Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoP-40-2012.pdf
PDF · 72.49 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/40/2012
Uznesenie
Krajský súd vo Trnave vo veci starostlivosti o t. č. plnoleté dieťa: J. O., nar. XX. B. XXXX a maloleté dieťa: O. O., nar. X. Y. XXXX, obe bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: Y. L., nar. X. H. XXXX, bytom G. XX a otca: Y. O., nar. XX. K. XXXX, bytom W., H. X, o zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Senica z 29. februára 2012 č. k. 9P 83/2011-72 v znení uznesenia takéhoto súdu z 19. marca 2012 č. k. 9P 83/2011-78 takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie otca o d m i e t a .
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie výživného na maloleté deti J. a O.. Rozhodol tak za použitia ustanovení § 25 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 ZoR (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnení), keď z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil právny záver o nedôvodnosti návrhu, nakoľko od poslednej úpravy výživného nedošlo na strane otca, ani maloletých detí k žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného. Subjektívny postoj otca k práci, ktorý je zdravý a neprejavuje žiadnu snahu o zvýšenie svojich šancí na nájdenie si zamestnania, nemôže byť dôvodom zníženia už i tak nízkeho výživného. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ (?) O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, nakoľko ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie len otec. Uviedol, že jeho odvolanie mala dostať (súdu neznáma) p. J., I. X., W., ktorá ho mala zastupovať. Keďže do dňa podania odvolania nespravila žiadne kroky, vyžiadal si (odvolateľ) svoje doklady späť a preto prosí o prešetrenie spisu, lebo je evidovaný na úrade práce od 3. novembra 2010, poberá dávku v hmotnej núdzi a nie je schopný platiť výživné. Takisto sa jeho situácia zmenila, keď má priateľku, s ktorou čaká dieťa, pričom priložil i doklad o jej tehotenstve.
K odvolaniu sa (po jeho doplnení na výzvu súdu) vyjadrila matka, ktorá navrhla zamietnutie (?) odvolania v celom rozsahu. Podľa nej je jasné, že otec nemá záujem a ani snahu nájsť a udržať si prácu a od rozvodu hľadá všetky možné spôsoby, ako sa vyhnúť plateniu výživného. Ďalej vyrátala výdavky, ktoré jej plynú zo starostlivosti o deti, namietla, že i keď sa odvolateľ odvoláva na tehotenstvo priateľky, dieťa nie je narodené a otec nie je zapísaný v rodnom liste, takže zatiaľ nemá výdavky, pričom napokon má podozrenie, že by bol schopný klamať aj o tom, že dieťa je jeho a nemusí byť.
Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa odseku 2 rovnakého paragrafu odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa ods. 1 preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.
Podľa § 57 ods. 1 O. s. p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty; podľa odseku 2 (prvej časti vety tu citovaného zákonného ustanovenia) lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty a podľa odseku 3 lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Napokon podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.
Ak preto odvolateľ (otec detí) podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zníženie výživného a mal záujem, aby odvolací súd sa takýmto jeho odvolaním zaoberal vecne, bolo jeho povinnosťou (odvolateľa) odvolanie podať v zákonnej lehote v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p.
V prejednávanej veci mu pritom pomohol súd prvého stupňa, ktorý vypravil rozsudok z 29. februára 2012 nesprávnym poučením o opravnom prostriedku, v rámci ktorého podanie odvolania nepripustil (vylúčil) z dôvodu jeho vzdania sa účastníkmi konania (s poukazom na len domnelú skutočnosť, ktorá podľa obsahu spisu vôbec nenastala). Zákonná odvolacia lehota sa tak predĺžila na tri mesiace (v zmysle § 204 ods. 2 O. s. p.), preto ak bol rozsudok s nesprávnym poučením doručený otcovi 14. marca 2012, nasledujúcim dňom začala plynúť 3-mesačná odvolacia lehota. Posledným dňom na podanie včasného odvolania bol tak štvrtok 14. júna 2012 (bežný pracovný deň), i keď súd prvého stupňa opravil zrejmú nesprávnosť poučenia v rozsudku (opravným uznesením č. k. 9P 83/2011-78 z 19. marca 2012).
Účinok započatia behu predĺženej lehoty na odvolanie totiž nastupuje (a aj v prejednávanej veci nastúpil) už momentom doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia s nesprávnym poučením a opravné uznesenie vydané až po takomto dni (nehovoriac o jeho doručení) na tomto nemôže (nemohlo) už nič zmeniť. V prejednávanej veci inak nemožnosť stotožnenia sa s pokusom okresného súdu vyššie priblíženým spôsobom „zachrániť“ situáciu (a následne aj ustáliť právoplatnosť rozsudku, akoby tu pochybenia nebolo, čiže 16. dňom po doručení rozsudku) nemala až taký význam, ak otec odvolanie podal (na pošte Košice 12, tu por. č. l. 85 spisu) až 17. októbra 2012 (teda s pomerne výrazným časovým odstupom nielen po uplynutí štandardnej 15-dňovej, ale i predĺženej trojmesačnej lehoty), práve z tohto dôvodu však súdu prvého stupňa zároveň nejde dosť dobre nevytknúť, že aj napriek zjavnej oneskorenosti odvolania sa pokúšal o odstraňovanie jeho vád (v tejto súv. por. napokon i ust. § 209 ods. 1 vety druhej a ods. 3 O. s. p.).
Odvolací súd potom nemal možnosť z dôvodu oneskorenosti podaného odvolania vôbec sa týmto zaoberať po vecnej stránke. Neúplnosť podaného odvolania tak bola už len pridruženým dôvodom nutnosti odvolanie odmietnuť.
Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto jeho uznesenia.
O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval práve preto, že tu šlo o prípad konania zahájiteľného i bez návrhu, v ktorom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (podľa bezvýnimočného pravidla majúceho základ v ustanovení spomenutom už i súdom prvého stupňa, nech aj pri odvolaní sa na nesprávne písmeno - malo byť „a/“ a nedostatku jeho výkladu). Ak totiž rozhodovaním možno rozumieť proces výberu z aspoň dvoch do úvahy prichádzajúcich možností a ten tu z povahy veci nie je možným, „rozhodnutím o trovách konania“ sa tu v skutočnosti o ničom nerozhoduje, toto je logicky nadbytočným a ako také preto aj do rozhodnutia súdu ktoréhokoľvek stupňa v takejto veci nepatriacim.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.