Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-79-2012.pdf
PDF · 106.77 KB
Case nature
Subarea
3CoE/79/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Q. č. XX, XX XXX M., proti povinnej: C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, H. X. pre vymoženie pohľadávky 837,21 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Er/1071/2009-16 zo dňa 26. novembra 2010, takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie potvrdzuje.
Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.
odôvodnenie:
Okresný súd ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa ust. § 57 ods. 2 a ust. § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len "ZRK") exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie si súd prvého stupňa vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Súd prvého stupňa ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe exekučného titulu, ktorý sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Prvostupňový súd mal preukázané, že sa v danom prípade jednalo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva. Vychádzal z toho, že exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karlovarské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 02295/09 zo dňa 28.9.2009 priznáva oprávnenému zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd neskúmal, či vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o úvere č. 5371410 zo dňa 21.5.2008 (ďalej len "zmluva") nie je spotrebiteľským vzťahom, a opomenutím tejto skutočnosti vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Preskúmaním zmluvy a Všeobecných úverových podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy súd prvého stupňa zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. V predmetnej zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). Pri absencii RPMN v zmluve, je pritom predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 720,30 Eur s prísl., pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. Rovnako priznaný (a vymáhaný) úrok z omeškania odporuje ustanoveniam zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov a nariadeniu vlády č. 87/1995 Z.z. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že uvedený výklad je v súlade aj so smernicou Rady č. 93/13 EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých obchodných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa uzavrel, že Exekučný poriadok nevylučuje rozhodnúť o trovách exekúcie po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
exekúcie, preto súd subsidiárne použil ustanovenia O.s.p. Právna úprava uvedená v ust. §151 ods. 3 O.s.p. neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že hmotnoprávny (úverový) vzťah medzi ním a povinným bol síce spotrebiteľským, ale išlo predovšetkým o štandardný obchodno-právny vzťah, a preto sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Nadväzne nebolo jeho povinnosťou, ako podstatnú náležitosť, v zmluve RPMN. Oprávnený poukazoval tiež na to, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie peňažných prostriedkov, teda nie tovarov alebo služieb, zmluvy o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., preto ani nemôžu obsahovať zákonné náležitosti pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rovnako nesúhlasil so záverom okresného súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania. Odvolateľ zdôrazňoval ich sankčný charakter, z čoho vyplýva, že dlžníka (povinného) zaťažia, len ak poruší zmluvné podmienky. Vzhľadom na obchodno-právny základ vzťahu oprávneného a povinného výška úrokov z omeškania zodpovedá riziku poskytovateľa úveru (oprávneného). Na záver odvolania oprávnený tvrdil, že okresný súd už nemohol posudzovať exekučný titul, nakoľko vykonal takéto posúdenie v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 3. 9. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/ EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (ust. § 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (ust. § 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec
v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý dôsledne zohľadnil všetky skutkovo a právne významné okolnosti a príslušné právne normy na daný prípad aj správne aplikoval. Odvolací súd sa stotožňuje i s obsahom písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia a len na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov a vzhľadom na odvolacie argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní dodáva:
V štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma exekučný súd iba to, či má návrh všetky náležitosti, či je pripojený exekučný titul s vyznačenou doložkou vykonateľnosti a či tento exekučný titul spĺňa požiadavky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. V tomto štádiu exekučného konania v zásade neskúma súlad plnenia, uloženého povinnému exekučným titulom, s dobrými mravmi, resp. jeho "dovolenosť" zákonom.
Nadväzne nie je opodstatnená námietka odvolateľa o tom, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok už bol podrobený prieskumu (aj) z hľadiska súladu s dobrými mravmi, resp. z hľadiska toho, či vymáhané plnenie nie je zákonom nedovolené, a teda (ani teoreticky) nemôže byť daná prekážka veci rozhodnutej. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž nie je súdnym rozhodnutím, v dôsledku čoho nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej. Zároveň z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 ZRK (citované v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný súd kvalifikované posúdenie vymáhaných plnení má (v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Odvolací súd konštatuje, že nie je právne významné, ako oprávnený (úverovú) zmluvu s povinným označí. Podľa ust. § 2 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 3 ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom. Pokiaľ boli splnené (tieto) podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu, nemožno vylúčiť uplatnenie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch označením zmluvy ako „zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Obch. zákonníka.“ Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa spotrebiteľským úverom na účely zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka.
Pokiaľ teda zmluva, hoc má formu zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí byť jej náležitosťou pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Napokon, z obsahu zmluvy je nesporné, že sa jednalo vo svojej podstate o spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola obligatórnou náležitosťou zmluvy, neopodstatnená.
Ako účelový možno vyhodnotiť výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch oprávneným a z neho vyplývajúci záver, že na zmluvu normy tohto zákona nemožno aplikovať, keďže predmetom úverov poskytovaných oprávneným nie je tovar alebo služby, ale peňažné prostriedky. Je celkom logické, že opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, bude obsahovať len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý na financovanie obstarania tovaru alebo služby.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Výpočet neprijateľných podmienok v ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je (a vždy bol) len demonštratívny - príkladmý. Z toho vyplýva, že neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v ust. § 53 ods. 3 písm. a) až r) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa charakteristiku zadefinovanú v citovanom ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (t.j. ročne 91,25 %) z dlžnej sumy nemožno v žiadnom prípade považovať za primeraný. Naopak, možno ho kvalifikovať ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku spotrebiteľa. Takéto ustanovenie zmluvy medzi účastníkmi je nutné vyhodnotiť ako neprimeranú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dojednanie úroku z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, zvyšnou časťou argumentácie odvolateľa, týkajúcou sa úroku z omeškania, bolo bezpredmetné sa zaoberať. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje odvolateľ, sú aktuálne - aj vzhľadom na judikatúru Súdneho dvoru EÚ - v "spotrebiteľských veciach" prekonané.
Vo vzťahu ku komunitárnemu právu odvolací súd poukazuje tiež na aktuálnu judikatúru, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v Slovenskej republike - prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti aj bod 34 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-40/08, ktoré "stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci".
Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva, ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. krajský súd dodáva:
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR. Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci C-168/05 a vo veci C 240/98 až C 244/98 uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci C-76/10 (týkajúca sa priamo oprávneného), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko podľa ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p., ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa ust. § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.