Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_5C-151-2009.pdf
PDF · 172.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/151/2009
Rozhodnutie
Okresný súd Námestovo samosudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou v právnej veci žalobcu: Jozef Klimčák - TEPODOP, so sídlom 028 01 Zábiedovo 233, IČO: 33 245 975, právne zastúpený advokátom Mgr. Gabrielom Vonsom, advokátska kancelária so sídlom Mieru 282, Námestovo, proti žalovanému: Q. Y., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom S. hrdinov XXXX/X-X, S. Y., právne zastúpený advokátom JUDr. Pavlem Novotným, advokátska kancelária so sídlom Dolný Kubín, Radlinského č. 47, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením a o vzájomnom návrhu o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z a m i e t a .
II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému sumu 4410.07 Eur spolu s 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 268,87 Eur od 01.02.2009 do zaplatenia, 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 01.03.2009 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 1.4.2009 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 01.06.2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 01.07.2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,50 Eur od 01.08.2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 591,- Eur od 1.9.2009 do zaplatenia, 10,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 298,27 Eur od 11.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 432,23 Eur od 01.04.2009 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 425,27 Eur od 1.5.2009 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 621,43 Eur od 1.5.2009 do zaplatenia, to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšnej časti súd vzájomný návrh žalovaného z a m i e t a .
IV. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajší súd dňa 31.8.2009 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným dňa 29.6.2009 je neplatné. Svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy je žalovaný zamestnaný u žalobcu od 15.9.2007, pričom ako deň nástupu do práce bol určený na deň 15.09.2007 a pracovný pomer žalovaného stále trvá. Listom zo dňa 29.06.2009, ktorý bol doručený jeho právnemu zástupcovi dňa 1.7.2009 mu bolo žalovaným oznámené, že vzhľadom na skutočnosť, že ako zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu a ani cestovné náhrady za obdobie od decembra 2008 do mája 2009 v lehote 15 dní od ich splatnosti, končí so žalobcom ako zamestnávateľom pracovný pomer v súlade s § 69 ods. 1 Zákonníka práce - okamžitým skončením. Ako zamestnávateľ nie si je vedomý, žeby žalovanému
dlhoval mzdu a náhradu cestovných náhrad za obdobie od decembra 2008 do mája 2009. Listom zo dňa 21.05.2009 ho žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval na zaplatenie mzdových nárokov, na čo reagoval listom zo dňa 23.06.2009, z obsahu ktorého je zrejmé, že má voči žalovanému vysporiadané všetky mzdové nároky a to aj nad rámec jeho zákonných povinností. Z uvedeného dôvodu neexistuje dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, a preto je pracovný pomer skončený neplatne. Listom zo dňa 23.06.2009 súčasne vyzval žalovaného, aby bezodkladne nastúpil do práce, čo sa však nestalo. Žalovaný tým hrubo porušuje pracovnú disciplínu. Následne dňa 28.8.2009 oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na vykonávaní dohodnutej práce podľa pracovnej zmluvy a opätovne ho vyzval na okamžité nastúpenie do práce, na čo žalovaný nereagoval.
O podanej žalobe a vzájomnom návrhu žalovaného o zaplatenie náhrady mzdy tunajší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 28.07.2011 č. k. XC/XXX/XXXX tak, že žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol, žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu mzdy 3071,98 Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania, ďalším výrokom vzájomný návrh žalovaného zamietol, žalobcu zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku 99,50 € a na zaplatenie trov štátu 67,20 €, žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku zo vzájomného návrhu v sume 284 € s tým, že rozhodnutie o trovách právneho zastúpenia si vyhradil do rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania podaného žalobcom a žalovaným bol rozsudok tunajšieho súdu rozhodnutím Krajského súdu zo dňa 30.03.2012 č. k. XCo/XXX/XXXX- XXX vyjmúc výrok, ktorým súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku zo vzájomného návrhu, zrušený a vrátený súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Právny zástupca žalobcu žiadal žalobe o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 29.06.2009 je neplatné, vyhovieť. Mal za preukázané, že žalovaný v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru mal v plnom rozsahu uhradenú mzdu a cestovné náklady, a preto nebol daný dôvod na okamžité ukončenie pracovného pomeru. Mzda a ostatné zložky boli uhradené žalovanému započítaním s preplatkom záloh, ktoré mu boli poskytované pri jednotlivých pracovných cestách. Tieto preplatky žalovaný do dnešného dňa riadne nevyúčtoval a nevrátil žalobcovi. Vzájomný návrh žalovaného, ktorým žiadal o zaplatenie mzdy za obdobie trvania pracovného pomeru, zaplatenia neuhradených cestovných nákladov, žiadal zamietnuť z dôvodu, že nárok nevznikol, resp. bol už uspokojený spôsobmi, ktoré boli v priebehu konania preukázané. Žalovaný v priebehu konania nepoprel skutočnosť, že počas trvania pracovného pomeru mu z poskytnutých záloh vznikali preplatky, ktoré si on účtoval na tzv. províziu z jázd, na ktorú však nemal zákonný nárok. Práve tieto preplatky žalobca vníma ako úhradu mzdy, v opačnom prípade by žalovaný už dávno namietal nevyplatenie mzdy podľa pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalovaného o inom odmeňovaní oproti tomu ako to bolo dohodnuté v písomnej pracovnej zmluvy považoval za účelové a neplatné, pretože ako sám tvrdí žalovaný, boli dohodnuté ústne. Pracovná zmluva bola písomná a jej prípadné dodatky v časti mzdových nárokov by museli byť tiež v písomnej forme. Navrhol, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným dňa 29.6.2009 je neplatné, vzájomný návrh žalovaného ako nedôvodný zamietol a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania.
Žalobca vo výpovedi uviedol, že žalovaný pracoval ako vodič a vykonával zahraničné pracovné cesty. Jedna cesta trvala cca 8-10 dní, pričom v januári nevykonal ani jednu pracovnú cestu, hoc ho telefonicky vyzýval, aby prišiel do práce, načo mu oznámil, že sa nachádza v Brazílii a nie je doma a keď sa ho opýtal akým spôsobom mu to oznámil ako zamestnávateľovi, žalovaný odpovedal, že aj tak pre neho nemal robotu. Vo februári vykonal dve prepravy do Ruska. Už pri poslednej preprave vznikli problémy, pretože žalovaný mal prevážať tovar zo Slovenska do Talianska odkiaľ sa mal presunúť do Rakúska a následne naložiť tovar a prepraviť do Moskvy. Pri tejto preprave mu žalovaný oznámil, že prepravu neuskutoční, hoci potreboval, aby preprava bola vykonaná ihneď. Až po hodinovom prehováraní žalovaný súhlasil, že pracovnú cestu vykoná, pritom nie je možné, aby ju vykonával iný vodič, pretože pre žalovaného sú do Ruska potrebné víza, ktoré vybavuje dva až tri týždne dopredu. Za vozidlo nemôže preto posadiť iného vodiča, ktorého napokon k dispozícii ani nemal. V januári žalovaný nevykonal ani jednu prepravu, vo februári vykonal jednu prepravu, na prelome februára a marca vykonal druhú prepravu a ďalšiu prepravu vykonal v mesiaci marec. Žalovaný sa vrátil dňa 27.03.2012, potom žalovaný neprišiel ani do práce. Keď ho aj telefonicky vyzýval na nástup do práce oznámil, že prepravu už vykonávať nebude. Mal pre neho nakládku, ktorá sa mala vykonať asi tak za 4-5 dní, ale na základe oznámenia žalovaného,
začal zháňať iného vodiča a vybavovať víza na svoju osobu. Bolo to v čase poslednej pracovnej cesty vykonanej žalovaným a keď následne sa naskytla ďalšia preprava, ktorú napokon žalovaný odmietol vykonať, vykonal ju sám. Nebol si istý, či v tomto období zamestnával aj iného vodiča, ale zrejme áno, lebo mal pojazdné dve vozidlá, na ktorých sa vykonávali pracovné cesty. V mesiaci december 2008 vykonal žalovaný asi jednu pracovnú cestu v čase od 02.12.2008 do 11.12.2008. Ďalšie cesty vykonal v roku 2009 ako už bolo uvedené. Bol ochotný prideľovať žalovanému prácu kedykoľvek, pretože stále má prácu, ale v súčasnosti ju vykonáva sám.
