Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11T-73-2011.pdf
PDF · 162.41 KB
Case nature
Area
Subarea
11T/73/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rimavská Sobota v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Antala a prísediacich Márie Kovácsovej a Želmíry Lajzovej v trestnej veci obžalovaného E. P., nar. XX.XX.XXXX v Brezne, pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. februára 2013, takto
rozhodol:
Obžalovaný: E. P. O. A. R. Á. C. Y. , nar. XX.XX.XXXX v Brezne, trvale bytom H. - A., C. XXX/XX, prechodne bytom E., Q. XX, bez pracovného pomeru,
sa spod obžaloby, ktorou mu je kladené za vinu, že
v období od 01.06.2009 do 31.08.2009 ako konateľ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A., na základe nájomnej zmluvy č. XXX/X/XXXX zo dňa 07.05.2009 medzi prenajímateľom spoločnosťou PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov a nájomcom D. Q., J..S..Z.. A., mal v prenájme nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. územia obce Q., a to čerpaciu stanicu s kioskom (predajná miestnosť a zariadenie na osobnú hygienu), výdajnými stojanmi a stáčacou plochou spolu s parkovisko a následne obvinený E. P. ako konateľ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. a komisionár uzavrel s komitentom spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov komisionársku zmluvu č. XXX/XXXX dňa 24.06.2009, podľa ktorej v zmysle článku V. bol komisionár povinný odovzdávať komitentovi hotovostnú dennú tržbu z predaja minerálnych olejov vkladom hotovosti na svoj bežný účet vo VÚB banke a v tom istom čase zadaným prevodným príkazom uskutočniť prevod tohto vkladu na účet komitenta, avšak vykonanou kontrolou bolo zistené, že obvinený E. P. v priebehu vyššie uvedeného obdobia si neplnil svoje povinnosti v súlade s článkom V, bod 1 komisionárskej zmluvy a obdržanú dennú tržbu nepoukázal na účet komitenta, ale finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu s tým, že spôsobenú škodu za neho voči komitentovi uhradil ďalší konateľ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. O.. D. J. dňa 04.06.2010 na základe potvrdenia o vyrovnaní záväzku medzi veriteľom PROGRESS TRADING, a.s. a zmenkovým ručiteľom a avalistom O.. D. J. na základe zmenky „bez protestu“ vystavenou E. P. dňa 09.11.2009 v sume 33.520 eur, pričom obvinený uznal svoj dlh voči O.. D. J. notárskou zápisnicou č. F. XX/XXXX, F. XXXXX/XXXX notára JUDr. Štefana Demiana v Brezne dňa 08.06.2010, no napriek opakovaným výzvam dlžnú sumu doposiaľ neuhradil, čím mal spôsobiť O.. D. J. škodu vo výške 33.520 eur,
t e d a
mal si prisvojiť cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobiť tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
a t ý m m a l s p á c h a ť
zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona,
o s l o b o d z u j e podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku súd poškodenú spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. so sídlom Trebišov, Cukrovarská 22, IČO: 31679765 s celým nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry v Brezne podal dňa 10.02.2011 pod sp. zn. 1Pv 546/10-8 obžalobu na obžalovaného E. P. pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v tejto obžalobe a v skutkovej vete vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní obžalovaný E. P. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku vyhlásil, že sa cíti nevinným zo skutku kladeného mu za vinu v obžalobe a zároveň využil svoje zákonné právo a na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať.
Svedkyňa O.. O. D. na hlavnom pojednávaní vypovedala o tom, že pracuje vo funkcii obchodného asistenta spoločnosti Progress Trading, a.s. Trebišov. Mala vedomosť o tom, že táto spoločnosť ako prenajímateľ uzatvorila so spoločnosťou D. Q., J..S..Z.. A. nájomnú a aj komisionársku zmluvu, pričom predmetom nájmu bol nájom čerpacej stanice v Q. a predmetom komisionárskej zmluvy bolo dodávanie pohonných hmôt a ich následný predaj spoločnosťou D. Q., J..S..Z.. a odvádzanie tržieb na účet dodávateľa pohonných hmôt, za čo bola dohodnutá odplata. Vypovedala tiež o tom, že bol dohodnutý mechanizmus odvádzania tržieb, pričom sa tržba na ich účet mala odvádzať aspoň v týždňových intervaloch a zároveň sa kontrolovala na základe smenových uzávierok. Z nich malo byť zrejmé, koľko bola za ten -ktorý deň tržba a koľko malo byť za ten - ktorý deň odvedené na ich účet. Podľa svedkyne vzťah medzi spoločnosťami prebiehal od 01.06.2009 najskôr štandardne, neskôr však došlo k opozdeniu úhrad tržieb, a to v priebehu júla 2009. O problémoch informovali obžalovaného, tento však tvrdil, že mal problémy s výškou limitu prevodu na internet bankingu. Vo vzťahu k výške škody uviedla, že táto mala byť spôsobná vo výške cez 40.000 eur a potvrdila, že škodu uhradil pán J.. Na ďalšie otázky uviedla, že spolupráca medzi spoločnosťami bola ukončená ku dňu 31.08.2009, nevedela však uviesť z akého titulu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu. Svedkyňa sa tiež nevedela vyjadriť, či ku dňu ukončenia vzťahu bola vykonaná inventúra, prípadne, či sa urobilo vyúčtovanie, mala vedomosť len o tom, že sa zápisnične uskutočnilo odovzdanie a prevzatie čerpacej stanice pre nového nájomcu.
Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj svedok D. M., ktorý je generálnym riaditeľom spoločnosti H. Q., I..J.. Q.. Tento svedok tiež potvrdil uzatvorenie nájomnej, ako aj komisionárskej zmluvy, pričom nevedel presne uviesť pre značný odstup času, kedy bol zmluvný vzťah medzi spoločnosťami ukončený. Svedok však tvrdil, že k ukončeniu tohto vzťahu došlo z ich strany výpoveďou, a to pre neplnenie si povinností spoločnosťou D. Q., J..S..Z.. A.. Aj tento svedok vypovedal o tom, že zo začiatku boli vzťahy štandardné a až neskôr došlo k problémom s neodvádzaním tržieb. Mal vedomosť o tom, že o problémoch bol informovaný aj pán J., na ktorého apelovali, aby došlo k vyrovnaniu. Svedok potvrdil, že aj on osobne komunikoval jednak s obžalovaným, ako aj s pánom J., avšak s určitosťou nevedel, či aj on bol druhým konateľom spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A.. Podľa svedka dohodu o uznaní dlhu pripravoval ich právny poradca a požiadavka na vystavenie zmenky bola zrejme vznesená na ich valnom zhromaždení. Nevedel však vysvetliť, prečo bola škoda pôvodne určená vo výške 44.162.30 eur, neskôr v dohode
o uznaní dlhu vo výške 40.029,17 eur a prečo pán J. uhradil len 33.520 eur, čím mal byť záväzok spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. vyrovnaný.
