Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoE-197-2012.pdf
PDF · 78.81 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/197/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. 1, XXX XX B. B., zast. JUDr. Andreou Slezákovou, advokátkou so sídlom Robotnícka 10, Banská Bystrica, proti povinnému: J. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX B. B., zast. JUDr. Róbertom Antalom, advokátom so sídlom Skuteckého 1, Banská Bystrica, o vymoženie sumy 4.781,38 eura s príslušenstvom a trov exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 185/2010 súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom, so sídlom exekútorského úradu Mičinská cesta 35, Banská Bystrica, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1826/2010-55 zo dňa 13. septembra 2011 v spojení s uznesením č.k. 2Er/1826/2010-79 zo dňa 6. februára 2012, jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1826/2010-55 zo dňa 13. septembra 2011 v spojení s uznesením č.k. 2Er/1826/2010-79 zo dňa 6. februára 2012 v napadnutej časti výroku, ktorým bolo konanie o návrhu povinného na náhradu trov exekúcie zastavené z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 2Er/1826/2010-55 zo dňa 13. septembra 2011 v spojení s uznesením č.k. 2Er/1826/2010-79 zo dňa 6. februára 2012 zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 185/2010, zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eura a napokon zastavil konanie o náhrade trov povinného. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekúciu zastavil po tom, ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii. Vo vzťahu k trovám konania povinného súd konštatoval, že právo na náhradu trov exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť povinnému, preto zastáva názor, že pre rozhodovanie o trovách vzniknutých povinnému v exekučnom konaní nie je podľa ustanovení Exekučného poriadku zákonný priestor, pričom prípadná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku by bola v tomto prípade nesprávna. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Mcdo/12/2004 zo dňa 30. júna 2006.
Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie povinný a uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o nepriznaní práva na náhradu trov exekučného konania povinnému, ktoré si uplatnil vo výške 720,32 eura. Poukázal na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. s tým, že je jednoznačné, že ustanovenia O.s.p. sa použijú aj pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania. Taktiež poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 21. apríla 2011, č. III. ÚS 2218/10 a Ústavného súdu SR, č. II. ÚS 272/2008, podľa ktorého je súčasťou práva na súdnu ochranu aj nárok na náhradu trov konania. Povinný navrhol, aby sudca prvostupňového súdu rozhodol tak, že povinnému prizná právo na náhradu trov exekučného konania vo výške 831,79 eura pozostávajúcich z trov konania vo výške 720,32 eura (v zmysle vyčíslenia z 15. júna 2011) a trov právneho zastúpenia vo výške 111,47 eura za podanie odvolania.
Oprávnený k podanému odvolaniu povinného uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za správne. Keďže Exekučný poriadok vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému, právo na náhradu trov mu nemôže vzniknúť. V ďalšom oprávnený uviedol, že ak by sa súd stotožnil s právnym názorom povinného, má za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré v zmysle ust. § 150 O.s.p. súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať. Konkrétne uviedol, že si v exekučnom konaní uplatnil zostávajúcu časť pohľadávky voči povinnému, ktorá nebola uspokojená v predchádzajúcom exekučnom konaní, ani v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok povinného. Exekučný súd vyhovel námietkam povinného voči exekúcii z toho dôvodu, že mal za preukázané, že povinný podal návrh na povolenie oddlženia v zákonom stanovenej lehote a konkurzný súd povolil jeho oddlženie. Nebolo však v možnostiach oprávneného získať vedomosť o tom, že povinný podal návrh na povolenie oddlženia. Oprávnený má za to, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby mal hradiť povinnému trovy, ktoré vznikli v exekučnom konaní, keď on v ňom uplatňuje svoj dôvodný nárok, ktorý nebol uspokojený zo strany povinného a ktorý podal námietky voči exekúcii, ktoré nespočívali v tom, že by povinný namietal alebo spochybňoval právny dôvod vzniku alebo výšku pohľadávky alebo zákonnosť exekučného titulu.
K vyjadreniu oprávneného podal vyjadrenie povinný, v ktorom uviedol, že nie je ničím preukázané, že by na strane oprávneného boli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 150 O.s.p. Podotkol, že nemôže znášať trovy konania len preto, že oprávnený nevedel zistiť, že bol podaný návrh na oddlženie. K vyjadreniu ďalej pripojil fotokópiu uznesenia Krajského súdu v Žiline, č.k. 9CoE/98/2011. Neskôr do spisu doplnil fotokópiu článku z časopisu Justičná revue č. 2/2012 a fotokópiu uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 2CoE/87/2012 a č.k. 14CoE184/2012-194, v súvislosti s ktorými uviedol, že exekučný súd má právomoc rozhodnúť o návrhu na náhradu trov v prípade, ak rozhodol o zastavení exekúcie.