Mzda za prácu sa vyplácala na základe príjmových pokladničných dokladov, iným spôsobom mzdu nevyplácal. Bola dohodnutá minimálna mzda a okrem toho žalovanému patrili aj diéty podľa právnych prepisov. Na základe pokladničných dokladov sa vyplácala mzda a záloha na mzdu, pokiaľ žalovaný vykonal pracovné cesty, vždy dostal na jej náklady peniaze v hotovosti, pretože v súvislosti s pracovnou cestou bolo potrebné uhrádzať náklady na naftu, poplatky a ostatné prepravné náklady. Tieto peniaze na pracovnú cestu sa nikdy nevydávali na základe pokladničného dokladu. Vyúčtovanie pracovnej cesty vykonal sám žalovaný, ktorý vypísal konkrétne tlačivo, urobil vyúčtovanie. Konkrétne na tzv. karte odberu (napríklad na čl. 80) je uvedené číslo stazky, ktoré je zhodné s vyplneným vyúčtovaním pracovnej cesty, pričom na každom tlačive - karte odberu je uvedené, aké peniaze v hotovosti žalovaný prevzal, hoc to nie je potvrdené jeho podpisom a na druhej strane žalovaný sám uviedol rozpis jednotlivých mien peňazí, ktoré použil na úhradu výdavkov spojených s pracovnou cestou. Zostatok, ak nejaký bol, sa prenášal vždy do druhej pracovnej cesty. Jedna preprava stojí približne od 1000 Eur do 1500 Eur, a preto každý vodič musí mať nejaké peniaze v hotovosti.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že už januári pre neho nemal prácu, pretože v Rusku sú začiatkom januára sviatky, a preto sa začína nakladať tovar okolo 10.01 príslušného roku, aby od 13. a nasledujúcich dní boli v Rusku. Žalovaný jednoducho v tom období odišiel do Brazílie, a preto nemal koho na pracovnú cestu poslať. Prácu mal aj ponuky na prepravu, ktoré však nemohol akceptovať pre správanie sa žalovaného, ktorý bol mimo územia SR. Je pravdou, že nemal celoročnú povolenku na prepravu, ale začal ju pre žalovaného vybavovať. Mal však jednorazovú povolenku, ktorá mu umožňuje vykonať konkrétnu pracovnú cestu. Vydávajú sa dva druhy povoleniek, jedna je celoročná tzv. CEMT a druhá je jednorazová, všetky sa vystavujú na firmu, aby mohla so svojím vozidlom vstúpiť na územie danej (inej) krajiny. Povolenie CEMT vydáva ministerstvo a slúži na prepravu do rôznych krajín bez obmedzenia a na nakladanie tovaru v tretích krajinách, pričom jednorazové povolenie slúži na konkrétnu cestu s naložením tovaru len v SR. Pokiaľ sa vykonáva pracovná cesta do Ruska je potrebné jednak povolenia na tranzit cez Bielorusko a jednak do Ruska. Na túto povolenku môže vykonať len jednorazovú prepravnú cestu. S povolenkami nebol žiaden problém.
K uplatnenému nároku na náhradu škody uviedol, že žalovaný si je vedomý, že mu spôsobil škodu pri škodovej udalosti - dopravnej nehode, ktorú zapríčinil, pričom zrejmé dostal mikrospánok, pretože na diaľnici pri 90 km/hod. vyletel z cesty mimo diaľnicu. Chcel preto, aby mu uhradil 10%-né krátené poistného plnenia na tovare, pretože mal poistený len tovar. Vozidlo nebolo poistené aj keď vinou žalovaného bolo rozbité a nepojazdné. Žalovaný mu prisľúbil, že mu uhradí nejakú časť škody, čo však neurobil. Príčinou dopravnej nehody spôsobenej žalovaným bol jeho spánok, ktorú skutočnosť sám žalovaný oznámil. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že príčinou bol šmyk, ktorý dostal s vozidlom, táto skutočnosť nebola zistená, bola tam rovná cesta a bolo trochu popršané, preto žalovaný nemohol dostať šmyk.
Ďalej na otázky uviedol, že je zaregistrovaný na ČESMAD a zároveň aj na Krajskom úrade - odbor dopravy v Banskej Bystrici, a preto keď má záujem o kúpu jednorazovej povolenky príde na krajský úrad, vypýta si tlačivo, ktoré vyplní a požiada o vydanie povolenky, za ktorú zaplatí. Nechodí na Krajský úrad za účelom každej jednej prepravy, ale vzhľadom na to, že vykonáva prepravu do Ruska kúpi si napr. 8ks povoleniek do Bieloruska na tranzitnú prepravu a 8ks povoleniek do Ruska. Jedna povolenka stála do Bieloruska cca 500 Sk a Ruská stála okolo 250 Sk. Oproti tomu povolenie CEMT je na celý rok a stojí 10 000 Sk v súčasnosti cca 330 Eur, teda CEMT povolenie je pre neho ekonomiky výhodnejšie ako jednorazové povolenie, ktoré mu na požiadanie krajský úrad môže vydať kedykoľvek. Peniaze dané na prepravu v hotovosti sa zaznamenali na tlačive, pričom zostatok vyúčtovania sa vždy prenášal na ďalšiu pracovnú cestu, čo je zrejmé aj z predložených listinných dôkazov. Je pravdou, že posledný výdavkový pokladničný doklad bol vystavený v mesiaci december 2008 a v roku 2009 takýto doklad vystavený nebol.
Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu ohľadom vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietnuť pre jej nedôvodnosť. Bolo preukázané, že žalobca nevyplatil žalovanému mzdu ani náhradu mzdy za obdobie 12/2008 - 07/2009, a preto bol žalovaný oprávnený okamžite skončiť uvedený pracovný pomer z dôvodu uvedeného § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V danej súvislosti doplnil, že dôkazné bremeno ohľadom zaplatenia miezd, resp. náhrady mzdy stíhalo žalobcu a tento uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal. Splatnosť mzdy bola podľa § 129 ods. 1 ZP, t.j. najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca tzn., že za mesiac apríl 2009 bola mzda splatná k 31.05.2009, kedy lehota na zaplatenie bola do 15.06.2009 a od 16.06.2009 do 16.07.2009 mohol žalovaný okamžite skončiť pracovný pomer za apríl 2009. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že je možné započítať vzájomné pohľadávky žalovaný uvádza, že táto možnosť je od 01.01.2009 vylúčená a to s ohľadom na znenie Zákonníka práce, konkrétne § 1 ods. 4 ZP, pričom žalobca ani nepreukázal, žeby vyplatil žalovanému sumu 11 254 €. Žalovaný namieta vyplatenie sumy 933,20 € dňa 15.09.2008, sumy 1 000 € dňa 15.11.2008 a sumy 1 000 € dňa 15.12.2008. Z tohto dôvodu žalovanému potom nemohli vzniknúť žiadne preplatky a žalovaný ani nikdy nesúhlasil s tým, aby prípadné preplatky boli započítané na jeho mzdu. Okrem toho z dôkazu predloženého žalobcom oboznámenom na pojednávaní vyplýva, že žalovanému nevznikali žiadne preplatky, naopak väčšinu ciest, resp. nákladov spojených s týmito cestami, musel uhradiť zo svojich finančných prostriedkov. Nie je preto možná argumentácia žalobcu, že vyplatené sumy mali byť zálohou na mzdu a v tejto súvislosti poukazujem na § 130 ods. 3 a 5 ZP, ktorý hovorí o preddavkoch na mzdu a o povinnosti zamestnávateľa vydať zamestnancovi písomný doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy a o vykonaných zrážkach a celkovej cene práce. Žalobca žalovanému za celý čas trvania pracovného pomeru žiaden taký doklad nevydal, z jeho strany ide iba o účelové, ničím nepodložené tvrdenie, nakoľko nepreukázal ani vyplatenie celkovej sumy 11 254,20 €. Okrem toho ani z doslovného znenia výdavkových pokladničných dokladov táto skutočnosť nevyplýva, pretože účelom vyplatenia jednotlivých súm boli iba jednotlivé pracovné cesty a nie úhrada mzdy alebo náhrady mzdy. Poukázal na ustanovenie § 130 ods. 1 ZP, v zmysle ktorého mzdu v cudzej mene možno vyplácať len ak to umožňuje tento zákon alebo osobitný predpis, pričom ZP (§ 128 ZP) to umožňoval iba v prípade, ak miesto výkonu práce bolo v cudzine, v danom prípade bolo miesto výkonu práce po celý čas na území SR. Žalobca tak skutočne nepreukázal, že by žalovanému od 12/2008 do 07/2009 vyplatil nejakú mzdu alebo náhradu mzdy, hoci pre neho žalovaný preukázateľne vykonal 4 cesty. Prístup žalobcu k žalovanému dokresľuje aj fakt, že dňa 14.04.2009 zaslal žalovanému návrh dohody o ukončení pracovného pomeru spätne k dátumu 31.01.2009 a to aj napriek tomu, že žalovaný pre neho v medzičase, t.j. od 01.01.2009 do 14.04.2009 vykonal tri pracovné cesty, pričom nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný už v januári nepracoval, nakoľko v januári bol žalovaný na dovolenke. Podpisom tejto dohody by žalovaný prišiel o možnosť domáhať sa vyplatená mzdových nárokov za uvedené obdobie. Z uvedeného súčasne vyplýva, že žalobca nemal pre žalovaného ani prácu, hoci je to jedna zo základných povinností zamestnávateľa, a preto ho stíha povinnosť platiť zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 142 ZP. Pokiaľ by žalovaný nenastúpil do práce ako uvádza žalobca, mohol s ním okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP. Okamžite s ním pracovný pomer nemohol ukončiť, nakoľko skutočne pre žalovaného nemal prácu, a preto ho ani nemohol vyzývať na nástup do práce, hoci bol žalovaný po celý čas pripravený do práce nastúpiť. K nástupu ho vyzval až vyjadrením zo dňa 22.06.2009, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené 29.06.2009 a kde bola súčasne aj výzva na dostavenie sa do práce na deň 30.06.2009. Dňa 29.06.0009 však žalovaný zaslal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru pre neplatenie mzdy. V tejto súvislosti dopĺňam, že žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v medziobdobí vyzýval žalobcu na doplatenie dlžnej mzdy, resp. náhrady mzdy. Za daných okolností navrhol, aby súd vyhovel v plnom rozsahu vzájomnému návrhu žalovaného zo dňa 19.05.2011 a zaviazal žalobcu zaplatiť mu sumu 4 735,26 € s príslušenstvom.
