Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_28C-89-2011.pdf
PDF · 81.98 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-28C/89/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľky: U. H., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, Košice, proti odporcovi: Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. M. C. XXXX, H. K., Y., zastúpený opatrovníčkou JUDr. J. N., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Košice- okolie, v konaní o rozvod manželstva, rozhodol
rozhodol:
Manželstvo Q. Z., nar. XX.X.XXXX a U. H., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu pre matričný obvod Mestskej časti Košice - Západ, vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XXX, r o z v á d z a.
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
Štátu náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 11.07.2011, domáhala rozvodu manželstva s odporcom, ktoré bolo uzavreté dňa 08.12.2007 pred Matričným úradom pre matričný obvod Mestskej časti Košice - Západ, s odôvodnením, že krátko po uzavretí manželstva odporcu deportovali do jeho rodnej krajiny pre jeho konfliktnú povahu, že vzhľadom na túto skutočnosť, keďže spoločne dlhodobo nežijú, stratila voči nemu akýkoľvek citový vzťah, nevidí možnosť obnovenia manželského spolužitia a to aj vzhľadom na to, že žije v spoločnej domácnosti s iným mužom, s ktorým plánuje spoločný život.
Z oznámenia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice súd zistil, že odporca bol vzhľadom na uložený trest vyhostenia za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ust. § 348 ods. 1, písm. c) Trestného zákona z územia Slovenskej republiky dňa 04.09.2008 na obdobie od 15.07.2008 do 20.08.2013 vyhostený. Uznesením zo dňa 06.02.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.02.2012, ustanovil súd odporcovi v tomto konaní opatrovníčku v osobe JUDr. J. N., vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Košice okolie a to v súlade s ust. § 29 ods. 2, 6 O.s.p., nakoľko adresa odporcu v cudzine súdu nebola v čase jej ustanovenia známa. Neskôr sa súdu síce podarilo doručiť odporcovi návrh na začatie konania a uznesenie o procesných poučeniach v zmysle ust. § 114 ods. 3 O.s.p. na adresu v Maroku, avšak i napriek tomu ustanovenie opatrovníka súd nezrušil, z dôvodu uloženého trestu vyhostenia a zároveň pre to, že vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti tu existoval reálny predpoklad, že pri doručovaní môžu vznikať ťažkosti; to sa napokon ukázalo ako dôvodné pri doručovaní nasledujúcich písomností, ktoré napriek tomu, že boli adresované na rovnakú adresu ako písomnosť odporcovi doručenú, boli súdu vrátené s poznámkou poštového doručovateľa o nesprávnosti adresy. Po nasledujúcich dvoch neúspešných doručeniach súd preto postupoval len s ustanoveným
opatrovníkom. Odporca sa k návrhu na začatie konania, ktorý mu bol doručený do vlastných rúk dňa 8.10.2012, nevyjadril a v konaní bol nečinný.
Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Charakter konania s tzv. cudzím prvkom je v tejto veci daný účastníkmi konania (navrhovateľka je štátna občianka Slovenskej republiky s bydliskom v Slovenskej republike a odporca je štátny občan Marockého kráľovstva s bydliskom v Maroku). Súd preto skôr, ako začal konať vo veci samej, musel sa vysporiadať s otázkou svojej právomoci a príslušnosti, ako nevyhnutných podmienok konania podľa cit. ust. § 103 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. v spojení s ust. § 7 O.s.p. Nakoľko medzi Slovenskou republikou a Marockým kráľovstvom nebola uzavretá dvojstranná zmluva o právnej pomoci v občianskych veciach, ktorá by riešila otázku právomoci súdov v tomto konaní, posúdil súd svoju právomoc a príslušnosť ako i rozhodujúce hmotné právo podľa ustanovení zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov.
Podľa ust. § 38 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „MPS"), v manželských veciach (konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom.
Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o MPS, zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravuje sa zrušenie manželstva rozvodom právnym poriadkom slovenským.
Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na deň 24.01.2013, ktorého sa zúčastnila navrhovateľka. Nezúčastnila sa ho opatrovníčka odporcu, ktorá svoju neprítomnosť neospravedlnila ani nepožiadala o odročenie termínu pojednávania. Súd preto pojednával v neprítomnosti opatrovníčky odporcu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámením s listinami, a to sobášnym listom, oznámením oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 24.09.2011 č. PPZ-HCP-P06- DO-154/2011, zápisnicou o vyhostení cudzinca z územia SR zo dňa 04.09.2008, MV SR Úradu hraničnej a cudzineckej polície, sp. zn. ÚHCP-183/ÚPZC-S-C-2008, pripojeným spisom Okresného súdu Košice II 0T/15/08.
