Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8T/138/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.01.2013 v Trenčíne samosudcom JUDr. Mariánom Manduchom takto

rozhodol:

Obžalovaný

V.. Q. V., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., K V. č. XXX/X,

j e v i n n ý , ž e

v čase hospitalizácie pacienta maloletého V. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., S. XX, na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne, kde bol pacient hospitalizovaný z dôvodu liečby zápalu pľúc od 29.12.2001 do 01.01.2002, po tom ako dňa 30.12.2001 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu V. M., nevykonal obvinený ako službukonajúci lekár dostatočné kontrolné vyšetrenie a k tomu adekvátne liečebné opatrenia, okrem iného neopakoval vyšetrenie za účelom zistenia dynamiky zápalových ukazovateľov, nepridal do terapie agresívnejšie antibiotikum, nekonzultoval vec s ATB konzíliom, kde následkom zanedbania zdravotnej starostlivosti sa V. M. dňa 01.01.2002 v popoludňajších hodinách dostal po respiračnom zlyhaní do komatózneho stavu, pričom následkom zhoršenia zdravotného stavu bol dňa 01.01.2002 vo večerných hodinách v kritickom stave prevezený do Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch v Bratislave, kde po dobu hospitalizácie 21 dní a následnej trojmesačnej rekonvalescencie nemohol V. M. vykonávať rehabilitáciu potrebnú na liečenie detskej mozgovej obrny a následkom nevykonanej rehabilitácie došlo k skráteniu achillových šliach na oboch dolných končatinách a nemožnosti chôdze, pričom skrátenie šliach je nutné liečiť výlučne operačne a nedá sa vyliečiť rehabilitáciou, t e d a inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a uvedený čin spáchal preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

T ý m s p á c h a l

trestný čin ublíženia na zdraví podľa , účinného do 01.09.2002 (ďalej len ).

Z a t o s a o d s u d z u j e

podľa s použitím , písmeno a), k peňažnému trestu vo výške 300,- € (tristo eur).

Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov.

odôvodnenie:

Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní spôsobom a v rozsahu v akom navrhli procesné strany a určenom súdom, súd zistil skutkový stav veci tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný V.. Q. V. spáchanie skutku poprel. Vypovedal, že dňa 29.12.2001 bol na detské oddelenie nemocnice vo vážnom stave prijatý V. M.. O jeho stave bol informovaný dňa 30.12.2001 v ranných hodinách od predchádzajúceho službukonajúceho lekára V.. M.. Pacient bol vtedy stabilizovaný. Vyžadoval však podávanie kyslíka a opakované odsávanie dýchacích ciest. Popoludní dňa 30.12.2001 došlo k zhoršeniu dýchania, pacient bol výrazne zahlienený. Po liečebných opatreniach sa jeho stav zlepšil. Mal zvýšené teploty a zápalové ukazovatele boli mierne pozitívne, bola mu podávaná infúzna antibiotická liečba, inhalačne kyslík a bol opakovane odsávaný. Do nasledujúceho rána dňa 31.12.2001 bol jeho stav stabilizovaný. Pacienta v stabilizovanom stave prevzal opätovne v ranných hodinách dňa 01.01.2002. Počas rannej vizity mal pacient mierne zvýšenú teplotu. Vzhľadom na negatívne výtery a pokles zápalovej aktivity sa antibiotická a ani ostatná liečba nemenila. V čase okolo 10.00 hod. bol stav pacienta rovnaký ako pri vizite a z uvedeného dôvodu neurobil záznam do zdravotnej dokumentácie. Niečo po 12.00 hod. bol informovaný, že stav pacienta sa mení. V tom čase si V.. M. bez jeho vedomia privolal k svojmu synovi V.. Y., ktorý odsal pacientovi hlieny. Pri odsatí bol prítomný aj V.. X., ktorý urobil o tom zápis. Následne ho V.. X. telefonicky volal s tým, že s ním chce rozprávať V.. M., ktorý vyjadruje nespokojnosť s postupom liečby. K pacientovi prišiel až na opätovné dôrazné zavolanie od zdravotných sestier. Pri vyšetrení bolo zistené, že sa oproti rannému nálezu zmenil klinický stav. Na základe známok globálnej respiračnej nedostatočnosti bola indikovaná umelá pľúcna ventilácia. K náhlej zmene klinického stavu pacienta prišlo vznikom atelektázy, t.j. že časť pľúc bola nevzdušná, po možnej hlienovej zátke na dýchacích cestách následkom predchádzajúceho odsávania, ktoré bolo vykonané asi 30 minút pred zmenou stavu. Neskôr po CT vyšetrení hrudníka v Bratislave bol potvrdený nález atelektázy vľavo. Pacient bol následne prevezený na ARO, kde bol zaintubovaný a napojený na umelú pľúcnu ventiláciu. Dňa 01.01.2002 v popoludňajších hodinách bol premiestnený na Detskú kliniku Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch v Bratislave.

