Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-19-2012.pdf
PDF · 98.77 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/19/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu H. W., narodeného XX. P. XXXX, bývajúceho v K., A. XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Sopkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej REGULA Košice, akciová spoločnosť, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 68, IČO:00 584 274, zastúpenej JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hlavná 119, o zaplatenie 2.037,95 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 28. septembra 2011, č.k. 13C 79/2011-46, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.037,95 € spolu s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 31.1.2010 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len okresný súd alebo súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 28.9.2011, č.k. 13C 79/2011-46 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.037,95 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne od 31. januára 2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 100 € s príslušenstvom konanie zastavil. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania od 1. januára 2010 do 30. januára 2010 žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu (JUDr. Juraja Sopku - poznámka odvolacieho súdu) trovy konania vo výške 522,40 € v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bol založený pracovnoprávnych vzťah, na základe ktorého žalobca ako zamestnanec vykonával pre žalovanú ako zamestnávateľku dohodnuté práce a žalovaná za vykonanú prácu bola povinná žalobcovi poskytnúť dohodnutú mzdu. Žalovaná žalobcovi mzdu za mesiac december 2009 riadne vyúčtovala a podľa tohto vyúčtovania bola povinná poukázať žalobcovi na jeho účet sumu 2.137,95 €. Žalovaná žalobcovi vyúčtovanú mzdu za december 2009 za ním vykonanú prácu v dohodnutom výplatnom termíne do 30. dňa mesiaca nasledujúceho po odpracovanom mesiaci (článok 2 písmena a/ Dodatku k pracovnej zmluve) nevyplatila, a to ani do dňa podania žaloby. Po podaní žaloby, ako to vyplýva z vyjadrenia žalovanej v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj z vyjadrenia žalobcu, zaplatila mu sumu 100 €. Doposiaľ žalobcovi nevyplatila z vyúčtovanej mzdy, ktorú mu bola povinná poukázať na jeho účet sumu 2.037,95 €. Keďže žalovaná svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnoprávneho (záväzkového) vzťahu voči žalobcovi doposiaľ riadne nesplnila, na základe žalobného návrhu žalobcu, zaviazal ju na splnenie tejto zákonnej povinnosti súd. Na zistený skutkový stav aplikoval § 42 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 118 ods. 1 ZP, § 129 ods. 1 ZP, § 130 ods. 2, 5, 8 ZP. Žalovaná bola povinná vyplatiť žalobcovi mzdu za mesačné obdobie december 2009 najneskôr do 30 dní nasledujúceho mesiaca, a tak dostala sa do omeškania dňom 31. januára 2010. Z týchto dôvodov súd priznal úroky z omeškania z prisúdenej istiny od 31. januára 2010 vo výške 9% ročne podľa § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Nárok na
úroky z omeškania od 1. januára 2010 do 30. januára 2010 nebol dôvodný, a preto súd v tejto časti žalobu zamietol. Konanie o zaplatenie sumy 100 € zastavil, lebo žalobca vzal v tejto časti žalobu späť (ešte pred prvým pojednávaním - poznámka odvolacieho súdu) podľa § 96 ods. 1 O.s.p. Výrok o trovách konania dôvodil súd odkazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti výroku rozsudku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 2.037,95 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 31. januára 2010 do zaplatenia, ako aj proti výroku o náhrade trov konania, ktorým žalovaná bola povinná nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania v sume 522,40 €, podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť rozsudok v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyčítala súdu, že neakceptoval ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní zo strany žalovanej a dňa 28.9.2011 konal bez žalovanej. Na tomto pojednávaní bol vypočutý žalobca. Nešlo im o odročovanie pojednávania s cieľom robiť zbytočné prieťahy v konaní, ale o kolíziu pojednávaní, dokonca viacerých pojednávaní; v daný deň mal právny zástupca žalovanej tri po sebe nasledujúce pojednávania tak, ako to uviedli v žiadosti o odročenie pojednávania - na Štúrovej ulici, na Tichej ulici a opäť na Štúrovej ulici. Uvedeným konaním súdu bola odňatá možnosť žalovanej ako účastníkovi konania konať pred súdom. Po citácii článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 101 ods. 2 O.s.p. konštatovala, že účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 O.s.p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je právom zaručené v článku 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zástupca účastníka vybavený plnomocenstvom pre celé konanie je oprávnený na všetky právne úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O.s.p.), či už je ním advokát (§ 25 O.s.p.) alebo všeobecný splnomocnenec (§ 27 O.s.p.). Zástupcovi doručuje súd vždy písomnosti; účastníkovi len vtedy, ak má v konaní niečo osobne vykonať (§ 49 ods. 1 O.s.p.). Zástupcu je preto vždy treba predvolať na pojednávanie. Ak je účastník zastúpený advokátom, vykonáva svoje procesné práva a povinnosti prostredníctvom tohto zástupcu. Žalovaná konštatovala, že súd jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle (§ 237 písm. f/ O.s.p. správne malo byť § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - poznámka odvolacieho súdu) aj vtedy, ak bez výslovného návrhu účastníka prejednal vec v jeho neprítomnosti i neprítomnosti zástupcu, ktorý z dôležitého dôvodu (spočívajúceho v jeho osobe) požiadal o odročenie pojednávania. Dôležitým dôvodom je podľa žalovanej aj kolízia s iným pojednávaním zástupcu, ak nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby si zvolil iného zástupcu. Súd prvého stupňa žalovanej znemožnil zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom vykonal podstatnú časť dokazovania a tým jej znemožnil vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a klásť účastníkovi otázky. Neboli vypočutí účastníci, predovšetkým štatutárni zástupcovia žalovanej a žiadni svedkovia, ktorí by mohli „priniesť“ priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť. Obranu žalovanej, že jej zástupca mal kolíziu pojednávaní a že bol riadne ospravedlnený považoval za účelovú v snahe predĺžiť súdne konanie.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal účastník konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
So zreteľom na žalovanou tvrdený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odvolací súd sa zameral aj na otázku opodstatnenosti tvrdenia odvolateľky, že v prejednávanej veci postupom súdu bola jej odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Z ustanovenia článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Obsahom tohto základného práva nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne aj na rozdielnych súdoch, nie je v každom prípade akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998).
