Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-50-2012.pdf
PDF · 87.35 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/50/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom tamtiež, a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o. , so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému M. U., nar. XX.X.XXXX, bytom F. D., F. S. XXX, o vymoženie 661,29 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, ktorá exekúcia je vedená Exekútorským úradom súdnej exekútorky JUDr. Márie Krasňanovej, so sídlom S. C., H.. A. D. XX/X, pod sp.zn. EX 193/2007, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/152/2007-19 zo dňa 21.6.2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol o neprípustnosti exekúcie v súdenej veci a túto zastavil. Vychádzal zo záveru, že exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nie je formálne vykonateľný z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Zmluva o úvere zo dňa 12.4.2006 uzatvorená medzi oprávneným a povinným (ďalej len „Zmluva“) je zmluvou spotrebiteľskou a rozhodcovská doložka v nej obsiahnutá je v konečnom dôsledku neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nebola totiž spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale bola vopred pripravená dodávateľom ako súčasť zmluvných podmienok, ktoré nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť. Spotrebiteľ je tak nútený neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom v prípade, ak bude vystupovať na strane žalovaného/odporcu. Okresný súd konštatoval, že oprávnený už od počiatku uzatvorením rozhodcovskej doložky a jej koncipovaním sleduje záujem na riešení prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský súd v dotknutej veci pritom len formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. V tejto súvislosti okresný súd zhrnul, že pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah je fakticky nerovný a nevyvážený, niet pochybností o neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky. Zároveň, ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie. Podporne exekučný súd konštatoval, že nebola splnená ani písomná forma rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), keďže rozhodcovská doložka bola iba súčasťou Všeobecných podmienok pre poskytnutie úveru.
Vzhľadom na rozhodnutie o zastavení exekúcie návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Oprávnenému, ktorý podaním návrhu na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu zavinil jej následné zastavenie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku), uložil povinnosť uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 123,19 eur, ktorú čiastku konkrétne zdôvodnil. Zároveň okresný súd oprávnenému, ktorý „nebol úspešný“ v exekúcii, náhradu jej trov nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný § 43 zákona o rozhodcovskom konaní; exekučný súd nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Pritom dlžníkovi nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu; pokiaľ tak nepostupoval, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Odvolateľ poukazoval na nevyhnutnosť uplatňovania princípov právneho štátu, predovšetkým princípu právnej istoty. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie vykonávanej na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka; aj v takom prípade je pri revízii rozhodcovského rozsudku limitovaný ústavne konformnou interpretáciou ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený tiež namietal diskriminačný prístup voči nemu, a to z dôvodu jeho postavenia ako podnikateľského subjektu poskytujúceho krátkodobé úvery. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, keď (oprávnený) bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré výrazne zasiahlo jeho právne postavenie.
Oprávnený poukazoval na to, exekučný súd ohľadne záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nevykonal potrebné dokazovanie a k príslušným záverom dospel len na základe domnienok. Zdôraznil, že exekučný súd je oprávnený skúmať len, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom, je v súlade s dobrými mravmi, a nie, či je v súlade s dobrými mravmi rozhodcovská doložka, ako to nesprávne vykonal súd v danej veci. Ak by aj bol exekučný súd oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, táto je platná. Dáva totiž zmluvným stranám na výber, či sa obrátia na rozhodcovský alebo všeobecný súd. Odvolateľ dodal, že nemožno súhlasiť ani s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého titulu nemusela obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Napokon okresný súd nesprávne vyhodnotil aj ne/primeranosť úrokov z omeškania.
V priebehu odvolacieho konania oprávnený predložil odvolaciemu súdu návrh na prerušenie konania a žiadal, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami:
1. či sa má ust. písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov;
2. v prípade zápornej odpovede na otázku č. 1, či je možné označené ust. smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje znenie rozhodcovskej doložky v Zmluve;
3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Povinný a súdna exekútorka zostali v odvolacom konaní nečinní.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd nepovažoval návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie a na súvisiace prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. za opodstatnené. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Prvá navrhovaná prejudiciálna otázka vychádza z hypotézy absolútneho zákazu rozhodovania sporov zo spotrebiteľských zmlúv rozhodcovskými súdmi, ktorá sa však na prejednávaný prípad nevzťahuje. Exekučný súd totiž nezaložil svoje rozhodnutie na takomto (odvolateľom účelovo podsúvanom) závere. Naopak, uviedol dôvody, pre ktoré neakceptoval rozhodcovskú doložku v konkrétnom znení a uzatvorenú za konkrétnych okolností. Vzhľadom na priamu nadväznosť druhej otázky na otázku prvú je aj druhá prejudiciálna otázka v prejednávanej veci irelevantná. V prípade tretej prejudiciálnej otázky oprávnený stavia do apriórneho vylučujúceho protikladu aplikáciu vnútroštátnych noriem (s odkazom na smernicu 93/13/EHS) oproti možnosti vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa, čo je vyjadrením účelového pohľadu oprávneného.
