eur. Keďže je súdny exekútor registrovaným platiteľom DPH, súd prvého stupňa priznanú odmenu zvýšil o DPH z odmeny, vo výške 15,27 Eur. Ďalej priznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov v zmysle § 22 citovanej vyhlášky za poštovné v celkovej výške 22 Eur. Súdny exekútor si uplatnil DPH aj zo sumy náhrady hotových výdavkov za poštovné, ktoré je podľa § 40 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej od dane oslobodené, a preto mu súd uplatnenú DPH zo sumy 22 Eur nepriznal. Trovy exekúcie predstavovali spolu sumu 113,63 Eur.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, pričom z jeho obsahu vyplýva, že napadol len výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. K revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Uviedol, že notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní platných právnych normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Notár napráva situácie ako napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd. Bol toho názoru, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými právnymi predpismi. Exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Mal za to, že exekučný súd konal pri
revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. K tvrdeniu súdu, že plnomocenstvo v notárskej zápisnici je neprijateľná podmienka, uviedol, že týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Súčasne bol toho názoru, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rovnako nie je ani zmluvným ustanovením, pričom naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo taktiež považoval za dostatočne určité a zrozumiteľné. Povinný taktiež mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo totiž o budúce právo, t. j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o záver súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, uviedol, že tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej namietal, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe, avšak bez toho, aby uviedol, z akého publikovaného rozhodnutia vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V závere upozornil na to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadril súdny exekútor, ktorý s poukazom na ustanovenia § 196 a § 200 ods. 2 Exekučného poriadku trval na priznanej náhrade trov exekúcie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Po podaní odvolania, podaním zo dňa 26.07.2012, doručil oprávnený súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a doplnenie odvolacích dôvodov k podanému odvolaniu, týkajúce sa aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky ohľadne výkladu pojmu nekalá zmluvná podmienka. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Bol toho názoru, že prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1) či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Odvolací súd následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 14.12.2004, ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi M.. S. G. dňa 04.01.2005, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 10.10.2004, v ktorej povinný, zastúpený O.. H. G., uznal čo do základu aj do výšky dlh voči oprávnenému pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice a zároveň vyhlásil, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou.
Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané O.. Tomášom Kušnírom, advokátom, ktorý konal na základe splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere zo dňa 06.02.2004.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetná zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah nebol individuálne dojednaný a povinný ani tento obsah nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Navyše odvolací súd má z úradnej činnosti za preukázané, že v zmluve vopred takto určený advokát vystupoval aj ako zástupca oprávneného na zastupovanie pri právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Odvolací súd zároveň zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, teda povinného. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. V zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004 z odseku 3 vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523879f'&ucin-
k-dni='30.12.9999'>, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Námietku zo strany oprávneného, že predmetná notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri udelení poverenia, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak, ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď na úhradu účelne vynaložených trov exekúcie zaviazal podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného, nakoľko oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o určenie výšky trov exekúcie, súd prvého stupňa postupoval správne podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z. z., pričom oprávnený výšku náhrady trov exekúcie ani nenamietal.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .