Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Co-175-2011.pdf
PDF · 84.44 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/175/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne: U. D., O.. XX.X.XXXX, V. D. Č.. X/X, zastúpenej JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom Advokátskej kancelárie, so sídlom v Košiciach, Kováčska č. 28, proti žalovanej Slovenskej kancelárii poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej JUDr. Petrom Šimoňákom, zamestnancom Allianz - Slovenskej poisťovne, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I, zo dňa 11.3.2011, č. k. 18C/148/2009-110 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu o zaplatenie bolestného v sume 13.360,22 eur zamietol, konanie o zaplatenie 28.999,53 zastavil a nárok žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 31.511,32 eur vylúčil na samostatné konanie s tým, že v novom rozhodnutí bude rozhodnuté aj o trovách konania.
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobkyne na náhrady škody z ublíženia na zdraví, a to z titulu bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa X.X.XXXX.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa dňa XX.X.XXXX utrpela ťažký úraz pri dopravnej nehode ako spolujazdkyňa v motorovom vozidle, ktorého vodičom bol L. L., ktorý pri dopravnej nehode zomrel. Konštatoval, že predmetné motorové vozidlo nemalo uzavreté povinné zmluvné poistenie o zodpovednosti za škodu z prevádzky motorového vozidla a žalovaný neplnil žalobkyni náhradu škody z garančného fondu. Pri dopravnej nehode žalobkyňa utrpela traumatický šok, otras mozgu 2. stupňa, pohmoždenie brušnej steny, roztrhnutie pečene a sleziny, zlomeninu lonových a bedrových kostí, zlomeninu krížovej kosti, poúrazový pneumotorax vpravo, krvácanie hrudníka, pohmoždenie pľúc, pohmoždenie hrudnej a driekovej chrbtice s následkom obmedzenia hybnosti hrudníka, zúženie hrtana, stratu sleziny, porušenie súvislosti panvového pletenca, porušene brušnej steny, poruchy výživy, ako aj duševnú poruchu.
Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným sa súd prvého stupňa vyporiadaval s touto námietkou podľa ustanovenia § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že vedomosť žalobkyne o tom, kto za škodu zodpovedá, nebola sporná, o tejto skutočnosti sa žalobkyňa dozvedela hneď po úraze. Sporná bola otázka, kedy sa žalobkyňa preukázateľne dozvedela o výške škody, ktorá jej vznikla. Konštatoval, že v prípade odškodňovania bolesti sa poškodený o škode dozvie vtedy, keď možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením, alebo odstránením jeho následkov, t.j. v čase, keď liečebný proces je ukončený. Vtedy sú známe okolnosti smerodajné pre vyčíslenie bolestného. Tento ustálený stav predstavuje čas, kedy
sú už k dispozícii také znalosti škody, aby postačovali na podanie žaloby. Preto do tohto dátumu je potrebné umiestniť začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Zodpovedanie tejto otázky bolo v tomto konaní založené jednak výsluchu lekára, ktorý vykonal bodové ohodnotenie bolestného a taktiež na vyjadrení znalca, pričom obaja potvrdili, že zdravotný stav žalobkyne bol z hľadiska bolestného ustálený jeden rok po nehode, t.j. dňa XX.X.XXXX. Mal za to, že od tohto dátumu žalobkyňa preukázateľne neutrpela žiadnu takú bolesť, ktorú by bolo možné ohodnotiť v súvislosti s dopravnou nehodou a poškodením jej zdravia. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že žalobkyňa požiadala o ohodnotenie bolestného až dňa XX.XX.XXXX. Vzhľadom na to, že žaloba na súde bola podaná 6.4.2009, súd dospel k záveru, že žaloba v časti nároku žalobkyne na náhradu za bolesť v sume 13.360,22 eur, bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa XX.X.XXXX, a preto v tejto časti jej žalobu zamietol.
Konanie o zaplatenie 28.999,53 eur zastavil v súlade s § 96 ods. 1 a 2 O.s.p., v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobkyne, s čím žalovaná prejavila súhlas.
