Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_1To-55-2012.pdf
PDF · 100.69 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/55/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 20.02.2013 v trestnej veci proti obžalovanému R. S. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T 111/2011 zo dňa 28.03.2012 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného R. S..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného R. S. vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák., v spojení s § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
-dňa 22.07.2009 približne v čase medzi 13.30 hod. až 14.00 hod., keď sa obžalovaný vracal z prechádzky po obci L., v rodinnom dome v obci L., časť T. č. XXX, okr. U. W. M., z nedbanlivosti tak, že vchádzajúc do uvedeného rodinného domu cúvajúc a ťahajúc po schodišti tohto rodinného domu detský kočiar, v ktorom bola umiestnená mal. V. J., nar. XX.X.XXXX, táto mu najpravdepodobnejšie vypadla z kočiara na oblasť horného schodu schodišťa alebo na drevenú zárubňu vchodových dverí rodinného domu a následne došlo ku kotúľaniu mal. V. J. po schodoch, čím jej boli spôsobené zranenia a to vnútrolebečné subdurálne krvácanie čelovo-spánkovej-temennej oblasti obojstranne, pohmoždenie mozgu v podobe hemoragicko-kontúzneho ložiska, zlomenina lebečnej klenby vľavo, pohmoždenie s podkožným krvným výronom v ľavej čelovej oblasti, pohmoždenie hlavy s podkožným krvným výronom v oblasti ľavej ušnice, pohmoždenie ľavej bedrovej krajiny s dvoma lineárne a paralelne prebiehajúcimi podkožnými krvnými výronmi, pohmoždenie brušnej steny vpredu vľavo od pupka a pod reberným oblúkom s podkožným krvným výronom, pohmoždenie s malým podkožným výronom v ľavej sedacej krajine, pohmoždenie s podkožným hematómom na vnútornej strane oboch predkolení s dobou liečenia v trvaní najmenej tri mesiace s predpokladom vzniku trvalých následkov a ovplyvnenia psychomotorického vývoja dieťaťa v negatívnom zmysle.
Za to mu podľa § 157 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 4 Tr. zák. pri zistení prevahy priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. a neexistencii poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T 101/2010 zo dňa 29.11.2010, ktorým bol obžalovanému podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. so sídlom v Bratislave, Mamateyova č. 17, IČO: 35937874, krajská pobočka Prešov, ul. Kúpeľná 5, sumu 5 756,94 eur.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný odvolanie, ktoré následne sám aj prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil. Obžalovaný v dôvodoch odvolania uvádza, že celé pojednávanie bolo zmanipulované, rovnako tak, ako aj vyšetrovanie jeho prípadu, jemu sa stalo nešťastie vo vzťahu k mal. V. a hoci mu je veľmi ľúto toho, čo sa stalo, nemôže za to, že je chorý, že má problémy so srdcom a poškodený mozog a epilepsiu a odsúdený bol za jeho chorobu. Tvrdí, že znalec MUDr. T. Y. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa nič nestalo, to však nebolo zaprotokolované, rovnako tak znalec MUDr. Y. povedal, že sa vec mohla stať tak, ako to on uvádzal, ale súd to nebral do úvahy, ani to nezaprotokoloval, čo je zaujatosť voči jeho osobe. Obhajca obžalovaného v dôvodoch odvolania dopĺňa, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil existenciu zavinenia, keďže obžalovaný nekonal z nedbanlivosti, keď došlo k prevráteniu kočíka s maloletou. Súdu vysvetľoval svoj zlý zdravotný stav a predložil mu aj listinné dôkazy, z ktorých tento zlý zdravotný stav vyplýva. Skutočne trpí na epilepsiu a v čase stíhaného skutku mal epileptický záchvat, čo nebolo nijako dokazovaním spochybnené. Toto bola hlavná príčina, pre ktorú stratil rovnováhu a spadol. