Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_33T-109-2012.pdf
PDF · 97.51 KB
Case nature
Area
Subarea
33T/109/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, samosudcom Mgr. Pamelou Záleskou, v trestnej veci obžalovaného R.. R. M., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 04.02.2013 takto
rozhodol:
ObžalovanýIng. R. M. , narodený XX.XX.XXXX v E. W., trvale bytom Y., G. XXXX/X, toho času bytom Y., O. XXXX/XX,
s a u z n á v a z a v i n n é ho , ž e : ako otec X. M., narodenej XX.XX.XXXX, bytom u matky Q. M. v E. W., hoci má k tejto vyživovaciu povinnosť priamo zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 19/C/97/2002, zo dňa 13.01.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.01.2003, bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou vo výške 3 000,- Sk (99,58 eura) mesačne, ktorú je povinný zasielať vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred do rúk matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku, si od 01.09.2006 túto povinnosť riadne neplní, a tak za obdobie od 01.09.2006 do 31.08.2010 dlhuje na výživnom k rukám matky sumu vo výške 2 513,18 eura a za obdobie od 01.09.2010 do 04.02.2013 dlhuje na výživnom k rukám dieťaťa sumu vo výške 1 887,82 eura, pričom v dôsledku neplnenia vyživovacej povinnosti bolo dieťa odkázané výlučne na pomoc svojej matky a tiež starej matky S. U.,
t e d a : najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplní zákonnú povinnosť vyživovať iného, vydal tak oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze a skutok spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, t ý m s p á c h a l : prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona. Z a t o m u s ú d u k l a d á : Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, zistiac poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j), písmeno l) Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona mu súd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá. Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu súd určuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona a § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona povinnosť zaplatiť zameškané výživné v skúšobnej dobe podľa svojich schopností.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby Okresného prokurátora v Nitre prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému R.. R. M. a na hlavnom pojednávaní v dňoch 24.10.2012 a 04.02.2013 vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkýň Q. a X. M., prečítaním výpovede svedkyne S. U., prečítaním listinných dôkazov a tiež oboznámením pripojeného súdneho spisu. Z výsledkov vykonaného dokazovania bol zistený skutkový stav tak, ako je opísaný vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaný R.. R. M. na hlavnom pojednávaní dňa 24.10.2012 k zažalovanému skutku uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že by svoju vyživovaciu povinnosť neplnil úmyselne. Jej výška mu bola určená ešte v roku 2003, kedy bol zamestnaný v českej firme a mal veľmi dobrý príjem. Dlhé obdobie sa nachádzal v Kazachstane, kde pracoval, avšak v roku 2006 prišiel o zamestnanie a znížili sa mu príjmy, v dôsledku čoho sa mu nedarilo dodržať ani pravidelnosť úhrad a ani uhrádzanie v plnej výške. Od straty zamestnania bol na Slovensku asi raz za tri roky, ale výživné sa snažil posielať aspoň po častiach vždy, keď mal peniaze. Ďalej poukázal na to, že za celé zažalované obdobie zaplatil výživné takmer vo výške 50%, čo podľa neho tiež svedčí o tom, že hoci ho neplatil pravidelne a celé, prispieval na výživu dcéry podľa situácie a svojich možností. Pripustil, že bola chyba, že v období po strate zamestnania nepožiadal o zníženie výživného, ale jednak sa nachádzal v Kazachstane a bolo by problematické viesť súdne konanie na Slovensku a navyše nepociťoval to ako správne rozhodnutie, pretože na dcéru chcel prispievať vo výške tých takmer 100 eur. Dodal, že si je plne vedomý, že na výživnom má dlh v zmysle obžaloby. Napriek snahe sa mu po návrate na Slovensko od roku 2009 nepodarilo nájsť prácu. Namietol tiež, že by dcéru vystavil nebezpečenstvu núdze, pretože má vedomosť, že dcéra aj s bývalou manželkou bývajú u bývalej svokry, a to skôr z praktických dôvodov ako z dôvodu núdze. Doplnil, že vyživovaciu povinnosť za neho určite neplnili iné osoby a on sám má rozhodne záujem dlžné výživné zaplatiť, bol by schopný urobiť tak do konca roka 2012.
