Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_18Er-322-2009.pdf
PDF · 102.18 KB
Case nature
Area
Subarea
18Er/322/2009
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného:PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava, proti povinnému: F. Š.B., T.. XX.XX.XXXX, H. XXX, XXX XX N. H. vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Anetta Demešová, 1.mája 1053, 952 01 Vráble, právny nástupca súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku pre vymoženie sumy 827,90 Eur (24 942,52 Sk) s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo výške 46,79 Eur a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Oprávnený je p o v i n n ý zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Anetta Demešová, 1.mája 1053, 952 01 Vráble, náhradu trov exekúcie v sume 45,60 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Dňa 22.06.2005 udelil tunajší súd rozhodnutím č. 5207* 098036 súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi, Levická 1288/16, 952 01 Vráble poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sp. zn. RK-381/08/GR zo dňa 08.09.2008 bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 1226,78 Eur (36 958 Sk) s príslušenstvom, a trovy predchádzajúceho konania vo výške 49,79 EUR.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 37725-12240 uzatvorenej dňa 11.02.2004, ktorú povinní riadne a včas neplnili. Z ustanovení predmetnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú.
Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
V predmetnej zmluve sú naplnené všetky zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.
V zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2004 ust. § 879f ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len “Občiansky zákonník“), spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.
Zmluva o revolvingovej pôžičke č. 37725-12240 uzatvorenej dňa 11.02.2004 mala byť teda najneskôr do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti znovelizovaného Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004 daná do súladu s nižšie citovanými ustanoveniami.
V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 30.04.2004 je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku, ako už bolo uvedené vyššie, spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 30.04.2004, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Zákonodarca spočiatku jasne nedefinoval, aké ustanovenia je nutné definovať ako neprijateľné podmienky, čo však vyriešil novelou zákona č. 379/2008 Z.z., kde vymedzil v písm. r) uvedeného paragrafu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 30.04.2004, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.
V zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní , rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Súčasťou Zmluvy o revolvingovej pôžičke sú Zmluvné dojednania, v ktorých bod 16.1 obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V bode 16.2.1 sa píše, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami, vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy, s porušením ukončením či neplatnosťou Zmluvy, budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v jednoinštančnom písomnom rozhodcovskom koaní.
Súd dospel k záveru, že takto dohodnutá rozhodcovská je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 30.04.2004. Ako už bolo uvedené vyššie, zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2008 medzi neprijateľné podmienky zaviedol aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je len reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo už základe smernice č. 93/13/EHS. Písmeno r) citovaného ustanovenia nie je teda doplnením, ale priamym výkladom už existujúcej právnej úpravy.
Uvedená smernica je síce smerodajná len pre členské štáty (a v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovej pôžičke Slovenská republika ešte nebola členským štátom Európskej únie), z predchádzajúceho výkladu ale zjavne vyplýva, že túto smernicu je nutné aplikovať aj v tomto prípade, nakoľko jej znenie je priamo transponované do novely Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, do súladu s ktorou, ako už bolo uvedené vyššie, mala byť sporná zmluva o revolvingovej pôžičke uvedená do súladu.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice “nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o revolvingovej pôžičke vychádzal súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
V zmysle zmluvných dojednaní si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Pre spotrebiteľov je pritom významné ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska (§ 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku možno aplikovať v zmysle § 372p ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aj na konania začaté pre 15. októbrom 2008). Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní bez toho, aby bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dáva na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je viac než reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že aj rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o revolvingovej pôžičke ako štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a je teda v zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka znení účinnom do 30.4.2004 v spojení s § 879f ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom znení neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie, nakoľko súd je povinný skúmať počas celého exekučného konania jej prípustnosť, resp. zákonnosť vedenej exekúcie. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.
Súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať jeho zákonnosť a v prípade, ak zistí dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná, musí exekučné konanie ex offo zastaviť.
V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.
Súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať jeho zákonnosť a v prípade, že zistí dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná, musí exekučné konanie ex offo zastaviť.
Podľa § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, Trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ust. § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom v čase začatia exekúcie (ďalej len “vyhláška“), ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora sa za výkon exekučnej činnosti určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 Eur. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura
Súdny exekútor si vo svojom podaní zo dňa 05.04.2011 vyčíslil trovy exekúcie vo výške 97,42 Eur, z toho paušálna odmena vo výške 33,20 Eur v zmysle § 15 ods. 1 vyhlášky, náhrada hotových výdavkov vo výške 47,98 Eur v zmysle § 22 vyhlášky s DPH 20%.
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v požadovanej výške, nakoľko nepostupoval v súlade s vyhláškou a exekučným poriadkom.