Svedok O.. D. J. na hlavnom pojednávaní uviedol, že on chodil obžalovanému pomáhať na čerpaciu stanicu asi jedenkrát za týždeň a viackrát zopakoval, že on sa venoval len objednávkam a marketingu a odvod tržieb mal podľa svedka na starosti výlučne obžalovaný. Tvrdil, že tomu tak bolo na základe ich vzájomnej dohody. Prvýkrát sa o problémoch v obvode tržieb dozvedel koncom augusta 2009, za týmto účelom vycestoval aj do spoločnosti PROGRESS TRADING, kde zistil, že ku dňu 31.08.2009 bola ich spoločnosť dlžná viac ako 40.000 eur. Tvrdil, že o problémoch skôr nevedel, čo odôvodnil tým, že upomienky chodili obžalovanému. Na otázku, aby uviedol, kto manipuloval s tržbami, vypovedal tak, že jeho dcéra určite nie a že prax bola taká, že denné tržby do všeobecnej úverovej banky odvádzala denná obsluha čerpacej stanice a následne mal túto tržbu obžalovaný previesť na účet v slovenskej sporiteľni v prospech spoločnosti PROGRESS TRADING. K výške škody a ku spôsobe jej úhrady uviedol, že obžalovaný podpísal dohodu o uznaní dlhu, svedok túto dohodu nepodpisoval, podpísal len vystavenú zmenku ako aval. Na splatenie dlhu bola podľa svedka lehota jeden mesiac a keďže obžalovaný dlh neuhradil, neskôr ho zaplatil svedok v splátkach, a to po dohode s veriteľom s tým, že sa mu podarilo dlh znížiť na sumu 33.520 eur, ktorú potom uhradil.
Svedok na otázky ďalej vypovedal o tom, že obžalovanému bolo znemožnené disponovať s tržbami od polovice septembra 2009, kedy boli obžalovanému odňaté aj kľúče od čerpacej stanice. Podľa svedka bola inventúra vykonaná len v mesiaci október 2009, keď došlo ku zmene nájomcu čerpacej stanice a tvrdil, že závery z tejto inventúry boli predmetom dohody o uznaní dlhu. Na otázku, prečo on ako ďalší konateľ sám nezabezpečoval prevod tržieb na účet spoločnosti PROGRESS TRADING po tom, ako sa dozvedel, že v tomto smere vznikol problém, uviedol, že on bol len akýsi náhradník konateľa, a to pre prípad, keby sa obžalovanému niečo stalo, pričom opäť zopakoval, že prevádzať tržby mal obžalovaný. Na ďalšie otázky uviedol, že s účtom mohol disponovať aj on sám, obžalovaný mal túto možnosť asi do 20.09.2009 a potom svedok založil nový účet, s ktorým už obžalovaný disponovať nemohol. Založenie nového účtu vysvetlil tým, že chcel zamedziť obžalovanému možnosťou disponovať s finančnými prostriedkami a najmä ďalšiemu neodvádzaniu tržieb.
Svedkyňa O.. Š. E., ekonomická riaditeľka spoločnosti H. Q., I..J.. Q. uviedla, že tržby bol nájomca povinný odvádzať až dňom predaja pohonných hmôt, pretože dovtedy boli tieto pohonné hmoty vo vlastníctve ich spoločnosti. Mala vedomosť o tom, že bol problém v odvádzaní tržieb a koncom mesiaca august 2009 jej bolo avizované, že nesedí pomer tržieb s odvodmi týchto tržieb pre ich spoločnosť. Fakturácia za dodané pohonné hmoty bola vykonaná až po tom, keď čerpacia stanica reálne tieto pohonné hmoty odpredala, nevedela sa však vyjadriť k dobe splatnosti faktúr.
Podľa § 263 ods. 1 Tr. poriadku bola na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď svedkyne P. P. z prípravného konania, a to so súhlasom prokurátora a obžalovaného. V prípravnom konaní vypovedala o tom, že ona sa stala konateľkou spoločnosti D. Q., J..S..Z.. spolu aj s otcom O.. J. dňa 02.07.2009, a to na žiadosť obžalovaného. Nič však neuviedla ku konkrétnym obchodom s odôvodnením, že v tom čase bola na materskej dovolenke a študovala, preto sa o podnikanie nezaujímala. Nemala dispozičné právo k účtu a o celej veci sa dozvedela sprostredkovane od jej otca.
Podľa 269 Tr. poriadku boli na hlavnom pojednávaní prečítané nasledovné listinné dôkazy: žiadosť o poskytnutie úverov, nájomná a komisionárska zmluva, uznanie dlhu, zmenka, notárska zápisnica, potvrdenie o vyrovnaní záväzku, výpisy z obchodného registra, prehlásenia a výzvy, ako aj správa o priestupkoch, správa o povesti obžalovaného, ako aj jeho odpis z registra trestov, pričom obžalovaný nemal pripomienky k žiadnemu z prečítaných listinných dôkazov.
Po porade senátu bez prerušenia hlavného pojednávania bol zamietnutý návrh prokurátora na zabezpečenie výpisov z účtu zo všeobecnej úverovej banky, ako aj jeho návrh na zabezpečenie faktúr, ktoré sú špecifikované v dohode o uznaní dlhu, pretože výpisy z účtu sú zažurnalizované v spise z prípravného konania. Zabezpečenie faktúr považoval súd za právne irelevantné a nadbytočné pre
rozhodovanie o trestnosti konania obžalovaného, pretože z nich je možné zistiť len existenciu nejakého záväzkovo-právneho vzťahu medzi obchodnými spoločnosťami a naviac svedkyňa O.. E. uviedla, že tovar - pohonné hmoty bol fakturovaný až následne po tom, ako došlo k jeho reálnemu predaju čerpacou stanicou.
