Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoP-624-2012.pdf
PDF · 106.74 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/624/2012
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci maloletého dieťaťa: F. F. V., nar. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo W. republiky a E. republiky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, pracovisko Bratislava II, dieťa rodičov: matky - E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., T. X, štátna občianka E. republiky, zastúpená Niku & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, a otca - F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. N. R. XX, U., W. republika, štátny občan W. republiky, zastúpený JUDr. Jozef Herbulák, advokát, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 3P 21/2012-433 zo dňa 01.10.2012, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0), takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 01.10.2012, č.k. 3P 21/2012-433 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.12.2012, č.k. 3P 21/2012-467 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 01.10.2012, č.k. 3P 21/2012-433 návrh otca o nariadenie návratu maloletého F. F. V., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny jeho obvyklého pobytu do W. republiky zamietol. Štátu náhradu trov konania nepriznal, žiadnemu z účastníkov právo náhradu trov konania nepriznal. Následným opravným uznesením z 19.12.2012, č.k. 3P 21/2012-467 podľa § 164 O.s.p. opravil výrok uvedený v písomnom vyhotovení uznesenia zhodne s výrokom vyhláseným dňa 01.10.2012.
Svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1, 3, 4 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. ( ďalej len Dohovor ) za použitia ustanovení Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, týkajúcich sa opatrovníckeho práva ( ďalej len Nariadenie ), pričom s poukazom na jednotlivé ustanovenia uvedených právnych predpisov, vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danej veci nie je možné aplikovať Dohovor ani Nariadenie z dôvodu, že maloletý obvyklý pobyt na území W. republiky nikdy nenadobudol, z ktorého dôvodu návrh otca zamietol. Na ustálenie uvedeného právneho záveru, t.j. že maloletý F. na území W. republiky nenadobudol svoj obvyklý pobyt súd prvého stupňa zameral svoje dokazovanie na zistenie obvyklého pobytu maloletého v čase jeho premiestnenia. Zistil pritom, že maloletý v čase premiestnenia, resp. odchodu z W. mal 3 a pol mesiaca, teda vek dojčaťa, z ktorého dôvodu súd pri určení jeho obvyklého pobytu vychádzal z judikatúry Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudku vo veci C-149/10 PPU, R. G. proti A. V., v ktorom Európsky súdny dvor k otázke obvyklého pobytu dojčaťa uzavrel, že dojča sa nevyhnutne spoluzúčastňuje na sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých závisí. V dôsledku toho, ak je dojča skutočne opatrované svojou matkou, treba posúdiť jej integráciu do jej sociálneho a rodinného prostredia. V tejto súvislosti možno zohľadniť kritériá stanovené judikatúrou Súdneho dvora, ako sú
dôvody presťahovania matky dieťaťa do iného členského štátu, jej jazykové znalosti alebo tiež jej geografický a rodinný pôvod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pojem obvyklý pobyt v zmysle článkov 8 a 10 Nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že tento zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel a v prípade, keď o ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na stranne druhej, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa v danej veci je nesporné, že ide o prípad premiestenia dojčaťa, nakoľko maloletý F. v čase odchodu mal 3 a pol mesiaca, teda vek, ktorý lekárska veda nazýva vekom dojčaťa, pričom