Svedok - poškodený V.. Q. M. uviedol, že dňa 30.12.2001 počas služby obžalovaného došlo v poobedných hodinách k dramatickému zhoršeniu zdravotného stavu jeho syna. Obžalovaný indikoval vyšetrenie krvných plynov a napriek tomu, že zistené hodnoty boli výrazne životu ohrozujúce, nebola vykonaná žiadna kontrola vyšetrenia a ani liečebné opatrenie. K ďalšiemu porušeniu liečebného procesu došlo tým, že nebol vykonaný RTG snímok hrudníka po dramatickom zhoršení dňa 30.12.2001 v poobedných hodinách. Tento snímok nebol vykonaný do dňa 01.01.2002, kde pri ďalšom zhoršení dôrazne žiadal obžalovaného o urýchlenie jeho vykonania spolu s vyšetrením hodnoty krvných plynov. Na jeho vyžiadanie bolo vykonané krvné vyšetrenie, ktoré potvrdilo vystupňovanú hodnotu CO2 a zhoršenie stavu vedomia do komatózneho stavu. Dal si preto zavolať obžalovaného, ktorý jeho syna nevidel od rannej vizity. Po príchode na oddelenie začal obžalovaný študovať zdravotnú dokumentáciu, a to namiesto toho, aby prišiel k lôžku jeho syna. Od tohto momentu preto začal dôrazne zasahovať do terapie a žiadal konzílium OAIM (bývalé ARO), antibiotické konzílium a trval na konzultácii zdravotného stavu v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch v Bratislave, kde bol jeho syn vo večerných hodinách dňa 01.01.2002 prevezený a hospitalizovaný bol až do 21.01.2002. Na začiatku hospitalizácie bol jeho syn 8 dní riadne ventilovaný prístrojmi.

Svedok V.. W. M. uviedol, že ako primár detského oddelenia nemocnice v Trenčíne dňa 29.12.2001 vyšetril pacienta na žiadosť jeho otca V.. M.. Z vyšetrenia vyplynulo, že jeho klinický stav bol závažný a vyžadoval intenzívnu liečbu pre známky dychovej nedostatočnosti pacienta. Pacient bol prijatý a umiestnený na JIS-ke detského oddelenia. Už pri prijatí vyžadoval intenzívne odsávanie obsahu dýchacích ciest a kyslíkovú liečbu. Po jeho umiestnení na lôžko sa pokračovalo v liečbe s pomerne rýchlym zlepšením akútneho stavu. Dňa 30.12.2001 bol pacient v stabilizovanom stave odovzdaný ďalšiemu službukonajúcemu lekárovi - obžalovanému.

Svedkyňa V.. P. M., rod. A. uviedla, že prevzala pacienta ako službukonajúca lekárka dňa 31.12.2001 okolo 07.00 hod. až do 12.00 hod.. Počas služby bol stav pacienta stabilizovaný a nemenný.

Svedkyňa V.. D. Q. uviedla, že dňa 30.12.2001 okolo 12.00 hod. do rána 07.00 hod. dňa 01.01.2002 bola službukonajúcou lekárkou. Počas jej služby bol v stabilizovanom stave a tak bol aj odovzdaný.

Svedkyňa K. V. uviedla, že ako zdravotná sestra mala v dňoch 30.12.2001 a 01.01.2002 vždy od 06.00 hod. do 18.00 hod. daného dňa službu na detskom oddelení. Dňa 01.01.2002 sa stav pacienta oproti dňu 30.12.2001 zhoršil a na žiadosť rodičov pacienta volala k pacientovi obžalovaného, ktorý ale neprišiel hneď.

Svedkyňa V.. M. A. uviedla, že od 15.30 hod. dňa 30.12.2001 do 07.00 hod. dňa 31.12.2001 slúžila ako mladší lekár na detskom oddelení. Pacient bol v danom čase na JIS-ke, ktorá spadala pod obžalovaného. Počas jej služby ju k pacientovi zavolali sestry a po jeho vyšetrení dala pokyn, aby sa mu vybrala infúzia, pretože táto bola nefunkčná, stav pacienta bol stabilizovaný a naordinované lieky boli podané. Infúzia mu bola vybratá o 23.55 hod., o čom spravila aj zápis.

Svedok V.. V. X. uviedol, že dňa 01.01.2002 nastúpil do služby ako mladší lekár na detské oddelenie. Starším lekárom bol v tom čase obžalovaný. O stave pacienta nevedel nič, pretože vizitu robil na inom poschodí oddelenia. S pacientom sa stretol až vtedy, keď ho prišiel odsať V.. Y..

Svedok V.. F. Y. uviedol, že dňa 01.01.2002 v popoludňajších hodinách vykonal na žiadosť V.. M. u jeho syna odsávanie hlienov z dýchacích ciest pomocou laryngoskopu. Po odsatí došlo k zlepšeniu nasýtenia krvi kyslíkom. O odsatí neurobil žiadny zápis, pretože jeho vyšetrenie bolo neoficiálne. Následný vzostup saturácie ukázal, že odsatie vykonal dobre. Po odsatí bol pacient pri vedomý, hýbal sa a vydával zvuky. Po 15.45 hod. sa však jeho klinický a laboratórny stav zhoršil. Následne na to bol prevezený na OAIM a do prevzatia detským intenzivistom z Fakultnej nemocnice v Bratislave pacienta zaintuboval. Jeho zásahom nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k zhoršeniu stavu pacienta.

