Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21C-14-2022.pdf
PDF · 102.68 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad v konaní pred sudkyňou JUDr. Alexandrou Mochnackou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, XXX XX D. E., o zaplatenie sumy 325,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.03.2022 domáhal uloženia povinnosti zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 325,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 12.06.2020 do zaplatenia.
2. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 12.05.2020 bola žalovanej vystavená faktúra č. 7060119943 vo výške 325,- eur splatná do 11.06.2020, za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Akadémie PZ Bratislava za obdobie od 31.03.2020 do 25.04.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, zaslal žalovanej Výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa 17.01.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia Výzvy. Keďže žalovaná nezaplatila dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a vznikla zároveň povinnosť zaplatiť zákonný úrok z omeškania. V žalobe poukázal na ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť, ktoré je plne v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Uplatnil si tak nárok na náhradu paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení, ktorú by žalovaná potrebovala zabezpečiť aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení.
3. Dňa 02.05.2022 tunajší súd vo veci vydal Platobný rozkaz č.k. 21C/14/2022-16, ktorý bol podaním odporu žalovanej zrušený zo zákona.
4. V odpore žalovaná uviedla, že dňa 31.03.2020 bola deportovaná do karanténneho zariadenia MV SR so sídlom v Rači, pričom týmto bola neoprávnene obmedzená na slobode bez spáchania trestného činu, bez súdneho rozhodnutia nakoľko je osobou svojprávnou a tiež občiankou SR ako aj EÚ, pričom táto garantuje voľný pohyb občanov EÚ po Schengenskom priestore. V danom čase bol v Slovenskej republike vyhlásený núdzový stav, z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19. Ako vyplýva z Nálezu ÚS
SRR SR č. 551/2021, sp. zn. PL. ÚS 4/2021-135 bod 1 vo výroku nálezu Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 aa) zákona č. 355/2007 Z. z nie sú v súlade a v dobe, kedy prechádzala cez hranice. Tento zákon o štátnej karanténe nebol ani legislatívne odsúhlasený. Poukázala na nesúlad s čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z uvedeného Nálezu vyplýva, že išlo o nedobrovoľné umiestnenie žalovanej do karanténneho zariadenia, čím došlo k obmedzeniu jej základných ľudských práv a slobôd obsiahnutých v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. Z uvedených dôvodov nemá za to, aby znášala náklady spojené s touto neoprávnenou deportáciou osoby do karanténneho zariadenia, navyše ak deportácia bola nariadená protiprávne. Považovala takéto náklady za neoprávnené a ak by aj mala znášať takéto náklady, uvádza, že tieto znášať nemusela, nakoľko po príchode zo zahraničia mala vytvorený priestor – celý rodinný dom, v ktorom by bývala sama, dodržiavajúc tak vydané opatrenia ÚVZSR (až do obdržania výsledkov po vykonanom PCR teste) a to z dôvodu, aby neohrozila najbližších, pričom najbližšia rodina bola pripravená a mala vytvorené vhodné podmienky na bývanie, na určený čas u svojich rodičov, starých rodičov, čiže nie v spoločnom dome s ňou ako osobou. Namietala zároveň aj fakturovanú sumu vo výške 325,- eur, nakoľko táto podľa nej je neadekvátna, aj keď sa pri jej určovaní zrejme vychádzalo z dennej normy pre dospelého človeka, nakoľko ani toto nie je zrejmé, čo považuje za nejasné. V tomto smere poukázala na zaobchádzanie v súvislosti s občanmi SR v rómskych osadách, kde boli dovážané stravné jednotky zdarma. Nesúhlasila s podanou žalobou a žiadala žalobu zamietnuť.