Na základe vyššie uvedeného dokazovania Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo dňa 13.12.2011, sp.zn. 11T/73/2011 obžalovaného E. P. spod predmetnej obžaloby pre skutok, ktorý obžaloba právne kvalifikovala ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, oslobodil podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Po vyhlásení uvedeného rozsudku podal proti nemu odvolanie prokurátor, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 2To/36/2012 zo dňa 24.05.2012 podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. poriadku v spojení s § 326 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia odvolací súd uložil prvostupňovému súdu vo veci vypočuť osoby, ktoré zabezpečovali obsluhu čerpacej stanice, a to na skutočnosti, aká bola priemerná tržba za predaj pohonných hmôt a či tieto finančné prostriedky boli odvádzané na účet vo VÚB banke. Súd mal tiež zisťovať, či oni mohli disponovať s peniazmi na tomto účte a prípadne peniaze z účtu vyberať. Ďalej odvolací súd uložil správne stotožniť poškodeného, nakoľko z vykonaných dôkazov je poškodený, uvedený v skutkovej vete obžaloby, spochybnený. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani so závermi prvostupňového súdu ohľadne nepreukázania výšky škody a vytkol mu, že neustálil na základe vykonaných dôkazov aspoň minimálnu výšku škody. Odvolací súd poukázal tiež na to, že v danom prípade síce v spoločnosti pôsobili traja konatelia s oprávnením samostatne konať za spoločnosť, v skutočnosti však prevádzku čerpacej stanice riadil obžalovaný, čo podľa odvolacieho súdu vyplynulo aj z výpovede svedka O.. J..
Po zrušení a vrátení veci sa prvostupňový súd dôsledne riadil závermi zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a ako svedkov na hlavnom pojednávaní vypočul obsluhu čerpacej stanice v Q., a to S.Q. S. a Q. O..
Svedkyňa S. S. na hlavnom pojednávaní vypovedala o tom, že na predmetnej čerpacej stanici pracuje od 01.06.2009 až doposiaľ, teda pracovala tam aj v kritickom čase, keď mala čerpaciu stanicu v nájme spoločnosť D. Q.. Tvrdila, že obžalovaný sa vo vzťahu k zamestnancom nesprával tak, ako sa mal, lebo nebola nahlásená v sociálnej poisťovni, neplatil za ňu odvody a podobne. Vo vzťahu k manipulácii s finančnými prostriedkami uviedla, že obžalovaný chodil pre tržby do augusta 2009 a potom tržbu nosila do VÚB banky obsluha, teda aj ona. Ona sama prístup k účtu, na ktorý sa mali odvádzať tržby nemala, z tohto účtu nikdy peniaze nevyberala a tržbu na účet začala vkladať len od začiatku augusta 2009. Nevedela sa vyjadriť aká bola v kritický čas priemerná tržba za predaj pohonných hmôt (ďalej len PHM), v súčasnosti je tržba 4.000 eur až 5.000 eur denne, v kritický čas to bolo podľa nej menej.
Na otázku obžalovaného, či sa svedkyňa pamätá na to, že sa stalo, že pohonné hmoty vytiekli z cisterny cez pretlakový ventil, pričom malo ísť cca o 1000 litrov, svedkyňa uviedla, že si na túto skutočnosť presne nepamätá, potom pripustila, že k takejto udalosti došlo, avšak k množstvu vytečenia pohonných hmôt sa vyjadriť nevedela.
Na otázky uviedla, že pracovný pomer mala uzatvorený s firmou D. Q., samotnú pracovnú zmluvu uzatvárala s O.. J., o ktorom sa vyjadrila, že keď mala službu, tak jej telefonoval a zisťoval od nej aká bola výška tržieb. Podľa svedkyne si O.. J. zistené údaje o tržbách zapisoval do zošita, ktorý by mal mať on k dispozícii. Obžalovaného P. jej O.. J. predstavil ako „šéfa“, ktorý bude chodiť pre tržby a bude sa o zamestnancov starať. Čerpaciu stanicu mali otvorenú do 20.00 h a fyzicky bral tržbu len obžalovaný P.Á.. Vypovedala, že obžalovaný nechodil pre tržby každý deň, pokiaľ pre tržbu neprišiel,
peniaze nechala na čerpacej stanici a dala mu ich až vtedy, keď pre ne prišiel. Žiadny písomný doklad o tom, koľko peňazí mu ako tržbu dala, nevyhotovovala. Ako obsluha bola tiež prítomná pri preberaní PHM, o čom podpisovala potrebné doklady. Pokiaľ O.. J. od nej žiadal informácie o predaji a tržbách, údaje mu diktovala z dennej uzávierky. Z jej výsluchu bolo tiež zistené, že okrem PHM sa na čerpacej stanici predával aj iný tovar, a to napríklad cigarety a motorový olej, ktorý im dodávala firma Dinamax. Išlo o tovar, ktorý sa predával v rámci „shopu“. Svedkyňa tiež uviedla, že za kritický čas nebola vo vzťahu k PHM vykonaná žiadna inventúra, a to tak ani dodávateľom PHM a ani spoločnosťou D. Q.. Až v súvislosti s výmenou prevádzkovateľa čerpacej stanice bola vykonaná inventúra vo vzťahu k zariadeniu a tovaru v „shope“.
Svedok Q. O. bol ďalším zamestnancom a obsluhou čerpacej stanice a pri službe sa striedal so svedkyňou S.. Podľa svedka bola priemerná tržba v kritický čas maximálne do 2.000 eur denne. Ani on do augusta 2009 tržbu do banky neodnášal. V súvislosti s financiami uviedol, že na konci dňa sa tlačila uzávierka, kde bol rozlíšený predaj PHM a tovar zo „shopu“. Tržbu bral fyzicky obžalovaný, pokiaľ určitý deň neprišiel, tak peniaze zostali na čerpacej stanici a keď obžalovaný prišiel, tak mu ich dal. Aj tento svedok vypovedal o tom, že výšku tržby telefonicky oznamoval O.. J., ktorý si údaje zapisoval. Svedok prístup k účtu, na ktorý sa odvádzala tržba, nemal, peniaze z neho nevyberal a tržbu až do augusta 2009 na tento účet nevkladal.
Na doplňujúce otázky svedok uviedol, že na čerpacej stanici pracuje od 01.06.2009, v tom čase pracovnú zmluvu podpisoval za zamestnávateľa D. Q. obžalovaný P.. Svedok o O.. J. vedel, že je spolumajiteľom firmy D. Q. a túto osobu vnímal ako rovnocenného zamestnávateľa. O dovoze PHM sa vypisovali tlačivá, ktoré on keď mal službu podpísal a tieto mal brať k sebe O.. J.. Podľa svedka si O.. J. bral aj denné uzávierky, ktoré obsluha vyhotovovala po skončení služby.