K žalobcom uplatnenej náhrade škody uviedol, že škodu, ktorú si voči nemu uplatňuje žalobca nespôsobil, nebola preukázaná ani výška škody, pričom zároveň uviedol, že škoda na tovare ani nevznikla, pretože takmer celý tovar bol doručený kupujúcemu. Pokiaľ ide o vyjadrenie poisťovne predložené žalobcom, toto nepovažoval (bez ďalších dôkazov) za relevantné. Mal za to, že nebol preukázaný ani protiprávny úkon, tzn. nie je zrejmé akú konkrétnu povinnosť mal žalovaný v čase nehody porušiť a za daných okolností nie je daná ani príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym úkonom. Súčasne nebolo preukázané ani zavinenie zamestnanca či už vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. Naviac žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody po uplynutí premlčacej lehoty (§ 106 OZ), preto v danej súvislosti žalovaný vzniesol námietku premlčania. Žalovaný ani nepovažuje vyjadrenie žalobcu uvedené v zápisnici zo dňa 24.06.2010 za "vykonanie" práva, ako to definuje § 100 ods. 1 OZ, nakoľko
uplatnením (vykonaním) práva sa rozumie podanie žaloby, pričom zároveň poukázal na skutočnosť, že od 01.01.2009 nie je v rámci pracovného práva prípustné započítanie žalobcom uplatnenej pohľadávky na náhradu škody, nakoľko ZP, ktorého výpočet spôsobu práv a povinností je uvedený taxatívne, takýto spôsob zániku práv a povinností nepozná a súčasne je vylúčená podporná aplikácia § 580 - 581 OZ.
Žalovaný vo výpovedi uviedol, že poslednú pracovnú cestu vykonal pre žalobcu dňa 27.03.2009 s tým, že sa vrátil o 18.00 hod. Viac pracovných ciest v roku 2009 nevykonal. Po tejto pracovnej ceste ho žalobca ani neoslovil, aby nastúpil na pracovnú cestu za účelom vykonania prepravy. Bol ochotný a pripravený pracovať a vykonať pracovné cesty prakticky doposiaľ, keby nedošlo k súdnemu sporu. Tvrdenia žalobcu považoval za nepravdivé a uviedol, že v roku 2009 vykonal tri pracovné cesty presne v období od 10.02.2009 o 18.00 hod a ukončil som ju 23.02.2009 o 10.00 hod. Druhú pracovnú cestu som vykonal 24.02.2009 o 08.00 hod. a ukončil ju 07.03.2009 o 22.00 hod. Tretiu pracovnú cestu som vykonal 09.03.2009 o 18.00 hod. a ukončil ju 27.03.2009 o 18.00 hod. V roku 2008 vykonal poslednú pracovnú cestu v čase od 02.12.2008 o 7.30 hod. do 11.12.2008 do 08.30 hod. Po poslednej pracovnej ceste 27.03.2009 mu žalobca asi tak za 1 - 2 dni zavolal, aby si prišiel po osobné veci, lebo pre neho nemá ponuku žiadnej práce, ktorú skutočnosť oznámil aj druhému vodičovi D. G.. Žalobcu v krátkom období na to telefonicky kontaktoval, aby nejakým spôsobom s nimi skončil pracovný pomer, načo mu žalobca oznámil, že dohodu o rozviazaní pracovného pomeru má v pošte. Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru mu bola aj zaslaná, ale v zmysle nej sa pracovný pomer mal skončiť dohodou ku 31.01.2009, s čím nesúhlasil, pretože pre žalobcu vykonal v roku 2009 vyššie uvedené pracovné cesty. Dohodu a zápočtový list, ktorý bol jej prílohou nepodpísal a žalobcovi to telefonicky oznámil. Určité obdobie mu žalobca nedal žiadnu ponuku práce a ani mu nevyplatil mzdu za rok 2009. Na nástup do práce ho vyzval písomne listom z konca júna 2009. Na uvedené reagoval okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia mzdy, následne bola podaná predmetná žaloba. Podľa pracovnej zmluvy bola dohodnutá mzda vo výške minimálnej mzdy. Okrem toho bola medzi nimi ústna dohoda o tom, že žalobca za každé "kolečko" (pracovnú cestu) vyplatí 15 % z fakturovanej ceny prepravy. Neskôr oznámil, že za každú pracovnú cestu vyplatí 500 €. Žalobcovi nikdy nepodpísal výplatnú listinu a ani mu neodovzdal výplatnú pásku. Sumy, ktoré prevzal na základe výdavkových pokladničných dokladov boli sumy vyplácané na základe ústnej dohody, t.j. ako 15 % z ceny prepravy a neskôr ako dohodnutých 500 € za pracovnú cestu. V žiadnom prípade to nebola záloha na mzdu alebo vyplatená mzda. Žalobca postupoval takýmto spôsobom, aby nemusel vykonávať odvody. Na pracovnú cestu prevzal hotovosť, ktorej výška je napísaná na karte odberu-na jej konci, pri položke "peniaze na prepravu prevzal". Pokiaľ mu zostal nejaký zostatok z predchádzajúcej pracovnej cesty bolo by to tam uvedené. Na druhej strane vyúčtovania je presne uvedené aké výdavky mu v súvislosti s pracovnou cestou vznikli a to položkovite podľa jednotlivých mien v Sk, v Eurách, a v rubľoch, pričom na tieto výdavky mal aj doklady, tzv. bločky a následne sú uvedené v ďalšom stĺpci výdavky, ktoré uhrádzal bez bločkov. V spodnej časti tohto vyúčtovania je uvedená konkrétna výška jednotlivých mien, do ktorej mal výdavky na pracovnú cestu. Okrem toho je tam tiež uvedené koľko peňazí v mene Euro (€) zmenil na ruble. Žalobca všetky výdavky na pracovnú cestu uznal, pričom neuznal za poslednú pracovnú cestu a to len tie, ktoré boli uhradené z jeho peňazí. V súvislosti s poslednou pracovnou cestou dňa 27.03.2009 mal výdavky, ktoré len v súhrnom zúčtovaní a písal ich pre vlastnú potrebu (nie sú rozpísané položkovite podľa charakteru jednotlivých výdavkov); jedná sa o ruble - 39 958, ktoré mal k dispozícii, keď zmenil peniaze, potom 38 020 rubľov vynaložil na výdavky a následne vynaložil ešte 2 600 rubľov, čiže zo svojho doplácal 662 rubľov. Ďalej mal k dispozícii 1 123,70 €, vynaložil 900 €, 445 € a 83 €, pričom zo svojich peňazí uhradil 304,3 €. Mal k dispozícii 17 PLN, uhradil 20 