Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_7C-3-2005.pdf
PDF · 120.55 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/3/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci navrhovateľa E.. H. T., F.. XX.X.XXXX, T. E. Č. XX, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Vaľom, advokátom so sídlom Seberíniho č. 21, 821 03 Bratislava, proti odporcovi H. T., F.. XX.X.XXXX, F. T. R. J. H. XX, XXX XX B. (R.), Q. S., v konaní o určenie výživného pre plnoleté dieťa, takto
rozhodol:
I. Odporca j e p o v i n n ý platiť na výživu navrhovateľa sumou 150,00 eur mesačne, vždy do 15.dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľa počnúc od 30.10.2003 do 31.05.2008.
II. Dlžné výživné za obdobie od 30.10.2003 do 31.05.2008 vo výške 8 259,68 eura, je odporca p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobný návrh navrhovateľa z a m i e t a.
IV. O trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 7C/3/2005-279 zo dňa 04.02.2011 súd uložil odporcovi platiť na výživu navrhovateľa mesačne sumou 26,56 eura, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred, k rukám navrhovateľa, počnúc od 30.10.2003 do 31.05.2008. Dlžné výživné za obdobie od 30.10.2003 do 31.05.2008 v celkovej výške 1 462,52 eura uložil odporcovi zaplatiť v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol, účastníkom náhradu trov konania nepriznal, rovnako nepriznal
náhradu trov konania štátu. Súd považoval sumu vo výške 26,56 eura za dôvodnú, z tejto sumy vyrátal dlžné výživné a v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. povolil odporcovi zaplatiť dlžnú sumu výživného v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti, ktorou navrhovateľ požadoval priznať výživné nad sumu 26,56 eura, návrh ako nedôvodný zamietol.
Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 1Co /52/2011-288 zo dňa 30.06.2011 súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že úlohou súdu I. stupňa bude potrebné ustáliť sumu, ktorú z hľadiska odôvodnených potrieb navrhovateľ potrebuje, nakoľko to je predpokladom pre rozhodnutie o konkrétnej výške výživného. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie výsluchom matky navrhovateľa J. T., prípadne ďalších svedkov, rovnako je potrebné zistiť minimálnu mzdu, platnú v
Talianskej republike. Súd prvého stupňa bude musieť ustáliť vzájomný pomer, akým každý z rodičov by mal prispievať na výživu navrhovateľa v rozhodnom období a v závislosti od takto zisteného skutkového stavu určiť konkrétnu vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi.
Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejednal a vykonal dokazovanie opätovným výsluchom navrhovateľa a odporcu, predvolaných svedkov, listinnými dôkazmi a to návrhom zo dňa 30.10.2003, potvrdením o štúdiu zo dňa 05.09.2003, potvrdením o príjme matky navrhovateľa, rozsudkami Okresného súdu J. č.k. 3C/110/1991, rozsudkami Krajského súdu v P. č.k. 14Co 103/1991, potvrdeniami o ukončení štúdia zo dňa 03.06.2008, potvrdeniami o príjme odporcu, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu J. č.k. 3C/110/1991-27 zo dňa 23.07.1991 bol navrhovateľ zverený na čas po rozvode do výchovy a opatery matky, odporca bol zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľa sumou 600,- Sk mesačne.
Podľa potvrdenia o návšteve školy, ktoré navrhovateľ súdu predložil, navrhovateľ začal v akademickom roku 2003/2004 navštevovať Prešovskú univerzitu v H., Fakultu humanitných a prírodných vied, bol prijatý na dennú formu magisterského štúdia v študijnom odbore učiteľstvo všeobecno- vzdelávacích predmetov- biológia a ekológia.