Na ďalšie otázky uviedol, že počas daného obdobia sa vo vzťahu k PHM nevykonala na čerpacej stanici žiadna inventúra a táto bola robená až v súvislosti so zmenou prevádzkovateľa čerpacej stanice. V kritickom čase nikto iný okrem obžalovaného nebral fyzicky tržbu, pričom keď mu ju svedok dal, nevystavil mu o tom žiaden doklad. V tejto súvislosti podrobnejšie uviedol, že obžalovaný niekedy pre tržbu neprišiel vôbec a niekedy prišiel dve až tri hodiny pred záverečnou. Keď obžalovaný fyzicky vzal z pokladne tržbu, nikdy ju nevzal celú, ale nejaké peniaze zostali v pokladni, aby bolo možné zákazníkom vydávať. Aj tento svedok uviedol, že okrem PHM sa na čerpacej stanici predával aj tovar zo „schopu“, a to oleje od firmy Dinamax a cigarety, pričom keď im bol tento tovar dodaný, tak zaň neplatili v hotovosti, ale cez faktúru.
Po opätovnom prehodnotení dokazovania vykonaného pred zrušením pôvodného prvostupňového rozsudku a po zhodnotení doplneného dokazovania tak jednotlivo, ako aj v celom súhrne dospel súd k nasledovným skutkovým a právnym záverom.
Prokurátor v obžalobe kládol obžalovanému za vinu, že skutkom tam popísaným sa dopustil zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona.
Aj po doplnení doposiaľ vykonaného dokazovania bolo zistené, že medzi výpoveďami svedkov, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní sú rozpory s listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise zažurnalizované. Tiež bolo zistené, že skutkové tvrdenia uvedené prokurátorom v skutkovej vete obžaloby nekorešpondujú s listinnými dôkazmi a podľa názoru súdu skutkový stav v predmetnej veci bol v prípravnom konaní nedostatočne zistený, pričom skutkové zistenia v obžalobe vôbec nekorešpondujú s listinnými dôkazmi, ktoré boli v súvislosti s touto trestnou vecou zabezpečené.
V obžalobe sa tvrdí, že obžalovaný mal v prenájme nehnuteľnosti - čerpaciu stanicu s kioskom, ako aj výdajnými stojanmi a stáčacou plochou spolu s parkoviskom. Z nájomnej zmluvy č. XXX/X/XXXX, ktorá bola uzatvorená dňa 07.05.2009 však bez akýkoľvek pochýb vyplýva, že nájomcom predmetu nájomnej zmluvy bola obchodná spoločnosť D. Q., J..S..Z.. A. a nie obžalovaný ako fyzická osoba,
resp. obžalovaný ako konateľ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A.. Obžalovaný túto nájomnú zmluvu za obchodnú spoločnosť uzavrel a podpísal, pretože to vyplýva z jeho postavenia konateľa tejto obchodnej spoločnosti.
Následne bola medzi obchodnými spoločnosťami PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov ako komitentom a spoločnosťou D. Q., J..S..Z.. A. ako komisionárom dňa 24.06.2009 uzatvorená komisionárska zmluva č. XXX/XXXX, pričom komisionárom bola opäť obchodná spoločnosť D. Q., J..S..Z.. A. a za túto spoločnosť predmetnú zmluvu uzatvoril a podpísal ju konateľ spoločnosti, t.j. E. P..
V obžalobe sa kladie obžalovanému za vinu, že v priebehu obdobia od 01.06.2009 do 31.08.2009 si tento neplnil svoje povinnosti v súlade s článkom V, bodu 1 komisionárskej zmluvy a obdržanú dennú tržbu nepoukázal na účet komitenta, ale finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu. Takéto skutočnosti však vykonaným dokazovaním zistené a preukázané neboli, naviac takáto povinnosť pre obžalovaného z komisionárskej zmluvy zo žiadneho jej ustanovenia nevyplýva. Z článku V, bodu 1 komisionárskej zmluvy naopak vyplýva, že táto povinnosť, a to odvádzať tržbu na bežný účet vo všeobecnej úverovej banke a prevod tohto vkladu na účet komitenta je povinnosťou komisionára. Komisionárom v predmetnej veci je však spoločnosť D. Q., J..S..Z.. A. a nie obžalovaný.
Vzhľadom k tomu, že svedok O.. D. J. pri výsluchu tvrdil, že on bol len „náhradným konateľom“ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. a uvádzal tiež, že povinnosť previesť tržbu na účet komitenta bolo povinnosťou obžalovaného, pričom táto povinnosť pre obžalovaného mala vyplývať z dohody uzatvorenej medzi nimi dvoma navzájom, súd v zmysle § 7 Tr. poriadku musel riešiť viacero predbežných otázok vo vzťahu ku konateľom spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A., a to ich počet, zastupovanie spoločnosti navonok, ako aj to, či prípadná dohoda medzi konateľmi tejto spoločnosti je v súlade so zákonom. Z obchodného registra, ako aj z výsluchu svedka O.. J. a z prečítanej výpovede svedkyne P. bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že okrem obžalovaného, boli v spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. aj ďalší dvaja konatelia, a to obaja svedkovia, teda O.. D. J., ako aj P. P.. Vznik funkcie konateľov u oboch týchto svedkov bol od 02.07.2009 a obaja funkciu konateľa ukončili dňa 29.09.2009, čo vyplýva jednak z obchodného registra, ako aj z rozhodnutia jediného spoločníka obchodnej spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. zo dňa 29.09.2009 (čl. 93). Obžalovaný je konateľom v tejto obchodnej spoločnosti od 13.05.2009.
V súvislostiach uvedených v predchádzajúcom odseku odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že v danom prípade síce v spoločnosti pôsobili traja konatelia s oprávnením samostatne konať za spoločnosť, v skutočnosti však prevádzku čerpacej stanice riadil obžalovaný, čo podľa odvolacieho súdu vyplynulo aj z výpovede svedka O.. J.. Tak, ako v pôvodnom prvostupňovom rozsudku, aj na tomto mieste je nutné opakovane zdôrazniť, čo sa týka rozsahu oprávnení konateľov, že podľa obchodného registra za spoločnosť navonok koná a za ňu podpisuje konateľ spoločnosti samostatne. Pri podpisovaní za spoločnosť je povinný pripojiť k menu spoločnosti svoje meno a funkciu. Z uvedeného je teda zrejmé, že každý z týchto troch konateľov mohol konať za spoločnosť samostatne navonok a každý z nich bol zodpovedný aj za prípadné porušenie povinností spoločnosti. Svedok O.. J. tvrdil, že povinnosť prevádzať tržby na účet komitenta mal obžalovaný a malo to vyplývať z ich vzájomnej dohody. Z výsluchu svedka bolo zistené, že išlo o ústnu dohodu, preto súd skúmal, či takáto dohoda je v súlade so zákonom. Bola posudzovaná v zmysle nasledovných ustanovení Obchodného zákonníka.