Na hlavnom pojednávaní bola za súhlasu procesných strán čítaná výpoveď svedkyne Q. T. z prípravného konania. Tá uviedla, že od 18.00 hod. dňa 30.12.2001 do 06.00 hod. dňa 31.12.2001 vykonávala službu ako detská sestra. V čase služby bola ošetrovateľkou V. M.. Počas jej služby si na žiadnu zvláštnu udalosť ohľadom pacienta nepamätá.

Znalec W.. V.. B. F., CSc. vypovedal, že V. M. má pomerne závažné poškodenie mozgu, ku ktorému v období okolo narodenia a ktoré je spojené s neurologickou poruchou. Obdobne aj na dýchacích orgánoch sa u neho prejavuje zvýšená náchylnosť k ochoreniam (zápaly priedušiek a pľúc), čo je zrejme dôsledok neurologického postihnutia a aj respirátorových pľúc po riadenom dýchaní v novorodeneckom veku. Pacient mal pri prijatí jednoznačne ťažkú formu zápalu pľúc s obrazom dychovej nedostatočnosti. Tomu zodpovedala aj následná liečba, ktorá bola adekvátna. Počas priebehu liečby však bolo zrejmé, že jej efekt nie je dostatočný. U pacienta pretrvávali teploty, vysoký počet dychov a pulzov, masívny nález na pľúcach a hlavne trvalá závislosť na podávaní kyslíka. Tieto však neviedli k ďalšiemu prehodnoteniu stavu dieťaťa a účinku liečby. Na mieste bolo striktnejšie monitorovanie a hlavne včasnejšie rozhodovanie o liečbe. Pri zistení patologických hodnôt krvných plynov dňa 30.12.2001 sa malo postupovať tak, ako sa postupovalo pred transportom do Bratislavy. Nie je možné jednoznačne odpovedať, či 8 dní akútnej liečby v Bratislave a 21 dní hospitalizácie bolo dôsledkom neadekvátnej liečby. Možno však povedať, že neskoršie rozhodnutia tejto liečby predĺžili samotnú hospitalizáciu. Ochorenie pacienta bolo nesporne veľmi vážne a s určitosťou tomu zásadne prispelo jeho základné ochorenie - detská mozgová obrna. Taktiež prekonanie zápalu pľúc v novorodeneckom období až do potreby umelej pľúcnej ventilácie a dlhodobá kyslíková liečba navodí chronické problémy dýchacích orgánov, ktoré nemusia byť plne vyjadrené, avšak zásadne zvyšuje riziko a zhoršuje priebeh ochorení dýchacích orgánov. Ak sa v takomto teréne uchytí infekcia, ochorenie bude mať závažný priebeh, ako v tomto prípade. Nejde o nič neobvyklé a hlavne u takýchto pacientov je zápal pľúc aj príčinou smrti. U pacienta by bolo vhodnejšie zvoliť agresívnejšiu empirickú antibiotickú liečbu. To by boli možné zmeny v postupoch, ktoré mohli o niečo zmeniť priebeh ochorenia a znížiť riziko ohrozenia. Či by však definitívne zvrátili sekvenciu liečby, včítane umelej pľúcnej ventilácie, ku ktorej sa malo pristúpiť skôr, nemožno povedať s istotou.

Znalkyňa prof. V.. C. W., CSc. vypovedala, že klinické príznaky u pacienta a následné vyšetrenie MUDr. M. pri prijatí nasvedčovali na závažnú formu zápalu pľúc. Klinický stav pacienta sa po prijatí zhoršoval, pretrvávali u neho teploty, ktoré nadobudli septický charakter, pacient bol závislý na kyslíku a vyžadoval kontinuálnu kyslíkovú liečbu, bez ktorej saturácie kyslíka v krvi významne klesali. Dieťa slabo prijímalo tekutiny, pravidelne sa mu odsávalo veľké množstvo krvavých hlienov. Po prijatí pacienta bola liečba adekvátna. Dňa 30.12.2001 o 16.30 hod. hodnotil službukonajúci lekár klinický stav ako zhoršený. Opakované inhalácie liekmi na uvoľnenie hlienov a vykašlávanie, na rozšírenie priedušiek a polohovanie dieťaťa viedli iba k prechodnej úľave. Vhodné bolo zopakovať vyšetrenie zápalových parametrov na posúdenie dynamiky zápalového procesu a pri stúpajúcom trende eventuálne pridať ďalšie antibiotikum. Vzhľadom k zhoršenému klinickému stavu dieťaťa sa za správny postup považuje monitorovanie acidobázickej rovnováhy na určenie aktuálneho stupňa globálnej respiračnej nedostatočnosti a napojenie infúzie. Na rannej vizite dňa 01.01.2002 bol klinický stav pacienta hodnotený ako uspokojivý. O 13. hod. dieťa odsal lekár laryngoskopom. Vzhľadom k zhoršenému klinickému priebehu bolo vhodné zistiť dynamiku zápalových ukazovateľov, eventuálne odobrať hemokultúru a následne pridať do terapie ďalšie antibiotikum. Intenzívnou kombinovanou antibiotickou liečbou mohlo dôjsť k rýchlejšej stabilizácii zápalu pľúc. Včasné a opakované odsávanie hojných hlienov pod laryngoskopickou kontrolou mohlo zlepšiť oxygenáciu tkanív. K otázke, či akútna liečba v Bratislave a následná hospitalizácia bola z dôvodu neadekvátnej liečby v čase prvotnej hospitalizácie, nie je možné jednoznačne odpovedať, ale dá sa predpokladať, že intenzívna a včasná liečba mohla predísť komplikáciám a rozvoju globálnej respiračnej insuficiencie. U detí s detskou mozgovou obrnou však často dochádza k rozvoju respiračnej nedostatočnosti aj pri adekvátnej liečbe.

