Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cob/41/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členov senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Dušana Eckera v právnej veci žalobcu: EXCO, s.r.o., so sídlom Prešov, Požiarnická 17, IČO: 00 695 220, zast. S.. W. N., advokátom v D., N. X/B, proti žalovanému: CHIRASYS, s.r.o., so sídlom Stará Turá, Nám. Dr. A. Schweitzera 194, IČO: 31 444 458, zast. O. R., s.r.o., so sídlom vo C. R. T., W. XXX, o zaplatenie 76 433,98 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. -430 zo dňa 16. februára 2012 v spojení s opravným uznesením č.k. -462 zo dňa 9. marca 2012 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 76 433,98 eur tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.150,74 eur s 13% ročným úrokom z omeškania od 12.12.2005 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému ich náhradu vo výške 94 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.02.2010 č.k. -235, ktorým bol zrušený jeho skorší rozsudok v tejto veci a ktorého právnym názorom bol viazaný v tom smere, že rekapitulácia spoločných aktivít zo dňa 27.06.2005 podpísaná oboma účastníkmi, ktorá bola podkladom pre vystavenie faktúry č. 2520289 zo dňa 12.10.2005 na sumu 2 302 650,- Sk vrátane DPH (76 433,98 eur) spĺňa náležitosti uznania záväzku žalovaným a teda zakladá vyvrátiteľnú domnienku o tom, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval, a že pokiaľ žalovaný namietal platnosť uznania a neexistenciu uznaného záväzku, jeho povinnosťou je uvedené tvrdenie preukázať. Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie za účelom zistenia okolností predchádzajúcich spísaniu rekapitulácie a spôsobu výpočtu odmeny za sprostredkovanie. Vypočul svedka W. J., X.. C. F., X.. S. T., X.. C. V., K.. A. S., X.. C. P., oboznámil písomné stanovisko X.. F., vykonal dokazovanie potvrdením o účasti žalovaného a spoločnosti VSS na výstave COFAX 98, oboznámil interné doklady žalovaného o stretnutiach s predstaviteľmi spoločnosti VSS, dokladmi o zaslaní informácií o IBIS/DB spoločnosti VSS, písomné vyjadrenie X.. C. F., zmluvu o dielo o práve na údržbu programových produktov a o poskytovaní služieb zo dňa 26.07.2002 uzatvorenú medzi žalovaným a VSS, objednávkami VSS na licencie, písomné vyjadrenia účastníkov, zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalovaným a TELESERVIS, spol. s r.o., zo dňa 14.03.2002, faktúry vystavené žalobcom pre VSS a Cestné a stavebné mechanizmy Tisovec, a.s., zmluvu o dielo č. 230201 uzatvorenú medzi žalobcom a Cestné a stavebné mechanizmy Tisovec, a.s., zo dňa 05.03.2003 a preberací protokol k tejto zmluve, zápisy z porád žalovaného, návrhy rekapitulácií medzi účastníkmi a faktúry za analyticko-programátorské práce. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že rekapitulácia spoločných aktivít zo dňa 27.06.2005 (ďalej len „rekapitulácia“) podpísaná oboma účastníkmi spĺňa zákonné predpoklady v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. ako uznanie záväzku, lebo žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že rekapitulácia bola vyhotovená v skutočnosti len za účelom zhodnotenia prínosu X.. O. a X.. Z. pre prípad, že by prešli do spoločnosti žalovaného. Súd prvého stupňa konštatoval, že takýto dôvod spísania rekapitulácie z jej obsahu nevyplýva a ani z iných dôkazov produkovaných žalovaným uvedený dôvod spísania rekapitulácie nemožno vyvodiť. Vzhľadom k tomu sa žalovaný v konaní mohol ubrániť iba tým spôsobom, že by preukázal, že v čase