Podľa § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka ak má spoločnosť jediného spoločníka, vykonáva tento spoločník pôsobnosť valného zhromaždenia. Rozhodnutie jediného spoločníka urobené pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia musí mať písomnú formu a musí ho podpísať, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 132 ods. 2 Obchodného zákonníka zmluvy uzatvorené medzi spoločnosťou a jej jediným spoločníkom, ak tento spoločník súčasne koná v mene spoločnosti, musia mať písomnú formu.
V zmysle § 133 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Konateľom spoločnosti môže byť len fyzická osoba. Obmedziť konateľské oprávnenia môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Také obmedzenie je však voči tretím osobám neúčinné. Konateľov vymenúva valné zhromaždenie z radov spoločníkov alebo iných fyzických osôb.
V zmysle § 135a ods. 4 Obchodného zákonníka dohody medzi spoločnosťou a konateľom, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa.
Na vyššie uvedenom základe má prvostupňový súd opätovne za to, že ak aj medzi dvoma konateľmi, t.j. medzi O.. J. a obžalovaným došlo k uzatvoreniu dohody o tom, že povinnosť prevádzať tržby je výlučne povinnosťou obžalovaného ako konateľa, takáto dohoda je neplatná, pretože dohody, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa sú zakázané a ani spoločenská zmluva a stanovy nemôžu obmedziť, alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa. V danom prípade by došlo k obmedzeniu zodpovednosti O.. D. J. a P. P..
Z uvedených dôvodov tvrdenie O.. J., že za prevod tržby zodpovedá výlučne obžalovaný a následne takéto tvrdenie v skutkovej vete obžaloby, je právne irelevantné, pretože za tento prevod je v zmysle uzavretej komisionárskej zmluvy zodpovedný komisionár, teda obchodná spoločnosť, za ktorú podľa obchodného registra môže bez obmedzenia konať ktorýkoľvek z konateľov. Z tohto potom vyplýva, že ktorýkoľvek z konateľov bol povinný zabezpečiť a zrealizovať prevod tržieb z účtu komisionára na účet komitenta v inej banke.
Na tomto mieste je tiež potrebné zdôrazniť, že aj z výpovedí svedkov S. a O. bolo vyvrátené tvrdenie O.. J. o tom, že v skutočnosti prevádzku čerpacej stanice riadil obžalovaný, ktoré tvrdenie si osvojil aj odvolací súd a táto skutočnosť bola jedným z dôvodov zrušenia pôvodného prvostupňového rozsudku. V tejto súvislosti O.. J. sám seba označil pri výsluchu za akéhosi „náhradného konateľa“. Obaja uvedení svedkovia však na hlavnom pojednávaní uviedli, že O.. J. vnímali ako jedného zo spolumajiteľov spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. a O.. J. im obžalovaného predstavil ako „šéfa“, ktorý bude chodiť pre tržby a bude sa starať o zamestnancov. Svedkyňa S. vypovedala o tom, že svoju pracovnú zmluvu písomne uzatvárala práve s O.. J.. Obaja svedkovia ďalej zhodne pri výsluchu uviedli, že O.. J. sa osobne zaujímal jednak o samotný predaj PHM a zaujímali ho aj dosiahnuté tržby. O.. J. telefonoval uvedeným svedkom, ako obsluhe predmetnej čerpacej stanice a zisťoval od nich dosiahnuté tržby, ktoré si podľa svedkov zapisoval do vlastného zošita. Okrem toho obsluha čerpacej stanice po ukončení služby tlačila formou počítačovej zostavy z pokladne dennú uzávierku, z ktorej oznamovala O.. J. žiadané informácie a podľa svedka O. si O.. J. tieto denné uzávierky bral k sebe. Svedok O. vypovedal aj o tom, že O.. J. odovzdával aj doklady v súvislosti s dodávkou PHM na čerpaciu stanicu.
Z výpovedí svedkov S. a O. teda bezpochyby vyplýva, že O.. J. nebol len akýmsi „náhradným konateľom“, ako to o sebe tvrdil, ale išlo o osobu, ktorá vedela o všetkom čo sa v súvislosti s realizáciou predaja PHM na čerpacej stanici dialo. Konkrétnym konaním preukázal, že sa správal ako rovnocenný spolumajiteľ a konateľ spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A., ktorý prijímal minimálne svedkyňu S. do pracovného pomeru, vedel o dodávkach a množstve dodaných PHM od spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov, intenzívne sa telefonicky zaujímal u obsluhy čerpacej stanice o množstve predaja PHM a výškach tržieb, zistené údaje si zapisoval, mal k dispozícii dokumentáciu v súvislosti s dodávkou PHM, ako aj dennú uzávierku. Na uvedenom základe preto neobstojí tvrdenie O.. J. o tom, že v skutočnosti prevádzku čerpacej stanice riadil výlučne obžalovaný.
Z predloženej komisionárskej zmluvy, a to článku V, bodu 1 ďalej vyplýva, že komisionár je povinný dennú tržbu z predaja vložiť na svoj bežný účet vo všeobecnej úverovej banke a v tom istom čase prevodným príkazom zabezpečiť prevod tohto vkladu na účet komitenta. Z výsluchu O.. J. však bolo zistené, že odvod dennej tržby na účet do všeobecnej úverovej banky nerealizoval niektorý z konateľov spoločnosti
(pričom podľa uzavretej zmluvy takáto povinnosť vyplýva práve pre konateľa), ale že počas pracovného týždňa vklad tržby realizovala denná obsluha čerpacej stanice, t.j. osoby odlišné od konateľov, zrejme zamestnanci. Obaja zamestnanci, teda svedkovia S. a O. vypovedali v tejto súvislosti o tom, že tržbu odvádzali na účet vo VÚB banke od začiatku augusta 2009. Z tohto dôvodu preto ani neobstojí tvrdenie obžaloby, že práve obžalovaný si neplnil svoje povinnosti v súlade s uvedeným článkom zmluvy tým, že obdržanú dennú tržbu nepoukázal na účet komitenta v súlade s týmto článkom. V obžalobe sa následne tvrdí, že obžalovaný tieto finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu, avšak v tomto smere zo strany obžaloby nebol produkovaný žiaden dôkaz a počas konania nebolo navrhnuté ani zabezpečenie, resp. vykonanie dôkazu, ktorý by použitie finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu obžalovaného preukázal.
