Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cb-1-2010.pdf
PDF · 93.23 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-8Cb/1/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: Regionálna rozvojová agentúra - pre rozvoj Dolného Zemplína, IČO: 31 256 716, so sídlom Kukučínova 184/1, 075 01 Trebišov, právne zastúpeného: JUDr. Atilom Bohácsom, advokátom so sídlom Hlavná 796/69, 077 01 Kráľovský Chlmec, proti žalovanému: Obec Ľubica, ul. Generála Svobodu 127, 059 71 Ľubica, IČO: 36 158 984, právne zastúpenému: Advokátskou kanceláriou JUDr. SIDOR, s. r. o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, IČO: 36 866 156, o zaplatenie 61.968,06 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žaloba, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia sumy 61.968,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne od 12.01.2007 do zaplatenia, s a z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou z 08.01.2010 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia 61.968,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % od 12.01.2007 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
V dôvodoch žaloby uviedol, že so žalovaným 19.11.2003 uzavrel Mandátnu zmluvu č. 23/11/03, v zmysle ktorej sa zaviazal poskytovať žalovanému komplexný poradensko-konzultačný servis spočívajúci v príprave a realizácii projektov a rozvojových programov, vrátane získavania a využívania domácich a zahraničných finančných zdrojov za účelom regionálneho rozvoja Tatranského regiónu.
Na základe poskytnutia komplexného poradensko-konzultačného servisu žalovaný 31.03.2005 podpísal Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na modernizáciu školskej infraštruktúry Základnej školy Ľubica a bol mu poskytnutý finančný príspevok vo výške 37.337.000,- Sk.
Žalobca podľa ustanovenia článku II. bod I. Mandátnej zmluvy, faktúrou č. 20060010 z 28.12.2006, vyúčtoval žalovanému dohodnutú jednorazovú odmenu predstavujúcu žalovanú sumu so splatnosťou 11.01.2007. Žalovaný faktúru prevzal 29.12.2006.
Žalovaný namietal, že predmet plnenia, ktorý sa žalobca v ustanovení článku I. Mandátnej zmluvy z 19.11.2003 zaviazal poskytnúť žalovanému, nebol poskytnutý. V ďalšom namietol, že žalobca tak v žalobe, ako aj v priebehu ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa nielenže neposkytol žiaden dôkaz, ale ani v žalobnom návrhu netvrdí, že by toto plnenie podľa zmluvy pre žalovaného vykonal. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 101
ods. 1 O. s. p. a neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno vyplývajúce z ust. § 120 O. s. p.. Poukázal pritom na skutočnosť, že dodanie predmetu plnenia je základnou zákonnou podmienkou na právo žiadať a povinnosť zaplatiť cenu. Na základe uvedených skutočností tak žiadal žalobu zamietnuť.
Žalobca reagoval tvrdením, podľa ktorého nie je pravdou, že by žalovanému neposkytol plnenie podľa uzavretej Mandátnej zmluvy. Žalobca podľa jeho slov poskytol žalovanému komplexný poradensko- konzultačný servis spočívajúci vo vykonaní všetkých úkonov smerujúcich k získaniu nenávratného finančného príspevku na modernizáciu školskej infraštruktúry Základnej školy Ľubica. Žalobca tak konal z titulu mandátu pre žalovaného v jeho mene a na jeho účet.
Ďalšie okolnosti uvádzané žalovaným v priebehu konania pred súdom prvého stupňa považoval žalobca za účelové a bez relevantného právneho významu.
Vzhľadom na obsah námietok vznesených žalovaným tak súd prvého stupňa pristúpil v záujme produkovania ďalších dôkazov zo strany žalobcu k predloženiu právneho posúdenia veci podľa ust. § 100 ods. 1 O. s. p.. Zároveň účastníkov vyzval na riešenie veci mimosúdnou cestou s ohľadom na celkovú hodnotu sporu a na ich tvrdenia.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že 19.11.2003 uzavreli Mandátnu zmluvu č. 23/11/03, ktorou sa žalobca zaviazal pre žalovaného poskytovať komplexný poradensko-konzultačný servis spočívajúci v príprave a realizácii projektov a rozvojových programov vrátane získavania a využívania domácich a zahraničných finančných zdrojov za účelom regionálneho rozvoja Tatranského regiónu.
