Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_20CoE-143-2012.pdf
PDF · 81.61 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/143/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, proti povinnému: M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X, XXX XX, o vymoženie pohľadávky 16,59 Eur, v exekučnom konaní vedenom pred súdnom exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, exekútor so sídlom v R., exekúcia pod EX 2038/2009, vo veci odvolania súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline, č.k. 20Er/3747/2009-10, zo dňa 20.03.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým súd uložil povinnému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 78,59 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia p o t v r d z u j e .
V ostatnej časti ostáva výrok uznesenia Okresného súdu v Žiline č.k. 20Er/3747/2009-10 zo dňa 20. marca 2012 n e d o t k n u t ý .
Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd v Žiline exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, súčasne uložil povinnému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 78,59 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V dôvodoch poukázal, že na základe návrhu oprávneného exekučného titulu a žiadosti exekútora vydal poverenie č. 5511 055998* dňa 10.11.2009. Dňa 03.11.2010 bol okresnému súdu doručený podnet na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a exekútor si uplatnil trovy exekúcie v sume 106,56 Eur.
Okresný súd poukázal na § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008 a konštatoval, že trojročná prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné vykonať exekučný titul a to rozhodnutie vydané v blokovom podaní (blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 2221964 zo dňa 10.10.2007) nie je možné dané rozhodnutie vykonať, preto s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku tak, že priznal exekútorovi z vyčíslených trov exekúcie úkon - odmenu exekútora vo výške 33,19 Eur v zmysle § 14 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom v čase začatia exekučného konania a náhrada hotových výdavkov vo výške 34,36 Eur a to poštovné 12,36 Eur, kancelárske potreby 13,50 Eur a tel. internet 8,50 Eur plus DPH 20% zo sumy 55,19 Eur, čo predstavuje sumu DPH 11,04 Eur. Celkovo priznal exekútorovi exekútorské trovy v sume 78,59 Eur, ktorých povinnosť zaplatiť uložil povinnému.
Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie súdny exekútor podaním zo 16.05.2012. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že na náhradu trov konania zaviaže oprávneného, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Exekútor napadol odvolaním iba časť výroku o trovách exekúcie. V dôvodoch odvolania poukázal na § 37 ods. 1 posledná veta Exekučného poriadku a konštatoval, že má za to, že exekučné konanie je potrebné posudzovať jednotlivo a ku každému konaniu treba pristupovať individuálne. Tvrdil, že 06.10.2009 mu bol doručený návrh na vykonanie exekúcie, ktorej podkladom bol exekučný titul s doložkou právoplatnosti 10.10.2007 a vykonateľnosti 25.10.2007. Tvrdil, že na exekučnom titule bola doložka vykonateľnosti určená nesprávne, čo exekučný súd pri vydaní poverenia neskúmal. Uviedol, že exekučný titul sa stal vykonateľným až 26.10.2007. Vyslovil názor, že určenie dátumu splatnosti nie je a ani nemôže byť zhodné s dátumom vykonateľnosti, pretože v termíne splatnosti ma dlžník povinnosť svoj dlh zaplatiť.
Ďalej tvrdil, že podanie návrhu na vykonanie exekúcie po dvoch rokoch po získaní vykonateľného rozhodnutia, nepovažuje za včas podaný návrh, keďže oprávnený mal vedomosť o existencii prekluzívnej trojročnej lehoty na vymoženie exekučného titulu. Uviedol, že po právoplatnom zastavení exekúcie súdny exekútor je povinný postupovať v zmysle § 60 písm. c) Exekučného poriadku a vrátiť bezodkladne poverenie na vykonanie exekúcie. Preto nevie, akým spôsobom má súdny exekútor vymáhať priznané trovy, keďže už nedisponuje poverením. Vyslovil právny názor, že ust. § 200 ods. 3 Exekučného poriadku je podľa jeho názoru absolútne nepoužiteľné, nakoľko bez poverenia nie je oprávnený žiadať o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní majetkových pomerov zaviazaného účastníka. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru mala byť exekúcia zastavená len čiastočne a to v časti vymáhania nároku oprávneného, pričom exekúcia, v časti vymáhania trov exekúcie, mala na základe vydaného poverenia byť vykonávaná ďalej.
K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril oprávnený písomným podaním z 26.06.2012, v ktorom žiadal napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť. Poukázal, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie a preto nie je možné aplikovať ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) odvolaním napadnuté uznesenie, v napadnutej časti, vo výroku o náhrade trov exekúcie ako vecne správne potvrdil s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov:
Rozhodnutie sp. zn. SLP-PS/1120/2012 zo dňa 12.12.2012 o zrušení rozpočtových organizácii Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky k 31.12.2012 zrušilo Krajského riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline ako rozpočtovú organizáciu s poukazom na § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právo a povinnosti rozpočtových organizácii prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorý je aj zriaďovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, so sídlom v Žiline.