V súvislosti s tvrdením obžaloby, že obžalovaný finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu prokurátor argumentoval len tým, že v spise existuje prehlásenie od obžalovaného zo dňa 09.11.2009 o tom, že celý dlh vo výške 40.029,17 eur spôsobil výhradne sám svojim konaním a peniaze spotreboval pre vlastnú potrebu. K tomuto ďalej uviedol, že v spise sa nachádza aj uznanie dlhu a dohoda o spôsobe úhrady dlhu, ktorú podpísal v mene D. Q., J..S..Z.. A. obžalovaný a že obdobne podpísal aj notársku zápisnicu zo dňa 08.06.2010, kde uznáva svoj dlh voči O.. J. vo výške 33.520 eur. Prokurátor tvrdil, že pokiaľ by obžalovaný necítil osobnú zodpovednosť za spôsobenie tohto dlhu a minutie peňazí pre vlastnú potrebu, že by takéto doklady nebol podpisoval.
Na rozdiel od uvedenej argumentácie prokurátora sa prvostupňový súd nestotožnil s tým, že podpísanie uvedených dokumentov obžalovaným bez akýchkoľvek pochýb svedčí o tom, že tam uvedené peňažné sumy spreneveril a použil ich pre vlastnú potrebu. Uvedené dokumenty je podľa názoru prvostupňového súdu potrebné skúmať z hľadiska všeobecných náležitostí právnych úkonov podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, a to najmä § 34 (právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä ku vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú) a § 37 ods. 1, podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Dokument, na ktorý poukazuje prokurátor (prehlásenie obžalovaného zo dňa 09.11.2009 z čl. 82) je potrebné považovať za jednostranný právny úkon a v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka je potrebné ako predbežnú otázku skúmať, či je tento úkon platný. Prvostupňovému súdu sa uvedené prehlásenia obžalovaného zo dňa 09.11.2009 javí ako čiastočne neplatný právny úkon vo vzťahu k tam uvedenému dlhu, a to pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Z tohto prehlásenia jasne, určite a zrozumiteľne nevyplýva výška dlhu. Na jednom mieste sa uvádza, že „... listinou pod názvom Uznanie dlhu, Dohoda o spôsobe úhrady dlhu zo dňa 09.10.2009 som výslovne uznal, že spoločnosť D. Q., J..S..Z.. dlhuje spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Cukrovarská 22, Trebišov celkom sumu vo výške 44.162,30 eur, ktorá po príslušných zápočtoch bola upravená na konečnú výšku dlhu v sume 40.029,17 eur ...“. Ďalej v uvedenom prehlásení obžalovaný prehlasuje, že celý dlh vo výške 40.029,17 eur spôsobil výhradne sám svojim konaním a tento aj celý spotreboval pre vlastnú potrebu bez pričinenia a vedomia konateľky P. P. a konateľa O.. D. J.. Z uvedeného prehlásenia teda najprv vyplýva, že za spoločnosť D. Q., J..S..Z.. uznal dlh v tam uvedenej výške, teda dlh, ktorý spôsobila spoločnosť D. Q., J..S..Z.., ktorej bol konateľom. Ďalej prehlasuje, že uvedený dlh spôsobil sám, bez vedomia a pričinenia ostatných konateľov. Nie je však určité a zrozumiteľné, čoho sa uvedený dlh týka, na základe akého právneho titulu vznikol, z akého je obdobia a pod.. Uvedený jednostranný právny úkon obžalovaného P. nie je teda jasný a zrozumiteľný a nemožno z neho žiadnym spôsobom zistiť, či sa vzťahuje k prípadnej sprenevere za žalované obdobie uvedené v obžalobe. Naopak pri posúdení časových súvislostí a obsahu oboch obžalovaným podpísaných dokumentov sa prvostupňovému súdu javí, že výška dlhu v prehlásení zo dňa 09.11.2009 korešponduje s výškou dlhu určenou v dokumente Uznanie dlhu zo dňa 09.10.2009. Avšak v dokumente Uznanie dlhu zo dňa 09.10.2009 je zakotvené, že dlh vznikol z neuhradenia faktúr splatných v dňoch 23.09.2009, 01.10.2009 a 08.10.2009, teda po období, v ktorom sa mal obžalovaný dopustiť zločinu sprenevery a kedy už nemal žiaden prístup k tržbám. Rovnako ani z notárskej zápisnice (čl. 77 až 79) nie je preukázaná argumentácia prokurátora, že obžalovaný nejaké peniaze spreneveril a minul ich pre vlastnú potrebu.
Z vykonaného dokazovania bolo však naopak zistené, že okrem obžalovaného mohol s finančnými prostriedkami na účte disponovať aj druhý konateľ, t.j. O.. J., ktorý to jednak sám potvrdil a vyplýva to aj z listinných dôkazov od všeobecnej úverovej banky. Samotné vyberanie finančných prostriedkov z účtu
platobnou kartou aj samotným obžalovaným však bez ďalších dôkazov nezakladá trestnosť takéhoto konania obžalovaného a bez ďalších dôkazov ani nemožno tvrdiť, že ak finančné prostriedky vybral, použil ich pre vlastnú potrebu.
Prokurátor konanie obžalovaného uvedené v skutkovej vete obžaloby právne kvalifikoval ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona.
Podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.
Podľa § 124 ods. 1 Tr. zákona škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom.
Podľa § 124 ods. 2 Tr. zákona škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.
Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.
Objektom trestného činu sprenevery je vlastníctvo veci, predmetom útoku je vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Zverenou vecou sú aj peniaze. Sprenevera je trestným činom ak je na cudzom majetku spôsobná aspoň škoda malá. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel páchateľa, ktorý spravidla vznikne až neskôr, nie hneď pri zverení veci.
