Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14C-115-2012.pdf
PDF · 88.92 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/115/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: P. W., G.. XX.X.XXXX, K. P., F.. U. XX, O. P., právne zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody takto
rozhodol:
žalobu z a m i e t a ,
náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a ,
o trovách štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Pôvodnou žalobou vedenou tunajším súdom pod sp. zn. 14C/317/2003, súdu doručenou dňa 18.12.2003 navrhol žalobca (pôvodne žalobca v 1. rade), aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 80.635,- PLN (poľských zlotých) spolu s 15%-tným ročným úrokom z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia a pôvodná žalobkyňa v 2. rade navrhla zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 22.143,- PLN spolu s 15%-tným ročným úrokom od 20.12.2001 do zaplatenia a sumy 22.500,- Sk s 15%-tným ročným úrokom od 20.12.2001 do zaplatenia. Žalobcovia svoj nárok právne odôvodnili zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom, pričom poukázali na to, že žalobca bol trestne stíhaný a od 19.7.2000 do 22.5.2001 bol vo väzbe. Rozhodnutím súdu zo dňa 22.5.2001 bol žalobca v 1. rade prepustený z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená peňažnou zárukou (kauciou) vo výške 80.000,- Sk. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo právoplatne skončené oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku, pričom prvostupňový súd tak rozhodol dňa 5.6.2001 a po odvolaní prokurátora rozhodol odvolací súd dňa 20.12.2001 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol. Žalobca (pôvodne žalobca v 1. rade) si uplatnil škodu v súvislosti s úhradou nákladov na liečenie v sume 5.635,- PLN, ďalej škodu v súvislosti so stratou na zárobku počas pobytu vo väzbe v priemere 2.500,- PLN za jeden mesiac, t.j. za 10 mesiacov celkom 25.000,- PLN a ďalšia škoda súvisí so zhoršením zdravotného stavu, ktorú odhadol na sumu 50.000,- PLN, t.j. spolu si žalobca uplatnil celkovo 80.635,- PLN. Pôvodná žalobkyňa v 2. rade si uplatnila škodu z titulu výdavkov počas pobytu žalobcu v 1. rade vo väzbe celkovo vo výške 14.368,- PLN (cesty príbuzných žalobcu v 1. rade na návštevy za ním a na pojednávania, náklady na balíky zasielané žalobcovi v 1. rade, korešpondenčné poplatky, nákupy vo väzbe, strata na zisku žalobkyne v 2. rade počas návštev žalobcu v 1. rade vo väzbe, kedy musela zatvoriť firmu atď.). Žalobkyňa v 2. rade si ďalej uplatnila stratu na úrokoch v sume 775,- PLN z dôvodu, že za obdobie, kedy bola kaucia v sume 80.000,- Sk uložená v depozite súdu, žalobkyni v 2. rade
uchádzal úrok vo výške 14,2% ročne, čo je za obdobie 9 mesiacov predstavuje stratu na úroku vo výške 775,- PLN, spolu si teda žalobkyňa uplatnila sumu 15.143,- PLN (v žalobe bola nesprávne uvedená suma 22.143,- PLN).
Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 14C/317/2003-272 zo dňa 11.5.2011 súd zamietol žalobu žalobkyne v 2. rade, zastavil konanie o žalobe žalobcu v 1. rade v časti o zaplatenie 5.635,- PLN 15% ročným úrokom z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia, vylúčil konanie o žalobe žalobcu v 1. rade v časti o zaplatenie 75.000,- PLN s 15% ročným úrokom z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia na samostatné konanie, nepriznal náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným a zároveň rozhodol, že o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/94/2011-283 zo dňa 17.5.2012 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.5.2012.
Žalovaný v rámci odvolaní proti uzneseniam tunajšieho súdu o pribratí znalca a zložení preddavku na znalecké dokazovanie zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, pričom poukázal na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v platnom znení. Uviedol, že v danej veci je nesporné, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Prešove č.k. 3T/115/2000-192 zo dňa 5.6.2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2To/232/2001 zo dňa 20.12.2001, pričom v predmetnej veci oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2001 a žalobca si právo na náhradu škody za vykonanú väzbu uplatnil žiadosťou doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 22.1.2003, teda po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty podľa citovaného § 23 zákona č. 58/1969 Zb..
Právny zástupca žalobcu k vznesenej námietke premlčania uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. pozná dve lehoty a to jednoročnú lehotu, ktorá sa týka odškodnenia za väzbu a trest a dvojročnú lehotu, ktorá sa týka náhrady škody, teda aj žalobcom uplatňovaných nárokov. Zároveň poukázal na to, že nemal možnosť dostatočne sa oboznámiť s vecou v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania a po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemal žiadne ďalšie návrhy a skutočnosti na doplnenie dokazovania, avšak poukázal na to, že má právo na primeranú lehotu vyjadriť sa k vznesenej námietke premlčania.