Svedkyňa Q. M. na hlavnom pojednávaní dňa 24.10.2012 uviedla, že už sa k veci podrobne vyjadrila pred vyšetrovateľom a nevedela z hlavy presne uviesť obdobie, v ktorom obžalovaný neplatil, prípadne aký je aktuálny dlh, pretože si viedla evidenciu, ktorú vyšetrovateľovi odovzdala. Dcéra si založila vo februári 2012 účet, výlučne založený na výživné, kde prišlo dvakrát ku vkladu od obžalovaného, a to raz vo výške 150 eur dňa 20.03.2012 a raz vo výške 100 eur dňa 09.05.2012. Po návrate z cudziny jej obžalovaný dával výživné na ruku v hotovosti osobne s tým, že jej uviedol, že jej verí, pretože nežiadal žiadne potvrdenie a z toho dôvodu viedla evidenciu o tom, koľko zaplatil a kedy nezaplatil. Nemala vedomosť o tom, či obžalovaný prispieval na výživu a výchovu dieťaťa inak, ale pripustila, že dcére prispel finančne na zakúpenie šiat na stužkovú. Vždy, keď zistila, že výživné nie je načas uhradené, kontaktovala ho, snažila sa ho upovedomiť o tom, že nezaplatil, avšak nevedela, kde presne v Leviciach býva a mobil jej obžalovaný nedvíhal. Nebolo možné sa s ním skontaktovať. Jej príjem v čase, keď pracovala, bol 240 eur, niekedy viac, ale nikdy to nepresiahlo 300 eur, pričom od septembra nepracuje, pretože dostala výpoveď. Z Úradu práce nepoberá žiadne príspevky ani dávky, náhradné výživné na dcéru si vybaviť nemohla, pretože na toto jej podľa nastavenia zákona nevychádza nárok. Dcérine výdavky sú len na internáte a na strave na vysokej škole 100 eur, nerátajúc ošatenie, knihy a ďalšie veci. K zmene výšky vyživovacej povinnosti zatiaľ neprišlo, avšak na Okresnom súde Nitra prebieha konanie, a to už viac ako jeden a pol roka, kde nebolo rozhodnuté aj z dôvodu, že obžalovaný nechodí na pojednávania. S dcérou obžalovaný v kontakte nie je, resp. nemajú medzi sebou takmer žiadny vzťah, čo pripísala aj tomu, že po dlhšom váhaní podala trestné oznámenie, podaniu ktorého však predchádzal pokus o vyriešenie situácie mimosúdnou cestou, čo sa však napriek opakovaným sľubom obžalovaného nestalo. Vyjadrila sa, že dcére tie peniaze patria a nedalo sa to odkladať donekonečna.
Svedkyňa X. M. na hlavnom pojednávaní dňa 04.02.2013 uviedla, že obžalovaný jej neplatí už od minulého roka, kedy jej dal na výživnom len jednu splátku vo výške 150,- eur a vždy sa jej len vyhováral. Žiadal o poskytnutie času, plnenie vyživovacej povinnosti odkladal. K výške dlhu na výživnom sa nevedela vyjadriť, presnú evidenciu viedla matka, od ktorej vie, že výživné pravidelne nechodilo. Toho času navštevuje I. ročník Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. S obžalovaným nie je v žiadnom kontakte, nakoľko sa osobne nestretávajú a vyhýba sa aj jej telefonátom, ktoré nezodvihne a vlastne nezdvíha žiadne neznáme číslo. Zo začiatku, keď chodila na stolný tenis, tak jej kúpil celú výbavu v sume asi 2.000,- Sk. Neskôr jej kúpil notebook, ale ten jej potom aj zobral kvôli jeho práci a keď si ho pýtala späť, tak jej ho nevrátil. Niekedy jej obžalovaný dal 20,- eur, párkrát bola u neho na prázdninách a chodili na kúpalisko, ale nepamätala si, že by jej dal nejaké hodnotenejšie veci. Neplatenie výživného otcom spôsobilo, že si musela odpustiť mnoho vecí, hoci mama sa snažila
to nejako nahradiť. V súčasnosti jej pomáha sestra a aj stará mama z matkinej strany, pretože inak by nebolo možné, aby navštevovala vysokú školu. Niekedy mali doma krízy, ktoré zasahovali do uspokojovania jej životných potrieb, keďže mama bola nútená požičať si od iných ľudí, napr. od rodiny, a to na zaplatenie ubytovania a stravy. S otcom o tomto hovorila, reagoval na to iba sľubmi.
