Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7To/33/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.01.2013, v trestnej veci obžalovanej Q. E. pre zločin zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 21.02.2012, takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie krajského p r o k u r á t o r a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa oslobodil obžalovanú spod obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin zabitia podľa , Tr. zák. ktorého sa mala dopustiť tak, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 21.55 hod. v stave podnapilosti, až ľahkom stupni opilosti a v stave nezvládnutého hraničného afektu, v kuchyni rodinného domu, nachádzajúceho sa v J. I. č. XXX/XX, okres V., po predchádzajúcom slovnom a následne i fyzickom útoku jej manžela I. E., ktorý ju stojac za ňou ťahal za vlasy a hrdúsil oboma rukami, tohto v momente, keď sa otočila, jedenkrát bodla väčšou silou, kuchynským nožom, s dĺžkou čepele 12 cm, do oblasti krku, čím mu spôsobila zranenie, bodno- reznú ranu na krku uprostred až vľavo, pokračujúcu cez mäkké tkaniva do bodno-rezného kanálu do ľavej pohrudnicovej dutiny s prerezaním ľavej podkľúčikovej tepny, prerezaním drobných žíl a tepien krku a bodno-reznú ranu horného laloku ľavých pľúc, ktoré viedlo k vzniku šoku z vykrvácania, následkom ktorého poškodený na mieste zomrel,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., krajskú pobočku Prešov, Kúpeľná 5, V., odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal krajský prokurátor odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním aj odôvodnil. V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že podľa jeho názoru konanie obžalovanej vybočilo z medzí nutnej obrany, obžalovaná neodstránila hodnoverným spôsobom podstatné rozpory vo svojich výpovediach, pričom jej výpoveď je v rozpore aj so závermi znalca z odboru súdneho lekárstva, pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranenia poškodeného a intenzitu útoku zo strany poškodeného na obžalovanú. Poukázal na to, že znalec z odboru súdneho lekárstva v podstate vylúčil, aby obžalovaná bola hrdúsená silou veľkej intenzity, ako to tvrdila, pretože na jej tele neboli zistené typické znaky svedčiace pre takúto silu, ako krvné podliatiny na krku, kožné odreniny polmesiačikovitého tvaru po nechtoch a pod., obžalovaná preto mohla byť poškodeným hrdúsená malou nanajvýš strednou silou, z vyjadrenia znalca ďalej vyplynulo, že intenzívne hrdúsenie obžalovanej nemohlo trvať po dobu troch minút, ako to obžalovaná uvádzala, pretože by to s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k jej smrti, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že poškodený mal v čase smrti 179 cm a 82 kg, pričom obžalovaná bola vysoká 157 cm a vážila 57

kg, preto zo strany poškodeného muselo dôjsť k prerušeniu hrdúsenia alebo aspoň k jeho poľaveniu, o to viac, že obžalovanej, ktorá mala byť hrdúsená zozadu sa podarilo otočiť, navyše znalec vylúčil, aby sa obžalovaná otočila smerom doprava, pretože pri takomto pohybe by nevznikol taký bodno- rezný kanál, aký bol zistený pri pitve. Ďalej vyjadril názor, že znalec z odboru psychológie skĺzol do hodnotenia dôkazov, ktoré ale prináleží len súdu, keď konštatoval, že obžalovaná konala normálne v nenormálnej situácii, navyše podľa jeho názoru, posúdenie, či obžalovaná bola v ohrození života prináleží znalcovi z odboru zdravotníctva, na strane druhej zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie vyplynulo, že obžalovaná nekonala len v obrannej agresii ale z jej strany išlo aj o skratkovité konanie, afekt hnevu, zlosti, primitívne emócie a inštrumentálnu agresiu pod vplyvom zážitkov z minulosti spočívajúcich vo fyzických atakoch zo strany poškodeného, zlej finančnej situácii spôsobenej hypotékou, nedostatkom peňazí a pod., čo viedlo podľa znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria k hraničnému afektu a tým aj k podstatnému zníženiu jej roz-poznávacích a ovládacích schopností, vyvolanému aj tým, že poškodený dlhšiu dobu požíval alkoholické nápoje, vnášal do spolužitia prvky disociácie, obžalovanú tyranizoval, neurotizoval, hrubo napádal, provokoval, z čoho ale odvolateľ vyvodil záver, že konanie obžalovanej nespočívalo len v jej obrannej reakcii, ale na jej konaní sa podieľala aj jej dlhodobá negatívna skúsenosť a frustrácia z každodenného kontaktu s poškodeným, a preto podľa jeho názoru znalecké dokazovanie nepreukázalo, že by obžalovaná skutočne konala v hraničnej životnej kolíznej situácii. Odvolateľ ďalej namietal, že obžalovaná poškodeného poznala dlhú dobu, vedela predvídať jeho reakcie, za situácie, že znalec vyvrátil jej tvrdenia o hrdúsení veľkou intenzitou, že sa dokázala pri hrdúsení otočiť, že poškodený mal reznú ranku na pravom ukazováku, ktorá by podľa vyjadrenia znalca mohla nasvedčovať obrane z jeho strany, obžalovaná podľa jeho názoru nebola bezprostredne ohrozená na živote, skutkový dej sa skôr odohral tak, ako ho popísala pri rekonštrukcii, teda, že útok zo strany poškodeného už netrval a došlo k jeho prerušeniu, preto nemusela konať v nutnej obrane, mala iné možnosti ako kolíznu situáciu vyriešiť (napr. úderom kolena do rozkroku), alebo mohla útok viesť na inú menej životne dôležitú časť tela. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval potom krajský súd v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.