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uvádza, že neskoro túto okolnosť spomenul, že sa o nej nevyjadroval už skoršie v priebehu trestného stíhania. On má však právo vypovedať kedykoľvek a nemožno na jeho škodu, teda v jeho neprospech vyhodnocovať to, že nejakú okolnosť spomenul neskoršie. Súd prvého stupňa však práve takto postupoval a vytvára si záver o tom, že tomuto jeho tvrdeniu neverí len preto, že to nespomenul pri svojich prvých výsluchoch, ale až na hlavnom pojednávaní. V jeho neprospech vyhodnocuje tie skutočnosti, ktorými môže a aj mala byť preukázaná jeho nevina. Hlavné však je, že nebolo v celom trestnom konaní dokázané jeho zavinenie. Jeho zavinenie súd odôvodňuje ustanovením § 16 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Podľa uvedeného ustanovenia je trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. V tomto smere dospel súd prvého stupňa k nesprávnym záverom. On takýmto spôsobom vchádzal s maloletými deťmi do domu mnohokrát a opakovane aj pred týmto dňom, keď došlo k nehode. Práve opakované používanie tohto spôsobu vchádzania do domu takýmto spôsobom (teda že cúval po schodoch a kočiar postupne ťahal rukami pomaly po jednom schode za sebou) ho utvrdil v presvedčení a vedomí, že toto je bezpečný spôsob, ako sa dostať naraz s dieťaťom aj s kočiarom do domu. To znamená, že nevedel, že môže spôsobom uvedeným v trestnom zákone porušiť alebo ohroziť chránený záujem, a teda nevedel, že môže takto ohroziť zdravie maloletého dieťaťa v kočiari. On sa staral nielen o mal. V., ale aj o jej brata, pritom nemal žiadne opatrovateľské vzdelanie, ani iné školenie, všetko, čo vedel, nadobudol vlastnou zásluhou a praxou s týmito dvoma deťmi. Nebol povinný sa o tieto deti starať, nič za to nezískaval, nepoberal žiadne príspevky, ani nijako inak mu dobrovoľná starostlivosť o nich nebola vynahradzovaná. Ak by sa podľa názoru odvolateľa na súdený prípad pozeralo tak, ako to nesprávne urobil súd prvého stupňa, že mohol vedieť, že sa môže niečo stať, že mu kočiar vypadne, alebo sa potkne na schodoch, tak potom takéto úvahy končia v tej rovine, že vždy sa človeku môže niečo zlé a neočakávané prihodiť, teda vždy môže dôjsť k tomu, že sa spôsobom uvedeným v Trestnom zákone môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Lenže on takúto vedomosť, ani len nepriamu nemal, pretože starostlivosť o maloletú vykonával presne tak isto, ako sa to sám naučil, ako to vždy robil a nepočínal si v tomto prípade nijako výnimočne neopatrne ani neojedinele a riskantne. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. obžalovaný sám naviac ešte, aby ho prípadne krajský súd spod obžaloby oslobodil.
Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je možné považovať za dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli podľa názoru krajského súdu v predmetnej veci vykonané dôkazy v takom rozsahu, ako to vyžaduje ust. § 2 ods. 10 Tr. por., bolo teda postupované tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd naozaj podrobne rozviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal, aké skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo obrane a jeho tvrdeniam neuveril. Dôvody napadnutého rozhodnutia považuje krajský súd za vecne správne, jeho závery za logické, a preto v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku aj poukazuje.
Len vzhľadom na obranu obžalovaného a jeho odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné zvýrazniť, že aj podľa jeho názoru bolo v tomto prípade preukázané, že skutok, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu sa stal, že tento skutok obžalovaný spáchal a je v tomto konaní vo vzťahu k spôsobenému následku preukázané aj jeho zavinenie.
