Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-250-2012.pdf
PDF · 102.79 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/250/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného L., so sídlom X., V. XX/S., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného H., so sídlom v X., W. XX, IČO: XX XXX XXX proti povinnému T.D., bytom X. T.. XXX/X, X., o vymoženie 331,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 2. apríla 2012, č.k. 3Er/813/2011-18, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Y.. T. P., so sídlom Exekútorského úradu B., W. XX o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 22.12.2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným dňa 24.11.2011, domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. IIC0410244, ktorý vydali dňa 10.06.2011 rozhodcovia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 7, ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 29.06.2011. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške spolu 331,94 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 22.12.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, účinného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Úverová zmluva, na základe ktorej bol oprávneným úver poskytnutý, povinnému túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch. Súd citoval ust. § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 1 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 08.12.2008, medzi pôvodným majiteľom pohľadávky a povinným, pričom sa na ňu vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a podporne Obchodný zákonník. Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úprava - zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis a tiež preto, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Predmetná zmluva o úvere je v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t. j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Ďalej súd poukázal na ust. § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa článku 3 bod 7 zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a Poštovou bankou, a.s. a podľa článku 10, bod 10.2 Obchodných podmienok spoločnosti Poštovej banky, a.s., ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej výklad, platnosť a vznik, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach, kde je uvedené, že Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke, v zmysle ktorej, ak bude v spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. V bode 10.2.3 je síce daná možnosť Klientovi oznámiť neprijatie rozhodcovskej doložky, avšak táto je v danom prípade aj tak súčasťou zmluvy, ktorá má charakter formulárovej zmluvy, teda Klient nemal možnosť ovplyvniť jej obsah individuálne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a), v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Tento postup je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je povinný dbať o to, aby trovy exekúcie tak
na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, keď je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho súdneho poriadku (resp. súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za ono „zákonné zmocnenie“, ktoré umožňuje exekučnému súdu toto skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava, ako aj s posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a pod. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou. Súd zistil, že v Obchodných podmienkach spoločnosti Poštová banka, a.s. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky, demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákon č. 568/2008 Z. z. účinný od 01.01.2008 ), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako Slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, nie je potrebné použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a) až r). Súd preto v zmysle uvedeného skúmal zmluvu o úvere, ktorá bola dojednaná medzi účastníkmi ako formulárová zmluva, súčasťou ktorej boli Obchodné podmienky spoločnosti Poštová banka, a.s. V článku 3 bod 7 v zmluve o úvere a v uvedených podmienkach v článku 10, bod 10.2 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, sa predložia na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu. Povinný ako spotrebiteľ prijal v rámci zmluvných podmienok túto rozhodcovskú doložku, preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednal. Je všeobecne známou skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ zmluvy aj so všeobecnými obchodnými podmienkami príjme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinný ako spotrebiteľ v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu. Za týchto okolností súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, má exekučný súd možnosť exekúciu zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), a že oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. ). Uviedol, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu a ani nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Zastával názor, že z ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko nie každá skutočnosť, hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Uviedol, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ust. zákona č. 483/2001 Z. z. a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska, a teda nejde o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3M Cdo/11/2010. V závere uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, resp. alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza nasledovné:
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie je odôvodnené v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. a nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, v dôsledku čoho odvolací súd odvolaciu námietku oprávneného, že napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, vyhodnotil ako nedôvodnú.
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd, taktiež v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v čl. 11 bod 11.2 Obchodných podmienok pre úver opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komforným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že v predmetnej veci je potrebné považovať za neprimeranú rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou Obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť.
V danom prípade súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .