Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoPr/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobkyne: K.. V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, XXX XX W., právne zast.: JUDr. Róbert Schronk, advokát so sídlom Štúrova 37, 949 01 Nitra proti žalovanému: J & T BANKA, a.s., so sídlom Pobřežní 297/14, 186 00 Praha 8, IČ: 471 15 378, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom: J & T BANKA, a.s. pobočka zahraničnej banky, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8, 811 02 Bratislava, IČO: 35 964 693, právne zast.: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaniach žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č.k. - 236 zo dňa 14. februára 2022 a uzneseniu č.k. - 334 zo dňa 28. apríla 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. p o - t v r d z u j e. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o trovách konania z r u š u- j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. - 334 zo dňa 28. apríla 2022 z r u š u j e a vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, a to okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019, ktoré žalovaný doručil žalobkyni dňa 16.08.2019, je neplatné. Výrokom II. návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami , , , , , . 1.2 V odôvodnení poukázal súd na obsah žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019, ktoré žalovaný doručil žalobkyni dňa 16.08.2019. Žalobu odôvodnila tým, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola dňa 23.04.2014 uzavretá pracovná zmluva, na základe ktorej žalobkyňa vykonávala od 23.04.2014 závislú prácu na pracovnej pozícii „poradca klienta“, s miestom výkonu práce v Nitre. Pri výkone práce žalobkyňa používala motorové vozidlá žalovaného, ktoré zdieľala s ostatnými zamestnancami žalovaného, pričom vykonávala pracovné cesty za účelom navštevovania klientov alebo potencionálnych klientov žalovaného v Bratislavskom, Trnavskom, Nitrianskom, Trenčianskom a Banskobystrickom kraji a prostredníctvom osobného styku s nimi zabezpečovala ponuku alebo poskytovanie bankových služieb. Dňa 17.04.2019 zamestnankyňa žalovaného, riaditeľka odboru Komfort Y.. Y. S., zavolala žalobkyňu na osobné stretnutie do Bratislavy

do sídla pobočky žalovaného, na ktorom, za prítomnosti pracovníčky právneho oddelenia R.. R. L. a riaditeľky personálneho odboru K.. A. W., v rozpore s deklarovaným účelom stretnutia žiadne ročné hodnotenie nevykonala, ale predložila žalobkyni v listinnej podobe zoznam jázd vykonaných tromi motorovými vozidlami žalovaného, a to v troch samostatných tabuľkách, vzťahujúcich sa na tri motorové vozidlá žalovaného. Z predmetných troch záznamov vyplýva, že tri motorové vozidlá žalovaného mali byť v rôznych časových obdobiach odstavené (odparkované) na rôznych, neurčito vymedzených miestach nachádzajúcich sa v meste W.. Všetky hore uvedené jazdy riaditeľka odboru Komfort Y.. Y. S., vystupujúca v mene zamestnávateľa ako nadriadená žalobkyne, označila za súkromné jazdy a uviedla, že tieto súkromné jazdy, najmä však jazda s vozidlom X.: BL XXX TX, ku ktorej malo dôjsť dňa 01.03.2019 a v rámci ktorej vozidlo údajne malo byť údajne odstavené na neurčitej a neexistujúcej adrese označenej ako „SK W., Y.“ viac ako dve hodiny, sú dôvodom pre trvalú stratu dôvery zamestnávateľa k žalobkyni. Následne začali Y.. S. spolu s K.. W. presviedčať žalobkyňu, aby okamžite na osobnom stretnutí podpísala predloženú dohodu o ukončení pracovného pomeru, nakoľko je to „v jej záujme“. Žalobkyňa dohodu v takomto znení, aj na základe nátlaku prítomných zamestnankýň žalovaného, uzavrieť odmietla a žiadala, aby jej bolo umožnené komunikovať so svojich právnym zástupcom. Právny zástupca žalobkyne bezprostredne kontaktoval telefonicky Y.. S. s požiadavkou, aby vysvetlila svoje správanie voči žalobkyni. Y.. S. v telefonickom rozhovore výslovne uviedla, že žalobkyňa „sa priznala k tomu, že vykonala súkromné jazdy, čo vedia dosvedčiť ďalšie dve zamestnankyne prítomné na stretnutí“. Rovnako sa Y.. S. opakovane vyjadrila aj v následnej elektronickej komunikácii dňa 23.05.2019 v čase 13.53 hod. Nakoľko strany sporu sa nezhodli na obsahu dohody o skončení pracovného pomeru, Y.. S. ako zástupca žalovaného dňa 16.08.2019 osobne doručila žalobkyni v Nitre písomné Okamžité skončenie pracovného pomeru, datované 16.08.2019, ktorým žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou, čo skutkovo odôvodnil tým, že žalobkyňa „...v období od októbra 2018 do apríla 2019 používala služobné motorové vozidlá s X.: F F a F na účely nesúvisiace s výkonom práce podľa pracovnej zmluvy a pracovný čas ste nevyužívala na prácu, a to minimálne v nasledovných prípadoch:“. Žalobkyňa dôvodila, že aj keď žalovaný v Okamžitom skončení neuvádza, akým spôsobom dospel k zisteniu o tom, že ide o „súkromné jazdy“ a v čom spočíval ich „súkromný charakter“, žalovaný v rozpore so svojimi skoršími tvrdeniami uvádza, že o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa dozvedel dňa 30.07.2019. Žalobkyňa považovala okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019, doručené dňa 16.08.2019, za neplatné, nakoľko dôvod okamžitého skončenia v nej uvedený po skutkovej stránke neexistuje, je vymedzený neurčito a spôsobom, ktorý nie je objektívne preskúmateľný. Všetky jazdy, ktoré žalobkyňa vykonala motorovým vozidlom žalovaného, nikdy nemali súkromný charakter, vždy súviseli s výkonom práce pre zamestnávateľa alebo boli uskutočnené s jeho predchádzajúcim vedomím a súhlasom. Poukázala najmä na skutočnosť, že ak by aj žalovaný hypoteticky mal právo skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019, žalovaný zmeškal lehotu uplynutím zákonnej prekluzívnej doby v trvaní dvoch mesiacov, a to ešte pred vyhotovením a doručením Okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni. Žalobkyňa poprela, že by sa žalovaný o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel dňa 30.07.2019. Ak mal žalovaný za to, že cesty zaznamenané GPS zariadením boli cestami súkromného charakteru, prekluzívna lehota na doručenie okamžitého skončenia mu začala plynúť bezprostredne po zaznamenaní jazdy systémom GPS v informačnom systéme zamestnávateľa, t.j. fakticky ešte v deň vykonania tej- ktorej jazdy. Bez ohľadu na uvedené však žalobkyňa poukázala aj na to, že v posudzovanom prípade žalovaný opakovane tvrdil a aj po konfrontácii zotrval na tom, že žalobkyňa sa mala „v prítomnosti svedkov priznať“ k súkromným jazdám už dňa 17.04.2019, pričom sám zamestnávateľ tieto jazdy počnúc mesiacom apríl opakovane označoval za súkromné. Ak by aj zamestnávateľ nemal skoršiu vedomosť o vykonaní sporných jázd (čo je však vzhľadom na ich priebežné monitorovanie zariadením GPS vylúčené), z opakovaných skutkových tvrdení zamestnávateľa citovaných vyššie preto vyplýva, že zamestnávateľ sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel najneskôr dňa 17.04.2019, počnúc ktorým začala plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. V súlade s ustanovením koniec uvedenej lehoty pripadol na deň 17.06.2019. 1.3 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Primárne sa súd v danej veci zaoberal, či právo žalovaného ako zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, bolo vykonané včas, t.j. pred uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle . Súd poukázal na písomné Okamžité skončenie pracovného pomeru, datované dňom 16.08.2019, ktorým žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou, čo odôvodnil tým, že v zmysle zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite končí pracovný pomer z dôvodu, že závažne porušila pracovnú disciplínu tým, že v období

