Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/11/2012

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu T.. P. Y., bytom Z. C., E. A. Č.. XX, proti žalovanému M.. B. M., bytom Z. C.T., L. Č.. XX, o zaplatenie 2.655,51 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 8.11.2011, č.k. -85 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.655,51 eur s 8% úrokom z omeškania od 1.3.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 701,18 eur.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci dňa 29.2.2008 uzatvorili dohodu o urovnaní, v ktorej žalobca ako veriteľ a dlžník obchodná spoločnosť CEMVAP SERVIS s.r.o. Košice stanovili výšku záväzku v sume 150.000,- Sk, ktorú dňom podpísania dohody, t.j. dňa 29.2.2008 mal uhradiť veriteľovi namiesto dlžníka žalovaný ako ručiteľ. Ďalej vychádzal z písomného potvrdenia účastníkov zo dňa 29.2.2008, v ktorom žalovaný potvrdil, že titulom dohody o urovnaní z 29.2.2008 bola uhradená suma 70.000,- Sk žalobcovi z dôvodu ručenia. Ďalej vychádzal z písomného vyjadrenia B.. Z. J. zo dňa 7.11.2011. Súd ako spornú otázku medzi účastníkmi konania vymedzil to, či žalovaný ako ručiteľ na základe uvedenej dohody o urovnaní skutočne plnil a teda uhradil žalobcovi sumu 150.000,- Sk.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a dohodu v časti, ktorá osvedčovala úhradu sumy 150.000,- Sk zo strany žalovaného považoval za absolútne neplatnú, nakoľko podľa jeho názoru v tejto časti nebol právny úkon zo strany žalobcu uskutočnený vážne. V tejto súvislosti poukázal na písomné vyjadrenie B.. J., ktorý v tomto vyjadrení popísal ako došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní a teda, že osvedčil tvrdenia žalobcu, že pôvodné dojednanie (a skutočnú vôľu) účastníkov konania bolo také, že pri podpise zmluvy bola uhradená iba čiastka 70.000,- Sk a zvyšná suma vo výške 80.000,- Sk mala byť uhradená do konca roku 2008. B.. J. potvrdil skutočnosť, že po podpise dohody žalovaný odovzdal žalobcovi sumu iba vo výške 70.000,- Sk o čom bolo vypracované aj písomné potvrdenie. Mal za to, že žalovaný ničím neosvedčil a nepreukázal svoje tvrdenie, že pri prvom stretnutí so žalobcom mu odovzdal sumu 70.000,- Sk a neskôr mu vyplatil sumu 80.000,- Sk. Súd teda bol toho názoru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z dohody o urovnaní v celku, ale iba v časti 70.000,- Sk a preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.655,51 eur, čo predstavuje vlastne sumu 80.000,- Sk. Súd nedoplnil dokazovanie výsluchom B.. J. ako svedka, nakoľko mal za to, že všetky podstatné skutočnosti uviedol vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré posudzoval ako listinný dôkaz, pričom účastníci na výsluchu tohto svedka netrvali.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku na trovách konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci v danom prípade videl v tvrdení súdu, že dohoda o urovnaní je absolútne neplatná v časti, ktorá osvedčovala úhradu sumy 150.000,- Sk. S týmto názorom súdu prvého stupňa nesúhlasil. Mal za to, že podpisom na predmetnej dohode o urovnaní žalobca jednoznačne prejavil svoju vôľu uzavrieť dohodu v tom znení, v akom ju podpísal. Jeho prejav vôle bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, preto neobstojí tvrdenie súdu o absolútnej neplatnosti dohody v časti osvedčujúcej úhradu sumy 150.000,- Sk. Podľa jeho názoru to, čo si strana myslí je nerozhodné, ak k normotvornému procesu patrí jedine prejav vôle, ostatné je úplne nerozhodné. Iba to, čo obsahuje prejav vôle, je obsahom zmluvy. Nesprávnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa podľa jeho názoru spočíva v predovšetkým nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z výpovedi účastníkov a písomného vyjadrenia JUDr. Zeleňáka, ktorý má v konaní pozíciu svedka. Napriek ust. sa B.. J. opakovane nedostavil na súd a nevypovedal ako svedok pred účastníkmi konania a súdom, ale zaslal súdu len písomné vyjadrenie. Napriek tomu, že na pojednávaní namietal objektívnosť tohto svedka z dôvodu, že ide o dlhoročného právneho zástupcu žalobcu, súd sa s touto námietkou pri vyhodnocovaní dôkazov vôbec nezaoberal. Pri dôkaze o výpovedi svedka, mal súd vyhodnotiť vierohodnosť jeho výpovede s prihliadnutím k tomu, aký ma svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Má za to, že nie je predpoklad, aby advokát, ktorý je zo zákona pri výkone advokácii povinný chrániť a presádzať práva v záujme klienta pochybil tým spôsobom, že by pre svojho klienta vypracoval zmluvu, z ktorej vyplýva úhrada sumy 150.000,- Sk, ak by jeho klient v skutočnosti obdŕžal len časť tejto sumy a spoliehal sa len na ústnu dohodu. Pre posúdenie vierohodnosti svedka mal súd svedka vypočuť, napriek tomu, že účastníci netrvali na jeho vypočutí a to z toho dôvodu, že pri výsluchu svedka by súd vedel posúdiť aj hľadisko jeho správania sa pri výsluchu, jeho presvedčivosť, istotu, plynulosť výpovede, ochotu odpovedať na otázky a podobne a tým by vedel lepšie posúdiť aj objektívnosť jeho tvrdení. Súd sa však otázkou vierohodnosti svedka napriek námietke vôbec nezaoberal a uspokojil sa s jeho písomným vyjadrením, ktoré malo pre súd pri vyhodnocovaní dôkazov vyššiu silu ako listinný dôkaz

- dohoda o urovnaní podpísaná žalobcom aj žalovaným, z ktorej vyplýva, že v deň podpisu dohody uhradil žalobcovi sumu 150.000,- Sk. Súd sa ďalej nezaoberal ani dôkazom predloženým o tom, že pár dni po uzavretí dohody o urovnaní boli zo strany žalobcu vzaté späť aj návrhy na vykonanie exekúcii. Rozhodnutie ďalej považuje za v rozpore s tradičným pojatím písomného potvrdenia o zaplatení dlhu ako významného dôkazného prostriedku umožňujúceho fungovanie trhového hospodárstva a jeho ponechanie v platnosti by malo pre právne obchodné styky výrazne negatívne účinky.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne a navrhol odvolanie zamietnuť v celom rozsahu. Má za to, že dohodu o urovnaní nespochybnila ani jedná zo zúčastnených strán. Ak by táto dohoda potvrdzovala prevzatie peňazí v plnom rozsahu, nebol by žalovaný z vlastnej iniciatívy vydal potvrdenie o uhradení len určitej sumy peňazí. Výpoveď svedka v konaní považuje za vierohodnú, ktorá bola potvrdená aj písomným prejavom o spôsobe vyhotovenia úkonu na žiadosť oboch strán.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúcej vo vade konania pri zisťovaní skutkového stavu veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v odvolaní namietaná ( ), je procesná vada, ktorá na rozdiel od taxatívne vymenovaných v až g/ nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Za takúto vadu sa v súdnej praxi považuje vada spočívajúca v nesprávnom postupe súdu v dôkaznom procese.