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.
Ako z textu citovaného zákonného ustanovenia vyplýva procesné právo účastníka konania pred súdom požiadať o odročenie pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, je podmienené „dôležitosťou dôvodu“.
Uvedené ustanovenie síce umožňuje súdu pokračovať v konaní, keď je účastník nečinný, prípadne pojednávať v jeho neprítomnosti za splnenia zákonných procesných podmienok; ak je však vypočutie účastníka nevyhnutné ako dôkazný prostriedok, treba jeho vykonanie zabezpečiť podľa (okolností) konkrétneho prípadu (R 13/1977).
Dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Ak v takomto prípade súd, napriek žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 32/2002, R 41/2002 etc.).
Z obsahu spisu vyplýva, že súd dňa 22. júna 2011 nariadil termín pojednávania na deň 28. septembra 2011 o 12.00 hod. Žalovaná predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 12. augusta 2011, aj keď zásielka
- predvolanie na pojednávanie - bola uložená na pošte od 26. júla 2011 (viď doručenku pripojenú pri č.l. 30 spisu). Listom zo dňa 26. septembra 2011, ktorý bol osobne doručený súdu 27. septembra 2011 (aj faxové podanie bolo doručené okresnému súdu 27. septembra 2011) žalovaná prostredníctvom JUDr. Ing. Dezidera Jančíka (právneho zástupcu žalovanej v súdnom spore vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 13C 79/2011), ktorý si dovolil vo svojom mene, ako aj v mene samotnej žalovanej požiadať konajúci súd o odročenie pojednávania, ktoré bolo vytýčené na deň 28. septembra 2011 o 12.00 hod. v miestnosti č. dverí 224, II. poschodie, v budove Krajského súdu v Košiciach. Svoju neúčasť právny zástupca ospravedlnil kolíziou pojednávaní, nakoľko na deň 28. septembra 2011 je nariadené pojednávanie na Okresnom súde Košice-okolie vo veci, kde zastupuje žalobcu (Rád premonštrátov Opatstvo Jasov o zaplatenie 122.844,-Sk s príslušenstvom) a tiež na Okresnom súde Košice I (vo veci Pohly c/a Hvizdoš, o zaplatenie 4.979,09 € s príslušenstvom, kde zastupuje žalobcu). V oboch konaniach predpokladal ukončenie veci rozhodnutím. O tejto skutočnosti informoval štatutárnych zástupcov žalovanej J. T. K. a J.. J. B., ktorí uvedené zobrali na vedomie a oznámili, že v neprítomnosti svojho právneho zástupcu sa žalovaná predmetného pojednávania nezúčastní, nakoľko považuje jeho prítomnosť v konaní za nevyhnutnú. Zároveň žalovaná oznámila, že nesúhlasí s prejednaním a rozhodnutím vo veci vo svojej neprítomnosti, nesúhlasí s vykonaním dokazovania akoukoľvek formou vo svojej neprítomnosti a je nezmenený jej pokyn o osobnom zastupovaní zvoleným právnym zástupcom v danej veci JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom. Právny zástupca nevedel svoju neprítomnosť riešiť ani prípadným substitučným zastúpením iným advokátom. Právny zástupca a žalovaná preto požiadali a
navrhli konajúcemu súdu pojednávanie odročiť na iný vopred oznámený termín, a v ich neprítomnosti vo veci samej nekonať.
Okresný súd na pojednávaní dňa 28. septembra 2011 po vyvolaní veci zistil, že sa nedostavila na pojednávanie žalovaná, u ktorej doručenie predvolania bolo riadne a včas vykázané dňom 12. augusta 2011. Po oboznámení telefaxového a písomného podania doručeného súdu dňa 27. septembra 2011 JUDr. Ing. Dezider Jančík, advokát, ospravedlnil svoju neúčasť žalovanej na dnešnom pojednávaní z dôvodu kolízie termínov pojednávaní. Súd konštatoval, že plná moc právneho zástupcu JUDr. Ing. Dezidera Jančíka sa v spise nenachádza a kolíziu pojednávaní JUDr. Ing. Dezider Jančík nepreukázal. Po týchto vetách bolo vyhlásené uznesenie, že súd bude pojednávať v neprítomnosti žalovanej.
Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že pojednával v neprítomnosti žalovanej v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., lebo na pojednávanie nariadené na deň 28. septembra 2011 sa žalovaná, ktorá bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná nedostavila. Svoju neúčasť žiadala ospravedlniť písomným podaním, ktoré bolo doručené súdu 27. septembra 2011 prostredníctvom advokáta JUDr. Ing. Dezidera Jančíka, ktorého plná moc na zastupovanie žalovanej v právnej veci „doposiaľ“ súdu predložená nebola. Poznamenal, že advokát, ktorý neúčasť žalovanej ospravedlnil, nepredložil plnú moc, že je oprávnený žalovanú v konaní zastupovať a nepredložil žiadne dôkazy o kolízii termínov pojednávaní (skutočnosti o nariadení pojednávania na 8.30 hod. a 10.00 hod. si vylustroval súd sám). Napokon poukazoval na judikatúru súdov SR, v zmysle ktorej kolízia termínov pojednávaní, ak by aj bola (bývala) preukázaná, nie je dôvodom na odročenie pojednávania.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby vypočul žalovanú, aby umožnil tejto vyjadriť sa k dokazovaniu, ktoré súd prvého stupňa vo veci vykonal. Naviac súd prvého stupňa nevyužil procesné možnosti na zabezpečenie účasti žalovanej na pojednávaní, lebo okrem poriadkových opatrení podľa § 52 O.s.p., § 53 O.s.p., mohol využiť aj ustanovenie § 147 ods. 1 O.s.p. etc.
Zároveň odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (článok 38 ods. 2 Listiny v spojení s článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), a teda aj ich obmedzenia, musia byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je treba rešpektovať najmä zásadu, že pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a že takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené.
Ak teda podľa § 101 ods. 2 O.s.p. platí, že ak sa riadne predvolaný účastník (jeho právny zástupca ) neustanoví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy; zjavne túto zákonnú výnimku zo základného práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nie je možné chápať spôsobom rozširujúcim.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť aj to, že hoci výsluch účastníka je iba jedným z dôkazných prostriedkov a nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka nie je sám o sebe vadou konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s inými okolnosťami takouto vadou môže byť.
Odvolací súd dospel k záveru, že prejednanie veci (bez prítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu) za situácie, keď predmetom konania bol nárok žalobcu, ktorý si uplatňoval trojmesačné odstupné vo výške 2.137,95 € (ako to vysvitá zo žaloby) a súd v konaní hovorí o vyúčtovanej mzde za mesiac december 2009, ktorú žalobca počas konania čiastočne vzal späť o sumu 100 €, (ktorá mu bola zaplatená zo strany žalovanej) a žalovaná v konaní nebola vypočutá, aj keď prostredníctvom právneho zástupcu ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a žiadala odročiť pojednávanie, pretože nesúhlasila s prejednaním veci bez prítomnosti svojho právneho zástupcu (a vykonaním dokazovania v jej neprítomnosti), bola postupom súdu prvého stupňa odňatá žalovanej možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, že zástupca je oprávnený konať za účastníka pred súdom, musí byť preukázaná a to spravidla predložením plnomocenstva. Ak plnomocenstvo chýba, súd je povinný účastníka konania o tomto nedostatku informovať a zároveň ho vyzvať na jeho odstránenie. Treba zdôrazniť, že nepostačuje, ak opatrenie k odstráneniu tohto nedostatku smeruje len voči advokátovi, ktorý sa označil za zástupcu účastníka.
Rovnako žalovanej bola odňatá možnosť pred súdom konať aj tým, že jej súd neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Tomuto právu zodpovedá podľa názoru odvolacieho súdu povinnosť súdu umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/1996).
Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania zaručuje nielen Ústava Slovenskej republiky (viď článok 48 ods. 2), ale aj Dohovor (článok 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania.
O takéto vymedzenie práv účastníka konania sa opiera judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré požadujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Niderróst-Huber v. Švajčiarsko, 1997-I., str. 108, Mantovanelli v. Francúzsko, 1997-II str. 436, Krčmár v. Česká republika z 3.3.2000 a pod.).
Jednou zo súčasti koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie, než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ankerl v. Švajčiarsko, 1996-V, str. 1567, Helle v. Fínsko, 1997-VIII., str. 2928 a podobne).
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len zrušiť rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.037,95 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 31. januára 2010 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.
Ostatné výroky rozsudku súdu prvého stupňa odvolaním napadnuté neboli, a tak nadobudli právoplatnosť (viď § 206 ods. 2 O.s.p.).
Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude vypočuť žalovanú na pojednávaní a umožniť jej vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré súd uskutočnil a ktoré môžu obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie vo veci samej.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného, ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.