PLN, čiže doplatil 3 PLN. Mal k dispozícii aj hrivny (platba v Ukrajine) v sume 165, ktoré má naďalej u seba, a ktoré nepoužil. Hrivny mu zostali z predchádzajúcej pracovnej cesty. Málokedy sa stalo, že zostali nejaké peniaze, ktoré mu boli žalobcom vydané na pracovnú cestu, a preto následne sa tiež málokedy preniesli, zapísali a použili na ďalšiu (následnú) pracovnú cestu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že odmietol vykonávať pracovné cesty, alebo že bez jeho súhlasu odišiel na dovolenku. V januári 2009 zavolal žalobcovi, či bude mať pre neho nejakú pracovnú cestu, načo mu žalobca oznámil, že v januári nebude mať pre mňa žiadnu prácu, a preto s jeho súhlasom odišiel na dovolenku. Vrátil sa 29.01.2009, čo žalobcovi telefonicky oznámil a informoval, či bude mať pre neho ponuku nejakej práce - pracovnej cesty. Žalobca mu oznámil, že ponuka bude asi tak 4 - 5 dní. Oznámil mu, že prídem pre auto, pričom on mu zase oznámil, že uvedená ponuka práce sa nekoná. Až následne 10.02.2009 vykonal prvú pracovnú cestu. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že mal povolenie na prepravu, tzv. cemt-ku, ktorú je potrebné mať osobitne na tranzit do Ruska a na tranzit do Bieloruska. Žalobca Cemt-ku nemal, pretože čakal na jej povolenie. Pokiaľ žalobca vo výpovedi
tvrdil, že on odmietol vykonať cestu dňa 10.02.2009 bolo to z dôvodu, že mu na výdavky na pracovnú cestu poskytol sumu 600 €, ktorá nestačila ani na nákup pohonných hmôt a ani na výdavky spojené s diaľničnými poplatkami a okrem toho mu prikázal vykonať ju cez Rakúsko, Taliansko ku Švajčiarskym hraniciam a naspäť, na ktorú trasu nemal povolenie, resp. mal obmedzené Cemt. Cemt spočívalo v tom, že predmetným vozidlom, ktorým sa mala vykonať pracovná cesta, nemohlo vstúpiť na územie Rakúska. Nakoniec musel túto pracovnú vykonať a výdavky uhrádzal zo svojich peňazí. Všetky doklady z vyúčtovania pracovných ciest v roku 2009 odovzdal žalobcovi. Nesúhlasil s tým, že zapríčinil dopravnú nehodu, na základe ktorej si žalobca voči nemu uplatňuje nárok na náhradu škody. Uviedol, že jazdil na vozidle, ktoré nebolo v dokonalom technickom stave, ktorú skutočnosť potvrdil sám žalobca, keď jeden krát s ním vykonal pracovnú cestu. Technický stav mohol byť príčinou dopravnej nehody, ktorá sa stala na území Bieloruska kde príslušníci polície spísali záznam, on musel zaplatiť pokutu a vec bola vybavená. Nezisťovala sa príčina dopravnej nehody. Žalobca prišiel po vozidlo, odviezol ho a zrejme ho aj ihneď predal. Zrejme z dôvodu, aby sa k nemu nemohol dostať, pretože chcel zavolať súdneho znalca za účelom zistenia technického stavu vozidla a možnej príčiny vzniku dopravnej nehody. Žalobca si bol toho vedomí, pretože v opačnom prípade by mu nebol o nejaký čas zveril nové vozidlo. Tovar sa všetok odovzdal odberateľovi, ktorý si prišiel tovar pozrieť priamo na miesto nehody a tovar prevzal, keďže nezistil jeho poškodenie. Ináč by tovar neprevzal a dal by príkaz tovar odviesť späť. Náhradu škody uplatnenú žalobcom preto neuznal. Dňa 08.11.2007 sa vrátil z tejto pracovnej cesty potom, čo tovar preložili na druhé vozidlo, ktoré žalobca priviezol, a s ktorým pokračoval do miesta vykládky k odberateľovi. Dňa 15.11.2007 išiel na ďalšiu pracovnú cestu, na ktorej viezol nové obaly za poškodené obaly, ktoré sa poškodili pri dopravnej nehode (kartónové krabice). Z tohto je zrejmé, že tovar nebol poškodený ale boli poškodené len kartóny. Po privezení nových kartónov sa do týchto opätovne uložil nepoškodený tovar a takýto odberateľ prevzal. Pred dopravnou nehodou upozornil žalobcu na technický stav vozidla, že vozidlo nie je v poriadku, pretože pri naložení tovaru nesedí na ceste a tzv. "lieta", ktorú skutočnosť žalobca vedel, keďže mu to povedal pred cestou, ale poprosil ho, aby vykonal ešte jednu cestu, že viac s tým vozidlom jazdiť nebude. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že mal nastúpiť do práce dňa 15.09.2007 pretože už 07.07.2007 mu boli vydané platné víza do Ruska, pretože vykonal pracovnú cestu pre žalobcu, o čom súdu predložil originál cestovného pasu, z ktorého bol zistený uvedený dátum a udelenie víz. Žalobca taktiež nepredložil všetky výdavkové pokladničné doklady, predložil len doklady z roku 2008 a nepredložil z roku 2007. Žalobca mu nevyplatil ani tzv. vreckové, ktoré mu patrilo pri zahraničnej pracovnej ceste. Vypočítaval mu len tzv. diéty. Žalobca mu nevyplatil žiadnu mzdu. Sumy, ktoré mu poukázal na základe výdavkových pokladničných dokladov boli vyplatené na základe ústnej dohody najskôr vo výške 15 % z fakturovanej ceny prepravy a neskôr 500 € za jednu otočku. Nevedel uviesť, z akého dôvodu žalobca neuznal výdavky tzv. "bez bločkov", ktoré vynaložil pri poslednej pracovnej ceste, ktoré uhradil zo svojich peňazí, a ktorých vrátenia sa u žalobcu domáhal. Poskytol som mu pritom rozpis výdavkov obdobne ako na pracovných cestách v iných prípadoch. V okamžitom skončení pracovného pomeru v rámci výpovedného dôvodu žiadal zaplatenie mzdy aj za mesiac máj 2009, pretože so žalobcom bol stále v pracovnom pomere. Pokiaľ vo výpovedi uvádzal, že zo strany žalobcu bol písomne vyzvaný na nástup do práce mal na mysli písomnú výzvu zo dňa 23.06.2009 (čl. 12 - 14) uskutočnenú prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu, ktorá bola jeho právnemu zástupcovi doručená dňa 29.06.2009.