Konanie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia súd vylúčil na samostatné konanie, keďže s prihliadnutím na odôvodnené námietky zo strany žalobkyne ohľadne bodového ohodnotenia post traumatickej stresovej poruchy, pre ktorú je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie.
Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť v jeho zamietavej časti a žalobe v tejto časti vyhovieť a žalobkyni priznať náhradu trov konania.
Svoje odvolanie žalobkyňa zakladala na tvrdení, že súd prvého stupňa založil svoj zamietavý výrok na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania nároku na náhradu bolestného. V odvolaní poukázala na to, že úraz utrpela ako mladá, zdravá žena plná života a všestranných záujmov, pričom pri úraze utrpela až sedemnásť druhov poškodení na zdraví závažného charakteru a má za to, že neexistujú medicínske výkony, ktoré by zlepšili jej utrpenia. Tieto následky spočívajú nie na stránke fyzickej, ale aj po stránke psychickej. Nástup ťažkej depresie, ako následok dopravnej nehody, vyvolal u nej potrebu pomoci psychológa, čo aj vykonala a výsledky vyšetrení predložila súdu. Má za to, že z týchto dôkazov je zrejmé, že psychológa navštevovala opakovane kvôli psychickým problémom súvisiacich s autonehodou. Tieto správy poukazujú na prejavy straty a poruchy pamäte, strachu, úzkosti a depresie. Poukázala na výsledky znaleckého dokazovania vykonaného znalcom MUDr. X., v ktorom bolo preukázané, že jej liečenie trvalo pomerne dlho a vlastne trvá doteraz. Sám znalec poukázal na to, že pri vyšetrení žalobkyne ustálil, že jej stav po úraze je taký, že mal dojem, akoby sa žalobkyňa nachádzala ešte stále v bezprostrednom období po úraze. Uviedol, že u nej stále pretrváva akoby akútny stav. Liečenie následkov úrazu bolo pre ňu prioritou, išlo pritom o liečenie dlhodobé, náročné, bolestivé. Keďže následkom úrazu došlo jednak k závažnému poškodeniu zdravia, ako aj k závažným psychickým problémom, ako náhle ustúpili zdravotné problémy, požiadala o vydanie lekárskeho posudku, ktorý bol vydaný dňa XX.XX.XXXX. Má teda za to, že až uvedeným dňom sa preukázateľne dozvedela o rozsahu škody do tej miery, aby mohla svoj nárok uplatniť na súde. S poukazom na ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka má za to, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek, a to jednak z otázky, kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná skutočná vedomosť a nestačí možnosť takejto vedomosti a taktiež na ustálení, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. S poukazom na to konštatuje, že zákonodarca neustanovil objektívnu premlčaciu lehotu pre uplatnenie práva na náhradu škody, a to z dôvodu, že by to bolo voči poškodenému neodôvodnenou tvrdosťou. Za tvrdosť však v tomto prípade považuje aj skutočnosť, že vzhľadom na preukázané okolnosti na jej strane, určenie doby, od ktorej, podľa názoru súdu, začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Má za to, že čas, kedy je liečebný proces ukončený v súvislosti so stanovením začiatku plynutia subjektívnej lehoty, môže poznať iba lekár. Tieto skutočnosti však nie sú známe poškodenému. Zákonodarca však vyžaduje, aby poškodený mal preukázanú skutočnú vedomosť o vzniknutej škode a o jej rozsahu tak, aby ju mohol uplatniť v žalobe. Mala preto za to, že skutočne sa o škode a o jej rozsahu tak, aby ju mohla uplatniť v žalobe, sa dozvedela až z lekárskeho posudku, t.j. dňa XX.XX.XXXX.