Vzhľadom na vykonané dôkazy, neboli v posudzovanej veci, ani podľa názoru krajského súdu, pochybnosti o tom, že skutok tak, ako je obsiahnutý v obžalobe, sa stal. Aj podľa názoru krajského súdu však zistený skutok nie je trestným činom.

Napokon v prejednávanej veci s ohľadom aj na výpoveď samotnej obžalovanej, obsah zápisnice o ohliadke miesta činu, zápisnice o rekonštrukcii, s ohľadom na závery znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, odvetvie psychiatria a odboru psychológia a ďalšie vo veci zhromaždené dôkazy, nebolo sporné, že obžalovaná bodla väčšou silou poškodeného kuchynským nožom do oblasti krku, čím mu spôsobila v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia uvedené zranenia, následkom ktorých na mieste činu zomrel, pričom obžalovaná konala v stave nezvládnutého hraničného afektu spôsobujúceho zníženie jej ovládacích a rozpoznávacích schopností podstatným spôsobom, potom, čo ju poškodený fyzicky napadol.

Sporným teda zostalo už len objasnenie, či obžalovaná konala v nutnej obrane, ktorá je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu, alebo jej konanie predstavovalo vybočenie z medzí nutnej obrany.

Podľa § 25 Tr. zák. čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom (ods. 1). Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu (ods. 2). Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku

2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia (ods. 3).

O nutnú obranu teda ide v prípade, keď konajúca (brániaca) osoba odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci protiprávny útok iného človeka na záujem chránený a keďže v takomto prípade útočník ohrozuje alebo porušuje záujem chránený , teda koná spôsobom, ktorého je povinný sa podľa zdržať, musí sám znášať aj riziko takéhoto útoku. Nutnú obranu je v podstate možné použiť pri ochrane ktoréhokoľvek zo záujmov chránených a takýmto záujmom je nie len život, ale aj zdravie iného človeka.

Obžalovaná vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 06.07.2008 v podstate okrem iného uviedla, že v momente, keď mala v ruke nôž, ktorým krájala jablko, ju poškodený zozadu škrtil dosť veľkou intenzitou, miestami až tak, že lapala po dychu, nevie ani ako sa otočila, pričom poškodený ju stále aj spredu škrtil a keďže sa chcela brániť jeho škrteniu pichla ho nožom. Počas rekonštrukcie dňa 06.10.2008 okrem iného uviedla, že poškodený ju škrtil zozadu v čase, keď krájala nožom jablko, potom sa otočila tvárou k nemu, opäť sa k nej priblížil, ona sa zľakla, že jej bude opäť ubližovať a potom ani nevie ako ho pichla, keď sa k nej blížil mal ruky dvihnuté hore, zvykol ich tak dvíhať, keď jej nadával.