Napokon, i vo vzťahu k tvrdeniam obžalovaného, ktorými popisuje okolnosti, za ktorých sa mal skutok stať, je potrebné uviesť, že v jeho výpovediach sú v tomto smere rozpory. Aj keď v podstate zhodne vypovedal o tom, že v čase, keď sa s mal. V. vracal z prechádzky a vchádzal do domu, išiel tak, že cúval po schodoch, ťahajúc kočiar za sebou, pričom v dôsledku jeho pádu došlo k prevráteniu kočiara, na hlavnom pojednávaní, na rozdiel od výpovedí v prípravnom konaní, príčinu svojho pádu popisuje ináč. Kým v prípravnom konaní tvrdil, že počas cúvania pätou pravej nohy zakopol o drevený prah dverí, následkom čoho začal padať smerom do vnútra domu, pritom stále pravou rukou držal rukoväť kočiara, ktorého zadné kolesá už boli na výškovej úrovni dverí a predné o jeden schod nižšie, takže v dôsledku jeho pádu sa kočiar vyvrátil do pravej strany a keď sa zdvihol a prišiel k dieťaťu, zistil, že po prevrátení kočiara zostalo do pol pása v kočiari a jeho horná polovica bola vyklonená z kočiara vonku, na hlavnom pojednávaní tvrdil, že sa potkol preto, lebo mu prišlo zle, nevie, či mal srdcový alebo epileptický záchvat. Skutočnosť, že mu malo prísť zle, preukazoval tvrdením, že už keď sa prechádzal, cítil, že mu je zle, na zastávke sa mali nachádzať lesníci, ktorí mu aj mali povedať, či mu majú zavolať sanitku.
Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu obžalovaného je potrebné poukázať jednak na rozpor s výpoveďou v prípravnom konaní, keď tvrdil, že počas doby, keď bol na prechádzke, videl na zastávke nejakých ľudí, pri nikom sa však nepristavoval, ani s nikým nehovoril, ako aj na výpoveď svedka L., ktorý pracuje ako lesník, ktorý pri výsluchu v konaní pred súdom popisoval udalosť, keď obžalovaný raz (podľa svedka to mohlo byť v lete 2010, teda evidentne už po spáchaní skutku) došiel do budovy lesnej správy s tým, že mu je zle, že má infarkt. Svedok teda nepotvrdzuje to, čo obžalovaný vypovedal, že sa stretol s obžalovaným na zastávke a že sa mu mal on resp. niekto iný z prítomných ponúknuť, že mu zavolá sanitku.
Obranu obžalovaného v tom smere, že príčinou jeho pádu mala byť náhla nevoľnosť napokon vo svojich prvotných výpovediach nepotvrdzuje ani svedkyňa E. I., ktorá uvádzala, že potom, čo sa vrátila domov, našla V. ležať na posteli v spálni, počula ju, ako stoná od bolesti a keď sa obžalovaného pýtala, čo sa stalo, povedal jej, že nič a odišiel z domu. Až keď sa vrátila z nemocnice, prišiel večer a na jej otázku, čo sa vlastne stalo, jej povedal, že V. mu vypadla z kočiara. Až na hlavnom pojednávaní aj svedkyňa, rovnako ako obžalovaný, uvádzala, že, a to dokonca hneď potom, čo došla domov a našla V. na posteli ako jojkala, jej mal povedať, že mu vypadla z kočiara, že kočiar ťahal hore schodmi, že sa potkol a V. mu vypadla z kočiara na betón. Spomínal, že sa to stalo, keď vchádzal na prvý schod a v čase, keď tam bola záchranná služba, jej povedal, že vtedy, keď ťahal kočiar, mu prišlo zle.