Žiadosťou o odškodnenie za vykonanú väzbu v trestnej veci zo dňa 20.1.2003 žiadal žalobca žalovaného (odbor odškodňovania) o náhradu škody, pričom podaním zo dňa 11.2.2003 žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu oznámil potvrdenie prijatia žiadosti o náhradu škody. Listom zo dňa 20.8.2003 žalovaný oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že žiadosť, ktorou bola uplatnená náhrada škody nemohla byť doposiaľ prerokovaná z objektívnych dôvodov, pre množstvo skôr obdržaných žiadostí, pričom vzhľadom na to, že už uplynula 6-mesačná lehota má žalobca možnosť postupovať súdnou cestou (§ 10 zákona).
Prejednávanú vec súd právne posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. v znení účinnom ku dňu 20.12.2001, kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 3T/115/2000.
Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v platnom znení (ďalej len zákon), právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.
Podľa prvej časti zákona - „Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím“, druhej hlavy „Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste“ Podľa § 5 („Náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe“) ods. 1 zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Podľa § 5 ods. 2 zákona, právo na náhradu škody nemá ten, a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,
b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. Podľa § 5 ods. 3 zákona, za väzbu nariadenú v konaní o vydanie do cudziny sa náhrada škody podľa predchádzajúcich ustanovení neposkytuje. Podľa § 6 („Náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o treste“) ods. 1 zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod žaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. Podľa § 6 ods. 2 zákona, právo na náhradu škody má i ten, kto bol v neskoršom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na podklade zrušeného rozsudku. Podľa § 6 ods. 3 zákona, právo na náhradu škody podľa predchádzajúcich odsekov nemá ten, a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne alebo b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný trest uložený.
Podľa § 9 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). Podľa § 9 ods. 2 zákona, ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú. Podľa § 10 zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 22 ods. 3 zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená rozhodnutím o väzbe z dôvodu, že bol spod obžaloby oslobodený. Rozsudok, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2001. Keďže sa jedná o právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy zákona, toto právo sa premlčí za rok odo dňa keď nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Vzhľadom na to, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2001 a žalobca nárok na náhradu škody predložil žalovanému na predbežné prerokovanie až dňa 22.1.2003, resp. podal žalobu na súd až dňa 18.12.2003, nárok žalobu je premlčaný a z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, súd žalobu zamietol. V prejednávanej veci nemožno ani aplikovať ustanovenie § 22 ods. 3 zákona o prerušení plynutia premlčacej doby, po dobu najdlhšie šesť mesiacov, keďže žalobca ani žalovanému nepodal návrh na predbežné prerokovanie v lehote jedného roka od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku a v tejto lehote ani nepodal žalobu na súd.
Pokiaľ právny zástupca žalobcu argumentoval v prejednávanej veci tým, že zákon pozná dve lehoty a to jednoročnú lehotu, ktorá sa týka odškodnenia za väzbu a trest a dvojročnú, ktorá sa týka náhrady škody, súd v tomto ohľade poukazuje na skutočnosť, že predmetný zákon síce pozná aj ďalšie premlčacie lehoty (napr. § 22), avšak tieto ustanovenia sa týkajú iných nárokov (napr. nesprávny úradný postup), pričom je nesporné, že žalobca náhradu škody uplatňuje z dôvodu rozhodnutia o vzatí do väzby a následného oslobodzujúceho rozsudku, teda v danom prípade sa jednoznačne jedná o špeciálnu lehotu, ktorá sa vzťahu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona), resp. náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste (§ 6 zákona). V tomto ohľade teda nie je namieste obrana žalobcu,
keďže súd má nepochybne za to, že na prejednávanú vec sa vzťahuje jednoročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť v prejednávanej veci od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku.
Podľa § 120 ods. 1, ods. 4 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa § 123 O.s.p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právny zástupca žalobcu vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania navrhol pojednávanie odročiť aj s poukazom na to, že túto okolnosť by mal prejednať so svojím klientom. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podania, ktorými žalovaný vzniesol námietku premlčania boli súdom oboznámené, pričom sa jednalo dá sa povedať o stručné podanie v rámci podaných odvolaní voči uzneseniam o pribratí znalca a uložení povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie a súd mal za to, že sa nejednalo o skutočnosť, na ktorú by bolo potrebné právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý bol prítomný na pojednávaní, poskytovať dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k vznesenej námietke premlčania aj za situácie, že právny zástupca mal možnosť nahliadať do súdneho spisu.
Podľa § 142 Ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, pričom úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom na zložitosť veci a väčší počet nárokov, s poukazom na vykonané znalecké dokazovania, ktoré boli realizované aj cestou dožiadaného súdu v cudzine, súd o trovách štátu rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.