V konaní vypočutý navrhovateľ uviedol, že vyživovacia povinnosť odporcu bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu J. vo výške 600,- Sk. Okrem toho mal odporca vyživovaciu povinnosť aj k jeho sestre vo výške 500,- Sk mesačne. Odporca si vyživovaciu povinnosť plnil do ukončenia štúdia na strednej škole v roku 1997, kedy navrhovateľ navštevoval a ukončil štúdium na Gymnáziu R. J.. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu na Fakulte technológií a informatiky v P., kde študoval 2 roky, neskôr prestúpil na Fakultu baníctva, ekológie a geotechnológie v P., kde študoval 3 semestre. Určitý čas bol aj doma, 2,5 roka bol vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako nezamestnaný. V roku 2003 sa rozhodol študovať na Fakulte humanitných a prírodných vied v Prešove. Jeho otec si plnil vyživovaciu povinnosť do doby jeho štúdia, a to vo výške 600,- Sk. Určité obdobie, keď mu skončila vyživovacia povinnosť voči jeho
maloletej sestre, prispieval mu na výživu sumou 1000,- Sk mesačne. Na výživu mu otec prispieval až do decembra roku 2000. Žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou, v 3-izbovom byte, jeho sestra pracuje v zahraničí. Dennú formu štúdia zvolil preto, lebo mu bola vyhovujúca, nakoľko na dennom štúdiu sa naučí viac. Štúdium na predchádzajúcich dvoch fakultách ukončil z dôvodu, že zistil, že nie je technický typ, tento typ štúdia ho nebaví. Fakulta humanitných a prírodných vied ho zaujíma. Nemá poznatky o tom, aké príjmy má jeho otec, s otcom nekomunikuje, ani ho nevidel. O tom, že začal študovať na Prešovskej univerzite otca upovedomil správou, no otec na to nereagoval. Navrhovateľ ďalej uviedol, že jeho matka v rozhodnom období za roky 2003-2008 pracovala a bola zamestnaná na Slovenskej správe ciest, jej mesačný príjem predstavoval v čistom 400,00 eur. Na výživu mu prispievala približne sumou 250,00 eur mesačne, starala sa oňho, zabezpečovala mu všetky potrebné výdavky. Zopárkrát si privyrábal aj na brigádach, približne raz mesačne, kde za hodinu poberal 30,- Sk, čo na mesiac predstavovalo sumu 270,00- 300,00 Sk. Z príbuzných im nikto nepomáhal. Žiadne úspory nemá, nič hodnotnejšie nevlastní.
Vypočutá svedkyňa J. T., ktorá je matkou navrhovateľa, uviedla, že odporca po odchode do Talianska chodieval domov spočiatku aj viackrát ročne, teraz sa už nevídajú. Prvýkrát prišiel v roku 1999 na novom aute, a to Roveri. V rozsudku bolo na maloleté deti uložené odporcovi platiť na výživu 500,- a 600,- Sk. Túto povinnosť si aj odporca plnil do času, kým deti študovali na strednej škole. Keď nastúpili na vysokú školu, prestal platiť. Vyjadril sa, že deti po skončení strednej školy, sú schopné samy sa živiť, nemá dôvod im na výživu prispievať. V tom čase sa deti pokúšali aj s otcom skontaktovať, ale nebolo
to možné. Ona mu už netelefonovala. Postupne si odporca zrušil všetky telefónne čísla, už sa s ním nedalo skontaktovať. Odporca, keď pracoval na Slovensku, pracoval vo Svidníku v odevných závodoch, pracoval ako opravár strojov, má vedomosť o tom, že tejto práci sa venuje aj v Taliansku. Má vedomosť o tom, že pracoval v odevných firmách. Ešte pred rokom 1989 bol odporca na školení v Taliansku, ktoré sa týkalo automatizovaných liniek a hovoril jej, že tam pracuje u svojho kamaráta, pri ktorom bol na školení. Keď prišiel prvýkrát domov, prezentoval sa veľmi štedro. Usudzovala to z toho, koľko vecí priniesol, rovnako z toho, že mal nové auto. V spoločnej domácnosti žije s navrhovateľom, jej dcéra žije a pracuje v zahraničí.
Vypočutá svedkyňa J. T. uviedla, že navrhovateľ je jej bratom, má s ním dobrý vzťah. K odporcovej majetkovej situácii sa vyjadriť nevie, vie sa vyjadriť k majetkovej situácii v čase, keď sa stretli. Bola v tom čase na strednej škole, má vedomosť o tom, že odporca prišiel na novom aute z Talianska, bolo to športové auto zn. Rover, ktoré v tom čase na území Slovenska nebolo vidieť. Bol veľmi dobre oblečený, nevedela uviesť, aké sú majetkové pomery v Taliansku, kde odporca pracuje, ale z toho, ako bol oblečený a aké mal auto usúdila, že sa mu nevedie zle.
