Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4CoE-87-2012.pdf
PDF · 95.82 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/87/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: I. G. Z., s.r.o., Q. 5, N., IČO: XXXXXXXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti povinnej: G. N., trvale bytom S. P. XXXX/XX, A., o vymoženie 780,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 23. januára 2012, č. k. 3Er/2299/2008-33 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 06.05.2008 /doručený súdnemu exekútorovi dňa 14.05.2008/ domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 23 500,- Sk s príslušenstvom, čo po prepočítaní konverzným kurzom predstavuje sumu 780,06 € s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. TP 1132/07 zo dňa 12.02.2008. Súd vo veci poveril dňa 23.05.2008 vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora so sídlom v Bratislave. Výzvou zo dňa 06.05.2009 vyzval súd oprávneného, aby predložil Zmluvu o pôžičke č. 826 003 8424 uzatvorenú dňa 25.10.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len "zmluva o pôžičke"). Oprávnený predložil súdu požadovanú zmluvu o pôžičke vrátane Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytnutej spoločnosťou Quatro, a.s. (ďalej len "všeobecné obchodné podmienky"), ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Exekučný súd následne využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci opätovne preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o pôžičke vrátane všeobecných obchodných podmienok a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Exekučný titul bol vydaný na podklade zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril právny predchodca oprávneného a povinný dňa 25.10.2004. Predmetom zmluvy bola pôžička vo výške 15 990,- Sk /po prepočítaní konverzným kurzom 530,77 €/, splatná v 49 mesačných splátkach po 500,- Sk (16,60 €). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa stali všeobecné obchodné podmienky nachádzajúce sa na druhej strane zmluvy. V bode IX. písm. o) všeobecných obchodných podmienok si účastníci zmluvy dohodli rozhodcovskú doložku nasledujúceho znenia: "Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú, podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom rozsudku, a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia." Zásadný význam pre systém ochrany spotrebiteľa v práve EU predstavuje smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len "smernica"). V zmysle článku 6 smernice úlohou členských štátov je, aby zabezpečili, že nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa názoru Súdneho dvora oprávnenie súdu vysloviť z vlastného podnetu neprijateľnosť zmluvnej podmienky zakladá vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku zamýšľaného článkom 6 smernice (rozsudok z 27. júna 2000 v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a Salvat Editores SA). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26. októbra 2006 vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Súdny dvor judikoval (rozsudok zo dňa 4. júna 2009 vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi), že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Súd pridŕžajúc sa právneho názoru nadriadených súdov v exekučných veciach preskúmal rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a posúdil ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Prieskumný inštitút umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v predmetnom ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3CoE 29/2010, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 CoE 229/2010). Podľa článku 3 smernice 1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. 2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. 3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Ďalej súd poukázal na § 52 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 657 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.10.2004. Zmluva má povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to má na mysli zákon o spotrebiteľských úveroch. Ide zároveň aj o spotrebiteľskú zmluvu, pretože má znaky štandardnej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzatvorená je medzi veriteľom - dodávateľom, ktorý koná v rámci predmetu svojho podnikania a dlžníkom - spotrebiteľom, ktorý pri uzavretí nekonal v rámci predmetu svojho podnikania (predmet financovania - nákup čalúnenej spálne BORNEO - MALAWI). Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade spotrebiteľskej zmluvy, musí byť exekučný súd obzvlášť obozretný a musí venovať pozornosť zvýšenej miere ochrany spotrebiteľa (ochrana spotrebiteľa je jedným zo základných cieľov Európskej únie, ktorý sa premietol aj do Charty základných práv a slobôd). Spotrebiteľ neprestáva byť spotrebiteľom a neprestáva požívať zvýšenú mieru ochrany v právnych vzťahoch s dodávateľom ani v exekučnom konaní, ktoré je súčasťou práva na súdnu ochranu. Podľa § 53 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou zakotvenou v bode IX. písm. o) všeobecných obchodných podmienok. Rozhodcovská doložka má charakter výhradnej rozhodcovskej doložky, čo znamená, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené jedine a výlučne pred rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory. Spotrebiteľ nemohol ovplyvniť rozhodcovskú doložku, pretože bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok, a teda
zmluvy ako takej. V prípade, ak chcel spotrebiteľ zmluvu o pôžičke uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom (poukaz na § 106 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov / ďalej len "O. s. p."/). V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám určuje, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne. Predmetná zmluva bola uzatvorená v čase, keď sa vo výpočte zmluvných podmienok, ktoré možno považovať za neprijateľné (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), nenachádzala zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú charakter neprijateľných (nekalých) podmienok, bol a vždy bude považovaný len za príkladmý. Ak zmluvnú podmienku nie je možné subsumovať pod niektorú z podmienok uvedených vo výpočte neprijateľných podmienok, aj tak ju je potrebné považovať za neprijateľnú, ak napĺňala znaky neprijateľnosti podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedených skutočností súd považoval uvedenú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, a z tohto dôvodu absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenia teda v žiadnom prípade nespôsobujú neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 40,03 eur.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa nasledovné:
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenie § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá, pričom na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Odvolací súd dodáva, že je všeobecne známou skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ zmluvy aj so všetkými zmluvným dojednaniami prijme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinný ako spotrebiteľ v prípade sporov začatých na návrh oprávneného a vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu, keď je zrejmé, že oprávnený si spravidla vyberie práve rozhodcovské konanie. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je v zmysle hore uvedeného neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.