uznania záväzok uvedený v tzv. rekapitulácii neexistoval, prípadne už zanikol. Právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzoval svoj návrh, vychádzal zo zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej dňa 13.10.1999 medzi žalobcom ako obchodným zástupcom a žalovaným ako zastúpeným. Podľa čl. 2.1. predmetnej zmluvy, žalobca ako obchodný zástupca mal pre žalovaného ako zastúpeného vyvíjať činnosť, ktorá bude smerovať k uzatváraniu kúpnych zmlúv v oblasti predaja licencií programového vybavenia IBIS/DB (prípadne služieb s produktom spojených), ktorých vlastníkom je zastúpený. Za týmto účelom mal vyhľadávať záujemcov o uzavretie týchto zmlúv. V čl. 3 tejto sa spresňovalo, akým spôsobom sa mal účel zmluvy dosiahnuť. Podľa vedeného článku mal žalobca: l. nakupovať od žalovaného licencie a predávať ich koncovému užívateľovi v cenách stanovených žalovaným formou aktuálne platného cenníka, 2. aktívne ponúkať koncovému zákazníkovi program „Právo na údržbu programového vybavenia IBIS/DB“. Tento program mal žalobca nakupovať od žalovaného a predávať koncovému užívateľovi v cenách stanovených žalovaným ako zastúpeným, ak nebolo stranami dohodnuté inak. Obsah programu bol uvedený v prílohe A/ (išlo o právo na zmenu verzie, právo na zmenu platformy, právo na zmenu počtu užívateľov, bezplatný prístup k technickej podpore, bezplatný prístup k IBIS/DB Knowledge Base, právo na realizáciu požiadaviek zákazníka, právo na odstránenie skrytých chýb), 3. v prípade potreby objednávať služby spojené s produktom IBIS/DB od žalovaného ako zastúpeného a mal právo tieto služby poskytnúť koncovému zákazníkovi. V súvislosti s výkladom predmetnej zmluvy o obchodnom zastúpení súd prvého stupňa poukázal na už právoplatne skončený spor totožných účastníkov vedený na tamojšom súde pod sp. zn. , v ktorom konštatoval, že predmetná zmluva v sebe obsahuje spojenie prvkov viacerých typov zmlúv upravených v . Predmet zmluvy spočívajúci vo vyvíjaní činnosti zo strany žalobcu, ktorý mal smerovať k uzatváraniu kúpnych zmlúv, posúdil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa a nasl. Obch. zák. Táto činnosť sa v skutočnosti realizovala takým spôsobom, že žalobca vyhľadával klientov a žalovaný konkrétne zmluvy so zákazníkmi uzatváral sám. Pokiaľ išlo o vykonávanie iných činností zo strany žalobcu, ako napr. právo na odstránenie skrytých chýb či právo na realizáciu požiadaviek zákazníka, súd prvého stupňa vyhodnotil v tejto časti dojednanie účastníkov ako zmluvu inominántnu, vykazujúcu prvky zmluvy o dielo podľa a nasl. Obch. zák., pretože v takom prípade zjavne nešlo o obchodné zastúpenie. V predmetnej veci si však žalobca vyúčtoval faktúrou č. 2520289 splatnou 11.11.2005 províziu za sprostredkovanie, pričom z obsahu faktúry nevyplýva, čo bolo predmetom sprostredkovania a z čoho fakturovaná suma vychádzala. Žalovaný nespochybňoval právo žalobcu na odmenu za sprostredkovanie za spoločnosť Cestné stavby a mechanizmy, a.s. Tisovec vo výške 2 150,74 eur (s DPH). V tomto prípade nárok na sprostredkovateľskú odmenu vznikol na základe doplnku č. 2 k zmluve o obchodnom zastúpení, podľa ktorého v prípade sprostredkovania predaja licencií programu IBIS/DB pre spoločnosť Cestné stavby a mechanizmy, a.s. Tisovec, mal žalobca právo fakturovať 30% z ceny licencií IBIS/DB, 20% z ceny licencií Progress a 30% z ceny servera. Právo fakturácie pritom vzniklo obchodnému zástupcovi až po nabehnutí do rutinnej prevádzky koncového zákazníka, teda najskôr po 01.01.2003. Splatnosť faktúry