Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-94-2012.pdf
PDF · 79.52 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/94/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Evy Malíkovej v právnej veci navrhovateľa: Slotraco, s.r.o., so sídlom Kolonáda Bojnice 944, Bojnice, IČO: 36 316 822, právne zastúpený JUDr. Ľubomírom Messingerom, advokátom, so sídlom L. XX, F. F., proti odporcovi: R. M., bytom N. T. XXX, právne zastúpený JUDr. Petrom Jančim, advokátom, so sídlom J. ul. XXX, N. Y., v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 18.588,59 Eur s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu odporcu na zaplatenie 21.900,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/22/2009-179 zo dňa 30. novembra 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu, vo výroku, ktorým žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia oproti povinnosti žalobcu vydať motorové vozidlo vyhovel a vo výroku, ktorým zamietol vzájomný návrh odporcu, p o t v r d z u j e .
Ostatných výrokov odvolaním nenapadnutých sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti o nároku navrhovateľa na zaplatenie úroku z omeškania z istiny 18.558,59 Eur vo výške 8 % ročne od 13.5.2005 do zaplatenia. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 12.281,75 Eur oproti povinnosti navrhovateľa vydať osobné motorové vozidlo zn. Audi Quatro 2,5 TDi, číslo karosérie WAUZZ4DZ4M123971, číslo technického preukazu 440107, evidenčné číslo PD 019 BI. Vo zvyšnej časti nárok navrhovateľa zamietol. Zamietol vzájomný návrh odporcu na zaplatenie 21.900,- Eur. Rozhodnutie o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na čas po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že dňa 13.5.2005 bola medzi navrhovateľom ako podnikateľom - právnickou sobou a odporcom ako fyzickou osobou - nepodnikateľom uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bolo sporné osobné motorové vozidlo. Dohodnutá kúpna cena predstavovala sumu 370.000,- Sk. Nepovažoval za preukázané tvrdenia odporcu, že kúpnu zmluvu uzatváral konateľ navrhovateľa Ing. M. F. vo svojom mene, nie v mene navrhovateľa. K tomuto skutkovému zisteniu dospel po vyhodnotení okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu spornej kúpnej zmluvy prihliadajúc na obsah jej písomných vyhotovení, ktorými disponovali obe zúčastnené strany. Ďalej zistil, že prevádzané osobné motorové vozidlo bolo v roku 2004 odcudzené vo Weidene, následne k nemu mal nadobudnúť kúpnou zmluvou vlastnícke právo U. A. ako právny predchodca odporcu. Tým, že nadobudol odcudzené motorové vozidlo, nestal sa ani on jeho vlastníkom a nemohol ho platne previesť kúpnou zmluvou na odporcu. V súvislosti s touto skutočnosťou okresný súd zdôraznil, že kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka ako predávajúci môže platne uzavrieť zásadne len vlastník veci, pretože len on je oprávnený s vecou disponovať.
Na základe týchto skutočností okresný súd ustálil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je absolútne neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka a navrhovateľovi tak vzniklo právo na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny oproti povinnosti vydať predmetné motorové vozidlo odporcovi. Výšku bezdôvodného obohatenia ustálil sumou 12.281,75 Eur, o ktorú sa majetok navrhovateľa zmenšil vo vzťahu k odporcovi v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy. Povinnosť navrhovateľa vydať vozidlo žalobcovi viazal na skutočnosť, že toto mu bolo policajnými orgánmi Nemeckej republiky vrátené. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobného návrhu v časti príslušenstva žalovaného nároku podľa § 96 O.s.p. konanie čiastočne zastavil. Vzájomný návrh odporcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré u navrhovateľa vzniklo z dôvodu užívania predmetného motorového vozidla, zamietol ako nedôvodný. Poukazoval na skutočnosť, že odporca nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, preto nemal oprávnenie s ním disponovať ani ho užívať, a preto mu ani nemohla vzniknúť ujma, ktorej náhrady sa vo vzťahu k navrhovateľovi domáhal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že návrh navrhovateľa bude v celom rozsahu zamietnutý a jeho vzájomnému návrhu bude vyhovené. Zároveň si uplatňoval trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal, že prvostupňový súd na základe zisteného skutkového stavu nesprávne právne vec posúdil. Poukázal na to, že motorové vozidlo nadobúdal v dobrej viere od predchádzajúceho vlastníka U. A.. Okresný súd na uvedenú okolnosť však žiadne ním navrhnuté dokazovanie nevykonal. Zdôraznil, že závery rozhodovania súdov ostatných rokov dávajú väčší dôraz na dobromyseľnosť nadobúdateľa veci v prípade opakovaných prevodov vlastníckeho práv i napriek tomu, že predchádzajúce prevody trpia vadami, ktoré robia tieto právne úkony neplatnými. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd sa nezaoberal pasívnou legitimáciou v tom smere, či na strane odporcu nemal byť žalovaný aj U. A.. Ďalej odporca namietal správnosť záverov okresného súdu, ktorými odôvodnil zamietnutie jeho vzájomného návrhu. Namietal, že nebol dostatočne zohľadnený fakt užívania sporného motorového vozidla navrhovateľom viac ako 4 roky, z dôvodu ktorého sa hodnota vozidla znížila. Preto ak by mal navrhovateľovi vrátiť kúpnu cenu, mala by byť uvedená okolnosť pri stanovení jej výšky zohľadnená. Na záver svojho odvolania odporca uviedol, že rozsudok sa v odôvodnení nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie a z titulu ktorého je nepreskúmateľný a zmätočný.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru prvostupňový súd v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a s jeho rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožnil.