od októbra 2018 do apríla 2019 používala služobné motorové vozidlá s X.: F F a F na účely nesúvisiace s výkonom práce podľa pracovnej zmluvy a pracovný čas nevyužívala na prácu, a to minimálne v nasledovných prípadoch:.... V ďalšom texte sa uvádza datovaný zoznam súkromných jázd žalobkyne s motorovými vozidlami zamestnávateľa, ktorý je uvedený na 5 stranách, je tam uvedený dátum, deň, hodina, miesto, prvá cesta mala byť uskutočnená dňa 02.10.2018, posledná cesta 09.04.2019 ... . Na záver je uvedené, že vyššie špecifikované jednotlivé cesty boli vykonané motorovými vozidlami zamestnávateľa v čase, kedy mala žalobkyňa motorové vozidlá pridelené, s dobami trvania jednotlivých ciest a s dobami zotrvania motorového vozidla zamestnávateľa v jednotlivých cieľoch, a to na základe záznamov monitorovacích zariadení Carnet s modulom GPS, ktorými sú motorové vozidlá zamestnávateľa vybavené. Uvedené sú dátumy použitia motorových vozidiel zamestnávateľa, miesta pohybu motorových vozidiel a časové špecifikácie, v ktorých boli motorové vozidlá zamestnávateľa a pracovný čas využívané na účely nesúvisiace s výkonom práce v zmysle pracovnej zmluvy. Popísaným konaním sa dopustila žalobkyňa porušenia základných povinností zamestnanca uvedených v a písm .e) , a to najmä povinnosti využívať pracovný čas na prácu, hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré zamestnancovi zveril zamestnávateľ a chrániť majetok zamestnávateľa pred poškodením, stratou a zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. O dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa zamestnávateľ dozvedel dňa 30.07.2019 uplynutím lehoty, ktorú zamestnávateľ poskytol žalobkyni na vyjadrenie k vyššie uvedeným skutočnostiam. 1.4 Súd prvej inštancie dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný mal vedomosť o predmetných jazdách žalobkyne najneskôr dňom 17.4.2020, kedy ich vykonanie žalobkyni ako zamestnankyni vytkol. Zamestnankyňa žalovaného Y.. Y. S. aj v e-maily zo dňa 23.05.2019 potvrdila, že žalobkyňa sa mala dňa 17.04.2019 k súkromným jazdám priznať, a že tento fakt priznania sa k súkromným jazdám vedia v pozícii svedkov dosvedčiť najmenej dvaja ďalší zamestnanci žalovaného. Žalovaný túto skutočnosť uviedol aj vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.11.2019, podpísanom K.. E. Y., vedúcou organizačnej zložky, kde uviedol, že...na túto požiadavku žalobkyňa reagovala v zmysle, že sa nejednalo o pracovné jazdy a mená klientov neposkytla. Súd poukázal na skutočnosť, že ako obranu žalovaný v súdnom konaní začal tvrdiť, že dňa 17.04.2019 žiadnu vedomosť o jazdách žalobkyne nenadobudol. Žalovaný však ničím nepreukázal, aké skutočnosti mali za následok, že istotu o tom, že konkrétne jazdy žalobkyne boli súkromné, nadobudol až neskôr , teda medzi dňom 17.04.2019 po skončení stretnutia so žalobkyňou a dňom 16.08.2019 , kedy okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou. E- mailová správa právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 29.07.2019 takou skutočnosťou, vzhľadom na jej obsah, nie je. Ak žalovaný konštatoval a opakovane na tom zotrval, že sa žalobkyňa k súkromným jazdám výslovne priznala, nadobudol tým konkrétnu, ním tvrdenú vedomosť, s ktorou zákon spája začiatok plynutia prekluzívnej lehoty. Žalovaný ním tvrdenú vedomosť o súkromných jazdách žalobkyne, a teda o hrubom porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou neskôr nazval podozrením zo súkromných jázd vyvolaným neverbalizovaným prejavom žalobkyne, pričom pôvodne tvrdil, že dňa 17.04.2019 nadobudol vedomosť o porušení pracovnej disciplíny, a že túto vedomosť je schopný preukázať najmenej dvoma svedkami. Táto žalovaným tvrdená vedomosť je preukázaná a vyplýva aj zo samotnej e-mailovej komunikácie strán sporu, ako aj z písomných vyjadrení žalovaného. Na základe neskoršej e- mailovej komunikácie strán sporu, žalovaný vedomosť nadobudnúť nemohol, nakoľko v neskoršej e-mailovej korešpondencii sa žalobkyňa k žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny nepriznala. 1.5 Argumentoval tiež tým, že ak žalovaný trvá na tom, že sa žalobkyňa nepriznala k súkromným jazdám, žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, aký charakter mali predmetné jazdy. Žalovaný neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že charakter predmetných jázd nebol pracovný resp. bol súkromný. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania charakteru jázd zaťažuje žalovaného a žalovaný súkromný charakter jázd v tomto konaní ničím nepreukázal. Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, závažné porušenie pracovnej disciplíny musí však preukázať zamestnávateľ. Súd dodal, že ak žalovaný trval na tom, že sa žalobkyňa dňa 17.4.2019 priznala k súkromným jazdám, mal možnosť doručiť jej okamžité skončenie pracovného pomeru do dňa 17.6.2019, na čom nemôže nič zmeniť akákoľvek neskoršia e-mailová komunikácia medzi právnym zástupcom žalobkyne a zástupcami žalovaného, ktorou sa strany sporu pokúšali skončiť pracovný pomer žalobkyne u žalovaného dohodou. Neskoršia e- mailová komunikácia nemá vplyv na prerušenie/spočívanie resp. pretrhnutie plynutia prekluzívnej doby. Sám žalovaný tieto jazdy počnúc mesiacom apríl opakovane označoval za súkromné. Z opakovaných skutkových tvrdení žalovaného -zamestnávateľa žalobkyne preto vyplýva, že žalovaný -zamestnávateľ sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel najneskôr dňa 17.04.2019, počnúc ktorým dňom začala

plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa so žalobkyňou. Právo žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer bolo uplatnené až dňa 16.08.2019, teda po uplynutí dvojmesačnej zákonnej prekluzívnej lehoty, keď podľa prvá veta , zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Súd prihliadol na zánik práva žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer podľa , preto žalobe žalobkyne vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňu a žalovaným Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019, doručené žalobkyni dňa 16.08.20219, je neplatné. 1.6 V dôvodoch súd poukázal na znenie ust. , dôvodiac, že žalobkyňa ako zamestnanec oznámila žalovanému- zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, jej pracovný pomer sa teda nekončí. Žalovaný v písomnom podaní aj prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní uviedol, že k opätovnému zamestnaniu žalobkyne žiadajú, aby súd v prípade, ak by vyhovel žalobe, aby ustanovil, že žalovaný nie je povinný opätovne žalobkyňu zamestnať, čo považuje za nespravodlivé, nakoľko sa zmenila situácia na nitrianskej pobočke. Toto svoje tvrdenie žalovaný ničím nezdôvodnil a nepodložil, preto sa súd s týmto tvrdením ani bližšie nezaoberal a nemohol ani rozhodnúť tak, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. 1.7 Žalovaný na pojednávaní dňa 22.1.2022 navrhol prerušenie konania do zistenia skutočnosti orgánmi činnými v trestnom konaní , keď malo byť podané trestné oznámenie na podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa a výsledky tohto trestného konania môžu mať vplyv na toto konanie s tým, že oznámenie zašle súdu písomne. Žalovaný žiadne písomné oznámenie súdu nedoručil, avšak vzhľadom na zaniknuté právo žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer podľa , nebol návrh žalovaného na prerušenie konania dôvodný, keď rozhodnutie súdu nezáviselo od rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní o trestnom oznámení na podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa . Preto súd návrh žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa , keď žalobkyňa mala vo veci plný úspech, preto súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že v predmetnom konaní nedošlo k zákonnému ukončeniu dokazovania vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 24. januára 2022 je síce možné vyčítať, že došlo k vyhláseniu uznesenia súdu o skončení dokazovania, avšak podľa jeho vedomostí a tiež podľa zvukového záznamu z daného pojednávania k vyhláseniu takého uznesenia nedošlo. Žalovaná zastala názor, že tento postup viedol k ignorovaniu podania žalovanej zo dňa 10. februára 2022 a to napriek faktu, že dokazovanie stále prebiehalo. Nepokračovanie v dokazovaní a nevykonanie navrhnutých dôkazov v dôsledku neexistujúceho rozhodnutia - uznesenia súdu je vada konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie v danej veci. Okrem vyššie uvedenej vady je zrejme zápisnica z 24.01.2022 nesprávna aj v časti informácie o dopyte súdu k právnym zástupcom sporových strán o návrhu ďalších dôkazov, pretože podľa zvukového záznamu sporové strany neboli dopytované na potrebu ďalšieho dokazovania. Ďalšou inou vadou subsumovanou pod predmetný odvolací dôvod bolo podľa žalovaného neprerušenie konania. Súd napriek odôvodneným návrhom žalovanej neprerušil konanie a nepočkal na rozhodnutie orgánov v trestnom konaní, ktoré mohli objasniť skutočnosti rozhodujúce pre konanie a to, kto - aká osoba používala motorové vozidlá žalovanej bez jej súhlasu v rozhodujúcom období.

2.2 Ďalšou námietkou žalovaného bola vada spôsobená súdom prvej inštancie, keď sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom žalovanej o tom, že nie je spravodlivé žalobkyňu ďalej zamestnávať. Žalovaná žiadala súd o rozhodnutie o skončení pracovného pomeru na pojednávaní dňa 24. januára 2022 a tiež v písomnom podaní zo dňa 10. februára 2022 daný písomný návrh bol súdom úplne prehliadnutý. Súd konštatuje v odôvodnení, že návrhy neboli odôvodnené a podložené a preto sa s nimi bližšie nezaoberal. Daný postup však nie je správny najmä s ohľadom na inú vadu- nevyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania. Súvisiacim následkom uvedeného nesprávneho postupu súdu je aj skutočnosť, že prvostupňový súd mal o návrhu žalovanej na určenie skončenia pracovného pomeru meritórne rozhodnúť vo výroku rozsudku. Ak súd daný postup nedodržal dopustil sa vážneho procesného

pochybenia, ktorého dôsledky siahajú až do ústavnej roviny. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie KS TT . 2.3 Vadou konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku bolo podľa žalovaného nevykonanie navrhovaných dôkazov. Žalovaná za účelom preukázania svojich tvrdení navrhovala vykonať dôkaz výsluchom sporovej strany - žalobkyne, pričom tento návrh bol učinený na pojednávaní konanom 24. januára 2022 a v podaní žalovanej zo dňa 10. februára 2022. Nevykonanie uvedeného dôkazu nebolo riadnym spôsobom odôvodnené. Navrhovaný výsluch žalobkyne by vedel objasniť rozhodujúce okolnosti stretnutia medzi zástupcami zamestnávateľa a žalobkyňou dňa 17. apríla 2019. Žalovaný v tomto smere poukázal na odôvodnenie v odseku 43, v ktorom súd žalovanej vyčíta, že neuniesla dôkazné bremeno ohľadom charakteru predmetných jázd a súčasne tiež fakt, že nepredložila ani neoznačila na tieto svoje tvrdenia žiadne dôkazy. Vzhľadom na vyššie poukázaný návrh na vykonanie výsluchu je očividné, že závery súdu sú mylné a zároveň je nespochybniteľné, že vykonanie výsluchu žalobkyne bolo pre súd a vykonávanie dokazovania kľúčovým momentom zisťovania rozhodujúcich okolností potrebných pre správne rozhodnutie súdu. 2.4 Žalovaná zastala názor, že súd nesprávnym spôsobom vyhodnotil vykonané dokazovanie (ktoré nebolo kompletné) , keď dospel k nesprávnemu skutkovému záveru a to, že žalovaná sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedela už 17. apríla 2019, čo malo za následok začatie plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty s uplynutím 17. júna 2019. Žalovaná zotrvala na tom, že o skutočnostiach a o dôvode, pre ktorý bol so žalobkyňou okamžite skončený pracovný pomer sa dozvedela až 30. júla 2019, kedy jej žalovaná zreteľne odmietla objasniť okolnosti používanie služobných referentských vozidiel. Poukázala na email právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 29. júla 2019 o 16:09 a o 15:58. Zdôraznila, že práve vyššie uvedené emaily a preukázané tvrdenie žalobkyne zmenilo skutkovú situáciu týkajúcu sa používania dotknutých motorových vozidiel a zároveň nevysvetlením ich použitia v ostatných prípadoch vytvorilo stav, za ktorého za žalovaná dozvedela nielen o používaní motorových vozidiel, ale aj o tom, že s vysokou pravdepodobnosťou bolo dané používanie neoprávnené a tiež, že čas používania motorových vozidiel, ako aj s ním bezprostredne súvisiaci čas, neboli využívané na plnenie pracovných úloh. Do 30. júla 2019 žalovaná nemala vedomosť o tom, že sa jedná s dostatočnou mierou pravdepodobnosti o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že do tej doby bolo možné stále vnímať nedoplnené záznamy a informácie o stretnutiach s klientmi len ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a plnenia pracovných povinností. Až vyjadrením žalobkyne prostredníctvom jej právneho zástupcu k časti podozrení a zároveň nedoplnením informácií k ostávajúcej časti, došlo u žalovanej k dosiahnutiu predpokladaného poznania skutočností svedčiacich o závažnom porušení pracovnej disciplíny. Zdôraznil tiež, že počas celého konania bola spornou skutočnosť, či došlo k priznaniu žalobkyne na stretnutí so zástupkyňou žalovanej dňa 17. apríla 2019. V priebehu celého konania to popierala žalobkyňa a tiež samotná žalovaná hovorila len o podozrení a to najmä s ohľadom na fakt, že niektoré cesty služobnými vozidlami boli vysvetlené. V spise sa nenachádza žiadne podanie alebo dôkaz, v ktorom by žalobkyňa pripustila, že na stretnutí dňa 17. apríla 2019 sa priznala k súkromným jazdám. V danom súvise je tiež nesprávny záver a tvrdenie súdu v bode 42 o tom, že žalovaná tvrdila, že vedomosť o súkromných jazdách žalobkyne nadobudla 17. apríla 2019 a že túto vedomosť je schopná preukázať najmenej dvoma svedkami - tento záver je nesprávny a nevychádza z vykonaného dokazovania. Žalovaná nikdy netvrdila, že na priebeh stretnutia má najmenej dvoch svedkov. Táto informácia bola vždy len tvrdením žalobkyne, ktoré súd nesprávnym spôsobom prisudzuje žalovanej. Poukázala na v súdnej praxi často citovaný rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3. 4. 1997, sp. zn.2 Cdon 725/96. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom na začatie plynutia subjektívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru nie je len okamih samotného skutku, ako je tomu pri objektívnej lehote, ale k danému predpokladu, pristupuje, ešte aj ďalší predpoklad a to je prijateľné ustálenie, že za daný skutok s určitou mierou pravdepodobnosti zodpovedá konkrétny zamestnanec. K takému poznaniu došlo až po doručení vyššie uvedeného emailu zo dňa 29. júla 2019. Žalovaná dodala, že vyjadrenie samotného zamestnanca je bez ohľadu na ostatné dôležitým dôkazom, ktorý umožní zamestnávateľovi práve dozvedieť sa o skutku, potencionálne zakladajúceho závažné porušenie pracovnej disciplíny, významné informácie a tie môžu dokonca prvotné podozrenia dokonca aj úplne rozptýliť. Zároveň pripomenul, že žalovaná nemala možnosť si svoje podozrenia potvrdiť a získať dôkazy od žalobkyne, pretože tá bola v čase od 24. apríla 2019 do 24. júla 2019 práceneschopná. Počas celej tejto doby od prvých podozrivých jázd, vrátane obdobia práceneschopnosti žalobkyne, až do 30. júla 2019 plynula objektívna jednoročná lehota pre okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak subjektívna dvojmesačná lehota v danom čase ešte nezačala plynúť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vrátil späť na konanie, s vyjadreným záväzným právnym názorom, že preklúzia subjektívnej dvojmesačnej lehoty na okamžité