Znalec V.. M. F., PhD. vypovedal, že do respiračného zlyhávania sa pacient dostal následkom zápalu pľúc a do komatózneho stavu dlhodobým nedostatkom kyslíka dňa 30.12.2001 v popoludňajších a nočných hodinách. Dňa 30.12.2001 po 16.30 hod. boli u neho významne znížené hodnoty kyslíka a zvýšené hodnoty pulzov a frekvencie dýchania bez zodpovedajúcej zmeny liečby. Oddialenie umelej ventilácie pľúc umožnilo zhoršenie jeho stavu a významne sa podieľalo na predĺžení hospitalizácie a rekonvalescencie. Správna a komplexná liečba bola začatá až na klinike v Bratislave, ale nič nebránilo začať tento liečebný postup už v Trenčíne. Najväčšie nedostatky v liečbe sa vyskytli v dňoch 30.12.2001 a 01.01.2002.

Zo záverov znaleckého posudku V.. T. M. č. 8/2002 vyplýva, že V. M. mal pred hospitalizáciou v Trenčíne problémy s chôdzou, nakoľko ide o dieťa, ktoré trpí detskou mozgovou obrnou. Pred hospitalizáciou mal skrátené achillove šľachy, pričom na pravej dolnej končatine len mierneho stupňa, ktoré mu umožňovalo stúpať na celú plochu pravej nohy sa zaťažovaním aj päty. Na ľavej dolnej končatine bolo skrátenie väčšie, chôdza bola po špičke ľavej nohy, ľavú pätu skôr nezaťažoval. Tieto jeho problémy sa po hospitalizácii zhoršili, a to výraznejšie na pravej nohe. Prerušením rehabilitačnej liečby na 3 mesiace u neho došlo jednoznačne ku skráteniu achillových šliach na dolných končatinách, pričom toto je nutné liečiť operačne a nedá sa zlepšiť rehabilitáciou. Hospitalizáciou došlo aj k obmedzeniu na bežnom spôsobe života, a to okrem iného nemožnosťou dôležitej sústavnej rehabilitácie končatín v dôsledku akútnej terapie.