Vzhľadom na uvedené došlo k procesnému nástupníctvu na strane oprávneného, s ktorým odvolací súd naďalej konal, ako s oprávneným - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866.
S poukazom na § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov práva a povinnosti rozpočtových organizácii a to aj Krajského riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým Ministerstvo vnútra SR.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia a pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekúcia začala dňa 06.10.2009, kedy návrh na vykonanie exekúcie oprávnený doručil Exekútorskému úradu v Žiline JUDr. Jozefa Kaducha. Z obsahu spisu mal súd preukázané, že exekučným titulom bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste, vydaný dňa 10.10.2007 pod č. AA 2221964. S poukazom na ust. § 37 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, v ktorom zákonodarca vymedzil inštitút účastníkov v konaní podľa zákona č. 233/1995 Z.z. jednoznačne súd konštatuje, že súdny exekútor je účastníkom konania len pokiaľ súd rozhoduje o trovách exekúcie. Z tohto dôvodu bol kompetentný podať odvolanie tak, ako aj učinil proti výroku súdu prvého stupňa, ktorým uložil okresný súd povinnému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy konania.
K prvému výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd vyhlásil za neprípustnú exekúciu a súčasne ju zastavil, nemohol exekútor účinne podať odvolanie a preto dôvody odvolania, v ktorých tvrdí, že mala byť exekúcia zastavená len čiastočne sú pre posúdenie veci irelevantné a to práve z dôvodu, že účastníci konania prvý výrok napadnutého rozhodnutia (ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a ju zastavil) nenapadli opravným prostriedkom a v tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Preto súd nemohol prihliadať na odvolacie námietky súdneho exekútora, ktorý vyslovil právny názor, že exekúcia mala byť zastavená len čiastočne.
Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie, či rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie) je súladné so zákonom a či aplikoval okresný súd relevantnú právnu normu.
Pri rozhodovaní o trovách exekúcie bolo potrebné aplikovať ustanovenia o trovách exekúcie a o odmene exekútora v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia ku dňu 20.03.2012, vychádzajúc z toho, že exekúcia bola začatá 06.10.2009. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tomuto prvostupňovým súdom citované znenie § 196 Exekučného poriadku, nezodpovedá.
Napriek tomu však súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie o trovách exekúcie je vecne správne, nakoľko nebolo možné na prejednávanú vec aplikovať ust. § 203 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov práve z dôvodu, že nemožno konštatovať, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. Súd konštatuje, že iba v prípade preukázania zavinenia oprávneného je možné, aby na trovy exekúcie bol priamo zaviazaný oprávnený (§ 203 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z.), resp. situácie upravené v § 203 ods. 2 a 3 zákona č. 233/1995 Z.z., ktoré nie je možné na prejednávanú vec aplikovať. Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, t.j. že náklady súdneho exekútora uhrádza povinný a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uloží oprávnenému. Podmienkou takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávneného.
V predmetnej veci nebol splnený žiadny z vyššie uvedených zákonných predpokladov, teda nebol splnený ani dôvod pre použitie uvedenej výnimky. Totiž pod pojmom zavinením oprávneného v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávnenej, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jej konanie (úkony), ktoré by spôsobili zastavenie exekúcie. Pokiaľ oprávnená osoba včas návrh na vykonanie exekúcie podala, neprichádza do úvahy jej procesné zavinenie na zastavení exekúcie z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty určenej na jeho vykonanie. Oprávnená totiž postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do straty jeho účinnosti v priebehu konania, nemohla ovplyvniť. Okresný súd bol povinný exekúciu zastaviť z úradnej povinnosti, nakoľko zistil stratu účinnosti exekučného titulu v priebehu konania. V preskúmavanej veci súd konštatuje, že exekučný titul nadobudol právoplatnosť 10.10.2007, vykonateľnosť 25.10.2007 a
exekúcia začala 06.10.2009, to znamená oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v trojročnej prekluzívnej lehote a to zhruba jeden rok pred jej uplynutím.
Nakoľko neboli splnené podmienky, aby okresný súd zaviazal oprávneného, aby súdnemu exekútorovi trovy exekúcie zaplatil, bolo potrebné, aby na zaplatenie trov exekúcie bol zaviazaný povinný. Súd poukazuje, že § 200 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov upravujú, že oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Preto jediným kritériom, aj posudzovanej veci, pre priznanie trov exekúcie bola účelnosť vymáhaného nároku. Nakoľko okresný súd priznal exekučné trovy vo výške 78,59 Eur a povinný správnosť výšky priznaných trov exekúcie nespochybnil a ani súdny exekútor, odvolací súd preto neskúmal, či priznané trovy exekúcie vo výške 78,59 Eur predstavujú len náhradu tých trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne a preto v napadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie) ho ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pri aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. súdnemu exekútorovi, ktorý nemal v odvolaní úspech, súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.