V súvislosti s obsahom podaného odvolania odporcu považuje krajský súd za nutné uviesť, že odporca v ňom síce uviedol, že napáda správnosť všetkých výrokov rozhodnutia prvostupňového súdu. Z obsahu podaného odvolania je však nepochybné, že nenamieta správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorým bolo konanie o časti žalobného nároku zastavené a vo výroku, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý. Krajský súd tak vychádzajúc z obsahu podaného odvolania v súlade s ust. § 41 ods. 2 O.s.p. ustálil, že smerovalo voči výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu čiastočne vyhovené a výroku, ktorým bol vzájomný návrh zamietnutý.
Následne krajský súd preskúmal vec v rozsahu ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu čiastočne vyhovené a ktorým bol vzájomný návrh odporcu zamietnutý, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Výroku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené a výroku, ktorým bol vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietnutý, sa nedotýkal.
Odporca v podanom odvolaní poukazoval na „závery judikatúry z ostatných rokov“, ktoré dávajú do popredia ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci od nevlastníka oproti ochrane skutočného vlastníka takto prevádzanej veci. Táto námietka však v súvislosti s prejednávanou vecou nie je dôvodná. Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky Pl.ÚS 78/06, na ktoré poukazoval odporca, nevychádza zo zhodných skutkových okolností, ako prejednávaná vec. Judikatúra, na ktorú odporca poukazuje, sa zaoberala prípadom, keď medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená zmluva platne a k jej zrušeniu došlo z dôvodu odstúpenia od zmluvy. Vzťah medzi zmluvnými stranami sa v takomto prípade môže
prejaviť iba medzi týmito stranami a nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré v dobrej viere nadobudli vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom takejto zmluvy. Týmto sa vykladali teda účinky odstúpenia od prvej kúpnej zmluvy v prípade po sebe idúcich ďalších zmlúv o prevode vlastníctva s ohľadom na vlastnícke právo posledných nadobúdateľov. Uvedenou problematikou sa však nezaoberal len Nález Ústavného súdu Českej republiky, na ktorý poukazoval odporca, ale aj ďalšie rozhodnutia tohto orgánu, na ktoré reflektovala následne aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky a jej závery sú zhrnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 31 Odo 1424/2006 zo dňa 9.12.2009. Závery tohto rozhodnutia nekorešpondujú s názorom odporcu prezentovaným v podanom odvolaní. Naopak uvádzajú, že nie je dôvod na zmenu doteraz ustáleného názoru nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, z ktorého záveru dôsledne vychádzal aj prvostupňový súd.
V tejto súvislosti teda nebolo potrebné, aby sa okresný súd bližšie zaoberal skúmaním dobromyseľnosti odporcu pri nadobudnutí sporného motorového vozidla od nevlastníka U. A..
Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa výšky priznaného bezdôvodného obohatenia. Rozsah vydania bezdôvodného obohatenia upravuje ust. § 458 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska rozsahu obohatenia, ktoré má byť vydané, je rozhodujúci stav v čase, kedy bolo obohatenie nadobudnuté. Nie je dôležité, či a v akom rozsahu obohatenému ešte nejaký prospech zostal. Rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa odvíja od toho, aký majetkový prospech získal obohatený v čase, keď ho neoprávnene získal, pritom nie je rozhodujúce, aká majetková ujma je toho, na úkor ktorého sa obohatil. Okresný súd preto postupoval správne, pokiaľ rozhodol o povinnosti odporcu vrátiť navrhovateľovi kúpnu cenu, ktorú mu tento zaplatil z titulu neplatnej kúpnej zmluvy. Výšku kúpnej ceny odporca v podanom odvolaní nenamietal. Rovnako považoval odvolací súd za správny, záver okresného súdu o nedôvodnosti nároku, ktorého sa domáhal odporca vzájomným návrhom. V podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s obsahom ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Ďalej za nedôvodnú považoval námietku odvolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Tento len všeobecne, bez bližšej konkretizácie, namietal celkovú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré následne vysvetlil.
Krajský súd, vzhľadom na postup okresného súdu, ktorý podľa § 151 ods. 3 O.s.p. si ponechal rozhodovanie o trovách konania na čas po právoplatnom skončení veci, nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, o nich rozhodne v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. prvostupňový súd.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .