Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9Er-1144-2009.pdf
PDF · 77.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Er/1144/2009
Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech, a.s., IČO: 61 860 069, so sídlom Pernštýnské nám. 80, 530 02 Pardubice, proti povinnému: E. G., G.. XX.XX.XXXX, J.. V. XX.XX.XXXX, vednej u súdneho exekútora: JUDr. Júlia Kubjatková, Exekútorský úrad Brezno, Nám. M.R. Štefánika č. 11, 977 01 Brezno, pod spis. značkou EX 950/2009 o vymoženie 82.429,00 CZK s príslušenstvom takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú.
Súd exekúciu zastavuje.
Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekučného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávnených, žiadosti súdneho exekútora a exekučného titulu tunajší súd vydal dňa 02.12.2009 súdnemu exekútorovi poverenie č. 5201 044541 * na vymoženie predmetnej pohľadávky v prospech oprávneného.
Dňa 02.02.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, nakoľko povinný dňa 09.03.2010 zomrel ako nemajetný.
Z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda, zo dňa 02.11.2010, č.k. 13D/222/2010 vyplýva, že povinný zomrel dňa 09.03.2010, pričom dedičské konanie po povinnom bolo zastavené uznesením zo dňa 02.11.2010, z dôvodu že povinný nezanechal majetok.
Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 (Ex. por.).
V prípade ak povinný zomrel po vydaní poverenia v konaní sa pokračuje s dedičmi. Po právoplatnosti dedičského rozhodnutia sa koná s každým dedičom povinného v rozsahu, v ktorom na neho prešli záväzky poručiteľa. Dedičské konanie po povinnom bolo právoplatne zastavené, z dôvodu že povinný nezanechal majetok.
Podľa ustanovenia § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením, pričom smrťou táto spôsobilosť zanikne.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného priadku exekúciu súd zastaví, ak
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na to, že v zmysle ustanovenia § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť povinného byť účastníkom exekučného konania zanikla dňom smrti, ako aj na to, že vymáhaná povinnosť neprešla a ani neprejde na nového účastníka na strane povinného súd v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu voči povinnému zastavil.
Súdny exekútor si spolu s návrhom zastavenie exekúcie uplatnil aj náhradu trov exekúcie v celkovej sume 115,47 EUR pričom navrhol na ich úhradu zaviazať oprávneného.
Podľa ustanovenia § 196 Ex. por. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ustanovenia § 197 ods. 1 Ex. por. náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa ustanovenia 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa ustanovenia § 203 ods. 1 Ex. por. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že nárok na náhradu trov exekúcie majú oprávnený, súdny exekútor a v prípade splnenia hypotézy uvedenej v ustanovení § 203 Exekučného poriadku aj povinný. Exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku, pričom tento nárok pozostáva z odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času.
Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Oprávnený znáša trovy exekúcie, ktoré zavinil alebo trovy exekúcie na nemajetného povinného. Trovy exekúcie, ktoré má súdnemu exekútorovi uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý zaviaže oprávneného k ich úhrade, ak pri zastavení exekúcie sú pre takéto rozhodnutie splnené podmienky.
Oprávnený je zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia. Výnimkou je len zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), teda v prípade, keď súd zastaví exekúciu preto, lebo majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tomto prípade oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie nezavinil a nemohol ho predvídať. Ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také vedomé konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť nie je
možné stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnený ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol zabrániť smrti povinného - fyzickej osoby a teda zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie tak nemožno vyvodiť. Taktiež je potrebné uviesť, že bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie v tomto prípade nie je nemajetnosť povinného, ale strata jeho spôsobilosti byť účastníkom konania a aplikácia § 57 ods.1 písm. h) a teda aj § 203 ods. 2 Exekučného poriadku prichádza do úvahy len v prípade, ak povinný právne existuje, avšak súdny exekútor zistil jeho nemajetnosť.
Pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania súd nemohol postupovať ani v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať tak povinného k náhrade trov exekučného konania, nakoľko smrťou povinného došlo v zmysle ustanovenia § 7 Občianskeho zákonníka k jeho zániku ako subjektu práva a súčasne k strate spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania v nadväznosti na ustanovenie § 19 O.s.p..
Záverom si súd dovoľuje upriamiť pozornosť aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 272/08, z ktorého vyplýva, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú za účelom zisku, teda v podnikateľskom režime, možno teda ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť za účelom zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie. Možno teda konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov konania, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekučného konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd (§ 204 ods. 1 O.s.p.). Podanému odvolaniu môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, pričom jeho rozhodnutie sa bude považovať za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).