Uvedenou vadou v zmysle je prvom rade neúplnosť alebo nesprávnosť zistenia skutkového stavu veci nie z pohľadu výsledku hodnotenia vykonaných dôkazov, ktorým môže byť skutkové zistenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ( ), ale z pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. Pochybenie súdu prvého stupňa spočíva v spôsobe „vykonávania a hodnotenia“ dôkazov.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z citovaného ust. § 120 ods. 1 vyplýva, že účastníci majú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci za predpokladu, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Znamená to teda, že súd môže vykonať aj taký dôkaz, ktorý účastníci nenavrhli, resp. navrhli, ale následne nežiadali vykonať. Oprávnenie súdu vykonať účastníkmi nenavrhnuté dôkazy sa uplatní predovšetkým v súvislosti s právnym posúdením veci tam, kde súd bude na skutkový základ aplikovať právny predpis kogentnej (donúcujúcej) povahy. Ak má rozhodnutie súdu zodpovedať hmotnému právu, potom súd musí mať možnosť zistiť tie skutočnosti rozhodujúce podľa hmotného práva, bez toho, aby účastníci k ich preukázaniu navrhli všetky potrebné dôkazy, ak sú pre súd dosiahnuteľné a vyplývajú z obsahu spisu.

V prejednávanej veci žalobca uplatnil vo vzťahu k žalovanému ako ručiteľovi peňažný nárok, preto bolo úlohou súdu prvého stupňa sa zaoberať tým, či sú splnené podmienky žalovateľnosti uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému ako ručiteľovi, t.j., či dlh v čase rozhodovania trval a či tento nesplnil dlžník, po tom, čo na splnenie bol veriteľom písomne vyzvaný ( ).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, aby sa súd zaoberal žalovatreľnosťou nároku vo vzťahu k žalovanému ako ručiteľovi. Zaoberal sa však tým, či dlh v čase rozhodovania trval a dospel k záveru, že tento trval vychádzajúc pritom z názoru, že dohoda o urovnaní, v časti v ktorej osvedčovala úhradu sumy 150.000,- Sk žalovaným je neplatná. Uvedený záver súd prvého stupňa však nemožno považovať za správny.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa za účelom preukázania svojho tvrdenia ohľadom pravdivosti tej skutočnosti, že zo strany žalovaného mu bola vyplatená iba suma 70.000,- Sk. Navrhol vypočuť ako svedka JUDr Vladimíra Zeleňáka. Súd prvého stupňa správne postupoval ak JUDr. Vladimíra Zeleňáka predvolal ako svedka za účelom zistenia rozhodujúcej skutočnosti a to neuspokojenia, resp. uspokojenia pohľadávky žalobcu. Predvolaný svedok JUDr. Vladimír Zeleňák sa však opakovane na predvolanie nedostavil a svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Súd teda žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom tohto svedka nevykonal (a napriek tomu, že žalobca ho zbavil zodpovednosti zachovať mlčanlivosť), čo v odôvodnení rozsudku zdôvodnil tým, že „súd nedoplnil dokazovanie výsluchom JUDr. Zeleňáka ako svedka, nakoľko mal za to, že všetky podstatné skutočnosti uviedol vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré posudzoval ako listinný dôkaz“.

Napriek tomu, že žalobcom navrhnutého svedka JUDr. Vladimíra Zeleňáka súd v konaní nevypočul, jeho písomné vyjadrenie vo veci hodnotil ako dôkaz vykonaný výsluchom svedka ak v odôvodnení rozsudku uviedol, že „.... JUDr. Zeleňák rovnako dosvedčil, že ....rovnako potvrdil.... tieto skutočnosti boli potvrdené aj vo vyjadrení JUDr. Zeleňáka.... z výpovede žalobcu, ktorá bola potvrdená aj vyjadrením právneho zástupcu JUDr. Zeleňáka.... “. Uvedeným postupom sa súd dopustil procesného pochybenia, ktoré samo o sebe malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je tomu tak preto, že výsluch svedka nemožno nahradiť jeho písomným vyjadrením, nakoľko je to v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti ovládajúcou Občianske súdne konanie. Uvedené pochybenie spočíva aj v tom, že súd prvého stupňa sa v rámci hodnotenia dôkazov nevyporiadal ani s námietkou žalovaného vo vzťahu k objektívnosti svedka JUDr. Vladimíra Zeleňáka vzhľadom na to, že ide o dlhoročného právneho zástupcu žalobcu a teda aj s pravdivosťou jeho vyjadrenia. Výpoveď svedka JUDr. Vladimíra Zeleňáka mala byť určujúca pre posúdenie vo veci samej, preto súd ak založil skutkový záver určujúci pre právne posúdenie veci samej na písomnom vyjadrení účastníkom navrhnutého svedka, bez toho, aby k objasneniu sporných skutočnosti vykonal dôkaz výsluchom tohto svedka podľa ust. § 126, nemožno jeho skutkový záver považovať za správny.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvého stupňa v dôsledku nesprávneho procesného postupu pri zisťovaní skutkového stavu veci zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vážnou procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie založil na „ písomnej svedeckej výpovedi“ navrhnutého svedka. Navyše je potrebné uviesť, že nie je ani pravdivé tvrdenie súdu v odôvodnení rozsudku, že žalobkyňa na výsluchu tohto svedka netrvala.