Podľa názoru krajského súdu je zjavné, že obžalovaná vo svojej výpovedi v prípravnom konaní popísala priebeh skutku spôsobom zodpovedajúcim podmienkam nutnej obrany. Pokiaľ však ide o popis skutku obžalovanou pri rekonštrukcii, tento by naozaj mohol vyvolávať pochybnosti o tom, že konala v nutnej obrane, pretože neuvádzala, že by ju poškodený mal hrdúsiť spôsobom, ktorý by mohol u nej vyvolať obavu, že jej môže ublížiť na živote alebo zdraví, útok zo strany poškodeného mal byť prerušený, pričom len zo zdvihnutých rúk poškodeného, keď tak robil aj vtedy, keď obžalovanej išiel len nadávať, nie je možné ani vyvodiť, že mal v úmysle jej opäť ubližovať spôsobom, ktorý by predstavoval ohrozenie jej života alebo zdravia.

Na tomto mieste si je ale nutné uvedomiť, že v trestnom konaní obžalovaný nie je povinný svoju nevinu dokazovať, naopak jeho vina musí byť v konaní vykonanými dôkazmi bezpečne preukázaná a jeho vinu je možné založiť len na ucelenej sústave takých dôkazov, ktoré vo svojom súhrne nepripúšťajú inú alternatívu dokazovaných skutočností a tým ani pochybnosti o vine obžalovaného. Samozrejme nie všetky, akokoľvek bezvýznamné, pochybnosti ucelenosť sústavy dôkazov preukazujúcich vinu obžalovaného narúšajú, ale musí ísť len o pochybnosti podstatné, dôvodné, rozumné, pri existencii ktorých už tvrdenie o vine obžalovaného neobstojí.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v prejednávanej veci neboli zabezpečené žiadne objektívne dôkazy, z obsahu ktorých by bolo možné jednoznačne usúdiť, ako presne prebiehal fyzický útok poškodeného na obžalovanú a v tom smere preto bolo nutné opierať sa najmä o výpovede samotnej obžalovanej. Keďže však obžalovaná v štádiu prípravného konania, ako to už bolo vyššie uvedené, vypovedala rozporne, rozhodujúcim potom pre ustálenie detailov priebehu skutkového deja bolo zistenie, ktorej z rôzne prednesených výpovedi obžalovanej a z akého dôvodu je možné uveriť. Obžalovaná na hlavnom pojednávaní dňa 15.02.2011 uviedla, že trvá na svojej prvotnej výpovedi, pričom rozpory vo svojej výpovedi prednesenej počas rekonštrukcie zmysluplne, presvedčivým spôsobom odôvodnila tým, že počas rekonštrukcie bol veľký chaos, v malom priestore kuchyne bolo veľa ľudí, a to vrátane jej susedy I. Q.. Z obsahu zápisnice o rekonštrukcii ako aj priloženej fotodokumentácie je zrejmé, že vykonávanej rekonštrukcie sa naozaj zúčastnilo deväť osôb, a to vrátane „nezúčastnenej osoby“ I. Q.. Prítomnosť osôb počas vykonávania rekonštrukcie však upravuje ust. v spojení s ust. , pričom medzi osoby, ktoré sa môžu rekonštrukcie zúčastniť „nezúčastnená osoba“ nepatrí. Z uvedeného je potom zrejmé, že naozaj veľký počet iných osôb vrátane osoby, ktorá ani pri rekonštrukcii prítomná byť nemala, mohlo narúšať schopnosť obžalovanej presne si na priebeh skutku spomenúť.

Zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie vyplýva, že obžalovaná bola schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti s tým, že určité nepresnosti v reprodukcii sa mohli vyskytnúť v dôsledku vysokej emocionálnej vypätosti situácie a vytesňovania nepríjemných zážitkov, u obžalovanej bola zistená dostatočná autokritickosť a úprimnosť, nebola u nej zistená snaha javiť sa v lepšom svetle, svoj skutok nepopierala, naopak trpela pocitmi viny.