K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok v zamietavom výroku potvrdiť ako vecne správny a k odvolacím námietkam uviedla, že tieto sú vo vzťahu k čiastočnému meritórnemu rozhodnutiu o nároku na náhradu škody z titulu bolestného, bez právneho významu. Má za
to, že pokiaľ žalobkyňa v ďalšom obsahu odvolania poukazovala na to, že u nej akoby stále pretrvával akútny stav, má žalovaná za to, že v tomto prípade ide len o účelové vytrhnutie výroku znalca.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietavom výroku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
Súd prvého stupňa založil svoje skutkové závery na hodnotení dôkazov, ktoré nemá oporu v ustanovení § 132 O.s.p. a v dôsledku toho sú jeho skutkové závery predčasné.
Z obsahu spisu vyplývajú závažné skutočnosti, ktoré do značnej miery spochybňujú tieto skutkové závery uzavreté súdom prvého stupňa, ohľadne začiatku plynutia premlčacej lehoty.
Súd prvého stupňa sa pri vyporiadavaní so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej zaoberal aj otázkou, kedy začala plynúť žalobkyni dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku z titulu bolestného. Svoje závery v tejto otázke súd založil predovšetkým na výpovedi ošetrujúceho lekára, ktorý vykonal bodové ohodnotenie a taktiež na záveroch znalca a mal za to, že obaja potvrdili, že zdravotný stav žalobkyne bol z hľadiska bolestného ustálený v priebehu jedného roka po nehode, t.j. dňa XX.X.XXXX.
Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa ods. 2 najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vzniká; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade uplatnenia náhrady škody z ublíženia na zdraví zákonodarca nestanovil objektívnu lehotu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla predstavovať prílišnú tvrdosť voči poškodeným. Pri tomto nároku je teda otázku premlčania potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda podľa subjektívnej premlčacej lehoty.
Pre zamedzenie márneho uplynutia lehoty je potrebné nárok uplatniť na súde. Tak toto uplatnenie nároku, ako aj požiadanie o vypracovanie bodového ohodnotenia, ktoré je k nemu potrebné predstavuje zo strany žalobkyne ako poškodenej vykonanie konkrétnych právnych úkonov. Na to, aby takéto právne úkony ňou vykonané mohli byť považované za platné musia spĺňať zákonom predpokladané náležitosti.
Občiansky zákonník v ustanovení § 38 ods. 2 považuje za neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí pre tento právny úkon neschopnou. Podľa tohto ustanovenia je teda absolútne neplatný právny úkon, ktorý urobila osoba v duševnej poruche, hoci aj v prechodnej, ak šlo o takú duševnú poruchu, ktorá zapríčinila, hoci aj dočasnú nespôsobilosť (neschopnosť) na urobený právny úkon. Nie je podmienkou pritom, aby taká osoba bola súdom pozbavená spôsobilosti na právne úkony, alebo aby bola vo svojej spôsobilosti obmedzená. Skutkovú otázku, či išlo o konanie v duševnej poruche, je treba v každom konkrétnom prípade vyvodiť z vyhodnotenia dôkazov. Obdobné dôsledky, aké zákon vyvodzuje pri právnom úkone vykonanom na to nespôsobilou osobou, je potrebné vyvodiť aj pre posúdenie situácie, ak takouto osobou nebol právny úkon vykonaný tam, kde vykonaný byť mohol, resp. mal, v dôsledku jej nespôsobilosti a to za situácie, pokiaľ nevykonaním takéhoto úkonu uvedená osoba mohla byť ukrátená na svojich právach.
Žalobkyňa sa počas konania pred súdom prvého stupňa k otázke vykonania bodového ohodnotenia, resp. uplatnenia nároku na súde, vyjadrila tak, že tieto úkony vykonala vtedy, pokiaľ na to bola schopná. V spise pod č. l. 33 sa nachádza správa o psychologickom vyšetrení a následných konzultáciách žalobkyne u psychologičky P.. V. I.. V tejto správe sú vyčíslené dátumy, kedy žalobkyňa ako klientka túto školskú psychologičku navštívila. Zo správy vyplýva, že počas psychologického vyšetrenia a následných konzultácií vykazovala táto prejavy čiastočnej amnézie, strachu, úzkosti a depresie (amnézia je chorobná strata pamäti spôsobenej duševnou poruchou alebo úrazom hlavy). Psychologička konštatovala, že čiastočná strata pamäti bola viazaná na čas prežitej autonehody a predstavovala
suspektne prirodzenú blokáciu psychiky. Spolu s ostatnými osobnostnými ťažkosťami sa javila u klientky ako dôsledok posttraumatickej stresovej reakcie spôsobenej telesnou a psychickou ujmou po nehode. Následne v mesiaci R. XXXX, táto opakovane navštívila jej pracovisko z vyššie uvedených dôvodov, ku ktorým sa pridružili výrazné poruchy koncentrácie pozornosti a problémy s priebehom pamäťových procesov.