bola dohodnutá 60 dní. Cena implementačných prác a ostatných služieb vychádzala z prílohy B a doplnku č. 1 zmluvy o obchodnom zastúpení. Súd prvého stupňa konštatoval, že k vyúčtovaniu odmeny v rámci rekapitulácie v tam uvedenej výške 54 448,- Sk bez DPH (64 793,12 Sk s DPH, t.z. 2 150,74 eur ) došlo podľa uvedených zmluvných dojednaní (naviac žalovaný toto vyúčtovanie nenamietol a nespochybnil), v dôsledku čoho súd nárok žalobcu v tejto časti považoval za oprávnený. Pokiaľ však žalobca tvrdil, že mu patrí odmena aj za sprostredkovanie spoločnosti VSS, prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že ohľadne tejto spoločnosti k zmluve o obchodnom zastúpení nebol uzavretý dodatok. Pokiaľ žalobca svoj nárok na zvyšok fakturovanej sumy odôvodňoval sprostredkovaním tohto klienta (VVS) žalovanému a tvrdil, že odmena za sprostredkovanie je vyúčtovaná práve z tohto dôvodu, súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že obsah rekapitulácie tomuto tvrdeniu nenasvedčuje. Okrem toho žalobca predložil dôkazy, z ktorých vyplynulo, že k sprostredkovaniu uvedeného klienta činnosťou žalobcu nedošlo a teda žalobca nemal právo na odmenu za jeho sprostredkovanie. Žalovaný taktiež namietal vyúčtovanú odmenu za predaj licencií. Tvrdil, že ani na túto odmenu žalobcovi nevznikol nárok. Súd prvého stupňa pritom poukázal na jednotlivé položky rekapitulácie týkajúce sa spoločnosti VSS, podľa ktorých sa malo jednať o províziu z predaja licencií, ale aj o odmenu, týkajúcu sa údržby programu IBIS, avšak nie je zrejmé, na základe čoho k vyúčtovaniu tejto odmeny došlo, preto pokiaľ aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalovaný musí preukázať neexistenciu záväzku v čase jeho uznania, išlo o preukazovanie toho, čo sa nestalo. Žalovaný neexistenciu záväzku mohol realizovať len preukázaním, že k spolupráci s VSS došlo výlučne jeho zásluhou a tiež preukázaním, že žalobca v skutočnosti činnosti podľa rekapitulácie nevykonal. Vychádzajúc z vyššie uvedených listinných dôkazov, súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalovaný preukázal, že sa do spoločnosti VSS dostal vlastnou činnosťou - výberovým konaním, ktoré zorganizovala spoločnosť VSS. Do tohto výberového konania sa žalovaný prihlásil, opakovane odprezentoval svoj program, ktorý mal do VSS dostať, na základe vlastných kvalít jeho ponuka vyhrala. Zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by takéto výberové konanie mohol žalobca ovplyvniť, ani svedok X.. C. F., ktorý v spornom čase v spoločnosti VSS pôsobil ako ekonomický riaditeľ, nepotvrdil, že by žalovaného pre spoločnosť VSS sprostredkoval žalobca. Samotná skutočnosť, že žalobca už vo VSS pôsobil pred vstupom žalovaného do tejto spoločnosti neznamená, že to bol práve žalobca, ktorý zabezpečil, aby sa do tejto spoločnosti žalovaný dostal. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôraznil, že pokiaľ žalobca v priebehu konania tvrdil, že sprostredkovanie malo byť realizované množstvom činností, pri ktorých mali byť predstavitelia VSS ovplyvnení v tom smere, aby výberové konanie vyhral žalovaný, takéto konanie nemôže zo strany súdu požívať právnu ochranu, keďže je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd zdôraznil, že okrem toho nebolo preukázané, v čom konkrétne sprostredkovateľská činnosť žalobcu mala spočívať. Pokiaľ žalobca namietal, že dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach bolo na žalovanom, súd zdôraznil, že žalovaný nemal ako preukázať, že žalobca niečo nevykonal. Mohol preukázať