Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-77-2012.pdf
PDF · 84.31 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/77/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXXX, O., právne zastúpený JUDr. Antóniou Kauzalovou, advokátkou, so sídlom H. XXXX, O., proti odporcovi: H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č.XXXX, O. v konaní o určenie vlastníckeho práva na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 4C/134/2011-74, zo dňa 20. októbra 2011 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 66,32 Eur, na účet právnej zástupkyne navrhovateľa JUDr. Antónii Kauzalovej, advokátky so sídlom Ul. H. XXXX, O., do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom časti nehnuteľnosti CKN 9030 o výmere 529 m2 - zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. XXXX správy katastra Čadca, kat. úz. O. a to tej časti nehnuteľnosti, ktorá zodpovedá parcelám CKN 9030/2 o výmere 35 m2
- zastavané plochy a nádvoria a CKN 9030/3 o výmere 76 m2 - zastavané plochy a nádvoria, podľa geometrického plánu E. E., geodeta, G., L. XXXX, O., úradne overeného Správou katastra Čadca, dňa 23.03.2011, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.
Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 292, 73 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Antónii Kauzalovej. Ďalej mu uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu v Čadci, titulom trov preddavkovaných štátom sumu 1,85 eur.
Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že v dávnej minulosti, do roku 1950 medzi pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi PK parcely č. 6278 zapísanej vo vložke č. 148 došlo k reálnej deľbe tak, že právnemu predchodcovi navrhovateľa bola vydelená parcela, ktorá zodpovedala EN parcely č. 19268 pred THM, ktorá zároveň zodpovedá CKN parcelám č. 9030/1/2. Právnym predchodcom odporcu boli z pôvodnej pozemno-knižnej parcely vydelené EN parcely pred THM č. 19265, 19266 a 19267, ktoré zodpovedajú parcele CKN č. 9030/1. Takto zistenej deľbe zodpovedalo aj hmotno-právne správanie právnych predchodcov účastníkov konania, kedy predchodcovia navrhovateľa si vo vydelenej nehnuteľnosti postavili stodolu, nerušene ju užívali, a to vrátane navrhovateľa. Právni predchodcovia odporcu si na vydelených nehnuteľnostiach postavili rodinný dom, stodolu, ktorú taktiež nerušene užívali a taktiež užívajú. To, že právni predchodcovia účastníkov si k takto reálne vydeleným nehnuteľnostiam realizovali vlastnícke právo vyplýva aj z toho, že v dedičskom konaní po právnom predchodcovi navrhovateľa, E. F., bola EN parcela č. 19268 prejednaná
a jej vlastníčkou sa stala C. F., matka navrhovateľa. Táto si bola vedomá, že predmetnú parcelu poručiteľ navrhovateľovi za svojho života daroval, čo rešpektovala.
Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že v zmysle uvedenej reálnej deľby došlo k faktickému zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva k predmetnej pozemno-knižnej nehnuteľnosti. Konštatoval, že zápisy v pozemno-knižnej vložke alebo na liste vlastníctva týkajúcej sa CKN parciel nezodpovedajú skutočnému stavu. Odporcovia, resp. ich právni predchodcovia sa tak nemohli domáhať vlastníckeho práva, len na základe toho, že sú naďalej ako spoluvlastníci týchto nehnuteľností vedení na listoch vlastníctva .