Znalec V.. V.. V. M., Ph.D. v rámci záverov znaleckého posudku č. 4/2011 skonštatoval: „Postup V.. V. v liečbe pacienta M. M. hodnotím podľa zápisov v zdravotníckej dokumentácie dňa 30.12.2001 zhruba od 16,30 do 0,30 ako nesprávny. K postupom ostatných lekárom nemám väčšie výhrady a hodnotím ich ako relatívne správne. Podľa môjho názoru spôsob vedenia dokumentácie i spôsob vedenia liečby nezodpovedá štandardom, ktoré by mali byť bežné na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Zápisy lekárov v dokumentácii sú málo časté, ako by odpovedalo závažnosti stavu pacienta, podpisy ošetrujúcich lekárov sú miestami nečitateľné, chýbajú pečiatky. U pacienta s respiračným zlyhávaním je prvé vyšetrenie krvných plynov naordinované až po 30 hodinách po prijatí do nemocnice a i napriek patologickým hodnotám vyšetrenie nie je opakované v ďalších hodinách. Febrilný pacient s respiračným zlyhávaním, u ktorého sú vysoké straty tekutín a ktorý teda vyžaduje ich dostatočný prísun, a ktorý i dostáva antibiotiká do žily, je ponechaný podľa zápisu v dokumentácii asi 10 hodín bez žilného vstupu. Ďalej nebolo urobené vyšetrenie na špecifickú hmotnosť moču, ktoré by jednoducho ozrejmilo mieru hydratácie pacienta. Na základe zhoršenia klinického stavu a na základe hodnôt vyšetrenia krvných plynov dňa 30.12.2001 mal byť pacient intubovaný a umelo ventilovaný už dňa 30.12.2001 najneskôr okolo 18-tej hodiny. Postup liečby pacienta M. M. v dobe hospitalizácie v NsP Trenčín hodnotím predovšetkým dňa 30.12.2001 ako nesprávny. Tento nesprávny postup s vysokou pravdepodobnosťou viedol k vyčerpaniu pacienta, k progresii ochorenia, predĺženiu dĺžky liečby a hospitalizácie a tým aj k zhoršeniu psychomotorického stavu pacienta. Pacient M. M. bol prijatý do nemocnice Trenčín so zápalom pľúc a príznakmi respiračného zlyhávania. Nasadené antibiotiká a kyslíková terapia. Progresia zápalu pľúc aj napriek nasadenú terapiu sa pacient dostal do stavu respiračného zlyhania. Do komatózneho stavu sa pacient dostal dlhodobým nedostatkom kyslíku a nedostatočným oddýchavaním oxidu uhličitého. Respiračnému zlyhaniu sa nedalo zabrániť „preventívnou“ intubáciou a umelou pľúcnou ventiláciou. Komatóznemu stavu sa naopak dalo zabrániť včasnou intubáciou a ventiláciou. Lekár u respiračného ochorenia indikuje prípadnú intubáciu a umelú pľúcnu ventiláciu na základe zhoršujúcich sa klinických príznakov (tachypnoe, plytké dýchanie, zaťahovanie mäkkých tkanív hrudníku, vyčerpanosť a spavosť pacienta), nízke SatO2 a na základe vyšetrenia krvných plynov (nízka hodnota kyslíku, nízka hodnota kyslíku a vysoká hodnota oxidu uhličitého). Respiračnému zlyhaniu by sa teda včasnou intubáciou a umelou pľúcnou ventiláciou zabrániť nepodarilo, avšak lekár mal dňa 30.12.2001 okolo 18-tej hodiny včas reagovať na klinické a laboratórne hodnoty u pacienta M. M. a včas indikovať intubáciu a umelú pľúcnu ventiláciu. V ČR, čo sa týka umelej pľúcnej ventilácie detí, platí odporučenie, že umelo ventilovať dieťa môže okresná dospelá OAIM maximálne 24 hod, potom vždy nasleduje preklad na špecializovanú detskú ARO JIP vo fakultných nemocniciach, ktorá je schopná dlhodobo ventilovať deti. Pokiaľ viem od slovenských kolegov, táto prax platí aj na Slovensku. M. M. mal byť zaintubovaný a napojený na UPV vzhľadom ku klinickému stavu a hodnotám krvných plynov už 30.12.2001 po 18-tej hodine. Bol by dohovorený transport na vyššie pracovisko, schopné poskytovať dlhodobú umelú pľúcnu ventiláciu detí a do transportu by bol ventilovaný na OAIM Trenčín. Postup dňa 1.1.2002 bol správny, mal však prísť o dva dni skôr. Do Detskej fakultnej nemocnice by bol preložený tak či tak, avšak pokiaľ by liečba dňa 30.12. bola adekvátna a prevoz skorší, ochorenie by pravdepodobne neprogredovalo do takého štádiu a doba umelej ventilácie a hospitalizácie v Bratislave by mohla byť kratšia. Liečba pacienta bola od príjmu nasadená správne (antibiotiká, mukolytika, infúzia, kyslík), ochorenie však progredovalo a liečba následne nedopovedala zhoršujúcemu sa stavu. Vzhľadom ku klinike, hodnotám Sat.O2 a krvných plynov mal byť pacient intubovaný a umele ventilovaný už dňa 30.12.2001 po 16,30 hod. U pacienta s respiračným zlyhávaním je nutné opakovane sledovať stav vnútorného prostredia (koncentrácia iontov, hladina krvných plynov) a hydratácia pacienta (špecifická hmotnosť moču, osmolarita moču), vykonať odbery hlienov z dýchacích ciest na mikrobiológiu, sledovať bilanciu tekutín. Toto však nebolo dôsledne realizované. Avšak na druhej strane i keby bol pacient monitorovaný úplne správne, na progresiu ochorenia by toto pravdepodobne nič nezmenilo. Musím podotknúť, že i v ČR starostlivosť na detských JIP v okresných nemocniciach je intenzívne iba podľa mena a i tu pracujúci a slúžiaci lekári väčšinou nemajú vedomosti a návyky lekárov

- intenzivistov.“

Znalec V.. M. H., Ph.D. v rámci záverov znaleckého posudku č. 68/2011 skonštatoval: „Liečebný postup počas hospitalizácie v NsP Trenčín hodnotením celkovo ako nesprávny z dôvodu podcenenia klinických známok zhoršeniu orgánových funkcií (respiračný systém, obehový systém) a nezahájenie včasnej ventilačnej podpory a zmeny antibiotík pri absencii presvedčivých známok zlepšovania klinického stavu pacienta. Z dokumentácie nie je možné pre nečitateľnosť spoľahlivo určiť, ktorý lekár mal službu, nič menej z dokumentácie možno konštatovať, že hodnoty základných životných funkcií (dýchanie a obeh) boli v danom intervale mimo normálne hodnoty a v kontexte s popisom klinického stavu pacienta, hodnotami saturácie hemoglobínu kyslíkom a výsledky laboratórnych hodnôt možno hovoriť o známkach závažnej dysfunkcie hlavne respiračného systému, vyžadujúci podporu pľúcnych funkcií. Postup hodnotím celkovo ako nesprávny z dôvodu podcenenia klinických známok zhoršenia orgánových funkcií (respiračný systém, obehový systém) a nezahájenie včasnej ventilačnej podpory pri absencii presvedčivých známok zlepšovania klinického stavu pacienta. Nie je možné sa 100% vyjadriť, či by v danom konkrétnom prípade skoršie zahájenie ventilačnej podpory priaznivo ovplyvnilo následný klinický vývoj. Je však všeobecnej prijatý názor, že čím skôr je zahájená podpora orgánových funkcií a čím skôr dôjde k zvratu hypoxemie, tým priaznivejší je následný klinický vývoj. Starostlivosť na JIP detského oddelenia v Trenčíne považujem za nesprávnu hlavne z dôvodu podcenenia závažnosti klinických príznakov a neskorého zahájenia ventilačnej podpory.

