Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoCsp/40/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, B., o zaplatenie 11 453,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 20. januára 2022, č.k. -228, v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.07.2022, č.k. -256, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.07.2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.07.2022 súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.453,06 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 8.891,69 eur od 09.10.2020 do 16.11.2020, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 8.811,39 eur od 17.11.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 11.453,06 eur s príslušenstvom, keďže jeho právny predchodca uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mu poskytol úver, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v mesačných splátkach. Následkom nesplácania úveru riadne a včas právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Vzhľadom na to, že žalovaný dlžnú sumu nevrátil, žalobca sa obrátil na súd. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, až 4, , , Uviedol, že zmluvu uzatvorenú medzi pôvodným veriteľom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľskú. Najskôr sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, na platné postúpenie pohľadávky žalobcovi musel splniť podmienky podľa zákona o bankách. Pôvodný veriteľ mohol svoju pohľadávku v celom rozsahu postúpiť na žalobcu iba v prípade, ak platne pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Súd skúmal platnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom a konštatoval, že pôvodný veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru v súlade so zákonnými ustanoveniami. Ďalej súd posudzoval, či úver mohol byť zosplatnený v kontexte splnenia povinnosti právneho predchodcu žalobcu pri posudzovaní bonity žalovaného. S poukazom na ust. o spotrebiteľských úveroch uviedol, že veriteľ nemôže pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru v prípade, ak nekonal s odbornou starostlivosťou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že v prípade, že úver je poskytnutý na splatenie iného jedného alebo viacerých úverov poskytnutých podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných

úverov alebo navýšených úverov, veriteľ nie je povinný s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť veriteľa splácať úver (§ 7 ods. 24 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch). Úver bol žalovanému poskytnutý na splatenie úveru od B. D., A. vo výške 10.000 eur, pričom celková čiastka, ktorú mal žalovaný na tento úver uhradiť bola 19.147,73 eur. V čase uzatvorenia zmluvy s pôvodným veriteľom by na úver od B. D., A. zostávalo pri riadnom splácaní splatiť 18.430 eur, v prípade, ak by Poštová banka, a.s. požadovala iba splatenie istiny, išlo by o sumu 7.910 eur. Pôvodný veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 9.570 eur, teda poskytnutý úver vôbec, resp. výrazne neprevyšoval výšku refinancovaného úveru. Keďže sa jednalo o tzv. refinancovaný úver podľa § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle zákona sa na pôvodného veriteľa nevzťahovali ust. § 7 ods. 19 až 23 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré sa práve týkajú výpočtu ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Preto súd považoval za preukázané, že pôvodný veriteľ si pred poskytnutím úveru žalovanému splnil zákonnú povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Súd následne preskúmal splnenie podmienok na platné postúpenie pohľadávky a konštatoval, že boli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky, preto mal aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú. Ďalej súd uviedol, že zmluva uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je zmluva spotrebiteľská. Žalovaný namietal, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie údaju podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže v zmluve absentuje údaj, aká časť z výšky splátky ide na istinu, aká časť na úroky a aká časť na prípadné zvyšné poplatky. Túto obranu vyhodnotil súd prvej inštancie ako nesprávnu, vzhľadom na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej splátka nemusí byť takto rozčlenená. Náležitosť zmluvy je splnená v prípade, ak zmluva obsahuje výšku a počet splátok, čo považoval súd v tomto prípade za splnené. Zároveň súd uviedol, že zmluva obsahuje všetky ostatné obligatórne náležitosti, v prípade absencie ktorých by sa poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalovaný absenciu iných náležitostí nenamietal. Z predložených dôkazov nebolo sporné, že pôvodný veriteľ so žalovaným zmluvu uzatvorili, žalovaný úver čerpal, úver riadne a včas nesplácal a došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Nakoľko v konaní nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalovaný si svoju povinnosť vrátiť poskytnutý úver riadne a včas splnil, súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.453,06 eur. Vzhľadom k tomu, že je žalovaný so zaplatením dlžnej sumy v omeškaní, priznal súd žalobcovi popri istine aj zákonný úrok z omeškania. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže žalobca mal v spore úplný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že veriteľ mal povinnosť pred poskytnutím spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca v konaní nepreukázal, že by si pôvodný veriteľ pred poskytnutím úveru overoval jeho schopnosť splácať úver v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade, že si veriteľ nesplní túto povinnosť, nemôže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). Poukázal na to, že súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vyhlásenie o predčasnej splatnosti úveru považuje za platné, nakoľko pôvodný veriteľ nebol povinný pred poskytnutím úveru posudzovať jeho schopnosť splácať úver. S týmto záverom nesúhlasí. Ustanovenie § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktoré súd poukázal, vstúpilo do platnosti až dňa 01.01.2017, t.j. po uzatvorení zmluvy (zmluva uzatvorená 08.08.2016). V čase uzatvorenia zmluvy, teda v čase, keď mal pôvodný veriteľ povinnosť posudzovať jeho bonitu, ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch neexistovalo. Súd prvej inštancie tak použil právnu normu, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy neexistovala, nebola platná a účinná. Naviac z ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva záver, že by sa na veriteľa nevzťahovala povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukázal na to, že ak súd uviedol, že nakoľko sa aplikuje § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch, tak má za preukázané, že pôvodný veriteľ si pred poskytnutím úveru žalovanému splnil zákonnú povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver, ide o tvrdenie zmätočné a nejasné. Súd prvej inštancie bližšie nezdôvodnil, na základe akých dôkazov mal za preukázané, že si pôvodný veriteľ splnil svoju zákonnú povinnosť posúdiť jeho schopnosť splácať úver. Nestotožnil sa so súdom prvej inštancie v tom, že boli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky a aktívna vecná legitimáciu žalobcu je daná. Vzhľadom na skutočnosť, že vyhlásenie pôvodného veriteľa o predčasnej splatnosti úveru je neplatné pre rozpor s ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pohľadávka pôvodného veriteľa zo zmluvy nebola v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky splatná, a preto zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 08.10.2020 je neplatná a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný. Podľa jeho názoru súd tiež nesprávne posúdil, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Pôvodný veriteľ hrubo porušil

svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Namietal taktiež, že súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.891,69 eur od 09.10.2002 do 16.11.2020. Nezdôvodnil, na základe čoho priznal žalobcovi úrok z omeškania už od 09.10.2002, teda za obdobie 14 rokov pred uzatvorením zmluvy. Dodal, že považuje rozsudok za nezákonný a nepreskúmateľný aj preto, že súd bez ďalšieho zdôvodnenia priznal žalobcovi okrem istiny 8.811,39 eur aj riadny úrok vo výške 2.275,87 eur a ostatné príslušenstvo vo výške 248,16 eur. Nie je zrejmé, za aké obdobie priznal žalobcovi riadny úrok, ani z čoho pozostáva príslušenstvo vo výške 248,16 eur. Takýmto postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov konania, alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalobca. Poukázal na to, že súd skúma vecnú legitimáciu aj bez návrhu. Pokiaľ sa súd k vecnej legitimácii nevyjadril, neznamená to, že sa ňou v konaní nezaoberal. Uviedol, že stotožňuje s napadnutým rozsudkom, žiadal ho potvrdiť s tým, že je potrebné opraviť dátum (rok), odkedy je priznaný úrok z omeškania vo výroku I.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa a 380 ods. 1 , bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.07.2022, je potrebné podľa zrušiť a podľa vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

6. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa okrem iného právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. K porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nedostatočným odôvodnením rozsudku, nedávajúcim odpoveď na podstatné argumenty sporovej strany, ktoré tak spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

7. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (, ) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

8. V danej veci žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho argumentáciu ohľadom toho, že právny predchodca žalobcu neposudzoval jeho bonitu pri poskytovaní úveru. Nesúhlasil s aplikáciou § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože uvedené ustanovenie bolo do právneho poriadku vložené novelou účinnou až odo dňa 01.01.2017, pričom k uzatvoreniu úverovej zmluvy došlo skôr, už dňa 08.08.2016. Mal za to, že právny predchodca žalobcu jeho bonitu riadne neposudzoval, na základe čoho nemohol byť úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch zosplatnený, preto žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia. Žalovaný bol tiež toho názoru, že úver je bezúročný a bez poplatkov s poukazom na hrubé porušenie povinnosti pri posudzovaní jeho bonity právnym predchodcom žalobcu.

9. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci súd prvej inštancie aplikoval ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch retroaktívne, teda neprípustne. Je pravdou, že zmluvu o úvere uzatvoril právny predchodca žalobcu a žalovaný dňa 08.08.2016 a ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vložené do tohto zákona až neskôr, novelou účinnou odo dňa 01.01.2017.

10. Súd prvej inštancie preto mal aplikovať prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2017, konkrétne ust. § 25i ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého platí, že ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2017 sa spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. januárom 2017; vznik týchto vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2017 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2016. Práve vznik úverového vzťahu, ku ktorému sa viaže posudzovanie bonity poskytovateľom úveru, sa mal riadiť predpismi účinnými do 31.12.2016. Uvedené zodpovedá aj základnej logike, podľa ktorej by nebolo opodstatnené požadovať od poskytovateľa úveru, aby v čase poskytovania úveru overoval bonitu spotrebiteľa spôsobom, ktorý zavedie zákonodarca do právneho poriadku až neskôr.

11. Odvolací súd zároveň uvádza, že ani aplikácia ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch vykonaná súdom prvej inštancie by neobstála, nakoľko uvedené ustanovenie iba vylučovalo pri refinancovanom úvere (s ďalšími podmienkami stanovenými zákonom) ustanovenia odsekov 19 až 23 toho istého ustanovenia. Tie sa ale týkajú úpravy limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nevylučujú tak posudzovanie bonity pri refinancovanom úvere podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. To napokon zodpovedá aj priamo ustanoveniu § 7 ods. 40 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ustanoveniami odsekov 19 až 39 nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 1, 16 až 18. Odsek 1 práve upravuje posudzovanie bonity.

12. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné, aby súd prvej inštancie skúmal, či právny predchodca žalobcu posudzoval bonitu žalovaného pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). Ak by túto povinnosť porušil, nemohlo dôjsť k zosplatneniu úveru (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) Uvedené by malo následne vplyv na posudzovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (ak by nedošlo k zosplatneniu úveru, nesvedčala by žalobcovi aktívna vecná legitimácia, pretože bankovú pohľadávku možno postúpiť iba vtedy, ak je splatná - viď § 92 ods. 8 zákona o bankách).

13. Súd prvej inštancie však uviedol vzájomne rozporný záver, keď na jednej strane aplikoval § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch (podľa ktorého zrejme mal za to, že bonitu žalovaného právny predchodca žalobcu posudzovať nemusel) a na druhej strane uviedol, že mal za „preukázané, že pôvodný veriteľ si pred poskytnutím úveru žalovanému splnil zákonnú povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ (obe tvrdenia prezentované v bode 50. in fine napadnutého rozsudku); pričom odvolací súd vyššie konštatoval, že aplikácia ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch nebola správna.

14. Preto zostalo posúdiť tvrdenie súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu riadne posudzoval bonitu žalovaného. K tomuto záveru súd prvej inštancie neuviedol konkrétnu argumentáciu. Z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako sa súd vyrovnal s obranou žalovaného, ktorý namietal, že povinnosť posudzovať jeho bonitu právny predchodca žalobcu porušil.

15. Pritom neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie mal vedomosť zo spisu, že žalovanému bolo poskytnutých 9 úverov rôznymi bankovými i nebankovými inštitúciami (č.l. 77 spisu). Na podklade tohto zistenia a po vykonanom pojednávaní súd prvej inštancie dopytoval tieto inštitúcie o poskytnutie zmluvnej dokumentácie a informácie o zisťovaní bonity v prípade týchto iných úverov (č.l. 134). Súd prvej inštancie takto získal 3 úverové zmluvy, z ktorých vyplynulo, že v roku 2015 (rok pred uzatvorením úverovej zmluvy v prejednávanom spore) deklaroval žalovaný príjem na úrovni 650 až 700 eur. V žiadosti o poskytnutie úveru (č.l. 87) žalovaný deklaroval svoj príjem na úrovni 1.600 eur, pričom zamestnávateľa deklaroval žalovaný totožného. Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej inštancie nevysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu riadne posudzoval bonitu žalovaného a napadnutý rozsudok je tak nepreskúmateľný.

16. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné, aby vynaloženie odbornej starostlivosti veriteľ hodnoverne preukázal (§ 15 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch).

17. Na základe týchto skutočností odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením podľa a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť popri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu, pričom svoju pozornosť zameria na preverenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu v otázke posudzovania bonity žalovaného.

19. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže podľa rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).