Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_ZA-15Sa-21-2022.pdf
PDF · 158.95 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-15Sa/21/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudcom JUDr. Lukášom Kolibábom, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., bytom E. XXX/XX, F., právne zastúpený: RYBÁR advokát s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Andreja Kmeťa 11, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 1197-2/2022- BA zo dňa 24.2.2022, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina rozhodnutím č. 10863/2021-ZA-DvN zo dňa 29.11.2021, ako orgán verejnej správy prvého stupňa, príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“) rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na jeho prácu ako slovenského občana pre taliansku bankovú skupinu Intesa Sanpaolo v Maďarsku a v Slovinsku s pracovnými zmluvami uzatvorenými vždy na dobu určitú (po dobu dvoch alebo troch rokov s možnosťou predĺženia o jeden rok). Mal za to, že jeho pracovná situácia v zahraničí nebola stabilná. Jeho rodina žila striedavo na Slovensku a v zahraničí, čo riešil pravidelnými cestami služobným autom na naše územie, kde ako rodina bývali vo vlastnej nehnuteľnosti. Uvádzal, že o dávku v nezamestnanosti nepožiadal v Slovinsku, nakoľko príslušný slovinský úrad práce odmietol jeho registráciu po ukončení manažérskej zmluvy ku dňu 31.7.2021 z dôvodu vypršania prechodného pobytu v Slovinsku, ktoré bolo udelené iba na obdobie trvania manažérskej zmluvy. Povaha a náplň jeho práce bola projektová, s obmedzeným trvaním a následným plánom vrátiť sa na Slovensko.
3. Rozhodnutím č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.2.2022 žalovaná, ako orgán verejnej správy príslušný na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. podľa § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaná citovala ustanovenia § 104 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z., čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 (ďalej aj ako ,,základné nariadenie“), čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej aj ako ,,vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia.
4. Žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na to, že podľa informačného systému Sociálnej poisťovne bol navrhovateľ – žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1.8.2021. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola elektronicky postúpená Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 10.8.2021. Uviedla, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 1.8.2017 do 31.7.2021, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu žalobca pracoval v posudzovanom období na území iných členských štátov Európskej únie – Slovinska a Maďarska.
5. Príslušná slovinská inštitúcia osvedčila žalobcovi vo formulári SED U002 nasledovné údaje: v bode 4 - obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti – od 1.8.2018 do 31.7.2021 – zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia, v bode 6.1 – dôvod ukončenia zamestnania – uplynutie platnosti zmluvy.
6. Príslušná maďarská inštitúcia osvedčila žalobcovi vo formulári SED U002 nasledovné údaje: v bode 4 – obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti – od 10.12.2012 do 31.7.2018 – zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia. V bode 6.1 – dôvod ukončenia zamestnania – uplynutie platnosti zmluvy.
7. Žalovaná ďalej uviedla, že nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných členských štátov EÚ, bol orgán verejnej správy prvého stupňa povinný posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 nariadenia č. 883/2004. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Slovinska a Maďarska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaná ďalej uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa - žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti postúpenej orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 10.8.2021 a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručenom dňa 25.10.2021.
8. Ďalej žalovaná poukázala na to, že orgán verejnej správy prvého stupňa spísal zápisnicu so žalobcom bez jeho osobnej účasti na diaľku – elektronicky dňa 23.11.2021 a to z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením vírusového ochorenia. Žalobcovi tak bola poskytnutá možnosť uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôkazy relevantné na posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na území Slovenskej republiky počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí, ktorú možnosť žalobca aj využil.
9. Žalovaná uviedla, že bydlisko dotknutej osoby je v zmysle č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami.