Súd vykonal dokazovanie v zmysle intencií uznesenia Krajského súdu v Žiline a vykonal opätovný výsluch účastníkov konania, vykonal dokazovanie výsluchom svedkov D. G. a C. I. a oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu, osobitne s pracovnou zmluvou zo dňa 14.7.2007, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 29.06.2009 (čl. 8) a ostatnými listinami tvoriacimi súčasť spisového materiálu , pričom zistil tento skutkový a právny stav:
Medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom bol pracovný pomer založený uzavretím písomnej pracovnej zmluvy z 14.07.2007 na dobu neurčitú, na základe ktorej bol žalovaný prijatý do pracovného pomeru, pričom ako deň nástupu do práce bol dohodnutý deň 15.09.2007 a ako druh práce bola dohodnutá pozícia vodiča (tu možno podotknúť, že pôvodné znenie pracovnej zmluvy uzatvorenej v ten istý deň bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 15.03.2008, ktorá skutočnosť bola zistená z výpovede žalovaného a listinného dôkazu čl. 111). Žalovaný ako zamestnanec žalobcu uvedený druh práce podľa pracovnej zmluvy aj vykonával, keď zväčša ako vodič uskutočňoval zahraničné pracovné cesty do Ruska. Predtým ako žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer okamžite, prostredníctvom splnomocneného zástupcu vyzval žalobcu ako svojho zamestnávateľa
listom zo dňa 21.05.2009 (čl. 10 -11 spisu) na vyplatene mzdových nárokov vyplývajúcich mu z pracovného pomeru uplatnených vo výške 3600,57 € a 262,40 USD. Na žalovaným uplatnený nárok reagoval žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu písomným podaním z 23.06.2009 (čl. 12-14 spisu) adresovaným právnemu zástupcovi žalovaného, z ktorého obsahu je zrejmé, že mzdové nároky žalovaného neuznáva a tieto považuje v celom rozsahu za uspokojené. Zároveň mu oznámil, že ku skončeniu pracovného pomeru, ktorý sa bezúspešne snažil ukončiť niektorým zo zákonných spôsobov nedošlo, a preto je žalovaný zamestnancom žalobcu. Mzdové nároky žalovaného žalobca neuspokojil, a preto žalovaný so žalobcom listom zo dňa 29.06.2009 (čl. 8 spisu) skončil pracovný pomer okamžite z dôvodu, že žalobca ako jeho zamestnávateľ mu nezaplatil mzdu a ani cestovné náhrady za obdobie od decembra 2008 do mája 2009. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 1.7.2009 (čl. 9 spisu) z dôvodu, že žalobca už dňa 17.6.2009 udelil plnomocenstvo svojmu splnomocnencovi na prijímanie doručovaných písomností a na jeho zastupovanie pri riešení nárokov z pracovného pomeru a veciach s tým súvisiacich proti žalovanému Q. Y.. Žalobca, ešte pred podaním tejto žaloby, kedy si spoločne so žalovaným voči sebe navzájom uplatňovali nároky z pracovného pomeru (vždy prostredníctvom svojich splnomocnencov) splnomocnil Mgr. Gabriela Vonsu na doručovanie písomností a na riešenie nárokov z pracovného pomeru a ako vyplýva zo znenia splnomocnenia aj vo veciach s tým súvisiacich proti žalovanému ako jeho zamestnancovi, z čoho súd výkladom dospel k záveru, že ho splnomocnil aj na doručovanie písomností obsahujúcich právne úkony smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru. Uvedené závery súdu podporujú aj tvrdenia samotného žalobcu, keď tento uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené jeho splnomocnencovi z dôvodu, že ešte predtým žalovaný prostredníctvom svojho splnomocnenca ho vyzval na doplatenie mzdových nárokov, následkom čoho sa obrátil na svojho zástupcu, ktorého splnomocnil na konanie vo všetkých úkonoch a na prijímanie doručovaných písomností udelením mu plnomocenstva dňa 17.06.2009. Žalobca a žalovaný ešte pred podaním žaloby o svojich nárok vyplývajúcich z pracovného pomeru komunikovali a písomnosti preberali prostredníctvom svojich splnomocnencov. Na základe uvedeného súd prijal záver, že ak žalovaný prostredníctvom svojho splnomocnenca doručil okamžité skončenie pracovného pomeru splnomocnencovi žalobcu, ktorý ho prevzal dňa 1.7.2009 a ako vyplýva z výpovede žalobcu, mal možnosť sa s nim oboznámiť formou prečítania jeho obsahu, išlo o kvalifikované doručenie, ktoré predpokladá Zákonník práce v ustanovení § 38 ods. 3. Nemožno nespomenúť ani skutočnosť, že žalobca zásielky žalovaného zasielané prostredníctvom jeho splnomocnenca na adresu žalobcu v dňoch 27.04.2009, 21.05.2009 a dňa 24.07.2009 neprevzal a tieto sa vrátili ako nedoručené späť v dňoch 19.5.2009, 10.6.2009 a dňa 18.8.2009. Napokon aj v týchto prípadoch ide o kvalifikované doručenie písomnosti, ktoré bolo zmarené opomenutím zamestnávateľa, ktorý si zásielku neprezval (§ 38 ods. 3 ZP).
K dôvodu, pre ktorý žalovaný so žalobcom ako jeho zamestnávateľom okamžite skončil pracovný pomer mal súd z výsluchu účastníkov a listinných dôkazov (čl. 159 - 164 a 174 - 179 spisu) zistené, že žalovaný vykonal v mesiaci december 2008 pracovnú cestu v čase od 02.12.2008 o 7.30 hod. do 11.12.2008 o 08.30 hod - vyúčtovanie pracovnej cesty č. 363377 (čl. 174 spisu). V roku 2009 vykonal tri pracovné cesty a to prvú pracovnú cestu v čase od 10.02.2009 o 18.00 hod. do 23.02.2009 o 10.00 hod - vyúčtovanie pracovnej cesty č. 363 381 (čl.175 - 176), druhú pracovnú cestu v čase od o 8.00 hod. dňa 24.02.2009 do 22.00 hod. dňa 07.03.2009 - vyúčtovanie pracovnej cesty č. 363 383 (čl. 177-178) a tretiu pracovnú cestu od 09.03.2009 o 18.00 hod. do 27.03.2009 o 18.00 hod. - vyúčtovanie pracovnej cesty č. 363 384 (čl. 178-179). Vykonanie pracovných ciest v uvedených dňoch potvrdil nielen žalovaný ale aj žalobca tým, že o nich predložil aj vyúčtovanie.
V nadväznosti na uvedené a v súlade s intenciami uznesenia krajského súdu bolo potrebné posúdiť, či žalovaný u žalobcu pracoval aj v mesiaci máj 2009, za ktorý by mu prislúchala mzda, ktorú žalobca ako jeho zamestnávateľ nevyplatil, čo bolo tiež dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ako už bolo vyššie konštatované žalovaný vykonal v roku 2009 poslednú pracovnú cestu s návratom dňa 27.03.2009, čoho dôkazom bola jednak výpoveď žalovaného a žalobcu, vyúčtovanie pracovnej cesty (čl. 177-178 a 269) a napokon aj jeho poznámkový blok predložený na pojednávaní. Viac pracovných ciest nevykonal, pričom ako žalovaný uviedol, za 1 - 2 dní mu žalobca zavolal, aby si prišiel po osobné veci, pretože pre neho nemá žiadnu ponuku práce. V krátkom období na uvedený telefonát mal žalovaný kontaktovať žalobcu za účelom ukončenia pracovného pomeru zákonným spôsobom, pričom žalobca mu mal oznámiť, že dohoda o rozviazaní pracovného pomeru mu bola zaslaná poštou.
Pravdivosti týchto tvrdení žalovaného nasvedčuje aj sprievodný list zo dňa 14.04.2009 (čl. 250), ktorého prílohou mala byť dohoda o rozviazaní pracovného pomeru spätne ku dňu 31.01.2009 (čl. 251), s ktorou ale žalovaný nesúhlasil s ohľadom na už vykonané pracovné cesty a z toho mu plynúce nároky. V súhrne z týchto dôkazov súd uzavrel, že žalovaný bol pripravený pracovať pre žalovaného aj v mesiaci apríl 2009, minimálne do 14.04.2009, kedy najskôr odoslal žalobca na poštovú prepravu dohodu o rozviazaní pracovného pomeru, ktorú mohol žalovaný najskôr prevziať 17.04.2009 (14.04.2009 + 3 dni = 17.04.2009). Podľa názoru súdu do tohto momentu žalovaný u žalobcu bol pripravený pracovať a aj pracoval na základe dosiaľ uzavretého pracovného pomeru, k ukončeniu ktorého žiadnym zo zákonných spôsobov nedošlo. Pracovný pomer žalovaného u žalobcu trval aj v mesiaci apríl 2009 a bolo nepodstatným, či žalobca ako jeho zamestnávateľ pre neho prácu mal alebo nemal alebo mu prácu neprideľoval. V prípade odmietnutia vykonať prácu alebo nenastúpiť do práce mohol žalobca so žalovaným skončiť pracovný pomer okamžite, čo však ale neurobil. Pokiaľ žalobca pre žalovaného prácu nemal, na jeho strane napokon nastala prekážka v práci, za ktoré obdobie by potom prináležala žalovanému náhrada mzdy. Napokon pracovný pomer žalovaného u žalobcu trval aj v mesiaci máj 2009, keďže k jeho rozviazaniu okamžitým skončením došlo až listom z 29.06.2009, ktorý žalobca prostredníctvom svojho zástupcu prevzal 01.07.2009.