Krajský súd ako súd odvolací na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a a napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie bolo začaté 21. júna 2010, doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie po tom, ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie konkurzného súdu o zrušení konkurzu na majetok povinného (toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2010). Proti exekúcii podal 12. novembra 2010 námietky povinný z dôvodu, že dňa 23. decembra 2008 (t.j. v priebehu konkurzného konania) podal na súd návrh na oddlženie. Exekučný súd námietkam povinného vyhovel uznesením č.k. 2Er/1826/2010-46 zo dňa 28. júna 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. júla 2011. V uznesení, ktorým súd vyhovel námietkam uviedol, že má za preukázané, že konkurzný súd povolil oddlženie povinného, pričom podľa ust. § 169 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené, sa počas skúšobného obdobia môžu uspokojovať z majetku dlžníka iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Pre tieto pohľadávky nemožno počas skúšobného obdobia začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi. Premlčacia lehota proti veriteľom týchto pohľadávok počas skúšobného obdobia neplynie. Následne exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie aj o zastavení konania o náhrade trov povinného.
V nadväznosti na uvedené exekučný súd konštatuje, že pokiaľ by konkurzný súd postupoval v súlade so zákonom a o návrhu povinného na povolenie oddlženia by rozhodol bezodkladne, nebolo by možné začať exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi, pretože exekúcia je počas skúšobného obdobia v rámci oddlženia neprípustná. To znamená, že by nedošlo ani ku konaniu o námietkach povinného proti exekúcii. Príslušný súd o návrhu povinného na oddlženie rozhodol však až uznesením č.k. 2K 24/2007-227 dňa 15. marca 2011, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. marca 2011.
Podľa ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Exekučný súd v napadnutom uznesení uviedol, že Exekučný poriadok upravuje len trovy súdneho exekútora a oprávneného a vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému. Ďalej uviedol, že právo na náhradu trov exekúcie podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku nemôže vzniknúť povinnému. Takéto právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 200 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že i keď je zrejmé, že Exekučný poriadok v zásade predpokladá, že vzniknú v konaní dôvodne vynaložené a účelné trovy exekúcie predovšetkým oprávnenému a súdnemu exekútorovi, nemožno vylúčiť, že trovy konania vzniknú i povinnému. Rozhodnutie o trovách exekúcie musí zodpovedať všeobecnej zásade spravodlivosti súdneho konania ako jednej z nosných zásad akéhokoľvek (teda aj exekučného) konania. Rozhodovanie o náhrade trov exekučného konania je pritom neoddeliteľnou súčasťou exekučného konania. Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Odvolací súd sa prikláňa k názoru, že nárok na náhradu trov exekúcie zo zákona vzniká oprávnenému a súdnemu exekútorovi, a za naplnenia hypotézy uvedenej v ust. § 203 Exekučného poriadku aj povinnému. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Povinný má nárok na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodu, ktorý procesne zavinil oprávnený. V prejednávanej veci exekučný súd vyhovel námietkam povinného a exekučné konanie zastavil. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že exekučné konanie nemohlo byť v prejednávanej veci vedené z dôvodu povolenia oddlženia povinného. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že v čase, keď oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie (t.j. 21. júna 2010), nedisponoval informáciou o tom, že by príslušný konkurzný súd povolil oddlženie povinného (ani nemohol, nakoľko o povolení oddlženia súd rozhodol až niekoľko mesiacov po podaní návrhu na vykonanie exekúcie). Keby súd o návrhu povinného na povolenie oddlženia (ktorý povinný podal ešte počas prebiehajúceho konkurzu 23. decembra 2008) rozhodol bez zbytočného odkladu po zrušení konkurzu a oprávnený by napriek tomu podal návrh na začatie exekučného konania (hoci tomu bráni dikcia § 169 ods. 1 zákon a konkurze a vyrovnaní), len v takom prípade by bolo možné hovoriť o tom, že oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie. Skutočnosť, že konkurzný súd nerozhodol o návrhu povinného na povolenie oddlženia včas teda nemožno pripisovať na ťarchu oprávneného.
Odvolací súd ďalej uvádza, že právny názor prvostupňového súdu, že aplikácia ustanovení O.s.p. o trovách konania v exekučnom konaní zásadne neprichádza do úvahy, nie je v súlade s platnou právnou úpravou. Pokiaľ Exekučný poriadok výslovne neupravuje možnosť nahradiť trovy exekúcie povinnému (no ani túto skutočnosť priamo nevylučuje), je potrebné vychádzať aj z ust. § 251 ods. 4 O.s.p. o náhrade trov konania. Navyše je potrebné zdôrazniť, že právna úprava nedáva exekučnému súdu podklad pre taký postup, že o nároku na náhradu trov povinného nerozhodne a konanie zastaví.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu zrušil s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bude úlohou exekučného súdu opätovne návrh povinného na náhradu trov konania preskúmať, o tomto návrhu vecne rozhodnúť a posúdiť, či sú splnené podmienky pre priznanie trov povinnému a či v danej veci neexistujú dôvody podľa § 150 ods. 1 O.s.p, na ktoré poukázal oprávnený. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách odvolacieho konania, ktoré si uplatnil povinný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.