Ďalšou vážnou pochybnosťou a nepreukázanou skutočnosťou bola výška škody, ktorú mal obžalovaný svojim konaním, spáchaním zločinu sprenevery spôsobiť. Škoda ako pojmový znak skutkovej podstaty žalovaného zločinu a jej výška musí byť nesporne preukázaná, pretože ak nie je preukázaná aspoň škoda prevyšujúca stupeň škody malej (v zmysle § 125 Tr. zákona 266 eur), nejde o spáchanie prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona. Pre naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona je potrebné páchateľovi preukázať spôsobenie značnej škody, čo je najmenej stonásobok škody malej.
Vo vzťahu ku škode sa odvolací súd nestotožnil so závermi prvostupňového súdu v pôvodnom rozsudku ohľadne nepreukázania výšky škody a vytkol mu, že neustálil na základe vykonaných dôkazov aspoň minimálnu výšku škody. V tejto súvislosti uviedol, že súd mal k dispozícii základné informácie o škode, ako napr. faktúry za dodané množstvo pohonných hmôt, mal zistené, ktoré faktúry neboli uhradené a kto podľa zmluvy a kedy mal zabezpečiť ich úhradu, pričom za právnickú osobu vykonáva úkony konateľ firmy, teda konkrétna fyzická osoba.
Po doplnení a prehodnotení celého vykonaného dokazovania súd zistil, že v predmetnom konaní nie je možné na základe vykonaných dôkazov a v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov zistiť a ustáliť čo aj len minimálnu výšku škody. Škoda v konaní vôbec zistená nebola a v obžalobe uvedenú sumu 33.520
eur nemožno považovať za škodu, ktorá by vznikla spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov protiprávnym, prípadne trestno-právnym konaním obžalovaného. Vo vzťahu ku škode, k jej výške, ako aj k označeniu poškodeného v obžalobe je potrebné uviesť, že v danom prípade nemôže byť poškodeným O.. D. J., ako je to v obžalobe uvedené. V obžalobe sa kladie obžalovanému za vinu, že tento sa mal tam popísaným konaním obohatiť na úkor spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov, pričom toto jeho konanie je prokurátorom považované za spáchanie trestného činu sprenevery. Z uvedeného dôvodu poškodeným v tejto trestnej veci pre žalovaný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona môže byť len spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov a nie O.. D. J., ktorý tak ako sa ďalej uvádza, uhradil tejto obchodnej spoločnosti sumu 33.520 eur. Preto poškodeným, ak bol trestný čin sprenevery spáchaný, nemôže byť O.. D. J., ale uvedená obchodná spoločnosť. Z uvedeného dôvodu súd podľa § 256 ods. 3 Tr. poriadku O.. D. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. - A., Č. XXX/XX ako poškodeného na hlavnom pojednávaní nepripustil, pretože mu toto právo v predmetnom trestnom konaní nepatrí.
To, že škoda, ktorá mala byť spôsobená spáchaním trestného činu sprenevery v trestnom konaní vôbec zistená nebola, vyplýva najmä z toho, že prokurátor za výšku škody v obžalobe ustálil sumu 33.520 eur, čo predstavuje výšku dlhu spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A., ktorý uhradil O.. D. J. pre spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov. Tento svedok uviedol na hlavnom pojednávaní, že túto sumu platil pre spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov nie ako plnenie zo zmenky, lebo táto je vystavená na inú sumu, ale ako dlh spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A..
Pokiaľ teda obžaloba vychádza pri určení výšky škody zo sumy 33.520 eur, nie je to škoda, ktorá by mala vzniknúť trestno-právnym konaním obžalovaného vo vzťahu ku spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov.
Ak by protiprávnym konaním obžalovaného mala vzniknúť pre poškodeného škoda, táto mala byť bez akýkoľvek pochýb zistená. V predmetnej veci však nebol produkovaný žiaden dôkaz o škode. Pre zistenie škody a jej výšky bolo potrebné, aby bola vykonaná inventúra, resp. uzávierka, ktorou by sa zistilo, koľko peňazí ako tržby bolo získaných predajom pohonných hmôt na čerpacej stanici, koľko z týchto peňazí bolo odvedených na účet spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. a následne koľko z nich bolo, prípadne nebolo prevedených na účet spoločnosti PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov. Podľa vykonaného dokazovania s tržbou manipulovalo viacero ľudí, a to obžalovaný E. P. a minimálne od začiatku augusta 2009 obaja svedkovia S. a O., ktorí to pri výsluchoch potvrdili a ktorí dennú tržbu podľa svedka O.. J. vkladali na účet v banke. Z toho vyplýva, že nie len obžalovaný mohol s finančnými prostriedkami disponovať pred tým, ako boli fyzicky vložené na účet vo VÚB banke. V konaní malo preto byť zistené, koľko pohonných hmôt za obdobie od 01.06.2009 do 31.08.2009 bolo predaných a za akú cenu a z toho koľko finančných prostriedkov bolo odvedených na účet. Podľa uzavretej komisionárskej zmluvy (článok V, bod 2) spolu s tržbou je komisionár povinný odovzdávať komitentovi denné účtovné uzávierky, pričom zároveň komisionár je povinný uskutočniť buď ku koncu každého kalendárneho mesiaca, alebo v iný dohodnutý deň fyzickú inventúru tovaru, prevzatého od komitenta (článok V, bod 3). Z výsluchu svedkov S. a O. však bolo zistené, že v čase keď sa mal skutok stať, žiadna inventúra vo vzťahu k dodávkam PHM vykonaná nebola. Z týchto dokladov sa teda dalo zistiť, v akej výška mala byť poškodenej spoločnosti v období od 01.06.2009 do 31.08.2009 tržba odvedená a následne sa dala zistiť škoda, ktorá by zodpovedala neodvedenej výške tržby. Z výsluchu svedkyne O. D. bolo tiež zistené, že zo začiatku vzájomného obchodu sa odkontrolovávali na základe smenových uzávierok denné predaje pohonných hmôt, a to v litroch, ako aj vo finančnom vyjadrení. Svedkyňa tiež uviedla, že z týchto smenových uzávierok vedeli, koľko bola za ktorý deň tržba a koľko finančných prostriedkov malo byť odvedených na ich účet. V tomto smere však nebol predložený žiaden dôkaz, žiadna inventúra, ktorá by zistila výšku škody a z celého dokazovania nakoniec vyplynulo, že za škodu považovala obžaloba sumu, ktorú uhradil O.. J. pre poškodenú spoločnosť. O tom, že sa to tak aj stalo, svedčí aj ďalšia časť výpovede O.. J., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že on sa o dlžobe voči poškodenej spoločnosti dozvedel niekedy koncom augusta 2009, pričom zistil, že ku dňu 31.08.2009 bola výška dlžoby spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. vyše 40.000 eur. Túto sumu sa mu po tom, ako vzali obžalovanému kľúče od čerpacej stanice a zamedzili mu aj prístup k účtu, podarilo znížiť na dlh vo výške 33.520 eur, čo nakoniec aj v splátkach on sám ako fyzická osoba pre poškodenú spoločnosť uhradil. V tomto smere s jeho výpoveďou korešpondujú aj listinné dôkazy v spise, a to najmä dokumenty: uznanie
dlhu, dohoda o spôsobe úhrady dlhu zo dňa 09.10.2009 z čl. 73 až 75, fotokópia zmenky z čl. 76, notárska zápisnica z čl. 77 až 79 a potvrdenie o vyrovnaní záväzky z čl. 81. Z kontextu týchto listinných dôkazov a z výpovedi svedka O.. J. vyplýva, že dlh spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A., ktorý bol v dohode zo dňa 09.10.2009 vyčíslený v článku I, bodu 1 v sume 44.162,30 eur, bol po vzájomnom započítaní stanovený na sumu 40.029,17 eur a následne činnosťou O.. J. bol znížený na sumu 33.520 eur a potom práve túto sumu O.. J. poškodenej spoločnosti uhradil.