Odporca uviedol, že žije a pracuje v Taliansku od roku 1991. Po celý čas, od kedy žije a pracuje v Taliansku, je zamestnaný v tej istej spoločnosti L. J..F..B.. R. I.. Pracuje tam ako robotník. Jeho mesačný príjem mu stačí na jeho nevyhnutné životné výdavky. Nie je pravda tvrdenie navrhovateľa, jeho sestry a matky o tom, že má luxusné autá. V čase, keď sa vracal domov, snažil sa ušetriť na nejaké darčeky, ale nikdy nadpriemerné príjmy nedosahoval. So synom prerušil kontakt vtedy, keď začal študovať na vysokej škole a poslal mu SMS správu v zmysle, že začal znovu študovať na vysokej škole, keď mu nebude mesačne prispievať sumou 150,00 eur, dá ho na súd. Osobne to považoval za vydieranie,
preto so synom prerušil všetky kontakty. Má zato, že takto sa syn voči rodičovi správať nemôže. V Taliansku žije v garsónke o výmere 45 m2, ktorú má v prenájme. Je to garsónka v obytnom dome, v ktorom sú 4 garsónky. Je prideľovaná mestom, osobám s nižším príjmom. Za tento byt platí nájomné vo výške 290,00 eur, za plyn platí v zimnom období 200-300,00 eur, zimné obdobie trvá od novembra do marca. Ďalších 30,00 až 40,00 eur platí za elektrinu, rovnako za vodu platí 30,00 až 40,00 eur. Za telefón platí mesačne 25,00 eur. V priebehu od roku 2003 cena týchto komodít rástla. Ďalšie výdavky má na auto, keďže cestuje asi 20 km do práce, 4 x do dňa, na obed chodieva domov. Práca u jeho zamestnávateľa je organizovaná tak, že od 08.00 hod. do 12.00 hod. je pracovná doba. Od 12.00 hod do 14.00 hod je obedná prestávka, od 14.00 hod. do 18.00 hod. pracuje znova. Na cesty používa staré 8 ročné auto. Za osvetlenie spoločných priestorov, za vyťahovanie žumpy, podobné veci platí mesačne 20,00 eur. Ostatné jeho výdavky predstavujú bežné výdavky na stravu, obliekanie, domácnosť, hygienu. Posledné roky v Taliansku sú zlé. Z poslednej výplatnej pásky za mesiac november 2011 vyplynul jeho čistý mesačný príjem vo výške 832,00 eur. Na živobytie v Taliansku je potrebná suma 1400,00 eur. Synovi platil na výživu, pokiaľ študoval na predchádzajúcej vysokej škole, podľa rozsudku Okresného súdu vo Svidníku. Potom mu zanikla vyživovacia povinnosť k dcére, ktorej platil 500,- Sk. Jeho príjem 3 roky dozadu predstavuje približne sumu 1 200,00 až 1 300,00 eur mesačne. Má aj úspory v hodnote 8 000,00 až 9 000,00 eur, keby sa niečo stalo. Z týchto úspor čerpá, pretože jeho výplata mu nepostačuje na všetky jeho životné potreby v Taliansku. Tieto úspory si veľmi dlho tvoril. V Taliansku má len jedno zamestnanie, nežije spoločenským spôsobom života. Len jeho zásluhou navrhovateľ spolu so svojou matkou žije v Prešove, v luxusnom 3 -izbovom byte. Tento byt v Prešove matka navrhovateľa kúpila za peniaze, ktoré získala z predaja bytu vo Svidníku, pričom tento byt vo Svidníku bol zamestnávateľom pridelený jemu, pretože on sa zaviazal v tomto podniku pracovať 10 rokov. To považuje za svoju zásluhu, že v takomto byte môžu žiť. Rovnako odporca uviedol, že v čase, keď navrhovateľ nechodil na vysokú školu, v období približne 2-3 rokov, bol medzi dvoma vysokými školami , tak sa ho pýtal, prečo nepracuje, že aj on musí prispievať do domácnosti, navrhovateľ mu oznámil, že práce sú namáhavé a málo platené. Snažil sa ísť aj do Talianska, nájsť si brigádu, ale potom, čo tam bol 2 týždne odišiel, povedal, že on takúto ťažkú prácu vykonávať nebude. Má zato, že navrhovateľ nemal ujasnené, na akú vysokú školu chce ísť, pretože v priebehu rokov vymenil 3 vysoké školy, pracuje nakoniec v odvetví, na ktoré mu žiadna z týchto vysokých škôl nebola potrebná. Vyštudoval Filozofickú fakultu, pracuje v T-J. J., R. P.. Má zato, že navrhovateľ chce študovať, aby sa vyhol fyzickej práci. Byt vo J. bol družstevno stabilizačný, manželka ho previedla, nakoľko jej dal dispozičné právo k bytu, má vedomosť o tom, že za tento byt získala sumu 500 000,- Sk, za tieto peniaze si kúpila byt v H..
