Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RA-6C/96/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Revúca samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, právne zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava proti žalovaným: 1. I. E., V.. XX.XX.XXXX, P. R. XXX a 2. N. E., V.. XX.XX.XXXX, P. R. XXX obaja právne zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, Dr. Herza 12, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov právne zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, Dr. Herza 12 o zaplatenie 1 254,27 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť

- vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 233,30 €,

- žalovanému 1. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 128 €,

- žalovanému 2. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 233,30 €

k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX vedený v Tatra banke, a.s. Lučenec.

odôvodnenie:

Žalobou došlou súdu dňa 20.08.2012 sa žalobca domáhal na žalovaných 1. a 2. zaplatenia sumy v celkovej výške 1254,27 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne z tejto sumy od 16.12.2006.

Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania nadobudol postúpením od spoločnosti Consumer Finance Holding na základe zmluvy zo dňa 15.12.2006. Pokiaľ ide o žalobu voči žalovanému 1. tu žalobca uviedol, že táto je založená na zmluve uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1. dňa 07.11.2003. Pokiaľ ide o žalobu voči žalovanej 2. jej základ spočíva na tom, že žalovaná 2. postupom podľa § 533 Obč. zákonníka mala pristúpiť k záväzku žalovaného 1 a tento následne uznať.

Do konania na strane žalovaných ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom. Uvedený advokát sa v priebehu konania stal aj zástupcom žalovaných.

Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril podaním došlým súdu dňa 26.11.2012 (č.l. 56 - 57) a podaním došlým súdu dňa 31.12.2012 (č.l. 86 - 90), v ktorých uviedol, že žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku považuje z dôvodu nekalej obchodnej praktiky za absolútne neplatnú. V súvislosti s tým vzniesol námietku premlčania, keďže podľa žalobcom predložených dokladov bol dátum posledného predpisu dňa 20.11.2004 a žaloba bola podaná až dňa 20.08.2012.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 13.02.2013, na ktorom vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:

Žalovaný 1. dňa 07.11.2003 uzavrel so spoločnosťou Quatro, a.s. ako právnym predchodcom žalobcu zmluvu pomenovanú ako Zmluvu o prenájme (č.l. 5). Podľa tejto zmluvy bolo žalovanému 1. umožnené užívať tovar (pravdepodobne elektronika) v celkovej hodnote 37786,-Sk, za čo mal platiť „nájomné“ vo výške 3779,-Sk mesačne po dobu 10 mesiacov. Účelom predmetnej zmluvy bol automatický prevod užívanej veci do vlastníctva žalovaného 1. ako nájomcu po uplynutí doby prenájmu.

Z prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že dátum posledného predpisu splátky bol 20.11.2004 (č.l. 17).

Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 17) zároveň vyplýva výška žalobcom uplatneného nároku.

Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (č.l. 6) uzavretej so žalovanou 2. vyplýva, že žalovaná 2. mala pristúpiť k záväzku podľa § 533 a nasl. Obč. zákonníka, tento zároveň uznať. V čl. III. bode 3.1 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaná 2. má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Na pojednávaní konanom dňa 02.01.2013 žalovaná 2. uviedla, že dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku uzavrela tak, že k jej domu sa bez jej podnetu dostavili 2 ľudia, ktorí jej nechali podpísať listinu (Dohodu nachádzajúcu sa na č.l. 6), ktorej kópiu jej nedali. Žalovaná 2. si myslela, že podpisuje nejakú písomnosť za žalovaného 1. ako svojho syna a netušila, že podpisuje pristúpenie k záväzku. Žalovaná 2. ďalej uviedla, že jej nie je známe čo je to premlčanie a nebolo jej to zo strany osôb, ktoré listinu na podpis predložili, vysvetlené.

Žalobca vo svojich písomných podaniach na pojednávaní uviedol, že navrhuje rozhodnúť v zmysle návrhu z dôvodu, že námietky vedľajšieho účastníka považuje za právne irelevantné a podpísanú dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu za platnú a zákonnú.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Právny režim zmluvy:

V prejednávanej veci procesný súd najprv riešil otázku o aký zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania išlo. Uzavretá zmluva je podľa názoru súdu vzhľadom na jej obsah (úprava zodpovednosti za vady vecí, automatický prevod vlastníctva na nájomcu, prenesenie nákladov na údržbu veci na nájomcu a pod.) leasingovou zmluvou ako zmluvou nepomenovanou a to vo forme finančného leasingu.