len to, čo bolo vykonané, avšak na otázky žalovaného, akým spôsobom došlo k sprostredkovaniu VSS, kto a kým bol ovplyvnený, kto a za akým účelom sa žalobca stretol, zo strany žalobcu nebolo zdôvodnené. V čom teda malo spočívať sprostredkovanie, za ktoré žalobca požadoval províziu, nebolo súdu zrejmé. Okrem toho, z predloženej rekapitulácie v skutočnosti vyplynulo, že nejde o sprostredkovanie, ale že v prevažnej časti bola vyúčtovaná percentuálne stanovená odmena z predaja licencií. Nakoľko však zmluva o obchodnom zastúpení vo vzťahu k spoločnosti VSS, neobsahovala dojednania o možnosti žalobcu účtovať odmenu z predaja licencií realizovaného priamo žalovaným svojmu zákazníkovi a nakoľko nebolo preukázané, že by v tomto smere došlo k nejakej ústnej dohode, žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že mu vzniklo právo na odmenu z predaja licencií (na rozdiel od činnosti Cestné stavby a mechanizmy, a.s. Tisovec, kde to bolo riešené dodatkom k zmluve). Za opodstatnený nepovažoval súd prvého stupňa ani nárok žalobcu spočívajúci v odmene za údržbu programu. Z výpovede účastníkov totiž vyplynulo, že žalobca v každom mesiaci zasielal žalovanému prehľad hodín, ktoré u klienta odpracoval, avšak pri tomto nároku takýto prehľad absentuje. V iných prípadoch, kde prehľad hodín bol vyhotovený, žalovaný cenu implementačných prác a cenu za údržbu programu žalobcovi zaplatil. V danom prípade teda nie je zrejmé, v čom (za aké činnosti žalobcu) spočívala ním požadovaná odplata. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, konštatoval, že samotná fakturácia iba na podklade tzv. rekapitulácie (ktorej presný dôvod vyhotovenia sa vzhľadom na rozdielne tvrdenia účastníkov v konaní nepodarilo zistiť), nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre priznanie požadovanej sumy. Aj keď rekapitulácia formálne spĺňala náležitosti uznania záväzku, žalovaný v konaní preukázal, že právo žalobcu na takúto odmenu v čase uznania záväzku neexistovalo. Vychádzal pritom z , z ktorého vyplýva, že sprostredkovateľovi vzniká nárok na dojednanú províziu len za predpokladu, že jeho súčinnosťou bola uzavretá zmluva s treťou osobou. Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti. Ďalej konštatoval, že na zaplatenie ceny diela za činnosti súvisiace s údržbou programu by žalobcovi vznikol nárok len za predpokladu, že by tieto činnosti reálne vykonal a to poukazom na ust. ods. l . V konaní však nebolo preukázané, že by k takémuto vykonaniu diela (realizácii údržby) aj skutočne došlo. Za opodstatnený tak považoval len nárok žalobcu na zaplatenie 2 150,74 eur, a to spolu s 13% ročným úrokom z omeškania uplatneným podľa Obch. zák., pričom s poukazom na doplnok č. 2 k zmluve o obchodnom zastúpení stanovil splatnosť faktúry na 11.12.2005. Vo zvyšnej časti žalobu ohľadne istiny a príslušenstva zamietol a o trovách konania rozhodol podľa a tak, že stanovil percento úspechu žalovaného v spore na 94% s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd vychádzal z domnienok a predpokladov, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani v platnej právnej úprave, naviac rozsudok je vnútorne rozporný a nepreskúmateľný, lebo z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd vysporiadal s dôkazmi, ktoré produkoval on, žalobca. Predovšetkým namietol, že súd prvého stupňa pri posudzovaní obsahu zmluvy o obchodnom zastúpení úplne opomenul, že hlavným účelom zmluvy o obchodnom zastúpení bolo pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatváraniu kúpnych