skončenie pracovného pomeru neuplynula alebo ho zmenil tak, že žalobu zamieta, prípadne prerušil konanie do času rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní.

3.1 Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že nie je dôvodné. K odvolacej námietke žalovaného uviedla, že žalovaný neoznačil a nenavrhol dôkazy včas, vzhľadom k čomu súd prvej inštancie nebol povinný na neskoršie dôkazné návrhy prihliadať, a to v súlade s ustanovením . Nakoľko o existencii dôvodu na okamžité skončenie sa žalovaný podľa vlastných vyjadrení dozvedel dňa 30.07.2019, bolo jeho procesnou povinnosťou: 1/ uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti, a 2/ označiť všetky dôkazy na ich preukázanie, najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Výsluch žalobkyne nie je takým dôkazom, ktorý by žalovaný nemohol bez svojej viny označiť už pri prvom vyjadrení k žalobe. Z včas uplatnených prostriedkov procesnej obrany žalovaného vyplýva, že prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru začala plynúť dňom 17.04.2019, pričom neskôr uplatnené prostriedky procesnej obrany, ktorými žalovaný svoje skoršie vyjadrenia popiera, a predstiera existenciu akýchsi „neverebálnych“ prejavov a gestikulácií žalobkyne, ktoré ani nešpecifikoval. Vzhľadom na predloženie návrhu až na pojednávaní dňa 24.01.2022 by si výsluch žalobkyne vyžadoval odročenie pojednávania, čo súdu opäť dávalo oprávnenie na tento návrh neprihliadať s poukazom na , podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť. 3.2 Poukázala na účelové tvrdenie žalovaného v priebehu konania, že žalobkyňa sa vlastne vôbec nepriznala k súkromným jazdám. Žalovaný, ani jeho zástupca, však vôbec dôveryhodným spôsobom nevysvetlili, prečo v predloženej e-mailovej korešpondencii strán a v písomných podaniach adresovaných súdu opakovane a výslovne napísali, že žalobkyňa na stretnutí dňa 17.04.2019 v prítomnosti S., W.j (citujem:) „...reagovala, že sa nejednalo o pracovné jazdy a mená klientov neposkytla“. Ďalej uviedla, že popretie pravdivosti tvrdenia žalobkyne, týkajúce sa telefonátu jej právneho zástupcu s S. zo dňa 17.04.2019 a jeho obsahu, je novým prostriedkom procesnej obrany, ktorý vôbec nebol uplatnený pred súdom prvej inštancie, vzhľadom k čomu naň nie je možné prihliadať. Súčasne ide o popretie neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol, ako teda vlastne predmetný telefonát zo dňa 17.4.2019 (ktorý sám žalovaný nahrával) vlastne prebiehal. 3.3 Skutkové zistenie súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že žalovaný sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel dňa 17.04.2022 je vecne správne. Predmetné skutkové zistenie je založené na e-mailovej korešpondencii, ktorú založili do spisu obe strany sporu, a to najmä na e-mailovej správe odoslanej dňa 23.05.2019 z adresy a@b.c“ na adresu právneho zástupcu žalobkyne. Žalobkyňa dodala, že žalovaný do dnešného dňa nepreukázal, a ani nepredložil a neoznačil žiadne spôsobilé dôkazy na preukázanie toho, že jazdy vytknuté žalobkyni sú resp. boli jazdami súkromnými. Ak žalovaný nadobudol vedomosť o porušení pracovnej disciplíny dňa 30.07.2019 (čo však žalobkyňa popiera), mal v konaní existenciu tohto porušenia aktívne a včas preukazovať. Ďalej žalobkyňa dôvodila, že zisťovanie, kedy sa žalovaný dozvedel o dôvode na okamžité skončenie, či to bolo 17.04.2019 alebo 30.07.2019, alebo či to bolo v iný deň, je pre vec samu nepodstatné, nakoľko žalovaný v merite veci nepreukázal, že k súkromným jazdám vôbec došlo. V tomto smere poukázala na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode č. 43 na strane č. 41 rozsudku, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania súkromného charakteru jázd má žalovaný ako zamestnávateľ. 3.4 Žalobkyňa tiež zdôraznila, že súd sa zákonným spôsobom vysporiadal aj s neskorou žiadosťou žalovaného na určenie, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, a to tak, že tejto žiadosti nevyhovel. Z výroku rozsudku, podľa ktorého je okamžité skončenie neplatné, priamo vyplynulo, že pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvá. Ďalšie určovanie toho, že pracovný pomer a ďalšie zamestnávanie trvajú je preto nadbytočné. Pre úplnosť uviedla, že žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti ani neoznačil dôkazy, ktoré by boli dôvodom, pre prijatie takého rozhodnutia. 3.5 K pojednávaniu zo dňa 24.01.2022 a k obsahu zápisnice, v ktorej je priebeh pojednávania zachytený žalobkyňa uviedla, že obsah zápisnice je vecne správny a pravdivo zachytáva priebeh uvedeného pojednávania. Zápisnica bola žalovanému doručená dňa 26.01.2022, pričom žalovaný po jej doručení vôbec nepožiadal o jej opravu alebo doplnenie, hoci mal takú možnosť. Dodala, že spochybňovanie obsahu zápisnice, priebehu pojednávania alebo zvukového záznamu je len účelovou a špekulatívnou obštrukciou žalovaného. Ak žalovaný tvrdí, že obsah zápisnice nezodpovedá skutočnosti, bolo jeho povinnosťou bez meškania o tom predložiť dôkazy. K podaniu žalovaného zo dňa 10.02.2022, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 11.02.2022 (piatok) v podvečerných hodinách po pracovnom čase, pričom termín vyhlásenia rozsudku bol určený na 14.02.2022 (pondelok) v čase 08.10 hod. uviedla, že zaslanie podania na poslednú chvíľu je účelovou a zlomyseľnou obštrukciou žalovaného.