Navrhovateľ podľa potvrdenia o skončení štúdia dňa 03.06.2008 ukončil vysokoškolské štúdium F. H. univerzite v H., Fakulte humanitných a prírodných vied, vydaním diplomu o ukončení štúdia.
Podľa potvrdenia od zamestnávateľa navrhovateľa Q.- J. J., J..S..Z.., so sídlom v P., navrhovateľ je zamestnancom ich spoločnosti od 19.09.2008 na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce v P..
Podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 09.08.2010 bol navrhovateľ vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 04.06.2008 do 18.09.2008. Dňom 19.09.2008 bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nástupu do
zamestnania. Zároveň podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov bol navrhovateľ poberateľom dávky a príspevkov v hmotnej núdzi v čase od 01.09.2006 do 31.10.2008, za rok 2006 mu bola vyplatená dávka vo výške 1 020,- Sk, za rok 2007 4 200,- Sk, za obdobie roka 2008 mu bola vyplatená dávka v hmotnej núdzi vo výške 7 960,- Sk.
Podľa potvrdenia od zamestnávateľ o zárobku za obdobie od 10/2003 do 05/2008 zarobil odporca celkovo za toto obdobie sumu vo výške 102 366,00 eur, keď za obdobie roka 2003 to bola suma 5 893,00 eur, za rok 2004 to bola suma 21 205,00 eur, za obdobie roka 2005 to bola suma 23 132,00 eur, za rok 2006 to bola suma 20 297,00 eur, za rok 2007 to bola suma 22 032,00 eur, za obdobie od 01.01.2008 do 31.05.2008 to bola suma 9 807,00 eur.
Z tohto dôvodu mal súd za preukázané, že za 56 mesiacov za obdobie od 10.10.2003 do 31.05.2008 čistý odporcov príjem zo zamestnania predstavoval sumu 102 366,00 eur, čo v priemere na mesiac predstavuje sumu 1 827,9642.
Súd viazaný právnym názorom a závermi odvolacieho súdu, kde bolo úlohou súdu prvého stupňa zistiť minimálnu mzdu na území Talianskej republiky, si vyžiadal správy od Eurostatu, čo je Európsky štatistický úrad, z ktorého vyjadrenia vyplýva, že v krajinách Škandinávia, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko a v Taliansku, nie je minimálna mzda zákonom stanovená. V týchto krajinách sa uprednostňujú kolektívne zmluvy, ktoré zamestnancom často zaručia lepšie podmienky, ako by zaistil inštitút minimálnej mzdy. Minimálna mzda na území Talianskej republiky, podľa vyjadrenia Eurostatu nie je v tejto krajine zakotvená zákonom.
Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Podľa § 62 ods. 1 až 5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.
Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 78 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Vyživovacou povinnosťou všeobecne rozumieme povinnosť členov rodiny prispievať, či zabezpečovať bežné, každodenné existenčné potreby pre iných členov rodiny. Zákonnú povinnosť vyživovať však majú ustanovenú len taxatívne určené subjekty. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom zahŕňa zabezpečovanie všetkých životných potrieb dieťaťa bez výnimky, t.j. tých potrieb, ktoré sú nevyhnutné pre jeho telesný a duševný rozvoj.
Pri určovaní výživného prihliada súd na odôvodnené potreby oprávneného, vzhľadom na potreby oprávnenej osoby, a to najmä jej zdravotný stav, vek, ekonomické a sociálne zázemie, ďalej schopnosti a možnosti povinného, ako aj majetkové pomery povinného.
Jedinou, relevantnou okolnosťou, ktorou je súd pri rozhodovaní o výške výživného viazaný je skutočnosť, že výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Výživné sa priznáva oprávnenej osobe, preto dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť rozpor priznania výživného s dobrými mravmi sa posudzujú na strane oprávneného subjektu. Posúdenie rozporu priznania výživného s dobrými mravmi však bude záležať vždy na okolnostiach konkrétneho prípadu a na ich zvážení súdom, keďže definíciu pojmu dobré mravy všeobecne záväzné právne predpisy neobsahujú.