Vo vzťahu ku tvrdeniam obžalovaného, že už pred skutkom sa liečil na epilepsiu a mával epileptické záchvaty je potrebné poukázať jednak na znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie, ktorá v ňom uvádza, že obžalovaný aj v dobe vyšetrenia spomínal epilepsiu, avšak v zdravotných záznamoch táto epilepsia, podľa vyjadrenia znalkyne, nie je potvrdená. Naviac zo znaleckého posudku z odboru psychiatrie takisto vyplýva, že pri osobnej anamnéze obžalovaný uvádzal, že sa od 18-tich rokov lieči na epilepsiu a že bol 2x hospitalizovaný vo väzenskej psychiatrii v M., avšak dopytom na túto nemocnicu sa uvedená skutočnosti nepotvrdila.
Aj keby bola pravda, že obžalovaný mával epileptické záchvaty, prípadne, že sa na epilepsiu liečil, je vo vzťahu k zavineniu obžalovaného potrebné poukázať na znalecký posudok z odboru psychiatrie a výpoveď znalca MUDr. V. Y. na hlavnom pojednávaní. Z výpovede znalca vyplýva, že aj keď sa ani znalec psychiater, ani znalec neurológ nemôže vyjadriť, či u obžalovaného v konkrétnom čase došlo k prípadnej náhlej strate vedomia, zdravotná dokumentácia na určenie, že v danom okamihu u obžalovaného malo dôjsť k epileptickému záchvatu, nedáva indície. Znalci, vychádzajúc z tvrdení obžalovaného, nepreukázali syndróm závislosti od alkoholu, u obžalovaného konštatovali iba abúzus alkoholu, teda občasné škodlivé nadužívanie alkoholických nápojov. Vzhľadom na anamnézu obžalovaného, jeho konzumáciu alkoholu, by sa u neho sem-tam mohli vyskytnúť epileptické záchvaty, keďže pri nadmernom požívaní alkoholických nápojov sú u alkoholikov epileptické záchvaty časté, ide o tzv. sekundárnu epilepsiu, avšak v prípade epileptického záchvatu pred stratou vedomia je obdobie aura, kedy môže byť pacient nepokojný, môže pocítiť úzkosť, bolesti hlavy, jedinci, ktorí majú základy tušia, že dostanú epileptický záchvat, aj keď k strate vedomia dôjde náhle. V tomto období, až po stratu vedomia, sú schopní vnímať a zapamätať si a reprodukovať prežívané udalosti, v období tzv. aury si jedinec pamätá jednotlivé udalosti, ale vnímanie môže byť skreslené a v období po epileptickom záchvate sú určitú dobu čiastočne zmätení, dezorientovaní, bolí ich hlava a jedinec, ktorý utrpel epileptický záchvat si obdobie tesne pred záchvatom a obdobie po záchvate nepamätá, nepamätá si udalosti a väčšinou si priebeh udalosti len vymýšľa.
I uvedené vyvracia obranu obžalovaného, keďže obžalovaný popisoval celý priebeh udalostí, ku ktorým malo dôjsť v čase spáchania skutku, a to už od svojej prvotnej výpovede v prípravnom konaní, čo je v rozpore so znalcom popísanými príznakmi a prejavmi sprevádzanými epileptický záchvat.
Naviac krajský súd podotýka, že aj keby mal obžalovaný epileptický záchvat dostať, je z výpovede znalca zrejmé, že osoba, ktorá sa na epilepsiu lieči, vie posúdiť, že k epileptickému záchvatu dôjde, takže pokiaľ príznaky, ktoré predchádzali epileptickému záchvatu mal obžalovaný pociťovať, o to viac nemal za takejto situácie ani za situácie, keď ako tvrdil, že už počas prechádzky mu bolo zle, ísť spôsobom, akým s kočiarom, v ktorom mal maloleté dieťa, do domu vchádzal, pretože mal a mohol predpokladať, že za takejto situácie by mu v ktorúkoľvek chvíľu mohlo prísť zle, mohol by sa potknúť a dieťa z kočiara by takto mohlo vypadnúť, čiže pokiaľ tak konal, vystavoval ho nebezpečenstvu a neobstojí jeho tvrdenie, že tak robil preto, že takto s dieťaťom chodil do domu vždy.