Pokiaľ ide o výplatu mzdy mal súd z pracovnej zmluvy (čl. 6) a napokon aj z výsluchu oboch účastníkov konania preukázané, že za vykonanú prácu bola dohodnutá hrubá mzda 7600,- Sk pri odpracovaní stanoveného týždenného pracovného času 40 hodín. V zmluve bola dohodnutá splatnosť mzdy v súlade so zákonnou úpravu (§ 129 ods.1 ZP) - do konca nasledujúceho mesiaca. Ohľadom vyplatenia alebo nevyplatenia mzdy žalobcom ako zamestnávateľom žalovanému ako zamestnancovi boli súdu uvádzané rozdielne tvrdenia. Žalobca tvrdil, že mzda sa vyplácala na základe príjmových pokladničných dokladov a iným spôsobom sa mzda nevyplácala, keď zároveň bola dohodnutá minimálna mzda a žalovanému patrili aj tzv. diéty, podľa príslušných právnych predpisov. Žalovaný tvrdil, že sumy, ktoré prevzal na základe pokladničných dokladov neboli zálohou na mzdu a ani mzda ale sumy, ktoré mal žalobca ako zamestnávateľ vyplácať na základe ústnej dohody vo výške 15 % z ceny prepravy, neskôr dohodnutou sumou 500,- € za jedno "kolečko" (jednu pracovnú cestu). Ústnu dohodu o mzde sumou 500,- € za jednu vykonanú zahraničnú pracovnú cestu potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok D. G., keď uviedol, že za tri zahraničné pracovné cesty mu mala byť vyplatená podľa zmluvy 3 x minimálna mzda + 3 x 500,- € na základe ústnej dohody. Svedok tým potvrdil pravdivosť tvrdení žalovaného, že okrem písomne dohodnutej mzdy do výšky minimálnej mzdy existovala aj ústna dohoda o mzde v sume 500,- € za jednu zahraničnú pracovnú cestu. Uzavretie ústnej dohody o vyplatení sumy 500,- € nepriamo preukazujú aj sumy vyplácané na základe pokladničných dokladov, ktoré svojou výškou presahujú dohodnutú minimálnu mzdu. Takéto dojednanie mzdy súd posúdil za platné hoc táto časť mzdy nebola dohodnutá písomne majúc za to, že hoci sa tento úkon - dohoda o časti mzdy neurobil v písomnej forme, zákon ho výslovne nestíha neplatnosťou a zároveň žalovanému táto neplatnosť nemôže byť na ujmu, keďže ju sám nespôsobil. Dohodnutie časti mzdy písomne do výšky minimálnej mzdy a v časti ústne do výšky 500,- € za jedno "kolečko" bolo odôvodnené žiadosťou žalobcu, znížením jeho odvodov a plneniu ďalších mu z toho vyplývajúcich povinnosti, čo potvrdil nielen žalovaný ale aj svedok D. G.. Naproti tomu svedkom D. G. boli potvrdené žalobcove tvrdenia o vyplácaní mzdy na základe príjmového pokladničného dokladu, keďže uviedol, že žalovanému sa taktiež obdobným spôsobom vyplácali mzdové nároky ako jemu, nepodpisoval žiadnu výplatnú pásku, ale mzda sa vyplatila na základe príjmového pokladničného dokladu. Z uvedeného vyplynul pre súd záver, že pokiaľ žalovaný na základe výdavkových pokladničných dokladov prevzal tam uvedenú finančnú hotovosť, táto mala charakter mzdy vyplatenej jednak na základe pracovnej zmluvy do výšky minimálnej mzdy a jednak na základe ústne dohodnutej sumy 500,- € za pracovnú cestu.
V tejto súvislosti sa bolo potrebné ďalej zaoberať námietkou žalovaného o tom, že finančnú hotovosť na základe pokladničného dokladu zo dňa 15.11.2008 v sume 1000,- Eur (čl. 29 a prílohová obálka), zo dňa 15.12.2009 (čl.30 a prílohová obálka) a zo dňa 15.09.2008 v sume 933,20 € (do tejto výšky namietal prevzatie - viď vyjadrenie právneho zástupcu a výpoveď žalovaného) Pokiaľ ide o doklad zo dňa 15.12.2009 tento ohľadom na dátum jeho vyhotovenia ako aj podpis potvrdzujúci prevzatie peňazí vyhodnotil ako nevierohodný jednak z dôvodu, že žalovaný prevzatie tam uvedenej sumy poprel a jednak z dôvodu, že v roku 2009 nemohol byť takýto doklad vystavený, pretože žalovaný u žalobcu už nepracoval a v mesiaci december 2008 mal naposledy vykonať pracovnú cestu 11.12.2008 (doklad mal byť vystavený v roku 2008, kedy mal žalovaný vykonať v mesiaci december pracovnú cestu) a napokon
aj z dôvodu, že podpis žalovaného na uvedenom doklade ani laickým pohľadom nezodpovedá podpisu žalovaného. Z uvedeného pokladničného dokladu ďalej vyplýva, že sa malo jednať o pracovnú cestu č. 363 373, č. 363 375, ktorej nevyúčtovanie žalovaným alebo nezaplatenie nárokov z nich vyplývajúcich nebolo predmetom vzájomného návrhu a nie je ani zrejmé, kedy mali byť uvedené pracovné cesty vykonané, keďže o ich výkone nebolo súdu predložené žiadne vyúčtovanie. Obdobne vyhodnotil aj výdavkový pokladničný doklad zo dňa 15.11.2008, na základe ktorého mala byť vyplatená sumu 1000,- €, ktorej prevzatie žalovaný taktiež poprel, pričom laickým porovnaním podpisu príjemcu súd dospel k záveru, že sa nejdená o podpis žalovaného a taktiež ide o pracovné cesty č. 363 369 a č. 363 371, o ktorých vyúčtovaní nebol súdu predložený žiaden cestovný doklad, a preto nie je ani zrejmé, kedy mal pracovné cesty žalovaný vykonať. K nevierohodnosti týchto dokladov pristupuje aj tvrdenie svedka D. G., ktorý vo výpovedi potvrdil, že zistil, že boli vystavené aj také pokladničné doklady, na základe ktorých prevzatie peňazí nebolo potvrdené jeho podpisom, čo následne potvrdzuje len pravdivosť výpovede žalovaného. Pokiaľ ide o posledný namietaný výdavkový pokladničný doklad zo dňa 15.09.2008, na základe ktorého mala byť žalovanému poukázaná finančná hotovosť v sume 800,- € a 4050,- € za pracovné cesty č. 363 361 a č. 363 363 tento súd vyhodnotil ako vierohodný s ohľadom na dôkaz - vyúčtovanie pracovnej cesty č. 363 361 (čl.68) vykonanej v období od 25.08.2008 do 01.09.2008 a č. 363 363 (čl .69) vykonanej v období od 04.09.2008 do 12.09.2008, ktoré cesty žalovaný preukázateľne vykonal a napokon aj porovnaním jeho podpisu s podpismi na ostatných výdavkových pokladničných dokladoch, ktorý sa súdu laickým pohľadom javil ako totožný. Tu len súd pre úplnosť uvádza, že pokiaľ niektorá z procesných strán mala záujem na preukázaní jej tvrdení ohľadom ne/hodnovernosti podpisu, bol potrebný dôkaz zásadnejšieho významu (dôkaz znaleckým posudkom), ktorý žiadnou zo sporových strán súdu ponúknutý nebol.
Vyhodnotiac zároveň všetky výdavkové pokladničné doklady vystavené v roku 2008 dospel súd k záveru, že zo žiadneho z nich nevyplýva vyplatenie písomne a ústne dohodnutej mzdy za mesiac december 2008 za pracovnú cestu č. 363 377 a za obdobie roku 2009 (tri pracovné cesty, ktoré žalovaný preukázateľne vykonal č. 363 381, č. 363 383, č. 363 384), čo následne založilo dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným. Hoc bolo preukázané, že žalovaný na základe výdavkových pokladničných dokladov (vierohodných) prevzal sumu 13 162,-Eur pri vykonaní 19 pracovných ciest bolo zrejmé, že v nich bola zahrnutá minimálna mzda, ktorá bola od 01.02.2008 v sume 268,87,- € a taktiež sumu 500,- € za jednu pracovnú cestu x 19 = 9500,-Eur. Na dohodnutej minimálnej mzde malo byť vyplatených 5108,53 € (19 x 268,87 €) a na ústne dohodnutej mzde 9500,- €, spolu 14 608,53 €. Nevznikol teda žiaden preplatok, ktorý by si mohol žalobca započítať voči dlžnej mzde žalovaného za ním uplatnené obdobie (mesiac december 2008 až do mesiaca máj 2009).