Znalec teda u obžalovanej nezistil sklony ku klamstvu, skresľovaniu prežitých udalosti vo svojej prospech, obžalovaná odklon od svojej výpovede, ktorú označila ako pravdivú, logicky, presvedčivo zdôvodnila, navyše ku skutku došlo dňa 05.07.2008 asi o 21.55 hod., pričom obžalovaná bola prvýkrát vypočutá už 06.07.2008 o 09.45 hod., teda v krátkom časovom odstupe, kedy si na prežité udalosti najviac pamätala, z výpovede svedkov, ktorý došli na miesto činu bezprostredne po skutku vyplynulo, že obžalovaná bola v šoku, silne rozrušená, pričom v spomínaný deň vypovedala bez prítomnosti obhajcu, a preto krajský súd považuje za málo pravdepodobné, aby si v rozrušení, v krátkom čase, keďže z vykonaného dokazovania nijakým spôsobom nevyplýva, že by si skutok plánovala, bez inej osoby, ktorá by jej mohla poradiť ako vypovedať, mohla vymyslieť tak presvedčivú verziu priebehu skutkového deja, zapadajúcu do rámca nutnej obrany, a preto aj krajský súd považuje za hodnovernejšiu a presvedčivejšiu tú výpoveď, ktorú obžalovaná predniesla bezprostredne po skutku.

Na tomto závere potom nič nemení ani skutočnosť, že obžalovaná na spomínanom hlavnom pojednávaní uviedla, že sa otočila doprava, hoci vo svojej prvotnej výpovedi uvádzala, že ani nevie, ako sa otočila, pričom znalec smer otočenia doprava vylúčil, keďže aj takúto odchýlku od pôvodnej výpovede je možné logicky pripočítať odstupu času a prirodzenému vytesňovaniu nepríjemných zážitkov. Rovnako tak hodnovernosť prvotnej výpovede obžalovanej, podľa názoru krajského súdu, nespochybňuje ani zistenie drobnej reznej ranky na ukazováku pravej ruky poškodeného, ktorá podľa vyjadrenia znalca mohla vzniknúť pri jeho inštinktívnej obrane. Drobná rezná ranka je, podľa názoru krajského súdu, nešpecifické, bežné poranenie, ktoré nezodpovedá len určitému konkrétnemu zraňujúcemu predmetu a priebehu zranenia a síce naozaj mohlo vzniknúť pri obrane poškodeného, no zároveň vykonané dokazovanie nedáva dostatočnú záruku pre záver, že takéto drobné zranenie si poškodený nespôsobil kedykoľvek v relatívne krátkej časovej súvislosti predtým. Len možnosť, že takéto zranenie vzniklo pri obrane poškodeného, pri existencii alternatívy, že toto nešpecifické zranenie vzniklo iným spôsobom, dostatočne presvedčivým spôsobom nedokazuje, že skutkový dej sa udial tak, ako bol popísaný obžalovanou pri rekonštrukcii.

A už vôbec nie je možné skutočnosť, že obžalovaná nehovorí pravdu vyvodiť z jej tvrdenia, že intenzívne hrdúsenie poškodeným trvalo tri minúty, čo znalec vylúčil, pretože takýto postup by s najväčšou pravdepodobnosťou viedol k jej smrti. Odhad času a zvlášť v tak emocionálne vypätej situácii je výsostne subjektívnou kategóriou a nepochybne sa hrdúsenému človeku bude javiť, že ubieha pomalšie ako za inej bežnej situácie, a preto len zo skutočnosti, že obžalovaná nesprávne odhadla čas svojho hrdúsenia pochybnosti o jej tvrdeniach nevyvoláva. Rovnako tak takéto pochybnosti nevyvoláva ani jej tvrdenie, že bola hrdúsená dosť veľkou intenzitou, pričom znalec sa vyjadril, že išlo o malú až strednú silu, nie silu veľkú, keďže odhad sily vlastného hrdúsenia bude tiež vysoko subjektívnou záležitosťou, a preto skutočnosť, že obžalovaná odhadla silu hrdúsenia ináč ako znalec, nemôže svedčiť o tom, že by mala snahu nevypovedať pravdu.