5. K odporu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi podaného odporu. Uviedol, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa korona vírusu na Slovensku, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 (ďalej len „uznesenie č. 113“) písmeno A.6. uložila ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Poukázal na § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii v znení a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z., ako aj na § 11 písm. a) zákona č. 575/2001 Z. z.. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR určilo ako jedno z týchto zariadení i karanténne zariadenie Gabčíkovo, ktoré dlhodobo využíva pre potreby migračnej politiky. Uviedol, že Akadémia Policajného zboru Bratislava je rozpočtová organizácia Ministerstva vnútra SR. V tejto súvislosti a vo vzťahu k refundácii nákladov za stravu poskytnutú repatriantom počas nariadenej karantény súdu prvej inštancie predložil rozpočtové opatrenia Akadémie Policajného zboru Bratislava. S poukazom na vyššie uvedené nárok, ktorý je vymáhaný od žalovanej, teda paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaná sama. Na podporu svojich tvrdení poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021 publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z.. Poukázal na bod 168 predmetného nálezu: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“ a na bod: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti
preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“. Vzhľadom na vyššie uvedené inými slovami poukázal na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu mal a naďalej má za jednoznačne danú a nespornú, nakoľko táto bola založená priamo uznesením č. 113 s tým, že Ministerstvo vnútra SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého uznesenia vlády SR povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce. Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR bolo povinné vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracali z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR si úlohy a povinnosti uložené mu uznesením č. 113 splnilo, výsledkom čoho je vykonávanie opatrení so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí v rozhodnom čase museli byť umiestňovaní do karanténnych zariadení určených priamo Ministerstvom vnútra SR, kde o nich bolo zo strany štátu jednoznačne postarané tak, ako to v danom čase ukladalo a zároveň umožňovalo prijaté opatrenia odôvodnené aktuálnou nepriaznivou epidemiologickou situáciou. Uvedené považuje za nesporné. Taktiež za nesporné považuje existenciu svojej aktívnej vecnej legitimácie, ktorá nebola predmetom dokazovania z dôvodu jej nespornosti a jednoznačnej danosti vyplývajúcej zo vzťahujúceho sa uznesenia č. 113. Aktívna vecná legitimácia je daná a preukázaná, čo podľa jeho názoru odôvodňuje existujúci právny vzťah, ako aj nárok, ktorého sa v tomto konaní od žalovanej domáha. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení. Žiadal žalobe vyhovieť.
6. Na pojednávanie dňa 6.9.2023 sa procesné strany nedostavili, a svoju neúčasť neospravedlnili.
7. Vykonaným dokazovaním, najmä listinnými dôkazmi: faktúra č. 7060119943, výzva na úhradu, súd zistil nasledovný skutkový stav vo veci:
8. Z dôvodu šírenia nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 boli zo strany štátu zavedené rôzne opatrenia na zamedzenie šírenia ochorenia, vrátane nariadenej izolácie vo vymedzených karanténnych zariadeniach. Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu.
9. V danom prípade žalovaná absolvovala nariadenú karanténnu izoláciu v karanténnom zariadení Akadémia PZ Bratislava v Rači, v období od 31.03.2020 do 25.04.2020, pričom za dané obdobie si žalobca nárokuje náhradu za poskytnutú stravu v celkovej sume 325,- eur, ako to vyplýva z faktúry č. 7060119943 zo dňa 12.05.2020, s dátumom splatnosti 11.06.2020.
10. ÚVZ SR vydal dňa 16.03.2020 opatrenie č. OLP/2596/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na § 12 ods.2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR a to na dobu 14 dní. Poskytovateľ služieb vystavil Ministerstvu vnútra SR faktúru č. 7060119943 na sumu 325,- Eur, ktorej predmetom bola refundácia nákladov spojených so stravovaním repatriantov, na podklade príkazu č. OÚ-RV-OKR-2020/004742-1 vydaného podľa zákona 179/2011 zo dňa 11.04.2020.
11. Podľa § 2 ods. 1písm. m), n) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase nariadenej karantény žalovanej, na účely tohto zákona, izolácia je oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia; karanténne opatrenia sú karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.
12. Podľa § 4 ods. 1 písm. g) cit.zákona, ministerstvo nariaďuje opatrenia podľa § 12 ods. 7.
13. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) cit. zákona, opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú: izolácia v domácom prostredí, alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.
14. Podľa § 58 ods. 2 cit. zákona, náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
15. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení.
16. Súd posúdil nárok žalobcu uplatnený žalobou v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
17. V Náleze Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2021 sa Ústavný súd SR zaoberal a rozhodoval o súlade ust. § 4 ods. 1 písm. g), § 12 ods. 2 písm. f) v časti „Izolácia v domácom prostredí, alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení“ a v časti „Karanténne opatrenie“ , § 48 ods. 4 písm. n), u), aa), § 51 ods. 1 písm. d) v časti „Izolácii a karanténnym opatrením“, § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z..