zmlúv (zmlúv o dielo) ... ak nie je oboma stranami dohodnuté inak. Keďže prvostupňový súd len deklaroval v odôvodnení svojho rozhodnutia hlavný účel zmluvy, ale nevyvodil z neho relevantné závery, a nevysporiadal sa s jeho námietkami, pričom do úvahy vzal len ustanovenia čl. 3 zmluvy o obchodnom zastúpení (aj to len čiastočne), dospel potom k nesprávnym záverom. Poukázal na to, že nielen prvostupňový, ale aj odvolací súd konštatovali, že rekapitulácia je uznaním záväzku, takže je zrejmé, že ak došlo k jej podpísaniu, muselo dôjsť aj k dohode o jej podpísaní a k zhode účastníkov na obsahu tejto dohody. Je teda nepochybné, že medzi účastníkmi musela existovať dohoda, a že jemu, žalobcovi, vznikol proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy v rozsahu, v akom bol poňatý do rekapitulácie. Rekapitulácia je totiž písomným dokumentom s objektívnym zachytením predchádzajúcej dohody a vôle strán v súlade so zmluvou o obchodnom zastúpení a s jej hlavným účelom. Súdu prvého stupňa vytýkal, že inak vyložil zmluvu o obchodnom zastúpení v spore už právoplatne skončenom, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. a inak v tomto konaní, keď vo veci uvádza, že „obaja účastníci napokon zmluvný vzťah realizovali tým spôsobom, že žalobca vyhľadával klientov a žalovaný následne konkrétne zmluvy so zákazníkmi uzatváral sám a táto činnosť žalobcu mala charakter obchodného zastúpenia“, avšak v tejto veci v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „...keďže uzatvorená zmluva o obchodnom zastúpení neobsahovala v sebe ustanovenia o tom, že by si žalobca mohol vyúčtovať odmenu aj zapredaj licencií realizovaného priamo žalovaným svojmu zákazníkovi a nebolo preukázané, že by došlo v tomto smere k akejkoľvek ústnej dohode“. Takýto spôsob výkladu tej istej zmluvy žalobca považoval za neprijateľný. Ďalej zdôraznil, že podkladom pre vystavenie faktúry, ktorá sama o sebe nie je dokumentom zakladajúcim, meniacim alebo rušiacim právne vzťahy, bola práve rekapitulácia zo dňa 27.06.2005. Nerozumel konštatovaniu prvostupňového súdu, ktorý uviedol v odôvodnení svojho rozsudku, že nie je zrejmé, k čomu mala slúžiť, nakoľko jej obsahom sa zaoberal aj odvolací súd a svoj názor na jej obsah vyslovil. Ďalej uviedol, že nielen vo vzťahu k Cestným stavbám a mechanizmom, a.s. Tisovec došlo k osobitnej dohode, ale došlo k nej aj vo vzťahu k VSS, čo zmluvné strany zachytili práve v rekapitulácii, preto nie je možné súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že on, žalobca nemá nárok na zaplatenie odmeny týkajúcej sa spoločnosti VSS. Zdôraznil, že žalovaný by sa mohol vyhnúť plneniu záväzku, ktorý uznal len v takom prípade, ak by nepochybne preukázal (nepostačuje len vzbudiť pochybnosť), že uznaný záväzok v čase uznania neexistoval, prípadne že už zanikol. Súdu prvého stupňa vytýkal, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdením o tom, že spoločnou ponukou vo výberovom konaní u zákazníka VSS žaloba v plnej miere naplnil obsah svojho záväzku podľa zmluvy o obchodnom zastúpení, teda že vyvíjal takú činnosť, ktorá smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy pre žalovaného so zákazníkom. Inými slovami žalobca sám komunikoval so zákazníkom a zvolil takú stratégiu (spoločnú ponuku), ktorá viedla k úspechu. V samotnej cenovej ponuke je podstatná informácia hneď v úvode, kde sa píše, že „je spracovaná na základe oslovenia našej spoločnosti (EXCO s.r.o.)....