Zo zápisnice zo zasadnutia Komisie na prešetrenie sťažnosti V.. Q. M. vyplýva, že niektoré body sťažnosti boli čiastočne klasifikované ako opodstatnené, na základe čoho boli prijaté opatrenia, a to školiaci pobyt obžalovaného, ktorému bolo zároveň uložené aj kárne opatrenie v zmysle (písomné upozornenie, ako vyplýva z čl. 231). Obžalovaný bol zároveň odvolaný z funkcie námestníka riaditeľa nemocnice.

Z odpovede MUDr. W. M. vyšetrovateľovi (čl. 270-275) vyplýva, že na detskom a novorodeneckom oddelení nemocnice v Trenčíne mal dňa 30.12.2001 službu obžalovaný (od 07.00 do 07.00 hod.), pričom ambulantným lekárom bola V.. A.. Obžalovaný mal službu aj dňa 01.01.2002 (od 07.00 do 16.00 hod.) a ambulantným lekárom bol vtedy V.. X.. V priebehu hospitalizácie pacienta V. M. bol deň 31.12.2001 dňom pracovným, kedy mal však primár oddelenia dovolenku a zastupoval ho obžalovaný, v ktorého náplni bolo prevzatie služby pri rannom hlásení, cez deň zhodnotenie zdravotného stavu pacientov v rámci „primárskej vizity“ a odovzdanie pacientov ďalšiemu službukonajúcemu lekárovi. Povinnosti službukonajúceho lekára na oddelení boli vyšetrenie a liečba pacientov tohto oddelenia.