Súd v snahe zistiť výšku škody vyzval poškodenú spoločnosť (čl. 160), aby doložila príslušnú písomnú dokumentáciu súvisiacu jednak s odovzdávaním predmetu nájmu, ako aj s inventarizáciami, pokiaľ boli vykonávané. Spoločnosť však súdu predložila len zápis o odovzdaní a prevzatí prevádzky zo dňa 07.10.2009, ktorý bol vyhotovený v súvislosti so zmenou nájomcu čerpacej stanice, avšak z tohto dokumentu nevyplývajú žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zistiť, či došlo ku škode a aká bola jej výška.
Záverom je potrebné uviesť, že obžalovaný sa mal zločinu sprenevery dopustiť v období od 01.06.2009 do 31.08.2009. Tak, ako bolo už vyššie zdôvodnené, škoda a ani jej výška v trestnom konaní zistená nebola, pričom suma, ktorá bola prokurátorom v obžalobe označená ako škoda vychádzala z dlhu spoločnosti D. Q., J..S..Z.. A. pre spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. Trebišov. Základ tohto dlhu a jeho pôvodná výška v sume 44.162,30 eur bola určená z dôvodu neuhradenia faktúry č. 20091761, ktorej splatnosť nastala dňa 23.09.2009, faktúry č. 20091833, ktorej splatnosť nastala dňa 01.10.2009 a faktúry č. 20091906, ktorej splatnosť nastala dňa 08.10.2009 tak, ako je to uvedené v článku I, bodu 1 dokumentu o uznaní dlhu (čl. 73 až 75). Ďalej bola táto dlžná suma znížená na 40.029,17 eur vzájomným zápočtom a následnou obchodnou činnosťou ďalej znížená na dlh 33.520 eur, ktorý bol uhradený O.. J.. Pokiaľ však splatnosť uvedených faktúr nastala po 31.08.2009, nemohol sa obžalovaný v žalovanom období dopustiť svojím konaním trestného činu sprenevery. Naviac svedok O.. J. vypovedal o tom, že obžalovanému boli dňa 20.09.2009 odňaté kľúče od čerpacej stanice a od uvedeného dňa nemohol ani disponovať s tržbami a ani s účtom, ktorý bol zmenený. Ani z tohto dôvodu preto obžalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú spreneveru, ktorá naviac mala vzniknúť ako dlh neuhradených faktúr, za neuhradenie faktúr, ktorých splatnosť nastala dňa 23.09.2009, dňa 01.10.2009 a dňa 08.10.2009.
Na rozdiel od názoru odvolacieho súdu, že prvostupňovému súdu nič nebránilo v tom, aby na základe existujúcich dôkazov ustálil aspoň minimálnu výšku škody, keďže prvostupňový súd má k dispozícii základné informácie o škode, ako napríklad faktúry za dodané množstvo pohonných hmôt, ďalej mal zistené, ktoré faktúry neboli uhradené a kto podľa zmluvy a kedy mal zabezpečiť ich úhradu, prvostupňový súd uvádza, že minimálnu výšku škody z dostupných dokumentov za obdobie, kedy mal trvať žalovaný zločin sprenevery, nie je možné zistiť. Tak, ako je to už vyššie zdôvodnené, obžalovaný sa mal žalovaného zločinu sprenevery dopustiť za obdobie od 01.06.2009 do 31.08.2009, avšak splatnosť faktúr, od ktorých prokurátor zrejme odvodzuje výšku škody, nastala až po žalovanom období, a to v dňoch 23.09.2009, 01.10.2009 a 08.10.2009.
Žiadne priame dôkazy vo vzťahu k prípadnej škode teda produkované neboli a nepriame dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, netvorili vo svojom súhrne logickú, ničím neporušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov navzájom sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Preto súd ustálil, že v konaní nebola preukázaná škoda ako jeden zo základných pojmových znakov trestného činu sprenevery.
Na uvedenom základe a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov mal súd za to, že vykonané dôkazy nie sú dostatočným podkladom na uznanie viny obžalovaného E. P..
S poukazom na tieto dôvody a zároveň aplikujúc zásadu pochybnosti v prospech obžalovaného, mal súd za to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, preto ho súd podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodil spod obžaloby.
Vzhľadom k tomu, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, súd podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázal poškodeného s celým nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Ako poškodenú stranu na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňový súd ustálil spoločnosť PROGRESS TRADING, a.s. so sídlom Trebišov, Cukrovarská 22, IČO: 31679765.
mal si prisvojiť cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobiť tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia na Okresnom súde Rimavská Sobota ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306/2 Tr. poriadku).
Odvolanie môžu podať:
Prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. poriadku), a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. poriadku). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2 Tr. poriadku).
Obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b Tr. poriadku), a to len vo svoj prospech (§ 308/2 Tr. poriadku).
Príbuzní obžalovaného v priamom rade (jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh) pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. poriadku).
Zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308/2 Tr. poriadku).
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného, a to len v jeho prospech, ako aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. poriadku).
Poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c Tr. poriadku), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. poriadku). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. poriadku).
Zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. poriadku a § 45/1 Tr. poriadku).
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.