“ Uviedol, že najlepším dôkazom toho, že žalobca bol vo svojej činnosti úspešný, je skutočnosť, že spoločná cenová ponuka bola vyhodnotená ako víťazná, hoci samotnú zmluvu s VSS už uzavrel len žalovaný. Tieto okolnosti však súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil a nevysporiadal sa s nimi. Nie je zrejmé ani to, ktorými konkrétnymi dôkazmi žalovaný nepochybne preukázal neexistenciu záväzku uvedeného v rekapitulácii a ktorými dôkazmi vyvrátil dôkazy a argumenty jeho, žalobcu. Rozsudok prvostupňového súdu je vnútorne rozporný, keďže sa v ňom na jednej strane formálne deklaruje, že rekapitulácia je uznaním záväzku a vyplývajú z nej určité skutočnosti, avšak na druhej strane sa v ňom konštatuje nejasnosť a nezrozumiteľnosť nároku uplatneného žalobcom, nejasnosť faktúry ním vystavenej a neexistencia dojednania nad rámec zmluvy o obchodnom o zastúpení. Okrem toho súd prvého stupňa nepostupoval rovnako pri hodnotení dôkazov, keď zmluvu v prípade zákazníka Stroptel vyhodnotil aj ako zmluvu o sprostredkovaní bez priameho vykázania sprostredkovateľskej činnosti, avšak v prípade VSS už zmluvu nepovažoval za aplikovateľnú na takéto prípady, a to i napriek existencii rekapitulácie. Opätovne zdôraznil, že žalovaný reálne nepredložil riadne relevantné dôkazy o tom, že by záväzok na základe rekapitulácie neexistoval. Súd prvého stupňa odôvodnil rozsudok v zamietajúcej časti istiny tým, že žalovaný predsa nemohol preukazovať niečo, čo sa nestalo (teda že on, žalobca nič nesprostredkoval), ďalej tým, že žalovaný mal právo žiadať dôkazy o tom, že skutočne došlo k sprostredkovaniu ním, žalobcom. Uvedeným postupom však prvostupňový súd preniesol dôkazné bremeno o neexistencii záväzku, ktorý bol uznaný v rekapitulácii na neho, na žalobcu, čo je v rozpore s ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. Preto pre prípad, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, navrhol, aby zároveň vyslovil prípustnosť dovolania na zásadnú otázku, či je právne prípustné, aby strana, ktorá je zaťažená dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu tzv. negatívnej skutočnosti, preniesla toto svoje dôkazné bremeno na druhú stranu formou vyžiadaného dôkazu k tzv. pozitívnej skutočnosti, a to aj v prípade, ak prvú stranu zaťažuje dôkazné bremeno tzv. negatívnej skutočnosti práve pre zlepšenie dôkaznej pozície druhej strany.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Žalobca založil dôvody svojho odvolania predovšetkým na tom, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil a vyhodnotil predmet a účel zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 13.10.1999 a že dôkazné bremeno o neexistencii záväzkov žalovaného ako dlžníka preniesol v rozpore s ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. na neho, žalobcu, a to i napriek konštatovaniu (nielen prvostupňového, ale aj odvolacieho súdu), že rekapitulácia zo dňa 27.06.2005 je uznaním záväzku zo strany žalovaného. Žalobca zdôrazňoval, že s poukazom na znenie čl. 3 bod 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 13.10.1999 obsahujúcim dovetok „... ak nie je obidvoma stranami dohodnuté inak“, došlo medzi ním a žalovaným k dohode, na základe ktorej bola následne - po zhode účastníkov s jej obsahom, podpísaná dňa 27.06.2005 rekapitulácia s uvedením konkrétnych údajov dát a súm, majúca všetky náležitosti uznania záväzku, a pokiaľ žalovaný v priebehu konania nepreukázal nepochybným spôsobom, že takto uznaný záväzok v čase jeho uznania neexistoval (pričom nepostačovalo len vzbudenie pochybnosti o neexistencii záväzku), neuniesol o tom dôkazné bremeno.