Na takéto podanie žalovaného nie je možné prihliadať, pričom neprihliadanie naň je jediný možný zákonný procesný postup súdu. Záverom žalobkyňa uviedla, že nakoľko žiadny z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným nie je dôvodný, žiada, aby odvolací súd, aby po prejednaní veci odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a súčasne priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

4.1 Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne vo svojej replike uviedol, že navrhnutý dôkaz výsluchom sporovej strany - žalobkyne nesmeroval, tak ako uvádza, k otázke Záznamov zo stretnutí s klientami / potencionálnymi klientami, ale k všeobecnému vysvetleniu používania referentských vozidiel u žalovanej. Dané skutočnosti sú rozhodné nielen vo vzťahu k rozhodovaniu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale aj k vzájomnej žalobe a tvrdeniam žalobkyne o zneužívaní služobných motorových vozidiel inými zamestnancami a zároveň o tolerovaní uvedeného správania sa zamestnancov žalovanou. Zdôraznil, že súd do dnešného dňa podanú vzájomnú žalobu zo dňa 7.októbra 2020 neprejednal a v súlade s § 181 ods. 2 nestanovil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. 4.2 K otázke vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania a tvrdeniu žalobkyne, že žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, opätovne poukázala na označenie dôkazu a to zvukového záznamu zo súdneho pojednávania zo dňa 24. januára 2022. Výčitka žalobkyne, že právny zástupca nenamietal súdu, že neukončil dokazovanie je bezpredmetná, pretože taká poučovacia povinnosť súdu zo strany sporovej strany neexistuje. 4.3 Žalovaný namietal tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol o vzájomnej žalobe žalovanej, pretože sa ňou odmietol zaoberať. V daných súvislostiach poukázal na osobitosť takéhoto typu žalôb v pracovnoprávnych sporoch o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Obe žaloby spolu hmotnoprávne súvisia, pretože sú založené na spoločnej hypotéze tej istej právnej normy ) . Z tohto ustanovenia je zrejmé, že ak sú uplatnené v súdnom konaní vzájomnou žalobou práva zamestnávateľa na určenie nespravodlivosti ďalšieho zamestnávania, potom je nutné posúdiť a rozhodnúť, či je naplnená celá hypotéza právnej normy, nielen jej časť o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a požiadavke ďalšieho zamestnávania. Navrhol súdu, ak neprijme iné vhodné opatrenie - napríklad zruší odvolaním napadnutý rozsudok, prerušiť odvolacie konanie, pretože prebieha súdne konanie v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

5. Dňa 21.4.2022 žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie podnet na vydanie dopĺňacieho rozsudku, v ktorom uviedla, že vzhľadom na existenciu právneho názoru žalovaného prezentovaného v odvolaní, dáva súdu prvej inštancie podnet na konanie a postup súdu z úradnej povinnosti (ex offo), v súlade ustanovením druhá veta , teda aby súd rozhodol o návrhu žalovaného na rozhodnutie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Zároveň žalobkyňa žiadala, aby súd predmetný návrh žalovaného pre jeho nedôvodnosť Dopĺňacím rozsudkom zamietol. Zastala názor, že prípadný postup súdu aj bez návrhu (ex offo - druhá veta ) sa javí ako účelný a hospodárny, nakoľko by viedol k rýchlemu a účinnému odstráneniu subjektívnej neistoty pociťovanej žalovaným v tom, či opomenutím boli alebo neboli dotknuté jeho práva.

6.1 Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.4.2022 č.k. zamietol návrh žalovaného na doplnenie rozsudku č.k. . V odôvodnení uviedol, že po preskúmaní obsahu súdneho spisu a jednotlivých vyjadrení žalobcu a žalovaného (či už písomných alebo prednesených na pojednávaniach) samotné vyjadrenie žalovaného na pojednávaní 24.01.2022, že „k opätovnému zamestnaniu žalobkyne žiada, aby súd v prípade ak by vyhovel žalobe, aby ustanovil, že žalovaný nie je povinný opätovne žalobkyňu zamestnať, čo považuje za nespravodlivé, nakoľko sa zmenila situácia na nitrianskej pobočke“, súd neposúdil ako vzájomnú žalobu z dôvodu, že na vzájomnú žalobu sa vzťahujú rovnaké podmienky ako na podanie žaloby , t.j. mala by spĺňať všeobecné náležitosti podania, ako aj zákonné náležitosti žaloby ( ). Až podanie žalovaného doručené súdu 10.2.2022 je možné posúdiť ako vzájomnú žalobu. Táto bola súdu doručená po pojednávaní 24.01.2022, na ktorom došlo k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania ( ). K verejnému vyhláseniu rozsudku vo veci došlo na pojednávaní 14.02.2022. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že nároky voči žalobcovi si žalovaný môže uplatniť vzájomnou žalobou. Zákon explicitne neustanovuje lehotu, dokedy tak žalovaný môže urobiť, logickým výkladom je však možné dospieť k tomu, že túto možnosť má žalovaný do skončenia konania pred súdom prvej inštancie (podľa v odvolacom konaní nemožno uplatniť právo voči žalobcovi vzájomnou žalobou), avšak v spojení s .

6.2 V danom prípade sa súd prvej inštancie musel prioritne vysporiadať s povahou podania žalovaného z 10.2.2022, ktoré bolo doručené súdu po vyhlásení dokazovania za skončené, avšak pred samotným vyhlásením rozhodnutia vo veci samej a s jeho účinkami na predmetné konanie. Považoval za nesporné, že ak by sa žalovaný domáhal vzájomnou žalobou určenia nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobkyne, súd by mal o takomto návrhu žalovaného rozhodnúť, a to vzhľadom na obsah výrokovej časti rozsudku č.k. -236 z 14.02.2022 a absencii takéhoto určenia, t.j. bol by daný dôvod vydať dopĺňací rozsudok podľa . Súd zdôraznil aj skutočnosť, že vo vzťahu k otázke možnosti, resp. nemožnosti na strane žalovaného ďalej zamestnávať žalobkyňu však nebolo súdom vykonávané dokazovanie, strany sporu ohľadne tejto skutočnosti ani nenavrhli vykonať dokazovanie. Žalovaný ako zamestnávateľ bol v konaní zastúpený právnym zástupcom - advokátom, vo vzťahu k nemu nemal súd žiadnu zvýšenú poučovaciu povinnosť, vo vzťahu k nemu tak nie je vylúčená sudcovská a zákonná koncentrácia konania, pričom zo zápisnice z pojednávania 24.01.2022 vyplýva, že v závere pojednávania, pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, obe strany sporu, t.j. aj žalovaný, zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ žalobca podal podanie (ktoré by podľa obsahu mohlo byť vzájomnou žalobou) na súde 10.02.2022, po vyhlásení dokazovania za skončené, urobil tak po zákonnej koncentrácii konania, t.j. oneskorene. Aj z pohľadu sudcovskej koncentrácie konania ( ) tak žalobca mohol urobiť kedykoľvek od podania žaloby žalobkyňou (od 16.10.2019). Ako vyplýva z podania žalovaného z 10.2.2022 a z pripojených listinných dôkazov (ktoré ako jeden z dôvodov nemožnosti zamestnávať žalobkyňu uvádza aj žalovaný), k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne došlo na zasadnutí predstavenstva žalovaného dňa 15.04.2020, t.j. už v tomto čase žalovaný mohol a mal mať vedomosť o tomto dôvode nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobkyne. Vzhľadom na uvedené súd na podanie žalovaného ako na vzájomnú žalobu neprihliadal, podanie posúdil ako prostriedok procesnej obrany žalovaného, uplatnený oneskorene.

