Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23CoE-240-2012.pdf
PDF · 108.36 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/240/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, zast. advokátom: JUDr. Petr Pečený, so sídlom Námestie sv. Martina 9, Holíč, proti povinnej: V. N., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX, O.-M., vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Kamil Líška, so sídlom Ul. 29. augusta 2, Bratislava, pod sp. zn. EX 3520/2010, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica č.k. 4Er/943/2010-14 zo dňa 16. mája 2011, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo zdôvodnil aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), ust. § 45 ods. 1, 2 z. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a ust. § 52 ods. l, § 53 ods. l, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a smernice rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že exekučný súd na základe použitých zákonných ustanovení z úradnej povinnosti - ex offo skúma, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené nie sú v súlade so zákonom, preto žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Predmetný právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý sa aplikuje spotrebiteľské právo, lebo oprávnená - veriteľ je podnikateľom v danom predmete (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje sa teda za dodávateľa a dlžník - povinná je jednoznačne spotrebiteľom. Pri skúmaní rozhodcovskej doložky súd bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ individuálne nedojednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (spotrebiteľ ňou nie je viazaný), a zároveň je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie právny zástupca oprávnenej, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmenil a udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne právne vec posúdil, že dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver súdu prvého stupňa, že povinná nemohla ako spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy, ktorú uzavrela s dodávateľom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd dospel k tomuto záveru bez toho, aby skúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinná mala nejaké pripomienky k návrhu zmluvy, či oprávnená tieto pripomienky odmietla atď., čím zaťažil svoje rozhodnutie zásadnou vadou. S týmto názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí 23Cdo/1201/2010 z 26.10.2010, keď konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a rovnako tak i ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Uviedol, že povinná dobrovoľne uzatvorila zmluvu s oprávnenou, a to úverovú zmluvu, pričom k návrhu nemala žiadne pripomienky, mohla si zmluvu spolu s jej súčasťami, teda aj s rozhodcovskou doložkou, prečítať v pokoji, nechať si čas na rozmyslenie, či do zmluvného vzťahu s oprávnenou vstúpi. Na povinnú pri podpise zmluvy nebol vyvíjaný žiadny nátlak. Zmluva o úvere, ako aj rozhodcovská doložka, ktorá je včlenená do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je v súlade so zákonom. Nesúhlasil s argumentáciou súdu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez vypočutia povinnej, ktorej spor vyplývajúci z úverovej zmluvy bol podriadený rozhodovacej činnosti rozhodcu, pretože rozhodca po podaní žaloby oprávnenou vyzval povinnú k súčinnosti. Povinná túto výzvu prevzala a v stanovenej lehote na výzvu rozhodcu nereagovala, jej práva neboli nijak ukrátené, mohla podať námietky predpojatosti rozhodcu, ako aj žiadosť o preskúmanie tohto rozsudku iným rozhodcom. Skonštatoval, že povinná mala k dispozícii hneď niekoľko inštitútov, ktorými mohla dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, pričom ani jednu z nich nevyužila. V súvislosti so skúmaním rozhodcovskej doložky poukázal na ust. § 53 a § 54 OZ vo svetle Smernice 93/13/EHS, pričom slovenská verzia predmetného ustanovenia danej smernice, konkrétne príloha 1, písm. q), ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je nejednoznačná a mätúca. Význam a zmysel uvedenej smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s rozhodcovským konaním, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. To však nie je daný prípad, keďže v Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Dal do pozornosti smernicu č. 2008/48/EH, ktorá priamo od členských štátov vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov pre mimosúdne riešenia spotrebiteľských sporov v súvislosti s úverovými zmluvami, aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.7.2008 sp. zn. 32Cdo/2282/2008, podľa ktorého zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy budú rozhodované vybraným rozhodcom žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených súkromným subjektom. V závere poukázal, že podstatná časť odôvodnenia zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie je postavená na úniovom práve, konkrétne smernici 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky. Rozhodnutie prvostupňového súdu aj z tohto dôvodu považuje za nesprávne a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné, keďže smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. Rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a k dnešnému dňu je platne dojednaná, pričom vyvoláva s ňou spojené právne účinky. Predmetným zamietavým rozhodnutím bude oprávnenej objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia existujúcej pohľadávky voči povinnej.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4Er/943/2010 bolo vymoženie pohľadávky oprávnenej vo výške 473,03 eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom dňa 30.9.2010 pod sp. zn. PEC-A 1700/2010. Napadnutým uznesením súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti uznesenia a postupu súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu.
Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje a s použitím ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. K odvolacím argumentom oprávnenej sa však žiada uviesť nasledovné:
Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní nebol oprávnený zaoberať sa obsahovou stránkou rozhodcovského rozsudku.
V zmysle § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 EP. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi, a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, nesmie rozhodcovský rozsudok zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p. (resp. v § 57 EP), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok tak súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ods. 1 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.
Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnená ako veriteľ a povinná ako dlžník uzavreli dňa 23.10.2007 úverovú zmluvu pod č. 3710202487, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 18.261,- Sk, ktorý sa povinná zaviazala veriteľovi splácať v 36 mesačných splátkach po 805,- Sk a konečná výška úveru je 28.980,- Sk. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., pričom v hlave 14. záverečných ustanovení, § 18, je obsiahnutá rozhodcovská doložka, z ktorej vyplýva, že sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom. Jediný rozhodca bude určený JUDr. Radimom Kuchtom, a to zo Zoznamu rozhodcov, vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v Zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. Pre prípad, že by JUDr. Radim Kuchta z vážnych dôvodov nemohol jediného rozhodcu určiť, určí jediného rozhodcu zo Zoznamu rozhodcov žalobca.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť, ani neovplyvnila. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, Že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie z. č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má ust. § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ustanovení § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 OZ v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 3 z. č. 250/2007 Z.z., keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 3 z. č. 250/2007 Z.Z..
Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k súladnému záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na argumentáciu prvostupňového súdu, ktorá bola založená na konštatovaní, že formulácia rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ a ako taká je v zmysle ust. § 53 ods. 4 OZ neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.
Podľa ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 OZ (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy účastníkmi), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 4.12.2007) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, neobsahoval, a v zmysle ust. § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ preto neplatnou. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 EP a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP zamietne.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s.p.), nakoľko zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 EP) s povinnosťou vyporiadania sa s aj otázkou trov v tomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 EP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.