Teda bez ohľadu na situáciu, či v tom konkrétnom čase mal mať obžalovaný nejaký zdravotný problém, alebo nie, spôsob, akým vchádzal s maloletou V. v kočiari do domu, je potrebné považovať za spôsob, pri ktorom mohlo vzniknúť práve také nebezpečenstvo potknutia a pádu, k akému došlo aj v danom prípade, a to mal a mohol obžalovaný predpokladať, naviac, keď cúvajúc hore schodmi a ťahajúc za sebou kočiar, išiel v šľapkách. V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné poukázať ešte na jednu skutočnosť, a tou je fakt, že obžalovaný bol na nebezpečenstvo, ktoré môže z takéhoto spôsobu vchádzania s dieťaťom do domu vzniknúť, aj výslovne upozornený. Z výpovede svedkyne E. I. na hlavnom pojednávaní totiž vyplýva, že ona nikdy neťahala kočiar do domu preto, lebo sa bála, že sa niečo stane, ako v tomto prípade a pred odchodom z domu stále obžalovanému povedala, že v prípade, keď bude na prechádzke, nech kočiar nechá dole, vyberie malú z kočiara a odnesie ju domov.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti preto aj podľa názoru krajského súdu, napriek obrane obžalovaného a jeho odvolacím námietkam, prvostupňový súd ustáli zavinenie obžalovaného správne.
Náležitým spôsobom bol preukázaný aj následok, ktorý konaním obžalova-ného nastal, teda zranenia, ktoré maloletá V. utrpela, ako aj mechanizmus vzniku týchto poranení. Celý rozsah zranení, ktoré utrpela maloletá poškodená, je zrejmý zo znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva MUDr. T. Y.. Z uvedeného posudku plynie, že maloletá V. J. utrpela vnútrolebečné subdurálne krvácanie čelovo-spánkovo-temennej oblasti obojstranne, pohmoždenie mozgu v podobe hemoragicko- kontúzneho ložiska, zlomeninu lebečnej klenby vľavo, pohmoždenie s podkožným krvným výronom v ľavej čelovej oblasti, pohmoždenie hlavy s podkožným krvným výronom v oblasti ľavej ušnice, pohmoždenie ľavej bedrovej krajiny s dvoma lineárne a paralelne prebiehajúcimi podkožnými krvnými výronmi, pohmoždenie brušnej steny vpredu vľavo od pupka a pod reberným oblúkom s podkožným krvným výronom, pohmoždenie s malým podkožným výronom v ľavej sedacej krajine, pohmoždenie s podkožným hematómom na vnútornej strane oboch predkolení.
Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku uvedených poranení, z posudku je zrejmé, že poranenia hlavy boli spôsobené kontaktom ľavej čelovej krajiny a oblasti ušnice s tupým a plochým predmetom pomerne silnej intenzity a mohol to byť pád na tvrdý plochý podklad, ale aj úder päsťou. Poranenia v bedrovej krajine boli spôsobené tlakom hranatého a neostrého predmetu, ktorý pôsobil kolmo na os tela (mohlo ísť aj o predmet trúbkovitého tvaru) a týmto tlakom mohol byť aj pád na hranu betónového schodu, musel by však byť opakovaný, na čo nasvedčujú dva paralelne prebiehajúce hematómy. Poranenia v ľavej sedacej krajine a na oboch predkoleniach vznikli pôsobením tupého predmetu slabej intenzity a podľa znalca v sedacej krajine to bolo najskôr dopadom miernej intenzity na plochý predmet a na predkoleniach mohli vzniknúť aj ich vzájomným nárazom. Vznik celého komplexu poranení dejom, ktorý uvádzal obžalovaný a ktorý ukazoval pri rekonštrukcii, je podľa znalca úplne vylúčený. Najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku poranení bol pád dieťaťa z kočiara alebo rúk na oblasť horného schodu alebo drevenú zárubňu a následné kotúľanie dieťaťa po schodoch. Priemerná doba liečenia pri uvedených poraneniach je najmenej 3 mesiace a vzhľadom na rozsah a charakter poranení sa predpokladá aj vznik trvalých následkov, avšak vzhľadom na to, že dieťa bolo aj pred úrazom dispenzarizované pre možný vývoj vnútrolebečnej poruchy, rozoznať, čo je dôsledok úrazu a čo vývoja, bude možné až po určitom časovom odstupe, poprípade aj viac rokov.