10. Do pozornosti dala žalovaná Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, zo dňa 12.6.2009, z ktorého okrem iného vyplýva, že už by viac nebolo prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobcove blízke osoby – manželka a tri deti sa spolu s ním zdržiavali na území Slovinska. Žalovaná zdôraznila, že v danej veci boli celková dĺžka pobytu cca 8,5 roka, stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od r. 2012 (Slovinsko, Maďarsko), prítomnosť manželky a troch detí v zahraničí, zdieľanie spoločnej domácnosti s blízkymi osobami na území
Slovinska, absolvovanie školskej dochádzky detí v Slovinsku, daňová povinnosť naposledy v Slovinsku vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti: deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodiny, zachovanie finančných produktov, členstvo v neziskovej organizácii D. E., absolvovanie komisionálnych skúšok detí, vlastníctvo nehnuteľnosti v podiele 1/2 na Slovensku, zachovanie trvalého pobytu, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala za preukázané, že žalobca sa počas výkonu zárobkovej činnosti naposledy v Slovinsku tam dlhodobo zdržiaval, býval spolu s blízkymi osobami – manželkou a deťmi, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Slovinska. Všetky tieto skutočnosti preukazujú premiestnenie a vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania na území Slovinska.
11. S poukazom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Slovinska a Maďarska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná poukázala aj na cieľ tohto nariadenia, ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Slovinska. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Žalobca uviedol ako dôvod, prečo si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte svojho posledného zamestnania, teda na území Slovinska po ukončení pracovného pomeru odmietnutie jeho registrácie príslušným slovinským úradom práce po ukončení manažérskej zmluvy ku dňu 31.7.2021 z dôvodu vypršania prechodného pobytu v Slovinsku, ktoré bolo udelené iba na obdobie trvania manažérskej zmluvy. Žalovaná uviedla, že žalobca sa slobodne rozhodol po dobu 3 rokov žiť a pracovať na území Slovinska, preto bolo v jeho záujme počas výkonu zárobkovej činnosti na tomto území pamätať a aj na zabezpečenie po ukončení tejto činnosti splnením kritérií vyžadovaných na danom území. Poukázala aj na to, že žiadne ustanovenie základného nariadenia ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná, pričom účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobca preukázal naposledy platenie poistenia v nezamestnanosti na území Slovinska a preto si mal prioritne požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Slovinska. Neuplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti z akéhokoľvek dôvodu nemôže byť samo o sebe dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, t.j. v štáte kde nebolo odvádzané poistné na postenie v nezamestnanosti. Taktiež uviedla, že pojem ,,trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom ,,bydlisko“. Do pozornosti dala v tejto spojitosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Žalovaná k tvrdeniu žalobcu, že povaha a náplň jeho práce bola projektová s obmedzeným trvaním a následným plánom vrátiť sa na Slovensko poukázala na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a konštatovala, že v danej veci nevznikli pochybnosti o mieste bydliska žalobcu a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018.
12. Pokiaľ sa týka pravidelných návratov žalobcu na územie Slovenska (3-5 krát za mesiac, cez víkendy, štátne sviatky, dovolenky a niekedy aj počas týždňa) žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté pri posudzovaní bydliska žalobcu. Uvedené však s ostatnými preukázanými skutočnosťami jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že jeho pracovná situácia v zahraničí nebola stabilná (pracovné pomery uzatvorené vždy na dobu určitú) žalovaná poukázala na to, že žalobca mal v predchádzajúcom období uzatvorený pracovný pomer na území Maďarska v trvaní cca 5,5 roka, pričom uvedené obdobie bolo osvedčené ako súvislá a nepretržitá doba a pracovný pomer žalobcu naposledy na území Slovinska v dĺžke 3 rokov nie je možné vyhodnotiť ako nestabilitu zamestnania žalobcu v zahraničí.
13. Podľa žalovanej v danej veci bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (cca 8,5 roka), aj situácia žalobcu čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od r. 2012 /Slovinsko, Maďarsko/, prítomnosť manželky a troch detí v zahraničí, zdieľanie spoločnej domácnosti s blízkymi osobami na území Slovinska, absolvovanie školskej dochádzky detí v Slovinsku, daňová povinnosť naposledy v Slovinsku, deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodiny, zachovanie finančných produktov, členstvo v neziskovej organizácii D. E., absolvovanie komisionálnych skúšok detí, vlastníctvo nehnuteľnosti v podiele 1/2 na Slovensku, zachovanie trvalého pobytu) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Slovinsku nezachoval.