charakteristickým znakom tohto veku je absolútna fyzická závislosť spravidla na osobe, s ktorou má prirodzeným spôsobom odvíjajúcim sa od prenatálneho veku vytvorené najužšie fyzické a citové väzby. Z okolnosti, že dieťa pred narodením vyrastá v tele matky celkom prirodzene vyplýva, že práve k nej inklinuje najviac aj bezprostredne po narodení, samozrejme za predpokladu, že matka po narodení starostlivosť o dieťa vykonáva. V prejednávanej veci starostlivosť matky o dieťa sporná nebola, nakoľko matka od narodenia vykonávala celodennú osobnú starostlivosť o dieťa. V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že maloletý F. ako dieťa vo veku dojčaťa sleduje obvyklý pobyt matky, preto v otázke určenia jeho obvyklého pobytu sa zaoberal určením obvyklého pobytu matky. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že matka počas vzťahu s otcom maloletého, kedy sa určitý čas zdržiavala na území W., konkrétne v U., kde prebývala v byte otca nikdy neprerušila svoje sociálne a rodinné väzby v E. republike. Jediným dôvodom jej pobytu bol práve vzťah s otcom, od ktorého bola na území W. závislá, a to tak materiálne, ako aj sociálne. Matka sama vo W. nikdy nepracovala, nemala uzatvorené zdravotné ani iné poistenie, nepoberala žiadne dávky, nemala evidovaný žiaden druh pobytu, navyše nemala vo W. žiadne rodinné alebo iné sociálne väzby a ako vyplynulo z listinných dôkazov založených v spise, ľudia s ktorými sa vo W. stretávala boli výlučne priatelia a známi otca maloletého, pričom ona sama žiadne takéto väzby si nevytvorila. Naproti tomu v E. republike mala rodinné a sociálne zázemie, rodičov, sestru, v ktorých domácnosti mala nepretržite evidovaný pobyt. Z uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa možno spoľahlivo vyvodiť záver, že narušením vzťahu medzi matkou maloletého a otcom maloletého, matka stratila akúkoľvek väzbu k W., nakoľko jedinou preukázanou väzbou bol ich vzťah. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa nezistil žiaden, či už výslovný alebo konkludentný prejav vôle matky, ktorý by mal byť slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, smerujúci k rozhodnutiu matky trvalo sa usadiť vo W. republike, presunúť svoje sociálne, materiálne a rodinné väzby do tohto členského štátu, s cieľom dať im trvalý charakter, teda s úmyslom založiť obvyklý pobyt vo W. a vytvoriť tak rodinu s otcom maloletého. Samotná skutočnosť, že dieťa sa narodilo v inom členskom štáte v akom mala matka svoj obvyklý pobyt, podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže založiť obvyklý pobyt dieťaťa. Navyše v tomto prípade matka porodila vo W. na základe tej skutočnosti, preukázanej výpoveďami oboch rodičov, že v tehotenstve matky nastali v januári 2011 komplikácie a hrozilo, že dieťa sa narodí predčasne, na základe čoho lekár vo W. matke neodporučil návrat na E.. Dieťa sa narodilo pred plánovaným termínom pôrodu na začiatku 38. týždňa (obvykle 40. týždeň), pričom z konania matky je zrejmé, že ako náhle to zdravotný stav jej aj dieťaťa dovoľoval, vrátila sa s dieťaťom na E.. Podľa názoru súdu, skutočnosť, že matka rešpektovala odporúčanie lekára a nechcela ohroziť zdravotný stav seba i nenarodeného dieťaťa nemôže byť vyhodnotená v jej neprospech, naopak takéto konanie bolo v najlepšom záujme ešte nenarodeného dieťaťa. Aplikujúc jednotlivé ustanovenia ako Dohovoru, tak aj Nariadenia týkajúce sa opatrovníckeho práva, najmä práva určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa, súd prvého stupňa s poukazom na vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danej veci nedošlo k neoprávnenému premiesteniu maloletého dieťaťa na územie E. republiky, z ktorého dôvodu návrh otca zamietol. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p..
Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal odvolanie otec maloletého, ktorý žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť v zmysle podaného návrhu, t.j. nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu do W. republiky, alternatívne žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam ( § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. ), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 psím. f/ O.s.p. ). Súdu prvého stupňa v prvom rade vytkol procesné pochybenie, keď výrok rozhodnutia tak ako bol vyhlásený dňa 01.10.2012 ( súd návrh navrhovateľa zamieta ) nekorešponduje s výrokom písomného vyhotovenia uznesenia ( súd návrh otca o nariadenie návratu maloletého F. F. V., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny jeho obvyklého pobytu do W. republiky zamieta ). Súd prvého stupňa svojim postupom spôsobil zmätočnosť konania, keďže za súčasného stavu nie je jasné, či platí výrok vyhlásený na pojednávaní, alebo výrok uvedený v písomnom vyhotovení. Z vecného hľadiska sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal iba otázkou ustálenia krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, ktorú otázku vyhodnotil svojvoľne, nesprávne, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s medzinárodnými zmluvami aplikujúcimi sa na danú vec. Súd prvého stupňa ignoroval jednoznačne preukázané fakty, a to, že s matkou dieťaťa žili v partnerskom vzťahu od decembra 2009 v meste U., matka počas uvedenej doby prejavila záujem o svoju integráciu vo W., aktívne si hľadala prácu, mala uzavreté vo W. zdravotné poistenie, na E. sa počas pobytu vo W. zo zdravotného poistenia odhlásila, bola policajne prihlásená na pobyt v U., t.j. konanie matky jednoznačne smerovala k úmyslu trvale žiť vo W.. Počas pobytu vo W.Ú. bola v opatere W. ženského lekára, počas niekoľkých mesiacov pred narodením dieťaťa sa zdržiavala v spoločnej domácnosti v U., dieťa sa narodilo v U. a žilo s nimi počas prvých mesiacov života v spoločnej domácnosti v U., dieťa od narodenia bolo v opatere W. pediatra, kde absolvovalo všetky povinné prehliadky a očkovania, dieťa nadobudlo narodením štátne občianstvo W. republiky, matke vo W. vznikol nárok na prídavky na dieťa vo výške XXX € mesačne, opatrovnícke právo vo vzťahu k maloletému v čase jeho neoprávneného zadržania vykonávali obaja spoločne. Vyhodnotením vyššie uvedených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo nie je možné prísť k inému skutkovému záveru, ako k tomu, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je W., a to na základe konkludentnej dohody ich ako rodičov maloletého dieťaťa. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate uviedol, že nakoľko maloletý bol v čase premiestenia vo veku dojčaťa, mala matka právo sama rozhodnúť o jeho presťahovaní z W.Ú. na E., čo súd odôvodnil prirodzenou fixáciou dojčaťa na matku. Pokiaľ by takýto záver súdu prvého stupňa mal byť správny, znamenalo by to, že on ako otec nemá absolútne žiadne právo podieľať sa na spolurozhodovaní v otázkach týkajúcich sa dieťaťa. Podľa jeho názoru matka pokiaľ chcela trvalo opustiť W. proti jeho vôli, mala možnosť podať na príslušný francúzsky súd návrh na vydanie súhlasu s vysťahovaním dieťaťa do cudziny, v ktorom konaní by súd posúdil relevantnosť dôvodov na takúto zmenu. Súd prvého stupňa ďalej pochybil, keď pri ustálení krajiny obvyklého pobytu nevychádzal z rozhodnutia Okresného súdu v U. zo dňa 19.06.2012, sp.zn. 2012/469 ktorý má právomoc a príslušnosť rozhodovať o právach a povinnostiach k dieťaťu. Súd vo veci rozhodol, matka voči rozhodnutiu francúzskeho súdu podala odvolanie, ktoré však nemá odkladný účinok. Súd prvého stupňa svoj skutkový záver oprel o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci R. G. proti A. V., sp.zn. C-497/10 PPU ( v odôvodnení nesprávne uvedená sp.zn. C-149/10 PPU ). Súdu prvého stupňa však uniklo pozornosti, že citovaný judikát nie je možné aplikovať na prejednávanú vec z dôvodu, že v uvedenej veci išlo tiež o prípad dojčaťa, avšak s tým podstatným rozdielom, že v čase neoprávneného premiestenia obaja rodičia spoločne nevykonávali opatrovnícke právo, keďže týždeň po narodení dieťaťa sa rodičia odlúčili. V danej veci týkajúcej sa maloletého F. je nesporné, že v čase premiestnenia žili v spoločnej domácnosti, opatrovnícke právo vykonávali spoločne. Pokiaľ teda dieťa hoci i vo veku dojčaťa bolo v spoločnej starostlivosti oboch rodičov, je úvaha súdu o tom, že matka mohla sama rozhodnúť o jeho premiestnení nesprávna a hrubo poškodzujúca jeho rodičovské práva a povinnosti. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia v časti ustálenia krajiny obvyklého pobytu, z ktorého nie je možné zistiť k akému záveru súd vlastne dospel, t.j. či mal za to, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa bolo už od narodenia ( 16.03.2011 ) E. a matka sa teda iba vrátila späť, čím neporušila Dohovor, alebo, či dieťa narodením a pobytom po dobu 3 a pol mesiaca v spoločnej domácnosti s ním vo W. síce nadobudlo obvyklý pobyt vo W., avšak následne vzhľadom na prirodzenú fixáciu dojčaťa na matku mala matka právo v júli 2011 bez jeho súhlasu zmeniť krajinu obvyklého pobytu z W. republiky na E. republiku. Odhliadnuc od toho, že ani jeden z vyššie uvedených záverov nie je správny, súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čím mu znemožnil proti nemu účinne argumentovať v odvolacom konaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa v otázke určenia krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa hrubo pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec po právnej stránke nesprávne posúdil, keď sa dôsledne neriadil ustanoveniami Dohovoru a Nariadenia Brusel II bis, v dôsledku tohto pochybenia sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s ďalšími podstatnými otázkami, ktoré by inak musel riešiť, ak by bol dospel k správnemu záveru, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je W., t.j. či došlo k neoprávnenému zadržaniu, či ide o
prípad podľa článku 13 písm. b/ Dohovoru a či je potrebné skúmať vykonanie tzv. primeraných opatrení podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia Brusel II bis, ktoré v konaní iniciatívne navrhol. Keďže sa súd týmito dôležitými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, odňal mu svojim postupom možnosť konať pred súdom, čo je vada, pre ktorú navrhuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu otca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu sa vyjadrila matka maloletého, ktorá navrhla uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne právne potvrdiť. Obranu otca vytýkajúcu súdu prvého stupňa procesné pochybenie považovala za účelovú, nakoľko obsah výroku, ako aj jeho právny následok vyhlásený na pojednávaní dňa 01.10.2012 je totožný s výrokom, ktorý obsahuje písomné vyhotovenie uznesenia. Obidva výroky bez ohľadu na to, že výrok v písomnom vyhotovení uznesenia je iba exaktnejšie formulovaný, spôsobuje presne ten istý právny dôsledok ako výrok vyhlásený na pojednávaní. S argumentáciou otca uvedenou v odvolaní v časti v ktorej označil ustálenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa súdom prvého stupňa za hodnotenie svojvoľné, nesprávne, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a odporujúce medzinárodným zmluvám sa rovnako nestotožnila. Opätovne zdôraznila, že s otcom nežili v partnerskom vzťahu, svoje pobyty vo W. vnímala a hodnotila ako krátkodobejšie pobyty, nebola tam zaevidovaná, sociálne poistená, pred narodením dieťaťa nepoberala žiadnu mzdu ani dávky v nezamestnanosti. Ak otec tvrdí, že dôkazom jej úmyslu sa natrvalo zdržiavať vo W. je hľadanie práce, toto tvrdenie považovala za účelové, pretože to bol práve otec, ktorý ju v snahe o integráciu do sociálneho systému aj napriek jej nesúhlasu nútil vyplniť dotazník záujemcu o prácu. Pravdou je však, že prácu si nikdy aktívne nehľadala a aj ňou na podnet otca vyplnený formulár nebol ňou ani podpísaný a zostal nezaevidovaný. Svoj predchádzajúci citový vzťah k otcovi nepoprela, svoj príchod do W. tri mesiace pred plánovaným pôrodom v konaní dostatočne vysvetlila. Vzhľadom na otcove vyhrážky sa iba podvolila, pretože odmietla žiť s predstavou, že jej dieťa nebude mať otca. Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa bola riadne preukázaná okolnosť jej opatery ženského lekára vo W.. Ženského lekára vyhľadal pre ňu otec iba z dôvodu, že začala mať vážne zdravotné ťažkosti, ktoré si vyžiadali jej ošetrenie a jej stav neumožňoval bez ohrozenia života a zdravia dieťaťa cestovanie na E.. Dieťa sa vo W. narodilo neplánovane, z jej hodnotenia predčasne, jej pôvodný zámer bol priviesť dieťa na území E. republiky. Keďže sa dieťa narodilo vo W., je pravda, že vstupné prehliadky absolvovalo u francúzskej pediatra, tieto však absolvovalo v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas do doby, kedy zdravotný stav jej ako aj dieťaťa umožnil návrat na E.. Je pravdou, že narodením dieťaťa jej vo W. vznikol nárok na prídavok na dieťa vo výške XXX € mesačne, v tejto súvislosti zdôraznila, že to bol jedine otec, ktorý mal na tom záujem, a ktorý jej počas pobytu v pôrodnici odňal občiansky preukaz a bez jej súhlasu a bez jej vedomia, avšak v jej mene požiadal o priznanie tohto príspevku. Uvedená čiastka po dobu troch mesiacov bola jedinou, z ktorej až do odchodu na E. živila seba i dieťa, nakoľko otec jej peniaze nedával, potreby dieťaťa nehradil. Poprela tvrdenia otca, že vykonávali spoločne opatrovnícke právo o dieťa, o dieťa sa starala výlučne sama. Samotný fakt, že žila v byte otca spolu s maloletým nie je dôkazom o výkone spoločných opatrovníckych práv. Opätovne zdôraznila, že k žiadnej dohode, ani konkludentnej o obvyklom pobyte maloletého vo W. medzi nimi nedošlo. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že maloletý v jeho útlom veku pri prirodzenej fixácii na ňu ako matku sleduje jej obvyklý pobyt, t.j. krajinu, v ktorej mala a má sociálne, rodinné, majetkové, citové, jazykové a ďalšie väzby. Ak otec poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu v U. a jeho predbežnú vykonateľnosť, zdôraznila, že rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho vyriešenia otázky obvyklého pobytu maloletého a možnosti jej ako matky sa vyjadriť k návrhu na začatie konania a uviesť okolnosti, o ktorých súd vedomosť nemal, a preto ich absencia mohla spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci. Do W. sa bojí vycestovať, keďže otec na ňu podal niekoľko trestných oznámení a na území W. je stíhaná. Jej zadržanie francúzskymi orgánmi by ju vylúčilo z výkonu rodičovských práv, čo by mohlo mať za dôsledok vážne ohrozenie života a zdravia maloletého dieťaťa. Do pozornosti dala tiež tú skutočnosť, že rozhodnutie Okresného súdu v U. z dôvodu podania odvolania doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Mala za to, že súd prvého stupňa vec správne posúdil aj s prihliadnutím na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci R. G. proti A. V.. Účelová interpretácia skutkového stavu otcom by obstála iba za predpokladu, ak by bolo preukázané, že k dieťaťu opatrovnícke práva vykonávali spoločne. V tejto súvislosti opätovne zdôraznila, že o dieťa sa starala výlučne sama, aj keď v byte otca, keďže otec uprednostňoval svoje pracovné a spoločenské záujmy pred čímkoľvek ostatným. Rovnako neobstojí ani námietka otca o nepreskúmateľnosti a nezrozumeteľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti ustálenia krajiny obvyklého pobytu. Keďže súd prvého stupňa v predmetnom konaní ustálil, že maloleté dieťa obvyklý pobyt vo W. nenadobudlo, nebolo potrebné ani skúmať vykonanie tzv. primeraných opatrení podľa článku
11 ods. 4 Nariadenia Brusel II bis. Takýto postu bol súd povinný zvoliť iba v prípade, ak by mal predbežne vyriešenú otázku krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorou by bolo W.. Z uvedených dôvodov výhrada otca voči postupu súdu aj v tomto smere je nedôvodná.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné.
Pokiaľ ide o otcom namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, keď výrok vyhláseného uznesenia zo dňa 01.10.2012 sa nezhoduje s výrokom písomného vyhotovenia uznesenia, toto po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa napravil vydaním opraveného uznesenia z 19.12.2012, č.k. 3P 21/2012-467.
Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej tým, že predmetnom konania v danej veci je žiadosť otca o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25.10.1980 ( ďalej len Dohovor ), súd prvého stupňa správne v konaní v prvom rade zameral svoje dokazovanie na zistenie, kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestením v zmysle článku 1, 3, 4 Dohovoru. So záverom ku ktorému dospel, t.j. že maloletý F. nikdy na území Francúzskej republiky svoj obvyklý pobyt nenadobudol sa však odvolací súd nestotožnil. Súd prvého stupňa svoju úvahu a svoj právny záver aj vzhľadom k tomu, že maloletý F. v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky mal 3 a pol mesiaca, oprel o judikatúru Európskeho súdneho dvora, konkrétne o rozsudok vo veci C-149/10 PPU, R. G. proti A. V., ( správne rozsudok C-497/2010 PPU ). Uvedené rozhodnutie však podľa názoru odvolacieho nebolo možné aplikovať na danú prejednávanú vec, vzhľadom na rozdielne skutkové okolnosti, keďže vo veci G. rodičia pred narodením dieťaťa už spolu nežili, otec opustil spoločnú domácnosť tým narodení dieťaťa sa odlúčili, z ktorého dôvodu bolo nesporné, že opatrovnícke práva po dobu dvoch mesiacov pred premiestením dieťaťa na územie iného štátu vykonávala iba matka. V danej prejednávanej veci podľa obsahu spisu sa maloletý narodil dňa XX.XX.XXXX vo W. v meste U., má W. aj slovenské štátne občianstvo, od narodenia do odchodu matky s maloletým na E. dňa 05.07.2011, žili matka, otec a dieťa v byte otca, spoločne zabezpečovali potreby dieťaťa, spoločne vykonávali opatrovnícke práva k maloletému, matka prevažne osobnou starostlivosťou o dieťa, keďže išlo o dieťa útleho veku - dojča, otec najmä finančným zabezpečením rodiny. Obranu matky, že iba ona sama vykonávala opatrovnícke práva k maloletému za situácie, keď žila s otcom v spoločnej domácnosti nie je možné prijať. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že samotná skutočnosť, že dieťa sa narodilo v inom členskom štáte v akom mala matka svoj obvyklý pobyt nemôže založiť obvyklý pobyt dieťaťa za situácie, keď po narodení dieťaťa rodičia žili spolu a vykonávali spoločne k dieťaťu opatrovnícke práva. Matkou tvrdený úmysel neporodiť dieťa vo W. rovnako spochybňuje skutočnosť, že gravidita matky bola zistená vo W., na E. mala síce gynekológa, ktorý jej vystavil tehotenskú knižku, na kontroly však podľa vyjadrenia matky k nemu nechodila, rovnako nemala dohodnuté ani zdravotnícke zariadenie, v ktorom mala dieťa porodiť, resp. tieto skutočnosti v konaní nepreukázala. Do W. sa vrátila na Silvestra 2010, potom ako strávila Vianoce 2010 u rodičov na E., t.j. vo vysokom štádiu tehotenstva. Podľa správy o priebehu pôrodu, nešlo o predčasný pôrod, dieťa pri narodení malo váhu X.XXX g, výška XX cm, išlo o prirodzený pôrod. Po narodení dieťa podľa lekárskych správ chodilo na pravidelné vyšetrenia, a to 29.03.2011, 08.04.2011, 12.05.2011, 07.06.2011, 30.06.2011, vyšetrenia boli zamerané na sledovanie vývoja dieťaťa, t.j. dieťaťu na základe zdravotného poistenia odvodeného od otca bola poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, rovnako ako aj matke pred a po pôrode podľa dokladov predložených otcom dňa 05.11.2010, 06.01.2011, 24.01.2011, 14.03.2011, 19.04.2011. Rodičom na účet matky bol pri narodení dieťa poskytnutý príspevok vo výške XXX,XX €, matka až do odchodu na E. poberala na dieťa rodičovský príspevok vo výške XXX €.
S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel v otázke ustálenia obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, keď dieťa nesporne po narodení žilo spolu s rodičmi v spoločnej domácnosti v byte otca vo W., ktorí spoločne vykonávali opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď sa neriadil príslušnými ustanoveniami ako Dohovoru, tak aj Nariadenia
Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude ustáliť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa, resp. zadržaniu maloletého dieťaťa na území E. republiky od 31.07.2011, v prípade kladného zistenia vysporiadať sa s obranou matky smerujúcou k aplikácii článku 13 písm. b/ Dohovoru a návrhom otca na vykonanie primeraných opatrení podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia.
Záverom odvolací súd pokiaľ ide o ustálenie obvyklého pobytu matky dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že jeho záver na základe doposiaľ vykonaného dokazovania sa javí ako predčasný. Aj v tomto smere bude potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k tvrdenému úmyslu matky žiť trvalo iba na území E. republiky okrem rodinných väzieb a prihláseniu k trvalému pobytu, aj vo vzťahu k ďalším skutočnostiam preukazujúcim úmysel matky žiť trvale na E., konkrétne vo vzťahu k zamestnaniu, zdravotnému poisteniu, návštev lekára a pod..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.