Celkovo možno zhrnúť, že formulácia otázok predložená oprávneným je sugestívna a zavádzajúca, keď oprávnený opomína konkrétne okolnosti prípadu. Následne odvolací súd zamietol dotknutý procesný návrh oprávneného.
Vo vzťahu k samotným dôvodom odvolania je potrebné uviesť, že oprávnený vo svojom odvolaní namieta dôvody, na ktorých súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie vôbec nezaložil. Uvedené je len prirodzeným dôsledkom podávania „formulárových“ odvolaní zo strany oprávneného vo veľkom množstve súdnych konaní. V danom prípade sa exekučný súd v napadnutom uznesení napríklad vôbec nezaoberal výškou úroku z omeškania alebo charakteristikou príslušnej úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konania sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a domáhať sa žalobou na príslušnom súde zrušenia rozhodcovského súdu, vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013).
V tejto súvislosti odvolací súd však poznamenáva, že oprávnený vôbec nenamietal záver o spotrebiteľskom charaktere vzťahu medzi oprávneným a povinným založenom Zmluvou.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v súdenej veci je zaradené do všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinná pri uzatváraní zmluvy nemohla ovplyvniť jej obsah, ktorý bol dopredu daný; ako spotrebiteľ ju mohla prijať buď ako celok, alebo odmietnuť. Zároveň podanie žaloby veriteľom/oprávneným na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, čo osobitne platí v prípadoch, keď sa s nárokom na rozhodcovský súd obráti dodávateľ, a tých je absolútna väčšina. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred formulárovými zmluvami.
Ani námietka odvolateľa o diskriminačnom prístupe súdu, o odlišnom zaobchádzaní s ním a povinnou, prípadne o porušení princípu rovnosti zbraní súdom, nie je opodstatnená. Pokiaľ k porušeniu princípu rovnosti zbraní exekučným súdom malo dôjsť tým, že oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebola vypočutá ani povinná, prípadne súdny exekútor (v časti trov exekúcie). Pritom rozhodnutie exekučného súdu, ktorým v obdobných prípadoch totožného oprávneného zastavil exekúciu vedenú na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, na vydanie ktorého nemal rozhodcovský súd pre neplatnosť rozhodcovskej doložky právomoc, nepredstavuje „nóvum“ v judikačnej činnosti minimálne okresných súdov v obvode tunajšieho súdu. Oprávnenému zároveň zostala plne zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť záverov exekučného súdu ako súdu prvého stupňa a možnosť ich prieskumu súdom vyššej inštancie, čoho dôkazom je aktuálne odvolacie konanie.
V súvislosti s komunitárnym právom odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v Slovenskej republike a tiež priamo oprávneného - prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež (vo svojej podstate) vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy a na ich základe priznaných/vymáhaných plnení.
Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v otázke zastavenia exekúcie ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej vnútroštátnej právnej úprave - Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z., ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru Súdneho dvora EÚ. Vecne správnymi sú i súvisiace (závislé od výroku výslovne napadnutého odvolaním) výroky o trovách exekúcie, vo vzťahu ku ktorým okresný súd rozhodol zodpovedajúco konkrétnej procesnej situácii a z nej vyplývajúcim povinnostiam zainteresovaných subjektov.
Na okraj odvolací súd poznamenáva, že nakoľko napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, pokiaľ ním bolo rozhodnuté (aj) o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, došlo podaním odvolania zo zákona k zrušeniu tohto uznesenia v označenom výroku (§ 202 ods. 2 O.s.p., § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p.). Aktuálne teda de iure neexistuje rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Keďže opätovné rozhodnutie sudcu okresného súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p.) nebolo pre rozhodovanie odvolacieho súdu podstatné, odvolací súd (bezprostredne bez vrátenia veci exekučnému súdu) rozhodol o podanom odvolaní.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. mu náhrada trov neprináleží. Naproti tomu povinný a súdna exekútorka si predmetný procesný nárok neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im v súvislosti s aktuálnym odvolacím konaním ani žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.