14. Proti tomuto rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajskom súde v Žiline správnu žalobu z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. c), d), e) S.s.p. Poukázal na to, že v danej veci bol rozhodujúci správny výklad a aplikácia čl. 1 písm. j) základného nariadenia v nadväznosti na čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Uviedol, že k aplikácii čl. 11 vykonávacieho nariadenia môže správny orgán pristúpiť len vtedy, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, uvedené však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Správny orgán neodcitoval úplne znenie čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá žiadna komunikácia príslušného orgánu Slovenskej republiky s orgánom úradu práce Slovinska ohľadne určenia bydliska žalobcu pre posúdenie centra záujmu žalobcu v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 61 základného nariadenia. Nebolo vôbec vykonané dokazovanie, na zistenie, či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009. Rovnako správny orgán pochybil, keď odmietol skúmať úmysel žalobcu v zmysle ods. 2 čl. 11 vykonávacieho nariadenia napr. výsluchom žalobcu. Uvedeným správne orgány porušili povinnosť zistiť skutkový stav v zmysle § 195 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Správny orgán takto uprednostnil svoje vlastné subjektívne hodnotenie kritérií ako silnejšie pred úmyslom žalobcu, na skúmanie ktorého bol povinný v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Z obsahu napadnutého rozhodnutia sa taktiež nedá zistiť, ako sa správny orgán vysporiadal s tvrdením žalobcu v odvolaní, že príslušný slovinský úrad práce odmietol jeho registráciu ku dňu 31.7.2021 z dôvodu vypršania prechodného pobytu v Slovinsku. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalobca vykonával vysoko kvalifikovanú prácu v zahraničí (v tom čase nemal možnosť túto prácu vykonávať na území Slovenska) nemôže byť na jeho ujmu.
15. Žalobca ďalej uviedol, že je nesporné, že počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí mal stabilné väzby na území Slovenska, nakoľko mal tu rodičov, vlastnú nehnuteľnosť, deti navštevovali povinnú školskú dochádzku, pravidelne chodil na Slovensko, trávil tu dovolenky, má tu priateľov. Jeho pracovnú situáciu v zahraničí nie je možné hodnotiť ako stabilnú, v tomto smere nemožno brať do úvahy celkovú dobu trvania pracovného pomeru žalobcu v zahraničí, ale skutočnosť, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú. Na uvedené bolo naviazané aj ubytovanie žalobcu, ktoré taktiež nemožno hodnotiť ako stabilné. Posudzovať v tomto smere v neprospech žalobcu prítomnosť jeho manželky a maloletých detí u žalobcu v zahraničí je neprijateľné. V neposlednom rade je dôležitá aj skutočnosť, že sa žalobca vrátil na územie Slovenska, v mieste výkonu práce v zahraničí neudržiaval žalobca žiadne blízke vzťahy, nemal záujem v tejto krajine zostať, čo vyplýva aj z toho, že žil len v podnájme. Žalovaná sa nedostatočne vysporiadala aj s otázkou pravidelných návratov žalobcu na Slovensko. Poukázal na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti jej činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale je vhodné vziať do úvahy aj charakter zamestnania. Poukázal aj na to, že pracovný pomer neskončil z jeho podnetu, tento nebol obnovený z dôvodu na strane zamestnávateľa. Odôvodnenie rozhodnutia žalovanej je nepresvedčivé pokiaľ sa týka odôvodnenia bydliska, resp. centra záujmu. S poukazom na uvedené navrhol zrušenie tak rozhodnutia žalovanej ako i orgánu verejnej správy prvého stupňa. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe primárne zopakovala argumentáciu uvedenú v žalobou napadnutom rozhodnutí. Uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených formulárov, údajov uvedených v žiadosti žalobcu, jeho vyhlásení, zápisnici ako i údajov vyplývajúcich zo všetkých písomných
dokumentov predložených žalobcom, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. Orgán verejnej správy prvého stupňa v danej veci namiesto ústneho vypočutia pristúpil k spísaniu zápisnice so žalobcom z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením vírusového ochorenia bez jeho osobnej účasti ,,na diaľku – elektronicky“. Bola mu tak za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci poskytnutá možnosť uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôkazy relevantné na poúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. Žalobca pritom takto doplnené údaje aj zaslal a o vykonanie ďalších dôkazov nežiadal. Žalovaná ďalej aj s poukazom na § 196 ods. 6 druhej vety zákona č. 461/2003 Z.z. uviedla, že v danej veci dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhoval žalobca, čo neznamená, že nesprávne vyhodnotila všetky dostupné informácie. V nadväznosti na to sa žalovaná odvolala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR okrem iných aj napr. sp.zn.9Sžsk/88/2020 zo dňa 30.11.2021, v ktorých sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Ďalej žalovaná v súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uviedla, že v danej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska a preto zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl.11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu o potrebe skúmať jeho úmysel v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uviedla, že úmysel dotknutej osoby a najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu sa považuje za rozhodujúci iba vtedy ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1 nevedie k určeniu skutočného bydliska, čo nebol daný prípad. V tejto spojitosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018. Nie je preto relevantné, aké dôvody viedli žalobcu k zmene jeho rozhodnutia a teda k vráteniu na Slovensko ani to, že nemal nikdy úmysel ostať žiť na území Slovinska. Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu o tom, že v jeho prípade nešlo o stabilnú pracovnú situáciu v zahraničí, pričom poukázala na skutočnosti, z ktorých pri určovaní tohto kritéria vychádzala. Rovnako mala za to, že bolo dostatočne prihliadnuté aj na rodinnú situáciu žalobcu počas jeho pobytu v zahraničí, ako aj na pravidelné návraty na územie Slovenskej republiky, vrátane trávenia dovolenky. Taktiež mala za to, že i vlastníctvo nehnuteľnosti žalobcu na Slovensku bolo zohľadnené a to v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na dôvod, pre ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku – odmietnutie registrácie príslušným slovinským úradom práce z dôvodu vypršania prechodného pobytu žalobcu v Slovinsku – žalovaná uviedla, že žiadne ustanovenie základného nariadenia ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Mala za to, že občania pracujúci v zahraničí by pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti na Slovensku mali pamätať na to, že v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajú právnym predpisom tej krajiny, v ktorej pracujú/pracovali. Žalobca sa slobodne rozhodol po dobu troch rokov žiť a pracovať na území Slovinska, preto bolo v jeho záujme počas výkonu zárobkovej činnosti na tomto území pamätať aj na zabezpečenie po ukončení tejto činnosti splnením kritérií, vyžadovaných na danom území. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/76, išlo o vec posudzovanú podľa Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71, ktoré bolo účinné do 30.4.2010 a preto na uvedený rozsudok nebolo možné prihliadať. Vzhľadom na uvedené navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
17. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej k žalobe v celom rozsahu zotrval na skutkovom a právnom odôvodnení podanej žaloby a v podrobnostiach naň odkázal. Podľa názoru žalobcu žalovaná v podanom vyjadrení iba citovala časti ňou označených súdnych rozhodnutí, ktoré však nemožno paušálne aplikovať bez zohľadnenia špecifík prejednávanej veci. Mal za to, že žalovaná nezohľadnila všetky relevantné skutočnosti a nezaobstarala si všetky potrebné podklady pre náležité posúdenie týchto okolnosti. Žalobca preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti na území iných štátov Európskej únie a za toto obdobie mu nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti iným štátom Európskej únie. Poukázal na jednotlivé články základného nariadenia a vnútroštátnu právnu úpravu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej ohľadom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j., že nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou slovinskou inštitúciou a žalovanou, keď mal za to, že v tomto smere medzi nimi ani neprebehla žiadna komunikácia. Z tohto dôvodu postupovala žalovaná nesprávne, keď sa nezaoberala ani úmyslom žalobcu, resp. dôvodmi, ktoré ho viedli k presťahovaniu. V ďalších bodoch sa v zásade pridržal svojej žalobnej argumentácie, keď nesúhlasil so závermi žalovanej pokiaľ sa týka vyhodnotenia: dĺžky a trvalosti
prítomnosti na území dotknutých členských štátov, situácie dotknutej osoby vrátane povahy osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, rodinného stavu a väzieb, vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti, bytovej situácie. Žiadal preto napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.
18. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.
19. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu podľa § 199 a nasl. S.s.p. Zohľadnil skutočnosť, že predmetná vec je konaním v sociálnej veci a nebol viazaný výlučne len žalobnými bodmi podľa § 203 ods. 2 S.s.p. Správny súd prejednal vec na pojednávaní dňa 25.8.2023 a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 190 S.s.p. zamietnuť.
20. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) S.s.p., správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
24. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.2.2022, ktorým podľa § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina č. 10863/2021-ZA-DvN zo dňa 29.11.2021, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia č. 883/2004 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
25. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
26. Podľa čl. 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
27. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
28. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
29. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.
30. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
31. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
32. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
33. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
34. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
35. Podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
36. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
37. Správny súd úvodom poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Slovinsku, resp. Maďarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle čl. 1 písm. j) v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
38. V danej veci žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Vo veci rozhodujúce orgány verejnej správy pri posudzovaní otázky zachovania centra záujmov pritom vychádzali z údajov obsiahnutých vo formulári SED U002 postúpenom elektronicky Sociálnej poisťovni dňa 10.11.2021, resp. formulári SED U002 postúpenom Sociálnej poisťovni elektronicky dňa 12.10.2021, v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, postúpenej Sociálnej poisťovni dňa 10.8.2021, vo vyhlásení žalobcu ako žiadateľa doručenej tomuto orgánu dňa 25.10.2021, ako i zápisnice spísanej so žalobcom elektronickou formou - mailom dňa 23.11.2021.
39. Z uvedených podkladov vyplynulo, že žalobca sa zdržiaval na území Maďarska od decembra 2012 do júla 2018. Následne v období od augusta 2018 do júla 2021 sa zdržiaval na území Slovinska. Celková doba zdržiavania sa žalobcu na území uvedených štátov tak predstavovala cca 8,5 roka. Pokiaľ sa týka zohľadnenia povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, najmä miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy z predložených podkladov vyplynulo, že žalobca v predchádzajúcom období pracoval na území Maďarska po celú dobu u jedného zamestnávateľa G. H. I.. a to v období od 10.12.2012 do 31.7.2018. Podľa potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 20.7.2018, bol pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú a ukončený bol uplynutím trvania pracovnej zmluvy. Žalobca vo vyhlásení uviedol, že na území Slovinska bol po celú dobu zamestnaný u jedného zamestnávateľa - H. A. E. J. a to v čase od 1.8.2018 do 31.7.2021 na dobu určitú, ako riaditeľ úverového odboru. Pracovný pomer bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy. Z vyhlásenia zároveň vyplynulo, že žalobca sa v medziobdobí medzi pracovnými pomermi zdržiaval na Slovensku, pričom počas posledného pobytu v zahraničí si hľadal prácu na Slovensku. Podľa názoru správneho súdu zdržiavanie sa žalobcu v zahraničí a to v dĺžke cca 8,5 roka možno vyhodnotiť ako dlhodobé. Rovnako aj jeho pracovné pôsobenie v Maďarsku, resp. dĺžku a trvanie jeho pracovného pomeru v Slovinsku možno považovať za pracovné pôsobenie dlhodobého charakteru s primárnym zameraním od r. 2012 na zahraničný pracovný trh. Na pracovný pomer žalobcu, ktorý bol dohodnutý vždy na dobu určitú síce možno nazerať aj ako na časovo obmedzené trvanie pracovného pomeru, avšak do úvahy bolo nutné vziať skutočnosť, že v prípade žalobcu, či už v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti v Maďarsku, resp. Slovinsku išlo o výkon pracovnej činnosti u jedného zamestnávateľa, pričom jednotlivé pracovné pomery na seba nadväzovali. Otázku stability pracovnej situácie nie je možné vyvodzovať iba zo samotného uzatvorenia zmluvy na dobu určitú alebo neurčitú, ale je daná všeobecne napr. aj tým, či zamestnanie zodpovedá kvalifikácii a predstavám žiadateľa a pod. Tento záver podľa názoru správneho súdu nemohlo zvrátiť ani tvrdenie žalobcu o tom, že si počas posledného pobytu v zahraničí hľadal prácu na Slovensku, nakoľko toto tvrdenie nedoložil relevantnými dôkazmi, pričom túto skutočnosť v žalobe ani nerozporoval. Uvedené zistenia tak nesvedčia v prospech tvrdenia žalobcu, že nešlo o stabilnú pracovnú situáciu, ale podporujú správnosť záverov orgánov
verejnej správy o stabilite pracovného pôsobenia žalobcu v zahraničí, spojenej s jeho dlhodobou orientáciou na zahraničný pracovný trh.