Právna podstata leasingu nemá v SR špeciálne zakotvenie v konkrétnom právnom ustanovení (či už občianskeho alebo ). V praxi sa rozlišujú dva základne druhy leasingu - leasing finančný a leasing operatívny. Operatívny leasing obvykle nezakladá právo na následné odkúpenie veci, cieľom finančného leasingu je konečný prevod vlastníctva k predmetu leasingu. Finančný leasing je

špecifický súkromnoprávny inštitút; leasingová zmluva je nepomenovaná zmluva podľa resp. medzi podnikateľmi podľa ObchZ. Podstata finančného leasingu je zjednodušene povedané v tom, že leasingový prenajímateľ poskytne leasingovému nájomcovi finančnú službu, spočívajúcu v zadovážení predmetu leasingu pre leasingového nájomcu, v prenechaní tohto predmetu leasingovému nájomcovi k dočasnému užívaniu a konečne v zaistení prevodu vlastníctva predmetu leasingu na leasingového nájomcu. Za túto finančnú službu zjednávajú účastníci leasingovej zmluvy leasingovú odmenu, splatnú v zásade v pravidelných platbách s tým, že všetky náklady a všetky riziká spojené s predmetom leasingu nenesie leasingový prenajímateľ, ako je obvyklé u bežného nájmu, ale naopak leasingový nájomca.

Vzhľadom na povahu zmluvných strán (prenajímateľ - podnikateľ a nájomca - nepodnikateľ) bude súd predmetnú zmluvu považovať za leasingovú zmluvu uzavretú podľa .

Aj leasingovú zmluvu bolo potrebné za splnenia podmienok uvedených v o spotrebiteľských úveroch považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zo žalobcom predloženej zmluvy (č.l. 5) však nie je možné zistiť, či a ako bola zmluva úročená a preto nemožno urobiť jednoznačný záver o tom, či ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere ale možno uzavrieť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu uzatváranú právnym predchodcom žalobcu v rámci jeho podnikania.

Záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy robí súd s prihliadnutím na nález Ústavného súdu ČR 15.06.2009, sp. zn. (využiteľný aj v pomeroch slovenského právneho poriadku), zo záverov ktorého vyplýva, že v súlade s predpismi európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, okrem iného v súlade so smernicou Rady ES 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 je potrebné vykladať aj právo Českej republiky ako pristupujúceho štátu a cestou takéhoto výkladu je potrebné dosiahnuť zabezpečenie podmienok vyplývajúcich z európskeho práva na ochranu spotrebiteľa aj v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred prijatím vnútroštátnych právnych predpisov zabezpečujúcich harmonizáciu s európskym právom, lebo materiálne nahliadané pozície kontrahenta uzavierajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti právnych predpisov zabezpečujúcich harmonizáciu vnútroštátneho práva s právom EÚ, týkajúcim sa ochrany spotrebiteľa sa nijako nelíšia od spotrebiteľa uzavierajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv.

Už v o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o prenájme) sa uvádzalo, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Je teda zrejmé, že pojem „typová zmluva“ sa obsahovo prekrýva s neskôr zavedeným pojmom „spotrebiteľská zmluva.“

Otázka vyslovenia neplatnosti uznávacieho prejavu žalovanej 2.

Žalobca ako nový veriteľ sa dňa 24.02.2010 dostavil do domu žalovaných a podpísal so žalovaným 2. Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku.

Podľa kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie tu platí obdobne.

Podľa ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá, že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa

prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske apod.). Ide teda o to, či toto ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.

Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti. Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických a spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.

Pôvodným zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku, však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.

Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté, nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé odchýlky od formálnej rovnosti.

Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné len do budúcna.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti. Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie (bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje, spočíva v poskytnutí dielčich právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.

Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch. Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.

Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva, mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami.

Takýmto prostriedkom je napr. „laesio enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku, že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je (aj keď súd by rád poznal motiváciu žalobcu), jej spoločným menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.