Pokiaľ ide o sumy prevzaté žalovaným od žalobcu na náklady na pracovnú cestu uvedené na jednotlivých tzv. "kartách odberu", ktorých prevzatie potvrdil nielen žalobca ale aj žalovaný a svedok D. G., po ich zúčtovaní s prihliadnutím na rozpis tam uvedených výdavkov, nevznikla žiadna plusová položka (suma), ktorú by bolo možné započítať na uplatnenú náhradu mzdy.
K uplatnenému nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 3146 Eur (94 911,-Sk) na pojednávaní dňa 24.06.2010 formou kompenzačnej námietky (žalobca svojou započítacou pohľadávkou uplatnil menej oproti tomu ako svojim vzájomným návrhom o náhradu mzdy žiadal žalovaný), bolo súdom z výsluchu účastníkov konania a listinných dôkazov (čl. 47) zistené, že dňa 27.10.2009 došlo k poistnej udalosti, pri ktorej došlo k vzniku škody, preukázanej v rámci jej likvidácie šetrením Union poisťovne vo výške 942.050,75 Sk. Nebolo sporným, že pri vzniku tejto škodovej udalosti vozidlo žalobcu viedol žalovaný ako jeho zamestnanec pri vykonávaní pracovnej cesty. Pokiaľ ide o príčinu vzniku škody žalobca v súlade so šetrením Union poisťovne uvádzal, že žalovaný prekročil povolenú maximálnu rýchlosť a neprispôsobil ju stavu vozovky, čo bolo aj dôvodom pre krátenie poistného plnenia vo výške 10 %, t.j. v sume 3127,04 € (94 205,075 Sk) /nie v sume 94 911,Sk - táto suma bola časťou poistného plnenia, ktoré bolo vyplatené ešte pred konečnou likvidáciou škody/. Naproti tomu žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu v tom, žeby sa mal podieľať na vzniku škody a mal zato, že príčinou vzniku škody mohol byť nevyhovujúci technický stav vozidla použitého na prepravu, ktorý však preskúmaný nebol. Pre absenciu tvrdení žalobcu a ním ponúkaných dôkazov, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalovaného, musel súd nárok žalobcu vyhodnotiť ako nedôvodný už aj s ohľadom na právnym zástupcom namietané nesplnenie a nepreukázanie všetkých podmienok pre jeho priznanie v podobe protiprávneho úkonu žalovaného a jeho zavinenia a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a zavineným konaním žalovaného (§ 179 ods. 1 ZP). Bolo preto
nepodstatným sa zaoberať žalovaným vznesenou námietkou premlčania s poukazom na ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka, ktorá by v prípade vzniku nároku bola dôvodná (námietka s poukazom na deň vzniku škody 27.10.2007 a vedomosť žalobcu o tejto škode a o tom, kto ju spôsobil najneskôr 28.10.2007 bola dôvodná, keďže dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody začala plynúť dňom 28.10.2007 a uplynula dňa 28.10.2009. Žalobca si nárok formou kompenzačnej námietky uplatnil na pojednávaní dňa 25.06.2010, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty.
Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z. z. zákonník práce "ďalej len ZP" zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
Podľa § 69 ods. 3, 4 ZP zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Po ustálení vyššie zisteného skutkového stavu sa súd na prvom mieste zaoberal splnením formálnych a hmotno-právnych predpokladov pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný ako zamestnanec žalobcu s ním okamžite skončil pracovný pomer písomnou formou a to listom zo dňa 29.06.2009, v okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedený dôvod zákonným pomenovaním a skutkovým vymedzením - nezaplatením mzdy a cestovných náhrad za obdobie od decembra 2008 do mája 2009, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prostredníctvom splnomocnenca doručené žalobcovi dňa 1.7.2009. Pracovný pomer skončil 1.7.2009. Žalobca podal na súd žalobu 31.8.2009, t.j. v zákonnom stanovenej prekluzívnej dvojmesačnej lehote podľa § 77 ZP, ktorá uplynula dňom 01.09.2009. Žalovaný ako zamestnanec zároveň so žalobcom ako zamestnávateľom okamžite skončil pracovný pomer v prekluzívnej lehote 1 mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Ako už vyššie súd konštatoval žalovaný u žalobcu pracoval minimálne do 17.04.2009, a teda by mu prislúchala naposledy mzda, resp. jej časť za mesiac apríl 2009. Podľa pracovnej zmluvy bola mzda splatná k poslednému dňu nasledujúceho mesiaca, teda do 31.05.2005 a uplynutím 15 dňovej lehoty na vyplatenie mzdy, t.j. od 16.06.2009 začala plynúť žalovanému jednomesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorá skončila 16.07.2009. Žalovaný okamžite skončil pracovný pomer 29.06.2009, teda v jednomesačnej prekluzívnej lehote.
Pokiaľ ide o existenciu výpovedného dôvodu ako už bolo v rámci skutkových zistení konštatované žalobca ako zamestnávateľ nevyplatil žalovanému mzdu naposledy za mesiac apríl 2009 a ani za žalovaným uvádzané obdobie mesiaca december 2008 do začiatku mesiaca máj 2009, za ktoré obdobie nebol vystavený žiaden pokladničný doklad, ktorý pre hoc aj vyplatenie časti mzdy preukazoval, t.j. na základe ktorého by žalobca vydal a žalovaný prijal dohodnutú mzdu do výšky minimálnej mzdy a v sume 500,- € za jednu pracovnú cestu. Napokon nebol zistený ani preplatok na peňažnej hotovosti, ktorú žalovaný prevzal na základe pokladničných dokladov (prevzal 13 162,- € za vykonaných 19 pracovných ciest, za ktoré podľa dohodnutej mzdy (minimálnej + 500,- € za jednu pracovnú cestu) prislúchala suma 14 608,53 €. Nebolo možné podľa žalobcových tvrdení započítať preplatok prevzatý žalovaným na úhradu jeho mzdy za sporné obdobie.
Bol tak naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorý predpokladá ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ ZP v tom, že žalobca ako zamestnávateľ nevyplatil žalovanému ako zamestnancovi mzdu do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, a preto žalovaný listom zo dňa 29.06.2009 doručeným žalobcovi dňa 1.7.2009 skončil pracovný pomer platne. Na základe uvedeného preto súd žalobcovi žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol.
Vzájomným návrhom si žalovaný uplatnil nárok na náhradu mzdy, cestovných a ostatných náhradách vyčíslených v sume 4735,26 €. Keďže z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca nevyplatil žalovanému mzdu za obdobie od decembra 2008 do mája 2009 (vyjmúc mesiac máj 2009), čo bolo dôvodom pre okamžité skončenia pracovného pomeru, má žalovaný nárok na jej zaplatenie do skočenia pracovného pomeru - do 1.7.2009. Pri výpočte dlžnej mzdy súd vychádzal zo zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde účinného do 1.2.2008 v spojení s § 1 písm. b/ vykonávacieho Nariadenia vlády č. 450/2007 Z. z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy 268,87 € (8100,-Sk).
Za obdobie mesiaca január 2009 do mesiaca jún 2009 súd pri výpočte mzdy vychádzal zo zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde účinného od 1.2.2008 v spojení s § 1 písm. a/ vykonávacieho Nariadenia vlády č. 422/2008 účinného od 1.1.2009, ktorým bola stanovená suma minimálnej mesačnej mzdy vo výške 295,50 € x 6 mesiacov = 1773 €. Spolu žalobca dlhuje žalovanému na mzde sumu 268,87 € + 1773 € = 2041,87 €.
Žalovanému titulom platného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením vznikol podľa § 69 ods. 4 ZP nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Pri jej výpočte súd opäť vychádzal zo zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde a s § 1 písm. a) Nariadenia vlády č. 422/2008 Z. z. a priznal žalovanému náhradu mzdy 591 € = 2 x 295,50 € (priemerný zárobok predstavuje výšku minimálnej mzdy). Súd preto žalovanému priznal dlžnú mzdu a náhradu mzdy v zhode so vzájomným návrhom 2632,87 €.