Z písomnej správy riaditeľa FN Trenčín vyplynulo, že obžalovaný pracuje vo Fakultnej nemocnici Trenčín od 01.08.1979 t.j. od úspešného ukončenia štúdia na Lekárskej fakulte UK Bratislava ako lekár v odbore pediatria doteraz. Najskôr ako sekundárny lekár na lôžkovom detskom oddelení po získaní kvalifikačnej atestácie 1. stupňa v odbore pediatria od 01.06.1983 do 31.10.1984 bol pridelený k výkonu prác lekára na dočasne voľný obvod pre deti a dorast v Nemšovej. Od 01.11.1984 sa opätovne vrátil na lôžkové detské oddelenie, kde pokračoval v špecializačnej príprave lekára na získanie kvalifikačnej atestácie II. stupňa v odbore pediatria, ktorú úspešne absolvoval 13.11.1987. Následne od 1.12.1987 pracoval na detskom oddelení ako lekár samostatne pracujúci s vyššou špecializáciou. Od 01.07.1991 v 6-mesačných intervaloch sa striedal s terajším primárom V.. M. na dočasne voľnom funkčnom mieste zástupcu primára detského oddelenia. Po ustanovení V.. M. do funkcie primára detského oddelenia, V.. Q. V. bol od 15.5.1992 ustanovený do funkcie zástupcu primára detského oddelenia. Za uvedené obdobie sa V.. V. podieľal na výchove v postgraduálnom vzdelávaní prakticky každého lekára, ktorý pracoval na detskom oddelení. Okrem zastupovania primára dlhodobejšie zastupoval počas neprítomnosti lekárov na gastroenterologickej a endokrinologickej ambulancii. Od 01.09.1996 popri funkcii zástupcu primára vykonával i funkciu námestníka riaditeľa pre úsek zdravotnej starostlivosti až do 31.1.2002, kedy požiadal o uvoľnenie z funkcie námestníka v súvislosti s riešením sťažnosti V.. J. M. na ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť jeho synovi. Od 01.02.2002 vykonáva až doteraz funkciu zástupcu primára detského oddelenia, zároveň je konziliárnym lekárom detského oddelenia pre ostatné pracoviská nemocnice. Krátkodobo od 24.04.1997 až do obsadenia funkcie riaditeľa FN výberovým konaním t.j. do 10.07.1997 bol ministrom zdravotníctva SR vymenovaný do funkcie riaditeľa FN. Prednosťou V.. Q. V. je precíznosť v administratívnych činnostiach. Má praktické skúsenosti v zastupovaní, pri dlhoročnej spolupráci s primárom je vedenie oddelenia stabilizované. Svoje povinnosti si plní na štandardnej úrovni. Čo sa týka disciplinárneho riešenia, zamestnávateľ zaznamenal porušenie pracovnej disciplíny u V.. V. len jedenkrát, a to v súvislosti s prešetrením sťažnosti V.. J. M. na postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o pacient V. M., ktorý bol hospitalizovaný na detskom oddelení v dňoch 29.12.2001-01.01.2002. V.. V. bolo súčasne nariadené absolvovať školiaci pobytu na pracovisku pediatrickej a intenzívnej starostlivosti, ktorý i absolvoval. Vzhľadom na vyššie uvedené súd po zhodnotení všetkých dôkazov, získaných zákonných spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd alebo orgány činné v trestnom konaní, mal za preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaný ako subjekt spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti z hľadiska veku a neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti nasvedčujúce jeho nepríčetnosti alebo jeho zmenšenej príčetnosti, z hľadiska subjektívnej stránky, t.j. zavinenia, konal vo forme vedomej nedbalosti, t.j. vedel, že môže spôsobom uvedeným v porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, a objektom jeho konania bol ľudský život a predmetom útoku živý človek, zároveň bol preukázaný aj príčinný vzťah medzi konaním obžalovaného a následkom ako obligatórneho znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Objektívna stránka trestného činu charakterizuje spôsob spáchania trestného činu a jeho následky, vyjadruje vonkajšiu charakteristiku trestného činu. Obligatórnymi znakmi sú konanie, následok a príčinný vzťah medzi nimi. Čo sa týka konania, toto je prejavom vôle vo vonkajšom svete. Konanie obžalovaného je jednoznačne preukázané výpoveďami viacerých svedkov a znalcov, že obžalovaný v dňoch 30.12.2001 a 01.01.2002, kedy bol službukonajúcim lekárom na detskom a novorodeneckom oddelení nemocnice v Trenčíne, porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu z jeho povolania, keď mal vyšetrovať a liečiť pacientov tohto oddelenia. Obžalovaný opomenul konať tak, ako mu stanovovala osobitná povinnosť. Jeho opomenutie vyplýva predovšetkým z jeho výpovede, v ktorej uviedol, že k pacientovi V. M. sa dňa 01.01.2002 dostavil až na druhé (dôrazné) zavolanie od zdravotných sestier oddelenia. Toto potvrdzujú aj výpovede poškodeného V.. Q. M. a svedkyne K. V.. Ďalej je zo zápisnice o prešetrení sťažnosti poškodeného zrejmé, že niektoré body sťažnosti poškodeného ktoré sa týkali toho, že obžalovaný nevykonal u pacienta V. M. potrebné kontroly a nenariadil vyšetrenia a že dňa 01.01.2002 prišiel k pacientovi až po 30-40 minútach od zavolania, boli komisiou klasifikované ako opodstatnené, čo v konečnom dôsledku viedlo k prijatí opatrení voči obžalovanému zo strany zamestnávateľa. Taktiež do konania pribratí znalci po preštudovaní dokumentácie týkajúcej sa priebehu liečby pacienta V. M. na detskom a novorodeneckom oddelení nemocnice v Trenčíne zhodne potvrdili, že v kritických dňoch hospitalizácie pacienta, kedy mal službu obžalovaný, nedošlo k žiadnym zmenám liečby, ktoré by reagovali na jeho zhoršujúci sa klinický stav. Následkom trestného činu rozumieme porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného , t.j. objektu trestného činu. Následok v prípade pacienta V. M. vyplýva zo záverov posudku znalca V.. T. M., ktorý uviedol, že prerušením rehabilitačnej liečby na 3 mesiace došlo u pacienta V. M. ku skráteniu achillových šliach na dolných končatinách, pričom toto je nutné riešiť už len operačne. V zmysle uznesenia KS TN zo dňa 14.06.2012, sp. zn. bol jednoznačne preukázaný aj kauzálny nexus (príčinný vzťah) medzi vyššie uvedeným konaním obžalovaného a následkom. Senát KS TN vo vyššie uvedenom rozhodnutí vyhodnotil dôkazy vykonané OS TN na hlavnom pojednávaní nasledovne: Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že zdravotný stav pacienta maloletého V. M., ktorý bol od 29.12.2001 hospitalizovaný na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne z dôvodu liečby zápalu pľúc, sa rapídne zhoršil až tak, že 01.01.2002 v popoludňajších hodinách sa dostal po respiračnom zlyhaní do komatózneho stavu a na následky zhoršenia zdravotného stavu vo večerných hodinách musel byť prevezený do Fakultnej nemocnice na Kramároch v Bratislave, kde počas 21-dňovej hospitalizácie a následnej 3-mesačnej rekonvalescencie nemohol vykonávať rehabilitáciu na liečenie detskej mozgovej obrny ajej nevykonaním došlo u neho k skráteniu Achillových šliach na oboch dolných končatinách a nemožnosti chôdze, pričom skrátenie Achillových šliach je nutné liečiť už výlučne operačne a nedá sa vyliečiť rehabilitáciou. Odvolací súd rovnako zistil, že následky zhoršenia zdravotného stavu sú v príčinnej súvislosti s konaním službukonajúceho lekára MUDr. Q. V., ktorý zanedbal svoju lekársku starostlivosť, na výrazne zhoršený stav pacienta náležitým spôsobom nereagoval, nenaordinoval účinnú liečbu, jeho nečinnosťou pacient upadol do komatózneho stavu a situáciu začal riešiť až po tom, čo bol otcom maloletého pacienta volaný počas služby kjeho lôžku, kam sa dostavil až po 40 minútach. Znalci, podávajúci vo veci znalecké posudky, ohľadom zdravotného stavu maloletého V. M., konštatovali vážnosť, životu ohrozujúci stav pacienta a nesprávny liečebný postup pri zhoršenom klinickom stave, ako i oneskorené započatie adekvátnej liečby. Posúdenie zavineného konania páchateľom, je podstatnou právnou otázkou, ktorú bolo treba vyriešiť. Okresný súd nedocenil venovaniu tejto otázke náležitú pozornosť, keď konštatoval, že vzhľadom na neexistenciu príčinnej súvislosti, nie je dané zavinenie obžalovaného. Podstata zavinenia pri nedbanlivostných trestných činov spočíva aj v tom, že konajúci vedomý si svojich povinností nevykonal potrebné opatrenia, aby odvrátil nebezpečenstvo následku, hroziace z jeho nekonania, resp. neadekvátneho konania. Kritérium pre určenie nedbanlivosti v danom prípade je potrebné považovať zachovanie určitej miery opatrnosti. Táto miera je daná v spojení jej objektívneho a subjektívneho vymedzenia a ich vzájomných vzťahoch. Objektívna miera opatrnosti v tomto prípade vyžaduje mieru opatrnosti vyššiu (tak je to pri určitých skupinách osôb, ako vodič dopravného prostriedku, lekár a pod.). Mieru opatrnosti u špecifických skupín osôb, kde je potrebné zaradiť i lekárov, stanovujú jednak zdravotné predpisy apod., ako aj všeobecné. Pod tzv. subjektívnym vymedzením miery opatrnosti je potrebné rozumieť mieru opatrnosti, ktorú je páchateľ schopný vynaložiť v konkrétnom prípade a pri jej posudzovaní je potrebné brať do úvahy vlastnosti a okamžitý stav páchateľa (vzdelanie, profesionálne skúsenosti, kvalifikácia, zamestnanie a postavenie v ňom, dĺžka odbornej praxe a pod.). Aplikujúc uvedené teoretické postuláty na konanie obžalovaného je možné uviesť, že ako odborný zdravotnícky pracovník - lekár nedodržal v prístupe k pacientovi maloletému V. M. dňa 30.12.2001 potrebnú mieru opatrnosti. Znalci potvrdili, že napriek zhoršeniu klinického stavu, liečebný postup obžalovaného považujú za nesprávny, oneskorene zahajujúci ventilačnej podpory a indikácie k preloženiu na pracovisko s možnosťou umelej pľúcnej ventilácie. Miera opatrnosti obžalovaného, ktorému boli známe príznaky zhoršujúceho sa stavu pacienta, mala sa v jeho záujme zvoliť tá liečba, ktorá zodpovedala akútne sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu. Tento prístup s potrebnou a od lekárov legitímne očakávanou mierou opatrnosti, však obžalovaný nezvolil. Zavinenie musí zahrňovať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu. Pri nedbanlivosti je potrebné, aby si páchateľ aspoň mal a mohol predstaviť, že sa takýto príčinný vzťah môže rozvinúť. Príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom je zachovaný aj v prípade, ak dôjde pri liečbe poškodeného ku komplikáciám, ktoré majú za následok predlženie doby liečenia presahujúcej 6 týždňov.