Z výpovede svedkyne S. U., prečítanú postupom podľa § 263 odsek 1 Trestného poriadku, súd zistil, že svedkyňa je bývalou svokrou obžalovaného a ku skutku uviedla, že obžalovaný si neplní vyživovaciu povinnosť tak, ako mu bola určená rozsudkom, hoci to podľa nej nie je veľa. Matka dieťaťa a vnučka bývajú u nej a keďže matka dieťaťa zarobí málo, výživné od obžalovaného by pomohlo. Svedkyňa tiež uviedla, že ak by nebolo jej, nevyžili by ani matka dieťaťa ani dieťa, preto platí všetky výdavky spojené s ubytovaním, prispela vnučke aj na prijímacie pohovory na vysokú školu a aj keď niečo potrebuje.
Z prečítaných listinných dôkazov, a to najmä z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 19C/97/2002 a tiež sp. zn. 18C/44/2011, rodného listu dieťaťa, správ o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch obžalovaného ako aj zo správ o jeho povesti a odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný je otcom dcéry X., ktorá je toho času študentkou v I. ročník na vysokej škole, pričom jeho vyživovacia povinnosť voči tomuto dieťaťu trvá. Obžalovaný v kritickom období nebol poberateľom dávok v hmotnej núdzi a mal minimálne dva pracovné pomery, v rámci plynutia ktorých však vyživovaciu povinnosť nenahlásil a v jednom z nich prišlo k jeho ukončenou z dôvodu neplnenia jeho pracovných povinností. Z evidencie o platbách výživného svedkyne Q. M. súd zistil, že obžalovaný zaplatil matke dieťaťa v období od 01.09.2006 do 31.08.2010 na výživnom 2.866,66 eura a k rukám dieťaťa po dovŕšení plnoletosti sumu 1.000 eur (750 eur dal matke a 250 eur vložil na bankový účet v dňoch 20.03.2012 a 09.05.2012). Z pripojeného spisu Okresného súdu Nitra, vedeného pod sp. zn. 18C/44/2011 vyplynulo, že výška vyživovacej povinnosti, pôvodne určená na sumu 3.000,- Sk mesačne (99,58 eura) zmenená nebola, konanie o návrhu na zvýšenie výživného nebolo ku dňu 04.02.2013 skončené. Obžalovaný nemá žiadny záznam v odpise registra trestov, priestupkovo bol postihnutý len raz za priestupok na úseku cestnej premávky. Z miesta bydliska nebol hodnotený, nakoľko sa tam dlhodobo nezdržiaval.
Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na charakter prejednávanej trestnej činnosti považoval za potrebné upraviť obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti, a to až ku dňu vyhlásenia rozsudku a príkladne k tomu ustáliť aj výšku zanedbaného výživného. Následne sa súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania tiež stotožnil s obžalobou a ustálil, že v danom prípade sa jednalo o úmyselné zavinenie obžalovaného.
Z výsledkov dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, pretože si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom týmto konaním oprávnenú osobu vystavil nebezpečenstvu núdze a neposkytol jej všetko, čo je obsahom vyživovacej povinnosti a konal tak po dlhší čas, teda spáchal skutok závažnejším spôsobom konania.
V tejto súvislosti súd konštatuje, že osoba, ktorá má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške splnila bez ohľadu na to, že obžalovanému aktuálna životná situácia neumožňovala príjmy v takom rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti v roku 2003.