Z doposiaľ zisteného skutkového stavu veci vyplýva, že žalobca sa domáha plnenia na základe tzv. „Rekapitulácie spoločných aktivít EXCO-CHIRASYS“ zo dňa 27.6.2005, ďalej len „rekapitulácia“, ktorá bola podkladom pre vystavenie faktúry č. 2520289 zo dňa 12.10.2005 na sumu 2 302 650,- Sk titulom provízie za sprostredkovanie.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa skorším rozsudkom (zo dňa 10.02.2009) žalobu zamietol s odôvodnením, že rekapitulácia nie je uznaním záväzku v zmysle § 323 Obch. zák. Odvolací súd na odvolanie žalobcu zrušil uvedený rozsudok prvostupňového súdu s názorom, že predmetná rekapitulácia spĺňa formálne predpoklady uznania záväzku, ale keďže uznane záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, žalovaný ako dlžník má možnosť preukázať svoje tvrdenie o tom, že k výkonu sprostredkovania nedošlo, a že záväzok z neho nevznikol.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, v ďalšom konaní zameral dokazovanie na skutočnosti uvedené v rekapitulácii, na okolnosti predchádzajúce jej uzavretiu a na spôsob výpočtu odmeny za sprostredkovanie v nej uvedenej a o vykonanom dokazovaní vyvodil záver o len čiastočnej opodstatnenosti nároku žalobcu na zaplatenie 2 150,74 eur (64 793,12 Sk vrátane DPH), a to titulom odmeny za sprostredkovanie za spoločnosť Cestné stavby a mechanizmy a.s. Tisovec, na základe Doplnkov č. 1 a č. 2 k zmluve o obchodnom zastúpení. Vo zvyšnej časti nároku vyplývajúceho z rekapitulácie týkajúceho sa odmeny za sprostredkovanie a činnosti spoločnosti VSS, a.s. Košice, žalobu zamietol s odôvodnením, že žalovaný v konaní uniesol dôkazné bremeno o neexistencii jeho záväzku vo vzťahu k žalobcovi. Odvolací súd sa s uvedeným konštatovaním a právnym názorom prvostupňového súdu stotožňuje z nasledovných dôvodov:

Z ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento zväzok trvá v čase uznania. Preto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj keď uznanie záväzku je akýmsi zabezpečovacím inštitútom zlepšujúcim procesné postavenie veriteľa, nejde o nevyvrátiteľnú, bezpochybnú záruku existencie záväzku, ale zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku (...“predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.“) Vychádzajúc z dikcie zákona je nesporné, že dôkazné bremeno o tom, že záväzok vôbec nevznikol (alebo v čase uznania už netrval) prechádza na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky teda zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konanie nevyšiel najavo opak ( ).