Preto je potrebné pri hodnotení poruchy zdravia, naplňujúcej znaky ťažkej ujmy na zdraví, na túto skutočnosť prihliadať. K trestnej zodpovednosti za tento ťažší následok sa však vyžaduje zavinenie aspoň vo forme nevedomej nedbalosti, t.j. že páchateľ síce nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, ale vzhľadom k okolnostiam a k svojím osobným pomerom o tom vedieť mal alebo mohol. Príčinný vzťah medzi konaním a následkom okresný súd vyhodnotil precenením vyjadrení znalcov V.. B. F. a MUDr. C. W., ktorí okrem iného uviedli, že nemožno s istotou konštatovať, či akútna liečba a následná hospitalizácia v Bratislave bola z dôvodu neadekvátnej liečby v čase prvotnej hospitalizácie, ale dá sa predpokladať, že neskoršie rozhodnutia o liečbe mohli predlžiť hospitalizáciu. Naopak takéto závery i s vyjadrením sa ďalších znalcov (V.. M. H., W.., V.. V. M., W.., V.. M. F., W..) v plnom rozsahu potvrdzujú, že k zavinenému konaniu zo strany obžalovaného došlo a príčinná súvislosť medzi jeho konaním a následkom je daná. Obžalovaný, vzhľadom k spôsobu, ako jednal, nemohol vopred vylúčiť ani vznik vážnejších následkov, napr. smrť pacienta, ťažkú ujmu. Jeho zavinenie má vzťah k vzniknutým komplikáciám pri ďalšej liečbe poškodeného. Keby obžalovaný nezanedbal potrebný liečebný postup, nedošlo by k predlženiu doby liečenia a následným zdravotným následkom z toho vyplývajúcich. Za tohto stavu je nutné vychádzať zo skutočného liečebného procesu, kde jeho zanedbaním obžalovaný svojím nezodpovedným konaním, za ktoré musí niesť plnú zodpovednosť, vrátane následkov, naplnilo znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1,2 Tr. zák. účinného do 01.09.2002.

Súd pri rozhodovaní o treste vychádzal zo všetkých vyššie uvedených skutočností, poľahčujúcu okolnosť videl vo vedení riadneho života obžalovaným pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti, ale aj po jeho spáchaní (11 rokov). Priťažujúcu okolnosť v zmysle nezistil súd žiadnu. S prihliadnutím na vyššie uvedenú významnú poľahčujúcu okolnosť jej charakter, tiež na kladný pracovný posudok , dospel súd k presvedčeniu, že účel trestu tak ako je vyžadovaný v ustanovení , bude naplnený uložením peňažného trestu tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd preto obžalovanému uložil uvedený trest s presvedčením, že obžalovaný sa v budúcnosti vyvaruje takého konania ako je to, ktoré súd teraz prejednával, prípadne inej protispoločenskej činnosti.

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a uvedený čin spáchal preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní od jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Trenčín na krajský súd. Právo podať odvolanie neprináleží tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.