Odborná verejnosť definuje dobré mravy ako súhrn určitých, inak než právnou normou vyjadrených- etických a kultúrnych noriem spoločnosti obsahujúcich všeobecne platné pravidlá správania jej členov vo vzájomných vzťahoch, ako sú napr. slušnosť, ohľaduplnosť, tolerancia rešpektovanie toho druhého.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá až do času, kým deti nie sú schopné sami sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Rodičia sú povinní plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť aj voči plnoletému dieťaťu, ak to postavenie dieťaťa, jeho zdravotný stav, duševné alebo vzdelanostné predpoklady vyžadujú, a to až do času, kým dieťa nebude schopné samo sa živiť. Vyživovacia povinnosť patrí obom rodičom dieťaťa, t.j. matke a otcovi. Pre trvanie vyživovacej povinnosti vek dieťaťa nie je rozhodujúci. Zákonná vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá aj počas prípravy dieťaťa na jeho budúce povolanie .
Podľa konštantnej judikatúry súdov, ak dieťa študuje na vysokej škole, trvá vyživovacia povinnosť rodičov po dobu jeho štúdia, pokiaľ v štúdiu riadne pokračuje, a to až do doby jeho dokončenia.
Odôvodnené potreby sa musia skúmať v každom prípade osobitne, a to z viacerých hľadísk, ktoré ich môžu ovplyvniť, ako je vek, zdravotný stav, štúdium dieťaťa, jeho záujmy a pod.
Rovnako pri skúmaní rozhodujúcich hľadísk, je potrebné v aplikačnej praxi prihliadať aj na pomery otca, ako sú jeho príjmy, zamestnanie, zdravotný stav, možnosti jeho bývania, náklady, jeho životnú úroveň. Rozsah vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom ovplyvňuje aj miera osobnej starostlivosti o dieťa.
Konanie o výživnom pre plnoleté dieťa je možné začať iba na návrh. Aktívne vecne legitimovaným subjektom je v tomto prípade plnoleté dieťa, ktoré musí súdu preukázať, že nie je schopné samo sa živiť. Pasívne legitimovaným je rodič, ktorý si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. Z hmotnoprávneho hľadiska je potrebné poukázať na to, že výživné pre plnoleté dieťa nie je možné priznať, ak by jeho priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi (napr. ak by priznaním určitého rozsahu výživného došlo k zjavnému nepomeru medzi životnou úrovňou povinného rodiča a plnoletého dieťaťa, t.j. dieťa by sa ocitlo v zjavne výhodnejšej situácii oproti povinnému rodičovi).
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť dieťa vyživovať. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je vo väčšine prípadov samozrejmosťou, pretože dieťa, ako najslabšia ekonomická zložka spoločenstva, nie je schopné samo sa živiť. Postoj rodičov k deťom vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosti by mal vychádzať predovšetkým z morálnych predpokladov, avšak s cieľom posilniť právnu pozíciu dieťaťa. Na zdôraznenie svojho rozhodnutia súd uvádza, že plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov je napokon aj súčasťou rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu.
Vyžiadaním správ z Eurostatu minimálna mzda na území Talianska nie je zákonom zakotvená. Pokiaľ ide o príjmové pomery odporcu, súdom bolo zistené z potvrdenia o príjme od zamestnávateľa odporcu, že dosahoval príjmy zo zamestnania za obdobie od 01.10.2003 do 31.05.2008, t.j. za obdobie štúdia navrhovateľa na ním zvolenej vysokej škole v celkovej výške 102 366,00 eur, čo priemerne za obdobie 56 mesiacov predstavuje sumu 1 827,9642 eura na mesiac. Zároveň z jeho účastníckej výpovede bolo súdom zistené, že jeho nevyhnutné mesačné výdavky predstavujú sumu 1 400,00 eur. Zároveň má odporca úspory vo výške 8 000,00 až 9 000,00 eur. Súd nepochybne vypočutím matky navrhovateľa, ako aj doplnením výpovede navrhovateľa mal za preukázané, že na výživu navrhovateľa mu prispievala aj matka. Podľa tvrdení navrhovateľa až sumou 250,00 eur. Zabezpečovala mu bývanie a potrebnú rodičovskú starostlivosť. Zároveň aj samotný navrhovateľ súdu uviedol, že si privyrábal brigádou, z brigády dosahoval príjem na mesiac vo výške približne 270,- až 300,- Sk na mesiac.