Vo vzťahu k skutkovému zisteniu súdom prvého stupňa, o tom, že dohoda účastníkov zo dňa 29.2.2008, v časti ktorá „osvedčovala“ úhradu 150.000,- Sk zo strany žalovaného je absolútne neplatná, je potrebné uviesť, že toto je nesprávne. Je tomu tak preto, že v tejto časti je potrebné dohodu považovať za potvrdenie o tom, že dlh bol úplne splnený a teda, že sa jedná o potvrdenie o plnení v zmysle , ktoré bolo v danom prípade iba súčasťou dohody, ktorú podpísali obaja účastníci. Preto pokiaľ žalobca tvrdil, že napriek tomu, že dohodu v uvedenom znení podpísal a sumu neprevzal bolo na ňom, aby túto skutočnosť dokázal.

Potvrdenie o splnení je dôležitou dôkaznou listinou, ktorou možno preukázať, že dlh bol splnený. Nie je síce nezvratným dôkazom o splnení, ale v prípade sporu uľahčuje dôkaznú situáciu dlžníka. Ide však iba o dôkaz ako každý iný a jeho obsah, vypovedajúca hodnota i vierohodnosť musia byť súdom posudzované rovnako ako dôkazy ostatné. Zákon totiž nespája s vystavením potvrdenia žiadnu fikciu ani právnu domnienku o zaplatení, ktoré by presúvali dôkazné bremeno toho, kto tvrdí splnenie dlhu, na protistranu. Potvrdenie o splnení je teda súkromnou listinou, pričom hodnotenie dôkazov súkromnou listinou zákon zvlášť neupravuje. Je preto potrebné postupovať podľa vyjadrujúceho zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorého dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada ku všetkému čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Zo zákona ani z povahy veci nevyplýva, aby pri hodnotení dôkazov súkromnými listinami bolo možné vysloviť iné pravidlo, než uvedené v Vzhľadom na to, že ide o listinu súkromnú a nie verejnú, v prípade pochybnosti o jej pravosti a správnosti v súdnom konaní má dôkazné bremeno ten, kto ju predkladá ako dôkaz alebo z nej vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda dlžník. Je totiž na dlžníkovi, aby preukázal splnenie dlhu.

Ako bolo konštatované súd prvého stupňa pochybil pri zisťovaní skutkového stavu, ak nevykonal dokazovanie navrhnutým svedkom, jeho výpoveď nehodnotil v súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi a následne z dohody účastníkov vyvodil nesprávne skutkové zistenie o jej čiastočnej neplatnosti. Vzhľadom na to, že sa jedná o pochybenia majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej odvolací súd postupom podľa , zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto zrušujúcom uznesení a za tým účelom posúdi žalovateľnosť nároku žalobcu a v rámci toho vykoná aj dôkazy výsluchom svedka B.. Z. J., ktorý následne vyhodnotí v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov uvedenou v ust. a v tejto súvislosti prihliadne aj na námietky žalovaného v odvolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.