40. Pokiaľ sa týka posúdenia rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu z obstaraných dokladov vyplynulo, že žalobca je ženatý. Žalobca vo vyhlásení uviedol, že v zahraničí sa zdržiaval s manželkou K. C. a ich troma deťmi – synom D. C. nar.XXXX, dcérou L. C. nar. XXXX a synom M. C. nar. XXXX. E. D. a dcéra L. absolvovali povinnú školskú dochádzku na území Slovinska a na Slovensku absolvovali iba komisionálne skúšky z predmetov, ktoré neabsolvovali v zahraničí (predložil vysvedčenia detí). Manželka žalobcu sa podľa vyhlásenia striedavo zdržiavala v zahraničí a na Slovensku (na našom území bola na materskej dovolenke a na rodičovskej dovolenke, poberala rodinné prídavky). Na Slovensku je jeho manželka konateľkou a vlastníčkou firmy E. N., E., registrovanej od roku XXXX, o čom bol predložený výpis z obchodného registra. Žalobca taktiež v zápisnici uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí sa na Slovensku nachádzala blízka rodina (rodičia, brat, švagor, svokra, synovec, švagriná). Na Slovensko sa podľa vyhlásenia vracal 3-5 krát za mesiac cez víkendy a štátne sviatky, dovolenky, niekedy aj počas týždňa, cestoval služobným autom – tankoval na služobnú tankovaciu kartu. Na Slovensku má uzatvorené životné poistenie v N. – E. B. N. F. O. P. B., využíva služby mobilného operátora a má zriadený bankový účet v C. H.. V súvislosti s vykonávaním nezárobkovej činnosti bolo zistené, že žalobca je od roku 2011 členom neziskovej organizácie D. E., o čom predložil potvrdenie. Pokiaľ sa týka bytovej situácie žalobcu, predovšetkým toho, či je táto situácia stabilná – žalobca v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. V Slovinsku podľa zápisnice býval v podnájme v rodinnom dome spolu s blízkymi osobami – manželkou a deťmi, keď sa zdržiavali na ich území, s ktorými tvorili spoločnú domácnosť. Ubytovanie bolo pre žalobcu zabezpečené jeho zamestnávateľom a počas celého pobytu v zahraničí ubytovanie nemenil. V Slovinsku bol prihlásený na prechodný pobyt. Žalobca na Slovensku vlastní nehnuteľnosť určenú na bývanie - byt v podiele 1/2, ktorý nadobudol od manželky darovaním v r. XXXX. Vo vyhlásení uviedol, že počas návratov zo zahraničia, ako aj po návrate na Slovensko býval a býva vo vlastnom byte. Na Slovensku má s celou rodinou zachovaný trvalý pobyt. Taktiež bolo zistené, že žalobca bol naposledy zamestnaný na území Slovinska, a preto daňové povinnosti si plnil na tomto území.
41. V súvislosti s vyhodnotením vyššie popísaných zistení orgánov verejnej správy považoval správny súd (a napokon i orgány verejnej správy rozhodujúce vo veci) za podstatnú skutočnosť, že žalobca sa počas rozhodnej doby zvyčajne zdržiaval so svojou manželkou a deťmi, ktorých možno považovať za najbližších príbuzných žalobcu, v inom členskom štáte, a teda najbližšie rodinné väzby bolo potrebné považovať za udržané v zahraničí. Išlo nepochybne o také usadenie žalobcu v inom členskom štáte, ktoré bolo v rozhodnom čase spojené aj s vytvorením spoločnej domácnosti. Bytovú situáciu žalobcu na území iného členského štátu bolo možné vyhodnotiť ako stabilnú a primeranú výkonu povolania. Ubytovanie formou podnájmu v inom členskom štáte pritom nemožno považovať za neštandardné, či vylučujúce vytvorenie centra záujmu v rozhodnom čase. Berúc do úvahy nielen to, že žalobca býval v podnájme nepretržite, ale predovšetkým s manželkou a deťmi možno konštatovať, že žalobca si v tomto smere centrum záujmov preniesol mimo Slovenska. Na uvedenom závere podľa názoru správneho súdu nemení nič ani skutočnosť, že ubytovanie žalobcu s manželkou a deti formou podnájmu bolo viazané na trvanie pracovnej zmluvy žalobcu, keď ako už bolo uvedené išlo o kontinuálne ubytovanie t.j. bez toho, aby dochádzalo k jeho zmene. Daňové povinnosti si žalobca plnil v Slovinsku a teda aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam a nie v Slovenskej republike. Tento záver nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe rodinných väzieb, vlastníctva nehnuteľnosti, uzatvorenia životného poistenia v N. – E. B. N. F. O. P. B., využívanie služieb mobilného operátora, zriadenie bankového účtu v C. H., či členstvo v neziskovej organizácii D. E., s ktorým žalobca ani nespájal nutnosť jeho zdržiavania sa v rozhodnom čase na území Slovenska. Vlastníctvo či využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu, pričom bankový účet či iné finančné produkty v Slovenskej republike nemajú so strediskom záujmov a bydliskom súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.