Voči nároku na náhradu mzdy žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzniesol námietku premlčania. Keďže ZP výslovne neupravuje premlčanie nárokov bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď právo sa mohlo vykonať po prvý raz, t.j. keď vznikla možnosť podať na jeho základe žalobu. Žalovaný mohol žalobu o náhradu mzdy podať po uplynutí splatnosti mzdy a 15 dňovej lehoty na jej vyplatenie (splatnosť mzdy za mesiac apríl 2009 bolo do konca nasledujúceho mesiaca 31.05.2009 a 15 dňová lehota na vyplatenie mzdy bola do 15.06.2009), t.j. od 16.06.2009 začala žalovanému plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 16.06.2012. Žalovaný podal vzájomný návrh na zaplatenie dosiaľ nevyplatenej mzdy 23.05.2011, teda v trojročnej premlčacej lehote, ktorú žalobca neúspešne namietal. Námietka premlčania vznesená žalobcom je nedôvodná.
V súvislosti s vykonaním zahraničných pracovných ciest žalovaným č. 363377, č. 363 381, č. 363 383 a č. 363 384 súd priznal žalovanému uplatnenú náhradu stravného podľa § 13 ods. 4 zvýšenú o 5 % podľa § 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách účinného ku dňu vykonania jednotlivých pracovných ciest - ďalej len "citovaný zákon", v spojení s opatrením MF SR č. 625/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú na rok 2008 základné sadzby stravného v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách, podľa ktorých posudzoval pracovnú cestu č. 363377 vykonanú v dňoch od 2.12.2008 do 11.12.2008 a v spojení s opatrením MF SR č. 606/2008 Z. z., ktorým sa ustanovujú na rok 2009 základné sadzby stravného v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách, podľa ktorých boli vykonané ostatné pracovné cesty č. 363 381 v dňoch 10.2. až 23.2.2009, č. 363 383 v dňoch 24.2.2009 - 7.3.2009, č. 363 384 v dňoch 9.3.2009 až 27.3.2009. Žalovanému preto prislúcha za pracovnú cestu č. 363 377 vykonanú v dňoch 2.12.2008 - 11.12.2008 suma 298,26 € (95.55 + 10.88 € /328,-Sk/ + 191,83 € - 262,50 USD, pri kurze 1 € : 1,3684 USD), pričom lehota splatnosti určená podľa § 36 ods. 4 citovaného zákona účinného do 31.12.2008 bola 30 dní od predloženia dokladov, t.j. do 11.01.2009 (podľa vyúčtovania pracovnej cesty, ktorej peňažné vyúčtovanie vykonal žalobca - čl. 174).
Za pracovnú cestu č. 363 381, ktorú žalovaný vykonal v termíne od 10.2.2009 do 23.02.2009 mu prislúcha suma 432,23 € (vyúčtovanie čl. 176), pričom lehota splatnosti bola určená v súlade s ustanovením § 36 ods. 8 citovaného zákona účinného ku dňu jej vykonania, t.j. do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady, teda v lehote do 31.3.2009.
Za pracovnú cestu č. 363 383 vykonanú žalovaných v dňoch 24.2.2009 do 4.3.2009 mu prislúcha suma 425,27 € (vyúčtovanie z čl. 177), ktorá bola splatná s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie citovaného zákona v lehote do 30.4.2009.
Za pracovnú cestu č. 363 384, ktorú žalovaný vykonal v termíne od 9.3.2009 do 27.3.2009 mu prislúcha suma 621,43 € (vyúčtovanie z čl.179), ktorá bola splatná do 30.4.2009. Celkovo žalovanému na cestovných náhradách pozostávajúcich z náhrady stravného podľa § 13 ods. 4 citovaného zákona účinného ku dňu vykonania jednotlivých pracovných ciest prislúcha suma 1777.2 €. Jednotlivé sumy cestovných náhrad boli zároveň zvýšené o 5 % oproti základným náhradám v súlade s ustanovením § 8 citovaného zákona.
Vo zvyšnej časti - časti, v ktorej žiadal žalovaný priznať sumu 321,19 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 28.3.2009 do zaplatenia, súd jeho vzájomný návrh zamietol majúc za to, že žalovaný nepreukázal, žeby sumu v uvedenej výške v súvislosti s pracovnou cestou č. 363 384 za žalovaného uhradil. Svedok D. G. síce potvrdil, že z prevzatých preddavkov na pracovnú cestu sa nejaká časť vyplácala na úplatky colníkom, aby nerobili problémy, avšak nepotvrdil konkrétnu ale ani približnú výšku žalobcom uplatnenej sumy a taktiež nepotvrdil sumu, do ktorej by mohol byť nárok žalovaného dôvodný. Pre neunesenie dôkazného bremena absentoval súdu dôkaz zásadnejšieho významu. Ďalej súd zamietol vzájomný návrh v časti, pokiaľ žalovaný žiadal za pracovnú cestu č. 363 377 priznať sumu 302.27 € spolu s príslušenstvom, pretože matematickým súčtom žalovanému prislúchajúcich náhrad zistil, že mu prislúcha súdom priznaná suma 298,27 € (pri výpočte došlo zrejme k nesprávnemu spočítaniu a prečítaniu sumy 95,55 € oproti sume 99,55 €).
Súd žalovanému priznal 4410.07 € pozostávajúcu z dlžnej mzdy 2041,87 €, náhrady mzdy 591 € a náhrady cestovných nákladov 1777.2 €. Pokiaľ voči tomuto nároku žiadal žalobca započítať ním uplatnený nárok na náhradu škody 3146,- € uplatnený na pojednávaní dňa 24.06.2010 formou kompenzačnej námietky, ako už súd vyššie konštatoval, tento nárok žalobcu pre nesplnenie všetkých podmienok jeho vzniku nebol preukázaný. Žalovaný zavinenie na vzniku škody poprel, keď mal zato, že s vozidlom dostal šmyk a príčinou dopravnej nehody mohol byť aj zlý technický stav vozidla, ktorý v súvislosti s príčinami vzniku dopravnej nehody zisťovaný nebol a vôbec nebola zisťovaná príčina vzniku tejto škodovej udalosti, t.j. či na jej vzniku sa podieľalo viacero súvisiacich príčin alebo niektoré boli následkom prvotnej príčiny ako bola neprimeraná rýchlosť vodiča a neprispôsobenie jazdy stavu vozovky, zlý technický stav vozidla a pod.). Bolo preto nepodstatným sa ďalej zaoberať vznesenou námietkou premlčania, ktorú napokon súd konštatujúc vyššie vyhodnotil ako nedôvodnú.
Vznik nároku na náhradu škody a možnosť jeho započítania voči nároku žalovaného podľa názoru súdu bolo potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 1 ods. 4 ZP, v zmysle ktorého ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. To znamená, že ak všeobecné ustanovenia zákonníka práce uvedené v prvej jeho časti (§ 1 až 40) neustanovujú inak, na posudzovanie týchto pracovnoprávnych vzťahov, t.j. na posudzovanie právnych vzťahov upravených Zákonníkom práce, sa delegovane vzťahuje vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Zákonodarca mal v úmysle vylúčiť subsidiárnu pôsobnosť osobitnej časti OZ vo vzťahu k prvej a druhej časti ZP. Nevylúčil však pôsobnosť ďalších častí OZ na ostatné časti ZP. Podľa názoru súdu, v prípade vzniku nároku by takéto započítanie bolo prípustné.
K jednotlivým nárok súd priznal s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania vyčíslený vo výrokovej časti rozsudku. Pri jeho určení súd vychádzal vo vzťahu k dlžným mzdám zhodne so vzájomným návrhom a úrok z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti, t.j. po poslednom dni nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Vo vzťahu k náhrade mzdy priznal úrok z omeškania odo dňa ich splatnosti (náhrady sa dva mesiace splatná do 31.08.2009), teda od 01.09.2009 a pokiaľ ide o jednotlivé cestovné náklady, z nich priznal súd úrok z omeškania podľa vyššie uvedených lehôt ich splatnosti.
Náhradu trov konania z dôvodu väčšieho počtu nárok si súd vyhradil do 30 dní po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Námestovo (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; (zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien) a ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrhom na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).