V tejto súvislosti sa prejudiciálne zaoberal vyhodnotením skutočností, či E. L. uviedol v osvedčení o vlastníctve, na základe ktorých bol ako vlastník vedený na CKN parcele č. 9030 pravdivé skutočnosti. Ustálil, že neboli pravdivé jeho tvrdenia o tom, že CKN parcelu č. 9030/2/3 získala jeho právna predchodkyňa reálnou deľbou a zámennými zmluvami H. D. (jeho matka) so svojím manželom E. D., ktoré mali aj nerušene užívať. Táto skutočnosť bola vylúčená zistením, že na CKN parcela č. 9030 je postavená stodola užívaná právnymi predchodcami navrhovateľa a samotným navrhovateľom dlhodobo. E. L. ani jeho právni predchodcovia sa nedomáhali užívacieho práva, a teda nemohli byť v dobrej viere, že im nehnuteľnosť patrí, keď ju nevlastnili a nebola im ani vydelená užívaním. V prejudiciálnej rovine okresný súd ustálil, že kúpna zmluva v prospech odporcu, ktorou E. L. previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti č. 9030/2/3 na jeho osobu je neplatná. Zároveň konštatoval, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p., aby zosúladil hmotno-právny stav s formálnym stavom.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi ako účastníkovi v konaní úspešnom priznal náhradu jeho trov. Tieto pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a trov právneho zastúpenia, ktoré prvostupňový súd konkretizoval v odôvodnení.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia vecí okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom. Tento podľa jeho názoru vychádzal iba z výpovede navrhovateľa a nezaoberal sa skutočnosťami, ktoré boli tvrdené ním ako odporcom. Pričom jednoznačne uviedol, že sporné nehnuteľnosti jeho právny predchodca nadobudol na základe ústnej darovacej zmluvy od svojej nevlastnej matky H. D., rod. Y., ktorá vlastníctvo nadobudla reálnou deľbou a zámennými zmluvami s pozemno-knižnými vlastníkmi. Vlastníctvo k nehnuteľnosti 9030/2 nadobudol na základe písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 09.03.1984 od O. E. a jeho manželky, ktorí nadobudli vlastníctvo ešte pred rokom 1950 reálnou deľbou v prírode s pozemno-knižnými vlastníkmi. Tvrdenia navrhovateľa, že nehnuteľností nerušene užíval až do roku 2011 nepovažoval za smerodajné, nakoľko bolo preukázané, že on ako aj jeho právny predchodca, riadne platili dane zo sporných nehnuteľností. Navrhovateľ tak nemohol byť dobromyseľným užívateľom sporných nehnuteľností. Na záver namietal, že okresný súd nezidentifikoval sporné nehnuteľností riadnym znaleckým dokazovaním vykonaným v priebehu konania, ale vychádzal iba z geometrického plánu vyhotoveného navrhovateľom.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že CKN parcela č. 9033/2 ktorú získal právny predchodca odporcu od O. E. nie je predmetom konania, čo je nepochybné aj z geometrického plánu E. E.. Pokiaľ ide o časť parcely CKN č. 9030, ktorá je predmetom sporu, na tejto časti stojí stodola vybudovaná v roku 1946 otcom navrhovateľa E. F., ktorej stavba bola schválená Štátnym stavebným úradom Žilina zo dňa 09.11.1946. Nesporne bolo preukázané, že túto stodolu užíval výlučne E. F., ktorý ju následne daroval svojmu synovi, teda navrhovateľovi. Tento ju výlučne užíva od roku 1964, čo bolo nesporne preukázané aj výsluchmi svedkov. Právni predchodcovia odporcu nikdy tieto nehnuteľnosti neužívali. Napokon všetci svedkovia vypočutí na ohliadke jednoznačne potvrdili, že sporné parcely má v držbe navrhovateľ a predtým vlastnícky patrili len E. F.. Okrem toho z dedičského rozhodnutia po právnom predchodcovi navrhovateľa, E. F., vyplýva, že sporné nehnuteľnosti užíval navrhovateľ, resp. ako užívateľka bola evidovaná jeho matka C. F.. Právny predchodca odporcu, ani H. D. tieto nehnuteľnosti neužívali. Navrhovateľ mal parcelu č. 9030/2 oplotenú a v držbe, čo odporca ani v podanom odvolaní nespochybňuje. Pokiaľ navrhovateľ nemal vedomosť, že právny predchodca odporcu si na základe nepravdivých údajov osvedčil vlastnícke právo sporných nehnuteľností, platil dane
v presvedčení, že platí daň aj zo sporných parciel. Okrem toho odporca si od úhrady daní nemôže odvodzovať svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.
Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti, len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľa.
Nezodpovedá stavu veci námietka odporcu, že okresný súd pri ustálení svojich skutkových záverov vychádzal výlučne z vyjadrení navrhovateľa. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že okresný súd za účelom zistenia užívacích vzťahov k sporným nehnuteľnostiam vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, vrátane ich konfrontácie so situáciou na mieste samom pri realizácii ohliadky. Na základe ich svedeckých výpovedí následne ustálil pravdivosť tvrdení navrhovateľa o reálnej deľbe pôvodnej pozemno-knižnej parcely tak, že na jej základe došlo k reálnemu vydeleniu sporných nehnuteľnosti pre jeho právnych predchodcov. Pravdivosť svedeckých výpovedí, odporca v podanom odvolaní nenamietal, ani sa týmito bližšie nezaoberal. Odporca poukazoval na pravdivosť svojich vyjadrení. Krajský súd nespochybňuje, že aj výpoveď účastníka konania je dôkazom, ktorý je nutné vyhodnotiť jednotlivo, ako aj v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi. Okresný súd neopomenul tvrdenia odporcu, ktoré sa týkali jeho vlastníckeho práva. Týmito sa v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôsledne zaoberal. Dospel k záveru, že odporca pravdivosť svojich tvrdení, týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, najmä jeho právnymi predchodcami, nepreukázal. Odporca v podanom odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy (s výnimkou jeho tvrdení) mali preukázať tie rozhodné skutočností, z ktorých by bolo nepochybné, že je vlastníkom nehnuteľností. V tomto prípade krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že dôkazy, ktoré boli vykonané, a to najmä ohliadka a svedecké výpovede nepochybne preukázali existenciu reálnej deľby pôvodnej pozemno-knižnej parcely v dávnej minulosti a jej užívanie právnymi predchodcami navrhovateľa ako vlastníkmi.
Námietka o nedobromyseľnosti navrhovateľa z dôvodu, že neplatil dane za sporné nehnuteľnosti nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Možno prisvedčiť odvolateľovi, že pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa veci nestačí len jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí, ale rozhodujúcim kritériom je, že pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu mal, resp. nemal prípadne nemohol mať pochybnosť o tom, že mu vec patrí. Práve už v kontexte so spôsobom užívania sporných nehnuteľností právnymi predchodcami navrhovateľa mal krajský súd preukázané, že došlo k reálnej deľbe pôvodnej pozemno-knižnej nehnuteľností a, že právni predchodcovia navrhovateľa, túto reálne vydelenú časť ako svoje vlastníctvo užívali. Na základe tejto skutočnosti potom spoluvlastníctvo vyplývajúce zo záznamov v pozemno-knižných vložkách nezodpovedalo už reálne existujúcemu stavu. Skutočnosť, že neplatil riadne dane na tomto fakte nič nemení, rovnako sa tým nezakladá vlastnícke právo odporcu, resp. jeho právnych predchodcov.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností krajský súd preto napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca ako účastník v odvolacom konaní neúspešný, je povinný nahradiť trovy tohto konania navrhovateľovi. Navrhovateľ si uplatnil trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu v celkovej výške 66,34 eur. Krajský súd mu priznal trovy pozostávajúce z odmeny za tento úkon právnej služby vo výške určenej podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. čo je 1/13 výpočtového základu teda 58,69 eur a z režijného paušálu podľa § 16, ods. 3 cit. Vyhlášky vo výške 7,63 eur. Spolu táto suma predstavuje výšku 66,32 eur. Keďže
navrhovateľ je zastúpený v konaní právnou zástupkyňou, podľa § 149 ods. 1 O. s. p. rozhodol krajský súd o povinnosti odporcu zaplatiť tieto trovy konania, k rukám jeho právnej zástupkyne.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.