7.1 Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie týmto postupom, ktorým zamietol návrh na doplnenie rozsudku, významným spôsobom zasiahol do práva na prístup k súdu žalovanej. Zastal právny názor, že skutočnosťou odôvodňujúcou uvedený postup súdu-zamietnutie návrhu na doplnenie rozsudku určite nie je súdom uvádzaná sudcovská a zákonná koncentrácia konania. Poukázal tiež na skutočnosť, že dokazovanie nebolo ukončené vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania a práve preto nie je možné sa odvolávať na zákonnú koncentráciu konania. Namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa okolností času podania vzájomnej žaloby, pretože je v rozpore so skutočnosťou a obsahom spisu. Zdôraznil, že vzájomná žaloba bola podaná na súd dňa 7. októbra 2020 a to podaním označením ako Vyjadrenie, ktoré bolo datované 5. októbra 2020, pričom samotná vzájomná žaloba bola obsiahnutá bode I. 4 na strane 8 a 9 podania. Z uvedeného je zreteľné, že súd nesprávne vyhodnotil podania žalovanej nielen počas prvostupňového konania, ale vada nezaoberania sa vzájomnou žalobou nebola odstránená ani po návrhu žalovanej a podnete žalobkyne. Týmto, okrem iného, súd nesprávne vyhodnotil čas podania vzájomnej žaloby, a podľa všetkého daný úkon vôbec opomenul posúdiť.

7.2 Žalovaný ďalej argumentoval, že v spornom prípade súd vylúčil možnosť uplatnenia vzájomnej žaloby po zákonnej koncentrácii konania s odôvodnením, že ide o procesnú obranu žalovanej. Daný záver je mylný, pretože vzájomná žaloba nie je prostriedkom procesnej obrany, ale práve naopak aktívnym uplatnením subjektívnych práv žalovanej, už len z povahy veci to nemôže byť procesná obrana. Rovnaký názor zastáva aj odborná literatúra, ktorú používa v odôvodnení pre svoje uznesenie aj súd: „Vzájomná žaloba nie je prostriedkom procesnej obrany žalovaného v zmysle , v dôsledku čoho nie je jej uplatnenie obmedzené pravidlami o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania ( a 154 ).“ Skutočnosť, že na súd na vzájomnú žalobu neprihliadal (bod 24 odôvodnenia)

- je závažnou chybou, ktorej dôsledkom je odopretie spravodlivosti a prístupu k súdu. Vzhľadom k tomu, že súd vzájomnú žalobu na samostatné konanie nevylúčil bol povinný o nej meritórne rozhodnúť. Rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru uplatnené vo vzájomnej žalobe je dôležité práve vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru a k nárokom na náhradu mzdy. S ohľadom na uvedené, žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( , zákon číslo , ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu, podľa a , viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (, ), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , za splnenia podmienok uvedených v ustanovení

, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči napadnutému rozsudku nie je opodstatnené, a preto ho odvolací súd v napadnutom výroku (I.) a výroku o prerušení konania (II.) ako vecne správny podľa potvrdil a vo výroku o trovách konania (III.) ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným, preskúmal napadnutý rozsudok, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy prevažne správne vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie , ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.08.2019 je neplatné, na tom, že právo žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer bolo uplatnené až dňa 16.08.2019, teda po uplynutí dvojmesačnej zákonnej prekluzívnej lehoty, keď podľa prvá veta , zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Súd prvej inštancie prihliadol na zánik práva žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer podľa . Zároveň súd prvej inštancie zastal názor, že žalovaný -zamestnávateľ sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel najneskôr dňa 17.04.2019, počnúc ktorým dňom začala plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota.

12. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že v danej veci došlo k uplynutiu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, avšak táto nezačala plynúť už od 17.4.2019. Žalobkyňa na osobnom stretnutí dňa 17.4.2019 bola nadriadenou vyzvaná, aby vysvetlila zoznam jázd služobných vozidlom, na ktorú skutočnosť mala reagovať žalobkyňa v zmysle, že sa nejednalo o pracovné jazdy a mená klientov neposkytla. V ten istý deň kontaktoval žalovaného manžel žalobkyne ( následne jej právny zástupca), ktorý mu okrem iného oznámil, že žalobkyňa nesúhlasí s tým, že by predmetné cesty mali súkromný charakter. Následne žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v emaily zo dňa 23. apríla 2019, ktorého komunikácia sa týkala prípadného uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, okrem iného uviedla, že nevykonala žiadne jazdy súkromného charakteru, ktoré by neboli odôvodnené záujmami a potrebami na strane zamestnávateľa. Dňa 25.04.2019 žalovaný písomne vyzval žalobkyňu o vysvetlenie, o plnenie akých pracovných povinností sa jednalo v prípade jázd služobným motorovým vozidlom, a to pre prípad každej cesty na predmetnom zozname. Na uvedenú emailovú výzvu reagovala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu emailom zo dňa 7.5.2019, kde okrem iného uviedla, že sa k týmto otázkam vyjadrí až po tom, ako jej nadriadená úplne a pravdivo opíše priebeh stretnutia zo dňa 17.04.2019. V opačnom prípade považovala ďalšiu komunikáciu týkajúcu sa týchto otázok za bezpredmetnú. Žalovaný (konkrétne Y. S.) následne v emaily z 23.5.2019 opätovne uviedla, že na stretnutí dňa 17.04.2019 žalobkyňa na ich požiadavku o vysvetlenie podozrivých jázd uvedených v predloženom zozname reagovala v zmysle, že sa nejednalo o pracovné jazdy a mena klientov neposkytla, z tohto dôvodu považovala dôveru voči žalobkyni za narušenú, preto navrhla ukončenie pracovného pomeru dohodou. Keďže aj v emaily zo dňa 23.04.2019 bolo uvedené, že pani L. služobným motorovým vozidlom jazdy súkromného charakteru nevykonala a na stretnutí dňa 17.04.2019 súkromný charakter jázd v zmysle predloženého zoznamu nepotvrdila, pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti ohľadom účelu jázd služobným motorovým vozidlom, poslali žalobkyni tento zoznam opätovne dňa 25.04.2019 s rovnakou požiadavkou. Po skončení práceneschopnosti žalobkyne, žalovaný opätovne vyzval žalobkyňu emailom zo dňa 25.07.2019 na vysvetlenie účelu podozrivých jázd uvedený v zozname, tentokrát v termíne do 29.07.2019. Právny zástupca žalobkyne v reakcii na tento email poskytol vysvetlenie niektorých podozrivých ciest na zozname, pričom žalovaný tieto výhrady uznal. Zvyšné cesty však žalobkyňa do uplynutia stanovenej lehoty nijako nevysvetlila, preto dňa 16.08.2019 žalovaný doručil žalobkyni písomné okamžité skončenie pracovného pomeru.

