Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Co-1-2013.pdf
PDF · 89.28 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/1/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., JUDr. Renáty Deákovej v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO a. s., Panenská 7, Bratislava, IČO: 35 787 783, zastúpený JUDr. Helenou Strachotovou, advokátkou, Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin proti odporcovi: R. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX C. za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Petrovská 10, 909 01 Skalica, IČO: 422 641 54, v zast. JUDr. Jozef Kepm, advokát, Nám. Josipa Andriča 1, 900 25 Chorvátsky Grob, v konaní o zaplatenie 1.286,81 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14C/83/2012-37 zo dňa 01. 10. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Petrovská 10, 909 01 Skalica, IČO: 422 641 54 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd z dôvodov uvádzaných v tomto rozhodnutí zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.286,81 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.286,81 Eur od 01. 04. 2011 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 20,-- Eur splatných vždy ku 20.-temu dňu toho ktorého mesiaca, počnúc mesiacom november 2012, v prípade nezaplatenia tej ktorej splátky pod následkom straty výhody splátok. Tiež uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 77,-- Eur a na trovách právneho zastúpenia 165,70 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobný návrh, pretože zmluvne dojednaný úrok vo výške 49% ročne posúdil ako zmluvné dojednania v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 a 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka so záverom neprijateľnej podmienky. Rozhodnutie o splátkach a trovách konania prvostupňový súd dôvodil §§ 160 ods. l a 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OSP“)
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie čo do výroku o zamietnutí zvyšku žalobného návrhu, do výroku o náhrade trov konania z dôvodov nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. V podaní doručenom na súd 13. 12. 2012 navrhovateľ doplnil dôvody odvolania s tým, že napadá zamietavý výrok prvostupňového rozsudku v časti zmluvného úroku, keď súd dospel k záveru, že prevyšuje výšku sadzby úroku poskytovanú bankami v danom období, a preto je v rozpore s dobrými
mravmi. Navrhovateľ má však za to, že výška úroku v tomto prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi, súd by mal postupovať v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, čo súd nevzal do úvahy všetky uvedené kritériá pri stanovení výšky úroku, a tak pochybil. Pokiaľ súd označil výšku dohodnutého zmluvného úroku ako neprijateľnú podmienku, navrhovateľ poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že tvrdenie súdu v žiadnom prípade nezodpovedá definícii neprijateľnej podmienky a navyše v prípade úroku ide o podmienku týkajúcu sa hlavného plnenia a takéto dojednanie nemôže spadať pod definíciu neprijateľnej podmienky. Má za to, že úroková miera nemôže byť hodnotená ako neprimerane vysoká. Podľa názoru navrhovateľa súd pri posudzovaní výšky úrokovej miery musí brať do úvahy aj povahu subjektu poskytujúceho úveru, nie je možné zrovnávať banku a nebankový subjekt, keď nebankové subjekty poskytujú úver už s väčším rizikom ako banky a takéto úvery nie sú zaistené, a preto je takéto riziko drahšie, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti, návrhu vyhovel alebo vrátil prvostupňovému súdu na nové prerokovaniu veci.
K odvolaniu navrhovateľa odporca vyjadrenie nepodal.
V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP, v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. l a 2 OSP ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.286,81 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.286,81 Eur od 01. 04. 2011 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 20,-- Eur splatných vždy ku 20.-temu dňu toho ktorého mesiaca, počnúc mesiacom november 2012 pod následkom straty výhody splátok pre prípad nezaplatenia tej ktorej splátky, zostal tak ako odvolaním nenapadnutý nedotknutý (§ 206 ods. 2 OSP) a nadobudol právoplatnosť.
Na základe uvedeného odvolací súd oboznámiac sa s obsahom spisu Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 14C/83/2012 tak posudzoval odvolaním napadnutý výrok v zamietajúcej časti návrhu navrhovateľa, a to zmluvne dohodnutého úroku vo výške 49%, v rámci ktorého nezistil také okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa v tejto časti, keď súd prvého stupňa venoval pozornosť zisteniu rozhodných skutočností a ustálenie skutkového stavu, správne právne vec posúdil, keď v tejto časti návrh navrhovateľa titulom neprijateľnej zmluvnej podmienky ako nedôvodný zamietol, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje a na ne odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého zamietajúceho výroku prvostupňového súdu a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza, že pokiaľ odporca ako spotrebiteľ prijal od navrhovateľa ako dodávateľa (profesionála na finančnom trhu) finančnú službu, nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonník“), aplikovať všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (13.07.2010), zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý zmenil a doplnil Občiansky zákonník s účinnosťou od 1.4.2004 o inštitút tzv.
spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody platnej od 1. februára 1995, ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie aj v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) v máji 2005. Napokon právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere ako vzťahu spotrebiteľského navrhovateľ odvolaním nespochybnil.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES). Tiež za účelom ochrany spotrebiteľov bola prijatá smernica Rady EÚ 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“, v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov), ktorý upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, ktorá nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník „profesionálne znalý podnikateľ“ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Zákonodarca preto aspoň rámcovo a príkladom vymedzil, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), čoho dôsledkom je zo zákona ich neplatnosť. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka má povahu kogentnej právnej normy, ktorá dodávateľom výslovne zakazuje použiť v spotrebiteľských zmluvách také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa. Občiansky zákonník tak dodávateľom zakazuje zneužívať svoje postavenie pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv a najmä pri tvorbe svojich zmluvných formulárov (všeobecné dodacie podmienky, všeobecné obchodné podmienky atď.), ktoré pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv predkladajú ako návrh na ich uzavretie. Vychádza pri tom z toho, že v spotrebiteľských zmluvách má dodávateľ silnejšiu východiskovú pozíciu danú tým, že spotrebiteľské zmluvy sa spravidla uzatvárajú na základe vopred predtlačených zmluvných podmienok, ktorých obsah spotrebiteľ nevie ovplyvniť. § 53 ods. l, prvá veta Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo neprijateľné podmienky dojednané individuálne v rámci zmlúv, pri ktorých prebiehal individuálny negociačný proces podľa zásad v zmysle § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 13.07.2010 bola pripravená vopred na formulári, vrátane znenia Všeobecných obchodných podmienok, už na prvý pohľad je zrejmé, že ide teda o zmluvu formulárovú, štandardne používanú navrhovateľom ako dodávateľom, ktorej text, ako aj text pripojených Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru, vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný a bol vopred zo strany navrhovateľa pripravený bez možnosti odporcu meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Jedná sa teda o klasickú typovú zmluvu bez možnosti odporcu ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy vzájomných práv a povinností, teda zjavne ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje aplikácia kogentnej právnej normy § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, pretože navrhovateľ nepreukázal dojednanie zmluvných podmienok s odporcom individuálne a v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvratiteľná právna domnienka, že každá zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom sa nepovažuje - pokiaľ nie je poskytnutý dôkaz o opaku - za dojednanú
individuálne, ale sa považuje za zmluvu štandardnú (adhéznu), pričom túto domnienku nie je povinný vyvracať spotrebiteľ, ale dodávateľ. Navrhovateľ bližšie neodôvodnil svoju všeobecnú argumentáciu ohľadom predmetu plnenia, resp. úroku ako hlavného plnenia a primeranosti ceny a odvolací súd nepovažoval úrok ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) za predmet plnenia, resp. cenu plnenia.
Zhrnúc uvedené odvolací súd môže len opakovane konštatovať, že súd prvého stupňa tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva, posudzovaná zmluva je nesporne spotrebiteľskou zmluvou, kedy normy obchodného práva (vrátane právnej úpravy úveru v zmysle Obchodného zákonníka) sú v tomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, preto odvolací súd má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu v tomto smere nemá vadu v namietanom skutkovom a ani právnom posúdení, pretože aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách na úroky má svoje legálne dôvody a opodstatnenie.
K ďalším odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza, že pokiaľ navrhovateľ namieta, že výška úroku v tomto prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi (čo prvostupňový súd ani netvrdil) a súd by mal postupovať v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, táto námietka podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí vzhľadom na vecnú nesúvislosť s uvedeným ustanovením, pretože výška úrokov nie je odplatou v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a s poukazom na § 499 Obchodného zákonníka, podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ktorá odplata na rozdiel od úrokov má jednorázový charakter. Napokon prvostupňový súd ani uvedenú právnu argumentáciu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nepoužil.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, ako vecne správny potvrdil.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 OSP. Odporca, ako aj vedľajší účastník na jeho strane, boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnili a ani im žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd im trovy odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1, 2 OSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.