Z obsahu znaleckého posudku znalca MUDr. U. X. (strana 10 znaleckého posudku) vyplýva, že tento na základe zhodnotenia celkového zdravotného stavu ustálil riziko zhoršenia zdravotného stavu tak, že toto prichádza u nej do úvahu z psychického hľadiska. Diagnózu posttraumatickej stresovej poruchy, ku ktorej sa aj on priklonil, považuje za nevyspytateľnú. U pacientov sa môže po rokoch znova objaviť a podľa neho u žalobkyne stále pretrváva akoby akútny stav, vlastne od úrazu nebolo dlhšie obdobie, kedy by ho bolo možné nazvať kľudovým. Nevylúčil aj možnosť krátkodobého pobytu na psychiatrickom oddelení. Znalec sa vyjadril, že je pre neho nepochopiteľné, prečo vlastne už bezprostredne po nehode nebol zdravotný stav žalobkyne konzultovaný psychiatrom. Znalec ďalej konštatoval, že pri vyšetrení i pri rozhovore so žalobkyňou mal dojem, akoby sa nachádzala ešte stále v bezprostrednom období po úraze. Napriek tomu, že od nehody už uplynula nejaká doba, pri rozhovoroch mal stále dojem, akoby sa stále vracala k tomuto obdobiu a hlavným dôvodom toho je pretrvávanie psychickej poruchy. Takýto stav vystihuje psychiatrický pojem, že pacient trpí flasch-backmi. Znalec konštatoval, že psychické hľadisko fakticky nebolo exaktne vyšetrené, a preto je ťažké stanoviť prognózu a je toho názoru, že toto bude obťažne aj pre odborníka.
Z týchto stanovísk odborníkov z oblasti zdravotníctva možno vyvodiť dôvodné pochybnosti, či žalobkyňa vzhľadom na svoj psychický stav po úraze sa nenachádzala v určitých obdobiach v stave nespôsobilom na vykonanie potrebných úkonov, teda vo fáze psychickej poruchy, v dôsledku ktorej nebola schopná svoju situáciu vyhodnotiť z hľadiska toho, že je potrebné požiadať zdravotnícke zariadenie o vykonanie bodového ohodnotenia, resp. nárok uplatniť voči zodpovednému subjektu, resp. na súde.
Z dôvodov prvostupňového rozsudku je zrejmé, že tento vyhodnotenie tejto otázky považoval za právne významné iba pre posúdenie rozsahu nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti je však odvolací súd toho názoru, že posúdenie zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska jej možnej duševnej poruchy je právne významné aj z hľadiska toho, či sa u tejto nevyskytli počas plynutia subjektívnej premlčacej lehoty aj také obdobia, v ktorých by táto lehota buď plynúť nezačala, alebo by sa jej plynutie zastavilo (spočívalo). Bez ozrejmenia tejto otázky sú závery súdu prvého stupňa o premlčaní nároku žalobkyne predčasné.
S poukazom na tieto dôvody odvolacieho súdu neostávalo iné, ako napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa nariadiť vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie ktorého úlohou bude posúdiť psychický stav žalobkyne v období od ktorého jej za normálnych okolností začala plynúť subjektívna premlčacia lehota a na základe toho posúdiť, či jej táto lehota začala plynúť, resp. či sa jej priebeh nezastavil (nespočíval). Až po objasnení tejto otázky bude možné zodpovedne posúdiť dôvodnosť námietky premlčania jej nároku na úhradu bolestného.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.