13. Z vyššie uvedenej komunikácie strán sporu vyplynulo, že žalobkyňa hneď po stretnutí zo dňa 17.04.2019 opakovane uvádzala, že predmetné jazdy služobným motorovým vozidlom nemali súkromný charakter. Z uvedeného dôvodu bola zo strany zamestnávateľa niekoľko krát dopytovaná, aby vysvetlila o aké jazdy sa jednalo, ak to boli cesty služobného charakteru. Odvolací súd nesúhlasil s konštatovaním

súdu prvej inštancie, že žalovaný sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel už dňa 17.04.2019. Žalovaný v tento deň iba nadobudol podozrenie, že sa nejedná o pracovné cesty. Keďže žalobkyňa bola povinná viesť záznamy zo stretnutí s klientmi žalovaného, žalovaný správne požadoval od žalobkyne predloženie týchto záznamov, respektíve vysvetlenie za akým účelom vykonávala predmetné podozrivé jazdy služobným motorovým vozidlom. Je potrebné však zdôrazniť, že žalovaný už aj emailom zo dňa 25.04.2019 vyzval žalobkyňu, aby vysvetlila predmetné jazdy, a to jednotlivo pre prípad každej cesty na zozname. Na uvedené reagoval právny zástupca žalobkyne až dňa 07.05.2019, v ktorom podaní však podozrivé cesty nevysvetlil, iba si určil podmienku predloženia písomného záznamu zo dňa 17.04.2019 s tým, že až následne sa vyjadria k otázkam žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že žalovaný dal žalobkyni priestor už v písomnom podaní zo dňa 25.04.2019 na preukázanie, že predmetné cesty boli služobného charakteru, avšak z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne dňa 07.05.2019 jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa nepreukázala charakter predmetných ciest a ďalšiu komunikáciu podmieňovala inými požiadavkami. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovanému začala plynúť prekluzívna dvojmesačná lehota najneskôr odo dňa 07.05.2019, keďže z podania právneho zástupcu žalobkyne bolo evidentné, že sporné služobné cesty nevysvetlila. Každá ďalšia písomná komunikácia medzi stranami sporu už prebiehala v rámci plynutia prekluzívnej lehoty, aj keď je z tejto komunikácie zrejmé, že strany sa snažili predovšetkým o uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Ak by mal súd pripustiť tvrdenie žalovaného, že o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa dozvedel až dňa 30.07.2019 z dôvodu, že žalobkyni v ďalšej písomnej výzve z 25.07.2019 zadal termín na vysvetlenie predmetných ciest do 29.07.2019, uvedené by znamenalo, že zamestnávateľ má neurčito dlhé obdobie, počas ktorého môže požadovať od zamestnanca ozrejmenie alebo vysvetlenie dôvodu, pre ktorý došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. V danom prípade by mal teda zamestnávateľ k dispozícii až 3 a pol mesiaca na vysvetlenie tohto dôvodu zo strany zamestnanca a až následne by začala plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota, s čím sa podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné stotožniť. Odvolací súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že až dňa 30. júla 2019 sa dozvedel, že mu žalobkyňa zreteľne odmietla objasniť okolnosti používanie služobných referentských vozidiel. Ako bolo uvedené vyššie, túto vedomosť žalovaný získal najneskôr 7.5.2019. Žalovaný tiež poukazoval na skutočnosť, že vyjadrenie samotného zamestnanca je bez ohľadu na ostatné dôležitým dôkazom, ktorý umožní zamestnávateľovi práve dozvedieť sa o skutku, potencionálne zakladajúceho závažné porušenie pracovnej disciplíny, významné informácie a tie môžu dokonca prvotné podozrenia dokonca aj úplne rozptýliť. S uvedeným je možné súhlasiť, avšak v danej veci žalovaný vyzýval žalobkyňu na objasnenie sporných jázd motorovým vozidlom dňa 17.4.2019 a tiež 25.4.2019 ( ako aj v ďalších podaniach), na čo žalobkyňa vo svojich ďalších dvoch podaniach nereagovala a požadované skutočnosti neobjasnila, čo bolo evidentné z jej odpovede zo dňa 7.5.2019. Práve z dôvodu plynutia prekluzívnej lehoty, zamestnávateľ mohol žalobkyni hneď v prvej žiadosti o vysvetlenie podozrivých jázd zadať termín a nie tak urobiť po vyše troch mesiacoch odkedy prvýkrát žiadal žalobkyňu vysvetliť zoznam tzv. podozrivých ciest. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd považoval právny záver súdu prvej inštancie o uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty podľa prvá veta za správny, s tým, že prekluzívna lehota začala plynúť dňa najneskôr odo dňa 7.5.2019 a uplynula skôr ako došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 16.8.2019.

14. Žalovaný v ďalšej odvolacej námietke namietal, že súd prvej inštancie v skutočnosti neukončil dokazovanie vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, čo síce vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 24. januára 2022, avšak podľa zvukového záznamu z daného pojednávania k vyhláseniu takého uznesenia nedošlo. Žalovaný zastal názor, že tento postup viedol k ignorovaniu podania žalovaného zo dňa 10. februára 2022 a to napriek faktu, že dokazovanie stále prebiehalo. Súd teda nevykonal navrhnuté dôkazy, čo v dôsledku neexistujúceho rozhodnutia - uznesenia súdu predstavuje vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie v danej veci.

15. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalovaného uvádza, že skutočne zo zvukového záznamu o pojednávaní zo dňa 24.1.2022 vyplýva, že súd prvej inštancie opomenul vyhlásiť uznesenie o skončení dokazovania. Na druhej strane však právny zástupca žalovaného prítomný na pojednávaní mal vedomosť o tom, že súd prvej inštancie strany sporu vyzval na prednes záverečných rečí a pojednávanie odročil za účelom verejného vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.8.2019 určené za neplatné, teda uplynutie prekluzívnej lehoty, opomenutie vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nespôsobilo takú vadu

v konaní, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie danej veci, berúc pritom do úvahy obsah písomného podania zo dňa 10.2.2022. Je potrebné tiež zdôrazniť, že podanie žalovaného zo dňa 10.2.2022 bolo doručené súdu toho istého dňa o 18,46 ( štvrtok), pričom dňa 14.2.2022 o 8,10 ( pondelok) bol súdom prvej inštancie vyhlásený rozsudok. Z obsahu spisu tiež vyplynulo, že toto podanie sa dostalo do dispozície zákonného sudcu až po vyhlásení napadnutého rozsudku ( v spise sa nachádza až po jeho vyhlásení), z čoho vyplýva, že súd sa ním nezaoberal. V tomto podaní sa žalovaný jednak vyjadroval k prednesu zástupcu žalobkyne na pojednávaní zo dňa 24.1.2022, ako aj k navrhnutému prerušeniu konania na pojednávaní, pričom k podaniu pripojil aj kópiu samotného podania - trestného oznámenia vo veci neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla zo dňa 7.2.2022. Zároveň sa vyjadril k nemožnosti ďalej zamestnávať žalobkyňu uvádzajúc dôvody, pre ktoré žalovaný nemá povinnosť ju ďalej zamestnávať. Záverom navrhol výsluch žalobkyne, ktorý navrhoval aj na pojednávaní zo dňa 24.1.2022.

16. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania, odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie, že vzhľadom na prekludované právo žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou pracovný pomer, nebol návrh žalovaného na prerušenie konania dôvodný, nakoľko sa súd prvej inštancie nemusel v konaní zaoberať podozrením žalovaného zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla. Navyše odvolací súd zastáva názor, že nie je nutné, aby bolo ukončené trestné konanie, pretože na prípadné preukázanie toho, že žalobkyňa používala motorové vozidlo žalovaného nielen na služobné účely je postačujúce vykonať dokazovanie v predmetnom civilnom konaní. V tomto smere sa však odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie toho, aký charakter mali predmetné jazdy a teda že žalovaný mal predložiť dôkaz, že charakter jázd nebol pracovný. Odvolací súd zastal názor, že žalovaný preukazoval listinnými dôkazmi kedy mala žalobkyňa zverené služobné vozidlá a tiež výpismi z GPS vozidiel skutočnosť, kde sa tieto nachádzali v sporných dňoch. Bola to práve žalobkyňa, ktorá bola povinná viesť záznamy zo stretnutí s klientmi žalovaného, preto žalovaný správne požadoval od žalobkyne predloženie týchto záznamov, respektíve vysvetlenie za akým účelom vykonávala predmetné podozrivé jazdy služobným motorovým vozidlom.

17. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodujúc o odvolaní voči napadnutému rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a výroku II. ako vecne správny podľa potvrdil.

18. Prípadné preukázanie dôvodu uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru nemá síce vplyv na vyššie konštatovanú neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, môže však byť dôvodom pre žalovaným navrhované rozhodnutie súdu o tom, že žalovaný nie je povinný opätovne žalobkyňu zamestnať s poukazom na . Na uvedený návrh žalovaného nadväzuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 28.4.2022, ktorým rozhodol, že zamieta návrh žalovaného na doplnenie rozsudku. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného proti tomuto uzneseniu, dospel k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého uznesenia. Je potrebné uviesť, že je nesprávny záver súdu prvej inštancie v bode 46 odôvodnenia rozsudku, že svoj návrh žalovaný nezdôvodnil a preto sa ním súd nezaoberal. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný žiadal súd o rozhodnutie, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával nielen na pojednávaní dňa 24. januára 2022, ale už v písomnom podaní zo dňa 5. októbra 2020 ( čl. 135). V tomto podaní žalovaný v bode 4. prvýkrát podal predmetný návrh a zároveň ho aj odôvodnil, keď výslovne uvádzal, že žalobkyňa dlhodobo a vo viacerých rovinách závažne porušovala pracovnú disciplínu, navyše pracovné miesto, na ktorom žalobkyňa pracovala bolo zrušené a pracovníka na danej pozícii žalovaný nepotrebuje.

19. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru, pracovný pomer zamestnanca nekončí, ale trvá naďalej ( ). Dôsledkom určenia neplatnosti výpovede je skutočnosť, že pracovný pomer na základe neplatnej výpovede neskončil, ale trvá naďalej a to s takým obsahom, na akom sa strany sporu v pracovnej zmluve dohodli. pozná jedinú výnimku z tohto zákonného pravidla, a to situáciu, keď pracovný pomer netrvá, ale končí a povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi alebo mu platiť náhradu mzdy je predčasne ukončená právoplatným rozhodnutím súdu z dôvodu, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Uplatnenie tejto výnimky prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom zamestnávateľ by mal preukázať, v čom spočíva

ospravedlniteľný dôvod. nedáva odpoveď na to, akú situáciu by bolo možné považovať za dôvod, na základe, ktorého by súd mohol určiť, že síce pracovný pomer sa skončil neplatne, ale nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Mohlo by ísť napríklad o situáciu, keď zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nedodržal formálne náležitosti, ktoré spôsobujú jeho neplatnosť, no je preukázané, že zamestnanec počas pracovného času nepracoval, ale zabezpečoval si aj s použitím vybavenia zamestnávateľa súkromné obchodné aktivity, prípadne vykazoval fiktívne pracovné cesty, či sa dopustil krádeže materiálu. Dalo by sa uviesť, že by malo ísť o také správanie zamestnanca, jeho postoj k plneniu pracovných úloh, ktoré buď ohrozujú zamestnávateľa, prípadne počas trvania súdneho sporu došlo k takým reorganizačným zmenám, že zamestnávateľ objektívne nepotrebuje výkon práce zamestnanca a bolo by nespravodlivé nútiť zamestnávateľa vytvárať pre zamestnanca pracovnú pozíciu, ktorú už nepotrebuje.

20. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie súdu o uvedenej výnimke, teda, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával je viazané na návrhovú povinnosť zamestnávateľa ako strany žalovaného, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ teda musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Táto podmienka v predmetnej veci bola splnená, keďže žalovaný už v písomnom podaní zo dňa 5.10.2020 podal takýto návrh, pričom je potrebné konštatovať, že už tento písomný návrh spĺňal náležitosti vzájomného návrhu. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že žalovaný žiadal o vydanie tohto rozhodnutia až na pojednávaní dňa 24.01.2022, a preto toto vyjadrenie neposúdil ako vzájomnú žalobu, keďže nespĺňala všeobecné náležitosti žaloby. Naopak súd prvej inštancie sa opomenul týmto návrhom žalovaného zaoberať a v nadväznosti na uvedené potom nebolo v rámci vzájomného návrhu žalovaného vykonané žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení napadnutého uznesenia v bode 23 uvádza, že ak by sa žalovaný domáhal vzájomnou žalobou určenia nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobkyne, súd by mal o takomto návrhu žalovaného rozhodnúť, a to vzhľadom na obsah výrokovej časti rozsudku a absencii takéhoto určenia, t.j. bol by daný dôvod vydať doplňujúci rozsudok podľa .

21. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody je nesporné, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete konania, keď sa nezaoberal riadnym návrhom žalovaného na určenie, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Keďže súd prvej inštancie v konaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, že takýto návrh zo strany žalovaného nebol podaný, resp. bol oneskorene podaný, nezaoberal sa v tomto smere ani vykonaným dokazovaním, či návrhmi strán sporu. Žalovaný sa pritom v konaní snažil preukázať dôvody závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, ktoré, ako už bolo uvedené vyššie ( bod 16 odôvodnenia), súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne v rámci prenesenia dôkazného bremena výlučne na žalovaného. Žalovaný však uvádzal aj ďalšie tzv. ospravedlniteľné dôvody, napr. zaniknutie pracovného miesta žalobkyne, ohľadom ktorých tiež nebolo vykonané žiadne dokazovanie.

22. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa , zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie nariadi pojednávanie a bude sa zaoberať vzájomným návrhom žalovaného, pričom v tomto smere zostalo otvorené dokazovanie o návrhu žalovaného. Po riadnom zistení skutkového stavu, súd prvej inštancie tento návrh žalovaného právne posúdi v závislosti od vykonaného dokazovania. Keďže napadnuté uznesenie bolo zrušené a súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o návrhu žalovaného, rozhodne o ňom riadne v rámci meritórneho rozhodnutia - rozsudkom. Vzhľadom k tomu, že nebolo rozhodnuté o celom predmete konania, odvolací súd v napadnutom rozsudku zrušil aj výrok o trovách konania (III.), o ktorých súd prvej inštancie opätovne rozhodne, vrátane trov odvolacieho konania v zmysle .

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).