42. Pokiaľ žalobca uvádzal, že počas jeho pobytu v zahraničí sa na Slovensku nachádzala jeho blízka rodina (rodičia, brat, švagor, svokra, synovec, švagriná), táto skutočnosť síce môže nasvedčovať určitému blízkemu vzťahu žalobcu k uvedeným osobám, ku ktorým môže mať či už právne, ako aj morálne záväzky. V prípade žalobcu však aj napriek frekvencii ním uvádzaných návratov na územie Slovenska nič nenasvedčovalo tomu, resp. žalobca ani neuvádzal, že by dôvodom týchto návratov
na Slovensko bola napr. odkázanosť týchto osôb, či iné dôvody, ktoré by boli nezlučiteľné s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do zahraničia. Uvedené preto nepostačuje ako dôkaz zachovania jeho bydliska na Slovensku. Samotná skutočnosť, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti - bytu na Slovensku a že počas návratov zo zahraničia ako aj po návrate na Slovensko býva v tejto nehnuteľnosti taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobcu na Slovensku počas jeho pobytu v zahraničí. Návrat žalobcu do nehnuteľnosti za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do zahraničia. K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku je potrebné uviesť, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodrážajúci realitu.
43. K poukazu žalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Silvana Di Paolo, C-76/76, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností, správny súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len „Nariadenie č. 1408/71“) vytvorilo systém koordinácie vnútroštátnych režimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zaviedlo pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú právnu úpravu. Tieto ustanovenia mali za cieľ nielen zabrániť tomu, aby dotknuté osoby zostali bez ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, ktorá by sa na nich uplatnila, ale ich cieľom zároveň bolo zabezpečiť, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak zabránilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z neho mohli vyplynúť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Wencel, C-589/10, prípadne Luijten, C-60/85). Aj keď základné nariadenie má za cieľ modernizovať a zjednodušiť koordinačné pravidlá pre vnútroštátne právne úpravy sociálneho zabezpečenia, zachovalo si rovnaké ciele, ako sú ciele Nariadenia č. 1408/71. V tejto súvislosti systém zavedený Nariadením č. 1408/71 používal bydlisko ako jedno z kolíznych kritérií uplatniteľnej právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Wencel, C-589/10, bod 48). Rovnako to platí pri základnom nariadení. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie autonómny a vlastný význam (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Swaddling, C-90/97, bod 28). Ako Súdny dvor Európskej únie rozhodol vo veci Nariadenia č. 1408/71, ak právna situácia osoby môže spadať pod právnu úpravu viacerých členských štátov, pojem členský štát, v ktorom má osoba bydlisko, sa vzťahuje na štát, v ktorom má osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza obvyklé centrum jeho záujmov (pozri rozsudky Hakenberg, C-13/73, bod 32, alebo už zmieňovaný Swaddling, bod 29 a Wencel, bod 49). Pre potreby uplatnenia základného nariadenia osoba nemôže mať súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov (rozsudok Wencel, bod 51), pričom sa predpokladá, že sa v rámci tohto nariadenia miesto bydliska poistenej osoby nutne odlišuje od miesta jej pobytu. Zároveň súd dodáva, že zoznam skutočností, ktoré treba zohľadniť pri určení miesta bydliska osoby, ako bol vypracovaný judikatúrou, je v súčasnosti upravený v článku 11 Vykonávacieho nariadenia s tým, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. Je preto potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. V nadväznosti na uvedené žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.9Sžso/35/2012, avšak toto rozhodnutie nebolo možné bez ďalšieho aplikovať na danú vec, nakoľko vychádzalo z iných skutkových okolností a pokiaľ žalobca s poukazom naň argumentoval, tým, že posudzovanie centra záujmov nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, k tomu správny súd uvádza, že zo strany orgánov verejnej správy rozhodujúcich vo veci žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti boli vzaté do úvahy aj ďalšie okolnosti, ktoré dotvárali celkový obraz o prenesení centra záujmov žalobcu v rozhodnom období mimo Slovenska, t.j. kritérium dĺžky a stability zamestnania žalobcu v zahraničí nebolo vyhodnocované ako jediné, či pre posúdenie veci rozhodujúce.