Tvrdenia odporcu, že vysoká škola pre navrhovateľa nie je potrebná, že študoval na vysokej škole, ktorú v konečnom dôsledku nepotrebuje pre výkon svojho terajšieho zamestnania, súd považoval za právne irelevantné, nakoľko je právom navrhovateľa pripravovať sa na svoje budúce povolanie štúdiom na vysokej škole, ktorú si zvolí. Rovnako za právne irelevantné považoval súd vyjadrenie odporcu, že mu nebola potrebná vysoká škola, že po skončení strednej školy sa mal navrhovateľ zamestnať. Vyživovacia povinnosť
odporcu ukončením štúdia navrhovateľa na strenej škole nezanikla, ale trvala až do času, kým navrhovateľ neukončil prípravu na svoje budúce povolanie, a to štúdium na vysokej škole.
Podľa zhodných tvrdení tak navrhovateľa, ako aj odporcu, odporca si v tomto období vo vzťahu k navrhovateľovi neplnil vyživovaciu povinnosť. Vyživovaciu povinnosť zabezpečovala iba matka navrhovateľa, ktorá mu prispievala na štúdium, zabezpečovala mu bývanie, ako aj ostatné nevyhnutné životné potreby.
Súd mal zato, že pri priemernom mesačnom príjme odporcu zo zamestnania, za rozhodné obdobie, ktorý predstavoval približne sumu 1 800,00 eur na mesiac, po odrátaní jeho nevyhnutných mesačných výdavkov, podľa jeho výpovede, bolo v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu navrhovateľa mesačne sumou 150,00 eur. Priznanie tejto sumy výživného nie je zároveň podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi. Na doplnenie záverov svojho rozhodnutia súd ešte uvádza, že výživné na dieťa má prednosť pred ostatnými výdavkami povinného rodiča. Navrhovateľ tým, že študoval na
vysokej škole mal zvýšené výdavky. Je potrebné vziať do úvahy, že na výživu mu v tomto čase prispievala iba matka, sám sa snažil privyrobiť si na štúdium brigádou.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, aby mu odporca prispieval na výživu nad túto priznanú sumu, súd v tejto časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ študoval na vysokej škole v mieste svojho bydliska. Podľa jeho tvrdení býval s matkou, doma sa aj stravoval, čím mal ušetrené ďalšie náklady, potrebné na štúdium ako cestovné, platenie internátu a pod. Sám od otca požadoval v telefonickom kontakte, keď ho informoval o svojom štúdiu na vysokej škole, aby mu mesačne prispieval sumou 150 eur. Sumu, ktorú v návrhu požadoval, aby mu odporca prispieval na výživu vo výške 250 eur mesačne, súd nepovažoval za dôvodnú. Navrhovateľ súdu žiadnymi relevantnými listinnými dôkazmi nepreukázal, aby jeho nevyhnutné mesačné výdavky zahŕňajúce jeho štúdium predstavovali a dosahovali takúto sumu. V tejto časti tak podľa názoru súdu neuniesol dôkaznú povinnosť. Návrh navrhovateľa bol tak v tejto časti ako nedôvodný súdom zamietnutý.
Zároveň súd za rozhodné obdobie od 31.10.2003 do 31.05.20087 vyčíslil dlžné výživné v celkovej výške 8 259,68 eura, a to za obdobie: za október 2003 iba za 2 dni, nakoľko výživné pre plnoleté dieťa možno priznať iba od podania návrhu, t.j. za obdobie od 30. do 31.10., čo predstavovalo na deň sumu 4,84 eura , za 2 dni októbra to je suma 9,68 eura, za november, december 2003 sumu po 150,00 eur mesačne, čo za rok 2003 spolu predstavuje sumu 309,68 eura. Za obdobie rokov 2004 až 2007 súd priznal ročné výživné v sume 1 800,00 eur ( 150,00 eur na mesiac), čo za obdobie 4 rokov predstavuje spolu sumu 7 200,00 eur. Za obdobie roka 2008 súd priznal výživné iba za obdobie január až máj 2008, kedy navrhovateľ ukončil štúdium na vysokej škole, čo toto výživné predstavuje sumu 750,00 eur ( 5 x 150,00 eur).
Celkovo tak súd vyčíslil dlžné výživné odporcu v celkovej výške 8 259,68 eura ( 309,68 + 7 200,00 + 750,00 ), ktoré postupom podľa § 160 O.s.p., vzhľadom na výšku vyčíslenia dlžného výživného povolil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania, vzhľadom na dĺžku vedenia tohto súdneho sporu a zložitosť problematiky, súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch,
najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.