Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_39Er-1117-2008.pdf
PDF · 74.66 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-39Er/1117/2008
Uznesenie
Okresný súd Košice II v exekučnej veci oprávneného Y. - Krajské N. R. T. X., X. X, XXX XX X., Z.: XX XXX XXX proti povinnému J. E., Q.. XX.X.XXXX, R. XX, XXX XX X. vedenej na Exekútorskom úrade v Košiciach u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola, Jantárová 30, 040 01 Košice pod spis. zn. Ex 1374/2008 o vymoženie pohľadávky vo výške 33,19 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 21.4.2008 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola vykonania exekúcie voči povinnému na vymoženie svojej pohľadávky vo výške 33,19 Eur s prísl., a to na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného bloku na pokutu nezaplatenú mieste Krajského riaditeľstva PZ, odboru poriadkovej polície v Košiciach č. AA 1325022 zo dňa 17.9.2006.
Dňa 6.5.2008 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej mu súd vydal poverenie č. 5803/053138 zo dňa 14.5.2008.
Dňa 14.12.2012 postúpil súdny exekútor súdu podanie povinného označené ako „Vyhlásenie", v ktorom tento uviedol, že sa žiadneho priestupku nedopustil a až po návšteve exekútorského úradu mu bola poskytnutá kópia protokolu, na ktorom nie je jeho podpis. Povinný vyhlásil, že sa žiadneho priestupku nedopustil a ani žiadny protokol nepodpisoval. Od roku 2006 ho nikto o ničom neupovedomil, a teda pohľadávku oprávneného považuje za premlčanú.
Podľa ust. § 41 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.
Vychádzajúc z podania povinného posúdil súd toto podanie podľa jeho obsahu ako námietky proti exekúcii.
Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Súd konaním vo veci a po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že povinný si prevzal upovedomenie o začatí exekúcie do vlastných rúk dňa 3.12.2012, pričom námietky proti exekúcii doručil Exekútorskému úradu súdneho exekútora dňa 10.12.2012, teda v zákonom stanovenej 14-dňovej lehote.
Vychádzajúc z námietok povinného proti exekúcii súd výzvou zo dňa 17.12.2012 vyzval oprávneného na vyjadrenie k nim.
Dňa 4.1.2013 postúpil súdny exekútor súdu vyjadrenie oprávneného k námietkam povinného, v ktorom tento uviedol, že rozhodnutím - blokom na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1325022 zo dňa 17.9.2006 vydaným pohotovostnou motorizovanou jednotkou odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach bola povinnému uložená bloková pokuta vo výške 33,19 Eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.9.2006 a vykonateľnosť dňom 3.10.2006. Oprávnený podal dňa 21.4.2008 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému dôvodne, pretože do dňa podania návrhu oprávnený neevidoval platbu od povinného a povinný svoj záväzok neuhradil ani v priebehu exekučného konania. Na základe uvedeného je oprávnený toho názoru, že námietky povinného možno hodnotiť ako účelové. Povinný si musel byť vedomý spáchania priestupku a sankcie z neho plynúcej, pretože rozhodnutie na mieste spáchania priestupku podpísal. V zmysle § 84 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch") za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu uloženú v súlade s § 13 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. zaplatiť. V prípade povinného bol priestupok spoľahlivo zistený a dotyčný uskutočnil prejav vôle priamo na rozhodnutí. Zároveň týmto oprávnený poukázal na skutočnosť, že ide o námietky hmotnoprávneho charakteru, ktoré v tomto štádiu exekučného konania už nie sú predmetom preskúmavania a povinný zmeškal lehotu na včasné podanie námietok určenú v § 50 Exekučného poriadku.
Súd ďalej konaním vo veci, po oboznámení sa s obsahom spisu, listinných dôkazov v ňom založených, námietok povinného proti exekúcii, ako aj vyjadrenia oprávneného k nim dospel k záveru, že námietky povinného nie sú dôvodné.
Námietky v exekúcii sú totiž obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii a ich cieľom je jej vyhlásenie za neprípustnú. Námietky však nemôžu smerovať proti rozhodnutiu, ktoré je už právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, nie sú opravným prostriedkom rozhodnutia, na základe ktorého sa vedie exekúcia a možno ním toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. Exekučný poriadok navyše vo svojom ust. § 50 taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže súd námietkam povinného vyhovieť a exekúciu zastaviť. Musí ísť o také skutočnosti uvádzané povinným, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia, ktoré je podkladom toho ktorého exekučného konania a zároveň pred jeho začatím a zároveň musí ísť o také skutočnosti, ktoré spôsobujú zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti, resp. pre ktoré je exekúcia neprípustná. Povinný vo svojich námietkach uviedol, že si nie je vedomý spáchania priestupku, pričom podpis na predmetnom bloku na pokutu nie je jeho.
K tomu súd uvádza, že dôkazné bremeno v konaní o námietkach proti exekúcii znáša povinný. To znamená, že čo tvrdí, musí aj dokázať. Úlohou exekučného súdu v exekučnom konaní je len zabezpečovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí za predpokladu, že nimi uložené povinnosti neboli povinnými plnené dobrovoľne. Do jeho kompetencie nespadá posudzovanie hmotnoprávnych aspektov pôvodného konania, resp. posudzovanie správnosti, či zákonnosti rozhodnutí súdov alebo iných príslušných orgánov vydaných v pôvodnom konaní.
V danom prípade povinný nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že podpis na exekučnom titule mu nepatrí, resp. že priestupok nespáchal. Len tvrdenie týchto skutočností nezakladá postup súdu podľa § 50 Exekučného poriadku, preto súd považuje námietky povinného v tejto časti za nedôvodné.
Povinný ďalej namietal premlčanie nároku oprávneného vyplývajúce mu z exekučného titulu.
K tomu súd uvádza, že zákon o priestupkoch neobsahuje ustanovenie o premlčacej lehote a premlčanie nie je upravené ani zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok"), ktorý je vo vzťahu k zákonu o priestupkoch všeobecným právnym predpisom. Zákon o priestupkoch obsahoval len
ustanovenie o tzv. prekluzívnej lehote, a to vo svojom § 88 ods.1, podľa ktorého možno rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. To znamená, že v tejto trojročnej lehote musí výkon rozhodnutia aj skončiť a po jej uplynutí nemožno vo výkone pokračovať, pretože ide o prekluzívnu lehotu, na ktorú súd prihliada priamo zo zákona, teda aj bez návrhu.
S účinnosťou od 1.9.2008 však došlo k novelizácii zákona o priestupkoch, pričom zák. č. 298/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o priestupkoch vo svojom čl. II zmenil a doplnil zákon o priestupkoch v znení neskorších predpisov tak, že z neho vypustil ustanovenie § 88 ods. 1, pričom doterajšie odseky 2 a 3 tohto ustanovenia sa prečíslovali na odseky 1 a 2. To znamená, že v súčasnosti už zákon o priestupkoch neobsahuje ani ustanovenie o prekluzívnej lehote. Okrem toho, prekluzívna lehota by v danom prípade uplynula až po nadobudnutí účinnosti zákona o priestupkoch v súčasnom znení, teda po 1.9.2008, a preto je súd toho názoru, že nedošlo k zániku práva oprávneného z exekučného titulu.
Súd teda z námietok povinného nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by spôsobovali zánik vymáhaného nároku, bránili jeho vymáhateľnosti, resp. také skutočnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II. Podľa ust. § 374 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.