Súd je zároveň presvedčený, že vstup spotrebiteľského združenia do konania o vymáhanie pohľadávky na strane žalovaného spotrebiteľa je správny a potrebný, pretože vyrovnáva postavenie žalobcu a žalovaného ohľadom právnych vedomostí. Z podaní jednotlivých skupovateľov pohľadávok je zároveň zrejmé, že takýto vstup im „vadí“ a zvlášť im vadí zastúpenie spotrebiteľského združenia (ktoré podľa názoru skupovateľov má mať odborné schopnosti spotrebiteľov zastupovať) advokátom, v ktorom vidia iba honbu za trovami konania, avšak svoje vlastné zastúpenie právnym zástupcom považujú za účelné a bez vedľajšej snahy o „zarobenie“ na trovách právneho zastúpenia (aj keď podľa súdu je legitímne u spoločnosti zaoberajúcej sa skupovaním pohľadávok predpokladať aparát na ich uplatnenie, najmä ak toto uplatnenie spočíva vo vypracovaní vzorovej žaloby a jej úprave /dlžník a dlžná suma/ pre jednotlivé súdne konania).

Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd voči jeho platnosti namietať nemohol.

V tomto prípade to bol však práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovaných návštevu a dal žalovanému 2. podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý žalovanému prezentoval, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý mu na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník (ci) podpísaním dohody nič nezískali ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršili.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov sa nezlepšila) ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovaným žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s ) - ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. - treba rozlišovať medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,

že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa o ochrane spotrebiteľa - predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa - za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovaných by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z ich strany alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania záväzku a pristúpenia k záväzku. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.

Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou veci zo strany dlžníkov nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje resp. pochybenie svojho právneho zástupcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. , podľa ktorého: „Podle ustanovení § 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil žalobca poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.

Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu.

Ak by tu aj neexistovali okolnosti, pre ktoré súd považuje predloženú dohodu za neplatnú, sú dané nezávisle ďalšie dôvody neplatnosti.

Podľa platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

V prejednávanej veci bez potreby osobitného dokazovania je zrejmé, že v čase uznania uznaný záväzok neexistoval, čo je samostatným dôvodom pre nevyhovenie žalobe voči žalovanému 2. Dohoda totižto hovorí o záväzku, ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť Quatro a.s. (na tom nič nemení, že spoločnosť Quatro zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na spoločnosť Consumer Finance Holding). Dohoda ďalej vraví o záväzku uzavretom dňa 13.11.2003, pričom predložená zmluva o prenájme bola uzavretá dňa 07.11.2003. Dohoda ďalej ako identifikačný znak uvádza číslo zmluvy/číslo zákazníka 696346, pričom na zmluve o prenájme je uvedené č. 8302219288. V zmluve sa v kolónke nájomca síce nachádza aj číslo 696346, je však zjavné, že bolo dopisované neskôr a súd predpokladá, že ide o dodatočné označenie pre účely postúpenia pohľadávky.

Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku treba ďalej považovať za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa , nakoľko z Čl. 1 bodu 3 nie je zrejmé k akému záväzku žalovaná 2. pristupuje, pretože v tomto bode záväzok nie je žiadnym spôsobom identifikovaný.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd podľa , a za neplatnú, resp. pre nesprávnosť identifikácie uznávaného záväzku za dohodu, ktorá uznanie záväzku zo zmluvy o prenájme zo dňa 07.11.2003 nemohla privodiť. Potom otázka vedomosti žalovanej 2. o premlčaní dlhu (ktorá zjavne vedomosť o premlčaní nemohla mať, keďže nevie čo premlčanie vôbec je) pre prejednávanú vec podstatná nie je.

Ak teda právny zástupca vedľajšieho účastníka a žalovaných 1. a 2. vzniesol námietku premlčania z dôvodu uplynutia 3-ročnej premlčacej lehoty z dôvodu, že predpis poslednej splátky bol dňa 20.11.2004, vzniesol ju oprávnene a žalobe potom vyhovieť nemožno ( - Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.; - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.).

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa a ich náhradu priznal v plnom rozsahu úspešným žalovanému 1., žalovanému 2. a vedľajšiemu účastníkovi. Trovy konania úspešných účastníkov spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

V konaní išlo o zaplatenie sumy 1254,27 €, preto hodnota jedného úkonu právnej služby je 61,41 €.

Podľa § 13 ods.2 vyhlášky - základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Vzhľadom na to, že žalovaných 1. a 2. a vedľajšieho účastníka zastupoval rovnaký právny zástupca je potrebné skúmať, či úkon právnej služby bol urobený v mene jedného alebo viacerých zastúpených.

Pokiaľ ide o tzv. režijný paušál, má súd za to, že tento aj pri spoločných úkonoch patrí iba raz.