Vyhodnotením vykonaných dôkazov, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na všetko, čo vyšlo za konania najavo, súd ustálil skutkový stav takto: Účastníci konania uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX pred Matričným úradom Mestskej časti Košice A. a toto je zapísané vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XXX. U oboch účastníkov sa jednalo o manželstvo prvé. Spoločné bydlisko účastníci konania nemali. Z manželstva nepochádzajú žiadne deti. Na základe tvrdení navrhovateľky, o pravdivosti ktorých súd nemal pochybnosti, súd ustálil, že i keď manželstvo uzatvárala s odporcom z lásky, bezprostredne po uzavretí manželstva sa k nej odporca začal správať zle (napr. zakazoval jej vychádzať z domu), že manželstvo účastníkov neplnilo svoj spoločenský účel ešte pred vyhostením odporcu z územia SR, pretože už v tom čase účastníci spolu nežili ( navrhovateľka žila v Košiciach a odporca v Prešove), spoločne nehospodárili, nenadobudli žiadny spoločný majetok, intímne sa nestýkali, a teda len samotné vyhostenie z tohto pohľadu nebolo prekážkou plnenia spoločenských úloh. Sama navrhovateľka v tejto súvislosti označila za bezprostrednú príčinu rozvratu manželstva iný dôvod a to "mentalitu odporcu". Zároveň poukázala na to, že počas vyhostenia (už niekoľko rokov) sa účastníci ani v jednom prípade nekontaktovali a navrhovateľka do štátu pobytu odporcu nemienila vycestovať. Z uvedených dôvodov považuje manželstvo s odporcom za výlučne formálny zväzok, neplniaci žiadnu zo spoločenských funkcií, nemieni spolužitie s odporcom obnoviť a
pokračovať v ňom, čo prejavila nadviazaním mimomanželskej známosti, ktorá trvá už niekoľko rokov s tým, že zamýšľajú uzavrieť manželstvo, pričom jedine trvajúce manželstvo s odporcom je prekážkou tohto zámeru.
Podľa ust. § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa ust. § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. O veciach týkajúcich sa rodiny rozhodujú manželia spoločne. Ak sa nedohodnú o podstatných veciach, rozhodne na návrh jedného z nich súd. Na výkon povolania a na pracovné uplatnenie nepotrebuje žiadny z manželov súhlas druhého manžela.
Podľa ust. § 23 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Podľa ust. § 23 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.
Podľa ust. § 23 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.
Podľa ust. § 38 ods. 4 písm. a) zákona č. 97/1963 Zb. o MPS, slovenský súd má v konaní o rozvode manželstva, neplatnosti manželstva alebo o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, právomoc upraviť aj práva a povinnosti rodičov k ich spoločnému dieťaťu, ak dieťa má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy súd dospel k záveru, že manželstvo účastníkov je trvalo a hlboko rozvrátené a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia ani v budúcnosti. Prejavom vážnosti manželského rozvratu účastníkov je už len ten fakt, že odporca sa s navrhovateľkou od času svojho vyhostenia ani v jednom prípade nekontaktoval, napriek tomu, že súdu nie je známy žiaden vážny dôvod, pre ktorý by tak v priebehu viac ako štyroch rokov nemohol urobiť. Ani uložený trest vyhostenia nepredstavuje absolútnu prekážku vzájomnej komunikácie a rozhodne nezodpovedá obvyklému a spoločensky uznávanému usporiadaniu vzťahu dvoch ľudí, a už vôbec nie v manželskom zväzku, aby tak dlhý čas neprejavili a to akýmkoľvek dostupným spôsobom svoju náklonnosť a záujem o zotrvanie v blízkom vzťahu. O vážnosti manželského rozvratu účastníkov nepochybne svedčí tiež udržiavanie mimomanželského vzťahu navrhovateľky s iným mužom a jej zámer s týmto mužom uzavrieť manželstvo po zániku manželstva s odporcom. Táto skutočnosť zároveň nepochybne svedčí tiež o tom, že manželský rozvrat účastníkov je trvalý. Riadiac sa týmito úvahami dospel súd k záveru, že v danom prípade sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre zrušenie manželstva účastníkov rozvodom. Preto súd manželstvo navrhovateľky a odporcu rozviedol.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 144 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci nemajú právo na náhradu trov konania o rozvod alebo o neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
O trovách štátu súd rozhodol s použitím ust. 141 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom, a trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie ( § 18), platí štát. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia zákona, ktorý znášanie trov konania spojených s konaním pred súdom v materčine alebo v jazyku, ktorému účastník rozumie, určuje štátu, nemožno uložiť účastníkom, aby takéto trovy štátu nahradili (por. R 74/2003). Preto súd štátu náhradu trov konania vynaložených na preklad návrhu a súdnych písomností do materinského jazyka odporcu, nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že po:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.