Spornými však zostali právne významné skutkové tvrdenia účastníkov týkajúce sa splnenia právnych povinností vyplývajúcich z uzavretej Mandátnej zmluvy žalobcom a výška jednorazovej odmeny vyúčtovanej žalovanému faktúrou č. 20060010 28.12.2006.
Právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa riadia ustanoveniami § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorých sa mandátnou zmluvou mandatár (žalobca) zaväzuje, že pre mandanta (žalovaného) na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.
Podľa posledne citovaného zákonného ustanovenia možno mandátnu zmluvu klasifikovať ako tzv. relatívny obchod (§ 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka), ktorou sa mandatár zaväzuje za odplatu zariadiť určitú obchodnú záležitosť pre mandanta, pričom toto zariaďovanie spočíva buď v uskutočnení právnych úkonov (tzv. úkonov právnej pomoci) alebo v uskutočnení inej činnosti v mene mandanta.
Žalobca sa pre žalovaného v ustanovení článku I. ods. 2 Mandátnej zmluvy zaviazal v rámci poradensko-konzultačnej pomoci: a/ iniciovať a koordinovať prípravu a realizáciu stratégie trvalo udržateľného rozvoja regiónu; b/ zabezpečovať koordináciu, programovanie a implementovanie rozvojových programov v regióne Kežmarok; c/ akvizičná činnosť pre teritórium Kežmarok; d/ ostatné činnosti potrebné pre komplexnú prípravu a realizáciu projektov a vzdelávanie záujemcov za účelom kvalitnej prípravy projektov; e/ vyjednávať, koordinovať prípravu a realizáciu projektov a spolupracovať s VÚC Prešovského samosprávneho kraja, Národnou agentúrou pre regionálny rozvoj, štátnymi inštitúciami, združeniami občanov a inými domácimi, resp. zahraničnými subjektami za účelom dosiahnutia účelu podľa tejto zmluvy.
Podľa ust. § 324 ods. 1 záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
Dokazovanie je činnosťou súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej, pričom v porovnaní s inými úkonmi ide o úkony mimoriadne významné. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje
skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Dokazovanie sa pritom vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ustanoveniach § 120 a nasl., no i viacerých ďalších ustanovení uvedených na inom mieste zákona.
Ust. § 120 ods. 1 O. s. p. vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom sporovom konaní, ktorými je povinnosť účastníkov konania: a/ tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník konania odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany; b/ označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností; c/ zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena.
Povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti je elementárnou povinnosťou účastníka konania a to najmä žalobcu. Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah návrhu na začatie konania. Neuvedenie rozhodných skutočností môže mať za následok odmietnutie žaloby. Povinnosť tvrdenia však neznamená, že nesplnenie tejto povinnosti musí mať za následok nepriaznivé rozhodnutie pre účastníka konania, ktorý procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil. Povinnosť tvrdenia je totiž úzko spojená s dôkazným bremenom. To v konečnom dôsledku znamená, že ak žalovaný zostane v konaní nečinný a vo veci sa napríklad ani nevyjadrí, nesplnenie tejto povinnosti nebude mať pre neho nepriaznivé dôsledky vtedy, ak dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní ním tvrdených skutočností zaťažuje žalobcu a ten dôkazné bremeno neunesie.
V tejto súvislosti žalobca poskytol súdu prvého stupňa tvrdenie, podľa ktorého so žalovaným 19.11.2003 uzavrel Mandátnu zmluvu č. 23/11/03 s vyššie uvedeným predmetom a tvrdenie, podľa ktorého na základe poskytnutia komplexného poradensko-konzultačného servisu žalovaný 31.03.2005 podpísal Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, a že žalovanému vyúčtoval dohodnutú jednorazovú odmenu predstavujúcu žalovanú sumu.
