Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-77-2012.pdf
PDF · 76.74 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/77/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti povinným 1. C. F., nar. X.X.XXXX, bytom U., W. Y. XX, 2. Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, o vymoženie 5.686,38 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, ktoré exekučné konanie bolo začaté na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom H., F. XX, pod sp. zn. EX 7327/12, v štádiu exekučného konania o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7Er/936/2012-75 zo dňa 21.6.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal zo záveru, že exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nie je formálne vykonateľný z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Nadväzne, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, jeho rozhodnutie je nulitným aktom, ktorý nikoho nezaväzuje a na ktorý sa hľadí akoby neexistoval. Exekučný súd konštatoval, že uzatvorená rozhodcovská doložka vyžaduje od spotrebiteľa - povinných, aby sa podrobili rozhodcovskému konaniu, ktorého výsledkom má byť rozhodnutie arbitra, ktorého vybral oprávnený. Spotrebiteľ mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým jej zmluvným dojednaniam, vrátane rozhodcovskej doložky zaradenej do všeobecných obchodných podmienok. V uvedenej súvislosti nemožno rozhodcovskú doložku, resp. jej návrh zo strany právneho predchodcu oprávneného, ktorý bol bankou, považovať za plnenie povinnosti podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z o bankách. Takáto individuálne nevyjednaná rozhodcovská doložka je podmienkou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorá zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Súd podporne tiež uviedol, že nakoľko rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok, nebola splnená ani písomná forma rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní)
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. V tejto súvislosti poukázal na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 tohto právneho predpisu, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd pritom nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, t.j. súlad ním priznaného plnenia s hmotným právom a konať ako súd vyššej inštancie. Preskúmavanie rozhodcovského rozsudku je možné len v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, aj to len vo vzťahu k plneniu samotnému. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktorého podstatou je práve záver, že rozpor s dobrými mravmi sa viaže na plnenie, a nie na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Taktiež exekučný súd môže len zastaviť konanie, nie nevydať poverenie.
Odvolateľ ďalej poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C - 40/08 v súvislosti s požiadavkou zabezpečenia stability práva a právnych vzťahov. Zároveň nesúhlasil s tým, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ale dokonca aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Keďže predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená pred 31.12.2007, nevzťahujú sa na ňu ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák., ale spravuje sa Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Odvolateľ dával do pozornosti, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, dotknutá právna úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Právny predchodca oprávneného pritom len plnil povinnosť uloženú mu v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, za čo nemožno oprávneného sankcionovať.
Povinní zostali v odvolacom konaní nečinní.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd je podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ vymedzí v lehote stanovenej zákonom na podanie tohto opravného prostriedku. Krajský súd posudzoval vecnú správnosť práve z dôvodov označených odvolateľom - oprávneným.
Už z porovnania zásadných a rozhodujúcich záverov okresného súdu s dôvodmi odvolania oprávneného je zrejmé, že odvolateľ fakticky nenamieta konkrétne východiská a závery vyslovené v napadnutom uznesení. Nadväzne možno uzavrieť, že dôvody odvolania vymedzené samotným odvolateľom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu. Odvolacie dôvody teda „nekorešpondujú“ s dôvodmi, na ktorých založil napadnuté rozhodnutie súd prvého stupňa, čo je (zrejme) dôsledkom podávania „formulárových“ odvolaní zo strany oprávneného vo veľkom množstve súdnych konaní bez ohľadu na konkrétnosti jednotlivých rozhodnutí.
Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd dodáva, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Nedovolenosť priznaného plnenia pritom nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného alebo procesného práva. Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08, na ktoré poukazuje i sám oprávnený. Taktiež judikatúra týkajúca sa priamo právnej úpravy v SR - prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16.11.2010 potvrdzuje nielen oprávnenie, ale aj povinnosť exekučného súdu vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v súdenej veci je zaradené do všeobecných obchodných podmienok, teda je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinní pri uzatváraní zmluvy nemohli ovplyvniť jej obsah; mohli ju len prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Nemali
tak na výber, či rozhodcovskú doložku uzatvoria alebo nie, čo je v rozpore s § 93b ods. 2 veta druhá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách („...klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy...“). Nadväzne neobstojí argumentácia odvolateľa, že jeho právny predchodca len plnil povinnosť uloženú mu označeným zákonným ustanovením.
Nenáležitou je tiež argumentácia oprávneného dôvodovou správou k ust. § 54 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Podstatné v súdenej veci je totiž, že podanie žaloby na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa na právny vzťah medzi oprávneným a povinnými aplikoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, je bezpredmetná právna argumentácia odvolateľa o nemožnosti aplikovať na predmetný právny vzťah ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007.
Na základe uvedeného preto odvolací súd záverom (zhodne s okresným súdom) konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd. Napadnuté rozhodnutie zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru Súdneho dvora Európskej Únie.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto nemá právo na náhradu trov tohto štádia konania. Povinní si tento procesný nárok neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a reálne im ani žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Odvolací súd nadväzne účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.