Hoci obžalovaný uviedol, že sa necíti byť vinný zo spáchania skutku (v prípravnom konaní nevypovedala a v konaní pred súdom namietal jeho právnu kvalifikáciu), priznal, že si je vedomý dlhu na výživnom a aj svojej vyživovacej povinnosti a v konaní pred súdom sľúbil dlh na výživnom zaplatiť a vyhlásil, že
dodatočne si vyživovaciu povinnosť splní do konca roka 2012. Dôrazne poprel, že by sa protiprávneho konania dopúšťal úmyselne.
Z výpovede svedkýň Q. M., X. M. a S. U. mal súd za preukázané, že obžalovaný skutočne v kritickom období až ku dňu konania hlavného pojednávania výživné neplatil ani riadne a ani včas, v dôsledku čoho musela stará matka dieťaťa - svedkyňa S. U. pomáhať matke dieťaťa s uspokojením základných životných potrieb dcéry obžalovaného.
Napriek tomu, že obžalovaný mal možnosť dodatočne splniť svoju vyživovaciu povinnosť (o obvinené sa dozvedel dňa 14.07.2012 a v konaní na súde dostal na tieto účely možnosť dňa 24.10.2012), neurobil tak a na odročený termín hlavného pojednávania sa bez ospravedlnenia nedostavil. Obžalovaný argumentoval, že sa nachádza v zlej finančnej situácii, ktorá mu neumožňovala riadne platiť výživné a ani zaplatiť vzniknutý dlh, zvyšujúci sa každý mesiac o 99,58 eura. Obžalovaný však bezpečne vedel, že vyživovacia povinnosť mu bola určená a v nadväznosti na túto podstatnú skutočnosť obžalovaný vedel aj to, komu, kedy, koľko a akým spôsobom má platiť výživné, pričom napriek tomu tak nerobil. Matke dieťaťa a následne ani samotnému dieťaťu pravidelne neplatil a počas viac ako siedmych rokov nebol schopný nájsť si zamestnanie so stabilným príjmom, prípadne si toto udržať tak, aby dokázal výživné na dieťa platiť. Nevyvíjal tak dostatočnú aktivitu, ktorá by smerovala k uspokojovaniu potrieb jeho dcéry a v prípade, že zamestnanie mal, nenahlásil zamestnávateľovi svoju vyživovaciu povinnosť. Súd tak nemal dôvod pochybovať o období neplnenia vyživovacej povinnosti a keďže svedkyňa Q. M. predložila doklady len o čiastočnom splnení tejto povinnosti, pre súd zostala nespochybnená i výška zanedbaného výživného. Obžalovaný tak v podstate v priebehu celého žalovaného obdobia neustále veril a dúfal, že nepriaznivá finančná situácia sa zmení a najmä sa spoliehal na to, že v tejto veci nebude podané trestné oznámenie. Najskôr sa nádejal, že získa prácu, či zamestnanie a z neho plynúci príjem, postačujúci nielen na úhradu dlhu na výživnom, ale aj na platenie riadneho výživného a neskôr očakával, že na dodatočné splnenie vyživovacej povinnosti zoženie pôžičku.
Zo všetkých týchto dôvodov súd uznal obžalovaného vinným zo spáchaného skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, vrátane jeho správnej právnej kvalifikácie a považoval za potrebné zdôrazniť, že obžalovaný bol nielen ihneď po doručení obžaloby poučený súdom v zmysle § 86 Trestného zákona, teda o možnosti a podmienkach zániku trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy, ale opätovne bol týmto spôsobom poučený na termíne hlavného pojednávania sudcom, pričom podmienky mu boli podrobne a starostlivo vysvetlené a zároveň mu bola poskytnutá možnosť využiť citované ustanovenie.
Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu, do ktorej sa obžalovaný dostal po strate trvalého pracovného pomeru v cudzine a tiež v dôsledku súhry ďalších nepriaznivých okolností (nedobrá situácia na trhu práce v aktuálnom období), poskytol súd obžalovanému čas na splnenie podmienok vedúcich k zániku trestnosti jeho činu, majúc pri tom na zreteli, že jeho skutkom neprišlo k spôsobeniu trvalo nepriaznivých následkov a sledujúc pri tom najmä záujmy jeho dcéry (teda aby v prvom rade prišlo k zaplateniu výživného a aby dieťa dostalo to, na čo má zákonný nárok a aby jeho potreby mohli byť uspokojené aspoň dodatočne). Avšak, napriek takto poskytnutej lehote a odročeniu termínu hlavného pojednávania, obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť ani dodatočne nesplnil v celom rozsahu.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy.
Súd prihliadol na osobné pomery páchateľa, keď zistil, že obžalovaný nebol v minulosti súdne trestaný a nebol produkovaný ani žiadny dôkaz o tom, že by inak neviedol riadny život. Z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Trestného zákona súd prihliadol na to, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a jeho spáchanie aj úprimne oľutoval, hoci tvrdil, že činu sa nedopustil úmyselne. Súd tiež prihliadol na jeho doterajšiu bezúhonnosť v zmysle § 36 písmeno j) Trestného zákona. Z priťažujúcich okolností uvedených v ustanovení § 37 Trestného zákona súd u obžalovaného žiadnu nezistil. Posudzujúc hľadisko zavinenia, súd sa stotožnil s názorom obžaloby o úmyselnom zavinení a vyhodnotil, že obžalovaný konal v nepriamom úmysle (podľa § 15 písmeno b/) Trestného zákona,
teda že, vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom a pre prípad, že také porušenia alebo ohrozenie spôsobí, bol s tým uzrozumený. Neudržanie si zamestnania z vlastného zavinenia, preukázané správou od jedného z jeho zamestnávateľov (TANDEM- SK, s.r.o.) a nenahlásenie vyživovacej povinnosti žiadnemu zo zamestnávateľov súd v nadväznosti na preukázateľné poznanie obžalovaného, že má dieťa, ktoré potrebuje, aby zaplatil výživné, musel vyhodnotiť ako skutočnosti zreteľne svedčiace o jeho úmysle vyživovaciu povinnosť si neplniť. Tomuto záveru nasvedčuje aj dĺžka obdobia, po ktorú sa obžalovaný páchania skutku dopúšťal a tiež vyjadrenie svedkýň, že reálne nič nepodnikol na nápravu, iba sa vyhováral a platenie výživného odkladal, prípadne sa zatajoval a vyhýbal kontaktu s dieťaťom a aj jeho matkou.
Berúc do úvahy okolnosti uvedené v § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona ako aj všetky okolnosti prípadu, dospel súd k záveru, že tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody vo výmere jeden rok, teda na samej spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (na jeden rok až na päť rokov). Vzhľadom na to, že boli splnené podmienky uvedené v § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd podmienečne odložil obžalovanému výkon tohto trestu a v zmysle § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na tri roky spoločne s uložením primeranej povinnosti v zmysle § 51 odsek 4 Trestného zákona, aby dlžné výživné v tejto skúšobnej dobe zaplatil podľa svojich schopností.
V súvislosti s ustálením výšky zanedbaného výživného, ktoré bude mať obžalovaný povinnosť zaplatiť k rukám matky, rozhodol súd s poukazom na vykonané dokazovanie tak, že za preukázané obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti vznikol obžalovanému dlh na výživnom:
- k rukám svedkyne Q. M. celkovo 2.513,18 eura za obdobie od 01.09.2006 do 31.08.2010, teda za 48 mesiacov mal platiť 3.000,- Sk, resp. 99,58 eura mesačne (z toho 29 mesiacov mal platiť 3.000,- Sk mesačne, teda spolu 87.000, Sk, čo po prepočte na eurá zodpovedá sume 2.887,87 eura a 19 mesiacov mal platiť sumu 99,58 eura, teda spolu 1.892,02 eura), pričom v tomto období zaplatil len sumu 2.866,66 eura,
- k rukám svedkyne X. M. celkovo 1.887,82 eura za obdobie od 01.09.2010 do 04.02.2013, teda za 29 mesiacov mal platiť 99,58 eura mesačne, čo zodpovedá sume 2.887, 82 eura, pričom v tomto období zaplatil len sumu 1.000 eur.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Právo podať odvolanie nemá ten, kto sa tohto práva výslovne vzdal.