Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-8-2013.pdf
PDF · 112.11 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/8/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul. Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Grosslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. č. XXX, vedenej pod sp.zn. EX 11802/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 43,42 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 22Er/15/2009-21, zo dňa 24. septembra 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 11802/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Zvolene dňa 20.01.2009 pod č. 5611 025768, zastavil.
Dôvod zastavenia exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, priznáva nároky oprávneného a zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a odporuje dobrým mravom (rozhodca rozhodol o plnení právom nedovolenom) v zmysle § 45 ods. 2 v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK). Týka sa to priznaných sankcií, úroku z omeškania podľa bodu 6. zmluvných dojednaní, ktoré okresný súd vyhodnotil ako neprijateľné podmienky zmluvy s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Konajúci rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa aj oprávneným uplatnenú neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, pričom z rozsudku nie je možné rozlíšiť čo tvorí istinu, poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 45 ods. 2 ZoRK. Ide o prípad, kedy je súd aj bez návrhu povinný exekúciu zastaviť.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť, trval na pokračovaní v exekúcii.
Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust. Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný. Právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu
postupujúceho podľa § 37 ZoRK a redukovanú pre všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy ani zmluvy o spotrebnom úvere.
Pokiaľ ide o úroky z omeškania, pre obchodné záväzkové vzťahy nie je možné zo zákona ani iných právnych predpisov odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, túto si môžu zmluvné stany dohodnúť. A táto sankcia postihuje dlžníka len v prípade, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.
Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Jeho postupom, keď bez súčinnosti oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.
Obsahom odvolania oprávneného je aj „Návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:
1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania - povinného - na plnenie, ktoré je právom nedovolené, v rozpore so zákonom, odporuje dobrým mravom, tým sú splnené zákonné podmienky pre postup súdu podľa § 45 ods. 2 ZoRK, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť, ak zistí v rozhodcovskom konaní takéto nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. c) ZoRK ).
Exekučný súd sa riadil tým, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Venoval pozornosť zisťovaniu existencie prípadného rozporu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku - so zákonom. Práve z dôvodu, že exekučný súd zistil takýto rozpor, ktorý je zjavný a spočíva v tom, že rozhodcovským rozsudkom zaviazal rozhodcovský súd povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi (§ 45 ods. 1 písm. c) ZoRK), keď výška úroku z omeškania, ktorý bol dohodnutý vo výške úrokovej miery 0,25 % denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy, je ako neprimerane vysoká sankcia hraničiaca s úžerou rozhodne plnením v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu, exekučný súd exekúciu zastavil.
Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Námietka oprávneného, že povinnému bol úver poskytnutý podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, že nejde o spotrebiteľský úver (zákon č. 251/2001 Z.z.) resp. spotrebiteľskú zmluvu nie je dôvodná. Hoci okresný súd predmetný zmluvný vzťah podľa tohto zákona neposudzoval a ani nekonštatoval existenciu „spotrebiteľského úveru“ možno dodať, že právny vzťah účastníkov Zmluvy o úvere zo dňa 20.02.2008 spadá pod ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, ako aj ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za
spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy je uvedené, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.
Čo sa týka zmluvných dojednaní o sankciách voči povinnému (spotrebiteľovi) pre prípad nesplnenia jeho záväzku, takéto dojednania treba považovať za neprijateľné podmienky, v rozpore s dobrými mravmi (vzhľadom na celkové okolnosti prípadu, výšku zabezpečenej sumy, pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti) podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k) a sú neplatné podľa § 53 ods. 5. (Ust. § 53 ods. 1 prvá veta: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné podmienky).“, ust. § 53 ods. 4 písm. k): „Za neprijateľné sa považujú ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku“, ust. § 53 ods. 5: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“)
Ako neprijateľnú a neplatnú podmienku zmluvy z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky treba hodnotiť aj rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť (bod 17. zmluvných dojednaní). Rozhodcovská doložka (rozhodcovská zmluva) nielenže nebola dojednaná individuálne, ale o jej neplatnosti niet pochýb aj preto, že pri jej uzatváraní účastníci nedodržali ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK, podľa ktorého pre platnosť rozhodcovskej doložky je stanovená kogentne písomná forma, pod sankciou neplatnosti takéhoto právneho úkonu pre prípad nedodržanie písomnej formy. Potom pre výsledok rozhodnutia nie je právne významné či ne/možno právny vzťah účastníkov posudzovať ako spotrebiteľský, podliehajúci právnej ochrane režimu spotrebiteľského práva. Skutočnosť, že neplatnosť rozhodcovskej doložky treba jednoznačne judikovať podľa ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK nemožno pri rozhodovaní obísť, bez ohľadu na to, či povinný je, alebo nie je, spotrebiteľom. O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba v tzv. Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((bod 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že nespĺňa náležitosti písomnej formy podľa § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 20.02.2008 je síce v závere pred podpismi účastníkov uvedené, že : „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) ....“, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve a hoci boli takéto Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (písomný dokument) technicky spojené so zmluvou o úvere, nemožno z toho vyvodiť, že danú rozhodcovskú zmluvu (doložku) účastníci uzavreli písomne resp. že by ju uzavreli ako samostatnú zmluvu. Ak by sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou treba v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu, či iný základný právny vzťah, ku ktorému sa predmetná rozhodcovská doložka viaže, t.j. obsah rozhodcovskej doložky musí jednoznačne určovať z akého základného právneho vzťahu vzniknuté spory medzi účastníkmi podliehajú dohodnutému režimu riešenia mimosúdnou cestou v rozhodcovskom konaní. V danom prípade tomu tak nie je. Rozhodcovský rozsudok nebol vydaný oprávnenou osobou, nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol z týchto dôvodov.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle nastanú prekážky tu uvedené.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, okresný súd sa totiž rozhodcovskou doložkou vôbec nezaoberal. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne potvrdzuje, že exekučný súd skúmal „iné“ zmluvné podmienky (sankcie za neplnenie zmluvy) z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok.
Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.
Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení.
Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.
Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza.
Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.