Úkony právnej služby:

a) prevzatie a príprava zastúpenia vedľajšieho účastníka - 61,41 € + 7,63 €,

b) prevzatie a príprava zastúpenia žalovaného 2. (20.11.2012) - 61,41 € + 7,63 €,

c) prevzatie a príprava zastúpenia žalovaného 1. (11.02.2013) - 61,41 € + 7,63 €,

d) vyjadrenie k žalobe zo dňa 26.11.2012 vykonané za vedľajšieho účastníka a žalovaného 2. - 2 x 30,705 € (50% odmeny) + 2 x 3,815 € (50% režijného paušálu),

e) účasť na pojednávaní dňa 02.01.2013 pri zastúpení vedľajšieho účastníka a žalovaného 2. - 2 x 30,705 € + 2 x 3,905 €,

f) účasť na pojednávaní dňa 13.02.2013 pri zastúpení vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a žalovaného 2. - 3 x 30,705 € + 3 x 3,905 € (1/2 z 7,81 €).

Súd nepriznal odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby zo dňa 31.12.2012, pretože išlo o opakovanie, resp. rozšírenie právnej argumentácia vyjadrenia zo dňa 26.11.2012, za ktoré odmena už priznaná bola.

Pokiaľ teda ide o odmenu za poskytované právne služby, tak tá by pri správnom vyčíslení patrila vedľajšiemu účastníkovi v sume 172,78 €, žalovanému 1. v sume 110,572 € a žalovanému 2. v sume 172,78 €.

Ďalej úspešným žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi patrí náhrada cestovných výdavkov a straty času v súvislosti s pojednávaniami konanými dňa 02.01.2013 a 13.02.2013.

Na pojednávaní konanom dňa 02.01.2013 právny zástupca zastupoval vedľajšieho účastníka a žalovaného 2. Cesta Lučenec - Revúca a späť predstavuje 164 km. Bola vykonaná vozidlom VW Golf s priemernou spotrebou 7l benzínu na 100 km. Pri základnej náhrade za 1 km - 0,183 € a cene benzínu 1,495 €/l, predstavuje náhrada cestovného 47,17 €, z čoho pripadá na vedľajšieho účastníka 1, teda 23,59 € a na žalovaného 2. tiež 1, teda 23,59 €.

Strata času predstavuje 6 začatých polhodín po 13,01 €, spolu 78,06 €, z čoho na vedľajšieho účastníka a žalovaného 2. pripadá po 1, teda 39,03 €.

Na pojednávaní konanom dňa 13.02.2013 právny zástupca zastupoval vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a žalovaného 2. Cesta Lučenec - Revúca a späť predstavuje 164 km. Bola vykonaná vozidlom Opel Vectra s priemernou spotrebou 6,5l benzínu na 100 km. Pri základnej náhrade za 1 km - 0,183 € a cene benzínu 1,42 €/l, predstavuje náhrada cestovného 45,70 €, z čoho pripadá na vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a žalovaného 2. po 1/3, teda 15,23 €.

Strata času predstavuje 6 začatých polhodín po 13,01 €, spolu 78,06 €, z čoho na vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a žalovaného 2. pripadá po 1/3 teda 26,02 €.

Vedľajšiemu účastníkovi tak patrí náhrada trov právneho zastúpenia v sume 172,78 € + 23,59 € + 39,03 € + 15,23 € + 26,02 €, spolu 276,65 €.

Žalovanému 1. tak patrí náhrada trov právneho zastúpenia v sume 110,572 € + 15,23 € + 26,02 €, spolu 151,822 €.

Žalovanému 2. tak patrí náhrada trov právneho zastúpenia v sume 172,78 € + 23,59 € + 39,03 € + 15,23 € + 26,02 €, spolu 276,65 €.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka a žalovaných 1. a 2. vyčíslil trovy konania na sumu 594,61 €. Súd má za to, že celková náhrada trov konania, ktoré má platiť žalobca túto sumu nemôže presiahnuť.

Súdom vyčíslená náhrada trov konania predstavuje celkom sumu 705,122 €. Úspešní žalovaní a vedľajší účastník požadujú celkom o 15,66 % menej ako požadovať mohli, preto súd náhradu trov konania pre každého z nich v tejto výške krátil a

- vedľajšiemu účastníkovi tak patrí náhrada trov konania vo výške 233,30 €,

- žalovanému 1. tak patrí náhrada trov konania vo výške 128 €,

- žalovanému 2. tak patrí náhrada trov konania vo výške 233,30 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 2 vyhotoveniach na Okresný súd Revúca, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. a .

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.