Z uvedeného vyplýva, že dlžník má možnosť preukázať, že záväzok buď vôbec nevznikol alebo v čase uznania už netrval. V občianskom súdnom konaní mu v zmysle ust. na taký účel môžu slúžiť všetky dôkazné prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci - teda najmä výsluch účastníkov a svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka, prípadne ďalšie.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je námietka žalobcu o tzv. „prenesení“ dôkazného bremena zo žalovaného ako dlžníka na neho ako veriteľa neopodstatnená. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o unesení dôkazného bremena žalovaným o neexistencii záväzku týkajúceho sa činnosti spoločnosti VSS a.s. Košice náležite odôvodnil, keď z výsluchu svedka X.. F. a z listín predložených žalovaným mal za preukázané, že spoločnosť VSS a.s. ako klienta získal žalovaný vlastnou činnosťou vo výberovom konaní. Žalovaný preukázal, že sa do výberového konania riadne prihlásil, a zo žiadnych listinných alebo iných dôkazov nevyplynula sprostredkovateľská činnosť žalobcu, za ktorú by mu patrila ním požadovaná provízia. Žalovaný ďalej v konaní preukázal, že žalobcom požadovaná odmena z predaja licencií je uplatnená a vypočítaná na základe zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 13.10.1999 bez ohľadu na to, že predmetná zmluva neobsahovala dojednanie o odplate pre žalobcu, ak žalovaný sám predával licencie priamo zákazníkom (nie cez žalobcu). Súdu nebol v konaní predložený dôkaz o existencii dohody účastníkov umožňujúcej požadovať províziu v takomto prípade. Rovnako žalovaný v konaní uniesol dôkazné bremeno o tom, že niet žiadneho dôkazu o činnosti žalobcu spočívajúcej v údržbe programu, za ktorú požadoval odplatu. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, samotné vystavenie faktúry č. 2520289 zo dňa 12.10.2005 na podklade tzv. Rekapitulácie spoločných aktivít EXCO-CHIRASYS“ zo dňa 27.6.2005 nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre priznanie žalobcom požadovaného plnenia. Čo v skutočnosti mienili účastníci docieliť podpísaním tzv. rekapitulácie, zostalo vzhľadom k ich rozdielnym tvrdeniam sporné, je však nepochybné, že výkon činností v nej uvedených, za ktoré žalobca požadoval odmenu (s výnimkou činností pre Cestné stavby a mechanizmy a.s. Tisovec) z vykonaného dokazovania nevyplýva. Odvolací súd zdôrazňuje, že hoci vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto veci vyslovil názor o splnení formálnych predpokladov rekapitulácie ako uznania záväzku, zároveň poukázal na potrebu skúmania okolností predchádzajúcich jej spísaniu a spôsobu výpočtu odmeny za sprostredkovanie, a to vzhľadom k obrane žalovaného. Súd prvého stupňa správne poukázal na ust. § 647 ods. 1 Obch. zák. a ust. § 548 ods. 1 Obch. zák., ktoré upravujú vznik nároku na províziu a na cenu za dielo len za predpokladu, že reálne dôjde k plneniu, teda k sprostredkovaniu a k vyhotoveniu diela. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že pokiaľ žalobca svoj nárok na zaplatenie odmeny týkajúcej sa činností vo vzťahu k VSS a.s. Košice podložil rekapituláciou zo dňa 27.06.2005, žalovaný v konaní preukázal, že titulom tam uvedeným (za sprostredkovanie) mu odmena nepatrí, lebo niet právneho podkladu, a ani dôkazov o dôvode jej vzniku. Neobstojí námietka žalobcu o tom, že súd prvého stupňa obsah dojednaní zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 13.10.1999 vyhodnotil inak ako vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. , pretože súd v oboch súdnych sporoch vyhodnocoval právo na plnenie na podklade konkrétnych listinných dôkazov.

Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti ako vecne správny podľa , , pričom odkazuje na jeho odôvodnenie.

Náhrada odvolacieho konania žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nebola priznaná, keďže si ich náhradu neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne nevyplývajú ( ).

Odvolací súd proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie podľa nepripustil, pretože otázku unesenia dôkazného bremena nepovažoval za otázku zásadného právneho významu z dôvodu, že konštrukcia vyvrátiteľnej právnej domnienky uznania záväzku vyplýva z ust. Obch. zák. a proces dokazovania a hodnotenia dôkazov v občianskom súdnom konaní je upravený v ustanoveniach 2. hlavy ( až ).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.