44. Ďalej správny súd poukazuje na to, že v predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou slovinskou inštitúciou a žalovanou. Slovinská inštitúcia
bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná slovinská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Slovinsku. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. Zo skutkového stavu pritom vyplýva, že príslušná inštitúcia v Slovinsku žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznala a samotný žalobca tento stav nerozporoval. Pokiaľ žalobca namietal, že príslušný slovinský úrad práce odmietol jeho registráciu a to z dôvodu uplynutia doby platnosti prechodného pobytu v Slovinsku, ktorý bol viazaný na trvanie jeho manažérskej zmluvy, správny súd uvádza, že dôvody, pre ktoré si žalobca nemohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v Slovinsku sú pre účely rozhodovania v predmetnej veci irelevantné a samé o sebe nemajú vplyv na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Aj na uvedené pritom žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovala (str. 6 a 7 napadnutého rozhodnutia).
45. Správny súd sa nemohol stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že žalovaná mala hodnotiť úmysel žalobcu a dôvod jeho pobytu v zahraničí. Úmysel žalobcu, resp. jeho tvrdenie, že v zahraničí zotrvával iba dočasne a chcel sa vrátiť na Slovensko, toho času nie je relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Správny súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia) - pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017.
46. Z článkov 61, 62 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu centrum záujmov (bydlisko) na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by táto výnimočná situácia nastala, t. j. že si počas výkonu zamestnania v zahraničí bydlisko na Slovensku zachoval.
XX. Podľa názoru správneho súdu orgány verejnej správy vykonali dostatočné dokazovanie, a to aj napriek tomu, že neuskutočnili výsluch žalobcu. Žalovaná zvolila uvedený postup aj vzhľadom na opatrenia, prijaté v rámci preventívnych opatrení, spojených so šírením vírusového ochorenia. V zápisnici podpísanej žalobcom pritom žalobca vyhlásil, že uviedol všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie jeho bydliska počas jeho pobytu a výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, pričom vykonanie ďalších dôkazov, napr. výsluch osôb ani nenavrhoval. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku v nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) a nie je naň právny nárok. Pokiaľ skutkové okolnosti jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, potom je výsluch účastníka nadbytočný. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej činnosti kasačného súdu napr. sp.zn.7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.9.2022. V prejednávanej veci orgány verejnej správy riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci, vychádzajúc primárne zo všetkých skutočností uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
48. Správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nie je nepreskúmateľné a ani arbitrárne. Žalovaná sa dostatočne rozhodujúcimi otázkami zaoberala, pričom platí, že nie na každú námietku musí dať rozhodujúci orgán odpoveď, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie významné.
49. Z uvedených dôvodov správny súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovanej a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie ako aj postup, ktorý im predchádzal, za správne, súladné s príslušnými právnymi predpismi, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.
50. O náhrade trov konania správny súd rozhodol za aplikácie § 167 ods. 1, § 168 S.s.p. bez použitia § 175 S.s.p.. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania. Správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania žalovanej pri aplikácii § 168 a contrario, pretože neboli splnené podmienky (výnimočnosť) na náhradu trov konania, žalovaná si ich ani neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1, 2 S.s.p.). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon nestanovuje inak (§ 443 S.s.p.). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 S.s.p.). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 ods. 2 S.s.p.). Náležitosti kasačnej sťažnosti sú vymedzené v ust. § 445 S.s.p. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1 S.s.p. Dôvody kasačnej sťažnosti sa vymedzia spôsobom uvedeným v ust. § 440 ods. 2 S.s.p. Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Podľa § 449 ods. 1, 2 S.s.p. sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatila ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), a ak je žalovaným centrum právnej pomoci.