Na to, aby bol účastník konania, žalobcu nevynímajúc, v konaní úspešný, je jeho
povinnosťou tvrdiť základné skutočnosti a pre rozhodnutie určujúce skutočnosti. Základnými skutočnosťami sú fakty, ktoré musí mať súd k dispozícii už na samotnom počiatku konania, aby mohol posúdiť, že právo, ktorého sa žalobca domáha, nie je zameniteľné s iným možným právom žalobcu. Povinnosťou účastníkov konania je v ďalšom poskytnúť súdu tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú pre rozhodnutie súdu určujúce. Ide o fakty, ktorých uvedenie nie je síce nutné k identifikácii skutku, ale ktoré ovplyvňujú výsledok sporu. Ich absencia vedie totiž k zamietnutiu žaloby.
Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nemožno vynucovať, jej nesplnenie bude mať spravidla významné až zásadné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník konania, ktorý sa domáhal práva alebo sa bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno.
Z uvedenej povinnosti však existujú výnimky, z pomedzi ktorých treba spomenúť predovšetkým nezriedka súdnou praxou opomínanú tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vychádzajúcu z toho, že nemožno od nikoho vyžadovať preukázanie negatívnej skutočnosti. Naopak, účastník musí preukazovať pozitívne skutočnosti, ktoré vedú k negatívnemu skutkovému zisteniu.
Označenie dôkazov nie je iba povinnosťou účastníkov konania, ale aj ich právo. Uplatnenie tohto práva je však limitované časom. Účastník konania môže toto právo v zásade uplatniť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada.
V rámci povinnosti označiť dôkazy žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa na podporu svojich tvrdení označil za dôkaz Mandátnu zmluvu č. 23/11/03 (čl. 7) a faktúru č. 20060010 s výzvou z 09.12.2009 adresovanou žalovanému (čl. 5) s podacím lístkom (čl. 6 spisového materiálu).
O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu ku konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam. Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že účastník konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.
Z tvrdení a dôkazov predložených žalobcom v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nemožno vyvodiť právny záver, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že záväzok, ktorý mu vyplýval z ustanovenia článku I. voči žalovanému, splnil riadne a včas, tak ako to predpokladá ust. § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z obsahu Mandátnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania nemožno vyvodiť, že by jej predmetom bol záväzok žalobcu za odplatu zariadiť žalovanému konkrétnu obchodnú záležitosť, ktorej výsledkom malo byť uzavretie Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na modernizáciu školskej infraštruktúry Základnej školy Ľubica, na základe ktorej bol žalovanému následne poskytnutý finančný príspevok vo výške 37.337.000,- Sk. Žalobca nepredložil súdu prvého stupňa tvrdenia, ani dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že v súvislosti s vyššie uvedenou Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku pre žalovaného realizoval konkrétne úkony právnej pomoci, prípadne preňho vykonal inú činnosť, tak ako to predpokladá ust. § 566 Obchodného zákonníka.
V konaní pred súdom tak žalobca neuniesol nielen abstraktné bremeno tvrdenia a dokazovania (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p.), ale i konkrétne bremeno tvrdenia a dokazovania, ktoré mu vzniklo v konkrétnej skutkovej a dôkaznej situácii (čl. 103 spisového materiálu). Je totiž vecou žalobcu, aby na skutkový posun v priebehu sporu reagoval a svoje pôvodné skutkové zistenia buď vyvracal, alebo aby tvrdil a preukazoval ďalšie skutočnosti, ktoré spor posunú mimo rámec doterajších skutkových zistení.
Postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. tak súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto jej nebolo možné vyhovieť.
Pojednávanie v merite veci 30.01.2013 súd uskutočnil aj napriek ospravedlneniu zo strany právneho zástupcu žalobcu, ktoré však neobsahovalo náležitosti ospravedlnenia ustanovené § 119 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať (okrem náležitosti podľa ods. 2) aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.
Keďže v priebehu konania súd tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného, nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa predpokladaných ust. § 150 ods. 1 O. s. p., bolo o trovách konania rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, bolo priznané právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Keďže žalovaný v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia trovy nevyčíslil, a keďže zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku mu nevyplývali iné trovy konania s výnimkou trov právneho zastúpenia, bolo rozhodnuté tak, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva (§ 151 ods. 2 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).