Vyššie uvedené poranenia tak, ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa, sú nepochybne vážnou, dlhý čas trvajúcou poruchou zdravia a je preto nutné považovať ich za ťažkú ujmu na zdraví v zmysle ust. § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Tr. zák.
Vzhľadom na to, že túto ťažkú ujmu na zdraví spôsobil obžalovaný z nedbanlivosti a na chránenej osobe (ktorým dieťa vo veku 3 mesiacov v zmysle ust. § 139 ods. 1 písm. a/ a § 127 ods. 1 Tr. zák. je), správne prvostupňový súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. b/ Tr. zák., v spojení s § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
Žiadne pochybenia nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní okresného súdu o druhu a výmere ukladaného trestu. Aj tento výrok okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia náležitým spôsobom odôvodnil, uviedol, na ktoré skutočnosti pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu prihliadal. Je zrejmé, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal zo zásad ukladania trestov, najmä zásad uvedených v § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V prvom rade je nutné uviesť, že okresný súd správne ustálil, že v danom prípade je potrebné obžalovanému ukladať súhrnný trest odňatia slobody, keďže skutok, pre ktorý bol v danom prípade uznaný za vinného, spáchal skôr, než bol v jeho inej veci, konkrétne vo veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 1T 101/10 dňa 29.11.2010 vyhlásený rozsudok, ktorým bol uznaný vinným pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e/ Tr. zák., za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov.
Rovnako ako okresný súd ani krajský súd v danom prípade na strane obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti a ako priťažujúcu okolnosť je potrebné mu pričítať okolnosť uvedenú v § 37 písm. m/ Tr. zák., teda okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený (mimo spomínaného odsúdenia, ku ktorému sa ukladá súhrnný trest, má obžalovaný totiž v odpise z registra trestov od r. 1979 do r. 2007 ďalších 14 záznamov pre rôznu trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy a až na jednu výnimku mu vo všetkých prípadoch boli ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, a to aj tresty dlhodobejšie). Vzhľadom na prevahu priťažujúcich okolností okresný súd správne v súlade s ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. upravoval dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby (ktorá je v osobitnej časti Trestného zákona určená vo výmere od 1 roka do 5 rokov) o ?, a to postupom uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zák., teda výpočtom z rozdielu medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby a takto správne ustálil, že trest, ktorý je potrebné obžalovanému ukladať, je nutné ukladať mu v rámci upravenej trestnej sadzby vo výmere od 2 rokov a 4 mesiacov do 5 rokov.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, ale najmä vzhľadom na závažnosť spôsobeného následku, nie je možné trest, ktorý prvostupňový súd obžalovanému uložil v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov, teda blízko dolnej hranice upravenej trestnej sadzby, rozhodne považovať za trest neprimerane prísny.
Výrok, ktorým okresný súd obžalovaného v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, je takisto v súlade so zákonom,
keďže obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, uloženého mu za úmyselný trestný čin.
Takisto správnym a zákonu zodpovedajúcim je výrok, ktorým okresný súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 1T 101/2010 zo dňa 29.11.2010, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e/ Tr. zák., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Pochybenie nezistil napokon krajský súd ani vo výroku o náhrade škody a z uvedených dôvodov preto odvolanie obžalovaného v zmysle ust. § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.