18. Podľa názoru súdu bolo potrebné posudzovať existenciu a odôvodnenosť nárokov žalobcu komplexne v nadväznosti na obsah celého Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Pokiaľ žalobca žalobou uplatnený nárok odvodzoval od § 58 ods. 2 citovaného zákona súd konštatuje, že uvedené ustanovenie nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu zdravia. V rozhodnom čase od 31.03.2020 do 25.04.2020, kedy sa žalovaná nachádzala v karanténnom zariadení Akadémie PZ Bratislava, čo v konaní nebolo sporné, bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) cit. zákona upravujúca opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb definovaná ako „Izolácia v domácom prostredí, alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenie“. Predmetná právna norma však bola derogovaná Nálezom ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, na základe čoho obsah tejto právnej normy týkajúcej sa opatrení na predchádzaní vzniku a šíreniu prenosných ochorení znie: „Izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z textu predmetnej právnej normy, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. V čase posudzovania veci súdom z právnej úpravy nevyplýva oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenie, a preto nemôže ani existovať povinnosť žalovanej znášať náklady. Platí teda záver, že právna úprava v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia stanovuje povinnosti iba ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia. Pokiaľ žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na Nález Ústavného súdu SR, súd poukazuje na to, že Ústavný súd v predmetnom Náleze vyslovil, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ ust. § 48 ods. 1 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivé z nákazy“ ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a ust. § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatrením“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia, nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález Ústavného súdu SR bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod číslom 551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 Zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, uvedené ustanovenia stratili účinnosť a následne i platnosť podľa § 91 ods. 2 cit. zákona.
19. Súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR v uvedenom Náleze konštatoval protiústavnosť ust. § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení. Úrad verejného zdravotníctva SR vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020, a to na podklade § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, pričom toto opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR bolo dôvodom, že žalovaná bola počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Akadémia PZ Bratislava.
20. Súd konštatuje, že z dôvodu rozporu s Ústavou SR, v dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR uvedeného vyššie, stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, a preto nemožno práve z hore uvedených dôvodov dospieť k záveru, že by dotknutej osobe, teda žalovanej, mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady spojené štátu.
21. S prihliadnutím na vyššie uvedené je nutné dôjsť k záveru, že za situácie, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola Ústavným súdom SR vyhodnotená ako protiústavná, v súlade so zmyslom právnej zásady, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, nie je prípustné, aby dotknutá osoba, teda žalovaná, mala preplatiť náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. Hmotnoprávne účinky Nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou, treba vykladať tak, že platia ex tunc, tzv. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením Nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov (Uznesenie ÚS SR sp. zn. PL. ZÚS 1/06 z 11.10.2006). Ustanovenie zákona, ktoré bolo Nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy SR platnosť ex tunc, tzv. takéto ustanovenie zákona bolo od začiatku anulované. Na takéto ustanovenie zákona sa hľadí akoby nikdy nebolo platné a nebolo súčasťou právneho poriadku SR a za situácie, keď súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, tzv. nie je už súčasťou právneho poriadku SR, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona súd aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. . 22. Ak je ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia tým ustanovením, ktoré predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanej, nebolo by možné uplatnený nárok žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z Nálezu ÚS SR, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenie umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení.
23. Súd uvádza, že hoci Ústavný súd SR v predmetnom náleze ust. § 58 ods. 2 cit. zákona nevyhlásil za protiústavné, ale Ústavný súd SR za protiústavnú vyhlásil izoláciu mimo domáceho prostredia (v inom zariadení), keď vyslovil nesúlad § 12 ods. 2. písm. f) v časti „alebo zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, teda základ nároku vyplývajúci z protiústavnosti umiestnenia osoby v karanténnom zariadení, potom nemožno dospieť k záveru, že by žalovanej mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady, ktoré vznikli štátu.
24. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
25. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Keďže v konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si neuplatnila trovy konania, ani jej trovy konania zo spisu nevyplývali, aj keď jej vznikol nárok na náhradu trov konania, súd jej nepriznal trovy konania vzhľadom na to, že jej žiadne trovy konania nevznikli.
28. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležistostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnost vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.