Priebeh skutkového deja tak, ako ho obžalovaná popísala vo svojej prvotnej výpovedi, aj podľa názoru krajského súdu spĺňa podmienky nutnej obrany. Obžalovaná uviedla, že obžalovaného bodla v momente, keď ju hrdúsil, teda v čase, keď útok zo strany poškodeného trval, pričom z lekárskej správy chirurga MUDr. Q. S. zo dňa 06.07.2008, ako aj pripojenej fotodokumentácie vyplýva, že poškodená mala naozaj na krku stopy po hrdúsení, ktoré takto vyhodnotil aj znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo. Obžalovaná tvrdila, že poškodený ju hrdúsil tak intenzívne, že lapala po dychu, pričom spomínaný znalec uviedol, že u obžalovanej boli zistené stopy po hrdúsení malou až strednou silou, avšak už v takýchto prípadoch dochádza k bolestivosti v oblasti krku, k zamedzeniu prívodu vzduchu do priedušnice a pľúc, k zamedzeniu prívodu krvi do mozgu, čo vyvoláva pocit dušnosti, dusenia, poruchy vedomia, čo by mohlo spôsobiť aj to, že si obžalovaná na niektoré časti priebehu skutkového deja nepamätá. Pokiaľ teda obžalovaná bola hrdúsená intenzitou, pričom z hľadiska posúdenia splnenia podmienok nutnej obrany je nepodstatné aké pomenovanie je možné tejto intenzite priradiť, ktorá u nej vyvolávala pocit dusenia, objektívne sa mohla domnievať, že je ohrozené minimálne jej zdravie, ak už nie dokonca aj život.

Vychádzajúc z citovaného ust. § 25 ods. 2 Tr. zák. o vybočenie z medzí nutnej obrany ide vtedy, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Zo slovného spojenia „celkom zjavne neprimeraná útoku“, vychádzajúc z princípu, že útočník je ten, kto primárne ohrozuje, alebo porušuje záujem chránený , a preto nesie riziko spojené s jeho útokom, vyplýva, že nutná obrana nemusí byť

proporcionálna útoku, môže byť neprimeraná útoku, môže byť dokonca zrejme neprimeraná útoku, pokiaľ má byť totiž nutná obrana úspešná predpokladá sa, že bude intenzívnejšia ako vedený útok, nemôže len byť celkom zjavne neprimeraná. Rovnako tak podmienkou nutnej obrany nie je skutočnosť, že útok nebolo možné odvrátiť inak. Práve preto obžalovaná nebola povinná pri útoku poškodeného čakať, kedy bude jeho útok ešte intenzívnejší, aby ju teda hrdúsil veľkou silou, ktorá spravidla vedie k smrti hrdúsenej osoby, nebola povinná pokúsiť sa zachrániť útekom. Vzhľadom na to, že poškodený mal v čase smrti 179 cm a 82 kg a obžalovaná 157 cm a 57 kg, zjavne na ňu útočil fyzicky zdatnejší človek, a preto ani útok nožom, teda predmetom, ktorým je možné spôsobiť smrť človeka, nebol celkom zjavne neprimeraný útoku, ale naopak bol celkom zjavne odôvodnený, pretože obžalovaná bez použitia zbrane, vzhľadom na fyzickú prevahu poškodeného, by zrejme nebola spôsobila útok poškodeného odvrátiť, obžalovaná preto ani nebola povinná voliť iný spôsob obrany (kopnutie kolenom do rozkroku) a rovnako tak nebola povinná pri obrane nožom zvažovať, do ktorej časti tela poškodeného zasiahne, pretože ako to už bolo vyššie uvedené riziko spojené s útokom a tým pádom aj nasledovnou obranou nesie v prvom rade útočník, v tomto prípade poškodený.

Na splnenie podmienok nutnej obrany potom nemá vplyv, že obžalovaná okrem iného konala aj v zlosti a pod vplyvom frustrácie, čo nanajvýš mohlo jej obranu zintenzívniť, no v žiadnom prípade nespôsobilo jej celkom zjavnú neprimeranosť.

Aj krajský súd teda dospel k záveru, že obžalovaná konala v nutnej obrane, ktorá vylučuje protiprávnosť činu, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ obžalovanú spod obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry oslobodil a v tejto súvislosti potom mu ani neostávalo nič iné len poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. v zmysle ust. odkázať s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie krajského prokurátora postupom podľa ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.