Súd priznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za nasledujúce úkony exekučnej činnosti: 1x získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 2x doručenie príkazu na začatie exekúcie, 1x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 1x doručenie exekučného príkazu, 1x doručenie upovedomenia o
spôsobe exekúcie, 1x každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, 3x každé ďalšie zisťovanie majetku povinného, spolu 10 úkonov x 3,32 Eur = 33,20 Eur).
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov v celej požadovanej výške, nakoľko ich účelné vynaloženie nemal za preukázané. Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov, súd súdnemu exekútorovi priznal len náhradu za také výdavky, ktorých vznik bol súdnym exekútorom riadne preukázaný, resp. tie, ktorých vznik bolo možné riadne preukázať na základe dokladov nachádzajúcich sa v exekučnom spise, t.j. najčastejšie pripojenými doručenkami v spise.
Súdny exekútor požadoval náhradu hotových výdavkov v zmysle § 22 Vyhlášky a to: poštovné vo výške 47,98 Eur. Pokiaľ sa jedná o archiváciu“ žiadne ustanovenie Exekučného poriadku ani vyhlášky neumožňuje túto odmenu/náhradu súdnemu exekútorovi priznať. Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Archiváciu spisu nie je možné podľa názoru súdu považovať za hotový výdavok účelne vynaložený v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. V zmysle § 209 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, ukončené spisy sa ukladajú a uschovávajú v kancelárii exekútora. Ukončené spisy zostávajú po celý čas výkonu funkcie exekútora uschované v kancelárii u exekútora, ktorý ich vyhotovil. Podrobnejšiu úpravu manipulácie so spismi, ich úschovu, vedenie registrov a ďalších evidenčných pomôcok upraví kancelársky poriadok, ktorý vydá ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. V Kancelárskom poriadku pre súdnych exekútorov je k úschove ukončených spisov v § 72 prvej vete uvedené, že ukončené spisy sa uložia ku ukončeným spisom v kancelárii exekútora. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor má povinnosť uschovávať ukončené spisy vo svojej kancelárii. Uschovávanie ukončených spisov u tretej osoby nie je povinnosťou súdneho exekútora, a ak tak na základe osobitne uzatvorenej zmluvy urobí, nie je možné výdavky s tým spojené považovať za účelne vynaložené a nie je možné týmito nákladmi zaťažiť povinného alebo oprávneného v rámci náhrady trov exekúcie.
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu výdavkov za poštovné v celej požadovanej výške.
Súd priznal súdnemu exekútorovi poštovné vo výške 12,40 Eur. (4x doručenka doporučene - 4x 1,40 EUR, 4x doručenka doporučene do vlastných rúk s opakovaným doručením - 4x 1,70 EUR, v zmysle platného cenníka poštových služieb Slovenskej pošty zásielok s hmotnosťou do 100gramov). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi poštovné za ostatné úkony, nakoľko sa v exekučnom spise nenachádzali doručenky k týmto úkonom a ani inak nepreukázal skutočné vynaloženie uvedených výdavkov.
Nakoľko súdny exekútor nepreukázal, že je platcom DPH, nezvyšuje sa jeho odmena a náhrady o daň z pridanej hodnoty.
Súd sa zaoberal otázkou, kto by mal v danom prípade platiť trovy exekúcie a dospel k záveru, že nakoľko dôvod zakladajúci povinnosť súdu zastaviť exekúciu spočíva v skutočnostiach už existujúcich pred začatím exekučného konania (t.j. nespôsobilosť exekučného titulu), je nutné aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré vyžaduje zavinenie oprávneného.
V takýchto prípadoch je však nutné posudzovať zavinenie prísne a s ohľadom na všetky okolnosti, aby za žiadnych okolností nedošlo k poškodeniu práv ktoréhokoľvek účastníka konania.
Súd má jednoznačne za to, že nemožno požadovať náhradu trov od povinného, nakoľko exekúcia bola voči nemu od začiatku neprípustná, t.j. nemožno voči povinnému uplatniť náhradu trov takého exekučného konania, ktoré voči nemu ani nemalo byť začaté.
Okrem toho, oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol pred podaním návrhu na výkon exekúcie spoľahlivo zistiť, že tu existuje dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Okrem skutočností uvedených v odôvodnení výroku o zastavení exekúcie už len fakt, že Slovenská republika ešte v roku 2004 vstúpila do Európskej únie mohol oprávneného vo veľkej miere ovplyvniť pri podávaní návrhu na výkon exekúcie, nakoľko ako podnikateľskému subjektu, ktorý má ako jeden z hlavných predmetov činnosti poskytovanie
úverov, mohlo byť veľmi dobre známe, že trend ochrany spotrebiteľa je čoraz výraznejší a čoraz viac zaväzuje poskytovateľov úverov k opatrnosti.
Súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v celkovej výške 45,60 Eur (odmena vo výške 33,20 Eur, náhrady hotových výdavkov vo výške 12,40 Eur,) ako celkovú sumarizáciu skutočných trov exekúcie, na úhradu ktorých súd zaviazal v súlade s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.